Literárna nadácia Studňa

- „Erik Markovič... je najmä básnikom, a to básnikom bytostným, rýdzim, bez ochoty robiť kompromisy či už voči čitateľovi alebo literárnej prevádzke. (...) je jeden z najpozoruhodnejších zjavov na súčasnej literárnej scéne, (...) Ikonickosť-Prestupovanie Slnka ... patrí medzi trvalé hodnoty slovenskej literatúry..“, napísal o debutovej knihe Erika Markoviča básnik Daniel Hevier. Mila Haugová: "Tento spôsob písania je jedinečný, skôr by sa mohli nájsť paralely s francúzskou, či nemeckou kresťansko existenciálne zameranou poéziou. (...) ak sa do textov zahĺbime a necháme sa nimi prestúpiť, dostaví sa nevšedný čitateľský zážitok." Marián Milčák: "Na prvý pohľad, ktorému tu netreba celkom uveriť, má čitateľ tejto poézie pred sebou komplikovaný, archaizujúci text s veľmi špecifickou lexikou, syntaxou i atmosférou. Ako by aj tu autor postupoval netrendovo, ako by nás chcel dráždiť a provokovať rečou, ktorá je pre svoju hĺbku, šírku a protirečivosť (resp. neustále preskupovanie významu) príliš ďaleko od našich uší. (...) uši, či oči dnešného čitateľa sú zvyknuté na inú citlivosť, alebo, presnejšie, môže im potrebná senzibilita chýbať." Dana Podracká: „Tento druh poetiky sa v slovenskej poézii nepodobá na nič, čo sme tu doteraz mali. Originalitou tohto postupu je Markovičov Logos, iniciácia skrze priezor Slnka.“

Poézia

Za básnickú zbierku Prisotnost získala prestížnu Jenkovu cenu aj Cenu Prešernovej nadácie. Neskôr prišli ďalšie, aj zahraničné ocenenia, pozvania a pobyty, a tiež knižné vydania jej poézie v cudzích jazykoch. Slovenské vydanie obsahuje básnickú zbierku Izby a prekladateľkin výber z ďalšich troch zbierok. V preklade Stanislavy Chrobákovej Repar.

Vo vydavateľstve LN Studňa vyšiel koncom roku 2018 výber z poézie Vicenteho Huidobra pod názvom Skryté pagody a iné básne v preklade Viery Dubcovej, s ilustráciami Tomáša Krčméryho. Prvý výber z Huidobrovej poézie vyšiel v preklade Viery Dubcovej v roku 1972 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V novom výbere prekladateľka prináša dosiaľ u nás nevydané básne. Básnik (1893 1948) vo svojej tvorbe vychádza z modernizmu (americká obdoba parnasizmu a symbolizmu), ale stáva sa priekopníkom americkej aj európskej avantgardy; zakladá kreacionizmus (od slova crear tvoriť), ktorý neskôr popiera pre úzkosť z úskalí rozumu. Kniha obsahuje obsiahly výber zo zbierky Skryté pagody (1914), ktorá sa vyznačuje štýlovým synkretizmom a tvorí prechod medzi Huidobrovou modernistickou a avantgardnou poéziou. Tu autor prináša cenné ľúbostné motívy (apoteóza ženy a lásky) a originálne reflexie o prírode a medziľudských vzťahoch. Ďalej tu nájdeme ukážky z Huidobrovej avantgardnej poézie z obdobia 1. svetovej vojny, poznačené túžbou po živote (ohňostroj obrazov) a smútkom z ľudskej zloby (Zrkadlo vody, Štvorhranný horizont, Arktické básne, Ekvatoriál). Skromnejšie je zastúpená Huidobrova postavantgardná poézia: ukážky zo zbierok Jastrab výšok, Rozličné básne, Vidieť a dotýkať sa, Zabudnutý občan. Tu sa básnik zbližuje so surrealizmom, ktorý predtým príkro odmietal. Je to reflexia v obrazoch, úzkosť zo zla a hľadanie krásy. Knihu uzatvára prekladateľkin doslov pod názvom Som ten, čo plakal pre svet. Huidobrova poézia sa vyznačuje láskou k človeku, obdivom k jeho tvorivým schopnostiam a smútkom z deformácií ľudskej povahy.

Erik Markovič: Ako je známe, naša Európska únia má aj hymnu a je ňou Óda na radosť, ktorá sa ako hymna síce hrá bez slov, ale ako je tiež známe, - vznikla Beethovenovým zhudobnením Schillerovej básne. Je možné predpokladať, že veľmi hodnotný preklad básnika a profesora Ladislava Šimona, ktorý obsahuje okrem tejto i ďalšie pre súčasnosť zaujímavé a prínosné básne, by mohol zaujať mnohých proeurópsky zmýšľajúcich čitateľov a i všeobecne kultúrnu verejnosť. Pre mňa osobne bolo čítanie Schillerovej poézie v tomto preklade duchovne obohacujúcim objavom. Ladislav Šimon: V rámci svetovej literatúry sa nemecký klasik Friedrich Schiller pokladá za geniálneho, dodnes živého a často uvádzaného dramatika. Vysoko sa hodnotí jeho prínos k estetike. Ideálom mu bola antická harmónia, teda súlad všetkých stránok a prejavov života, ale aj on vedel, že žije v prítomnosti a s prítomnosťou sa musí vyrovnávať. Nenadarmo sa nazýva básnikom slobody, ale jedným dychom hovorí aj o dôstojnosti, vznešenosti a ideálnej kráse. Vari najznámejšou Schillerovou básňou je dnes Óda na radosť, a to ani nie tak vďaka jej obsahu, ako vďaka tomu, že ju Ludwig van Beethoven zakomponoval do záveru svojej 9. symfónie, takže kultúrna verejnosť si všíma iba tradovaný názov. Obsah tejto básne je však podstatne zložitejší ako jednoduchý chválospev na určité ľudské citové rozpoloženie. Je to životná filozofia nadväzujúca na Kantov imperatív hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne. Básne, ktoré sa zvyknú označovať ako filozofické, sú podľa mojej mienky ešte vždy hodné zamyslenia. Opantali ma takisto Schillerove epigramy, v ktorých vedel vystihnúť podstatné veci. Schillera pokladám za veľkého básnika, o čom som kedysi nebol celkom presvedčený. Pôsobia, ako keby nás niekto pokropil rannou rosou. Viaceré básne sa v slovenčine publikujú prvý raz. ... A keď potom, vytrhnuté z osí naše telá do jedného ktosi spojí, ústa na ústach, rozkošou ti oči zvlhnú pri tom, duša odviazaná pod blankytom nepocíti z toho ohňa strach. ... Radosť, iskra božskej ceny, tvoja krása nezhynie, vstupujeme rozohnení do nádhernej svätyne. Tvoje čaro znova spojí, čo zlá móda rozruší, všetci ľudia budú svoji, v bratstve svet sa zavŕši. ... Zanedbajte utrpenie, pomáhajte nevinným, vaše sľuby nech sú pevné, pravda slúži tým aj tým. Hrdosť voči majestátom, bratia, v krvi treba mať, za zásluhy patrí zlato, za lož iba do tmy pád. Úryvky z básní: Očarenie Laurou a Radosti (Óda na radosť) Svetlo a teplo Človek sa na svet dostane, s dôverou kráča žitím a čo má v duší vpísané, verí, že všade cíti, šľachetná horlivosť je v ňom a pravda planie plameňom. Potom však zistí veľký klam, všetko je zrazu úzke, malé, preto sa stisku sveta sám chce vyhnúť neustále. Srdce má potom z kameňa a láska mu je vzdialená. Pravda nás iste ochráni svetlom, čo tme je hrádza, šťastný je však, kto v poznaní o srdce neprichádza. Preto nech rozum stále znie, hoci vždy láka rojčenie.

Milan Hamada, vedúci odbornej rady LN Studňa, literárny teoretik, historik a kritik: Zbierka básní Na vode znamená prenikavý prínos. Ich autorka Daniela Šebestová prichádza priamo zo života, neprešla nijakou školou písania, hovorí o sebe, že je autorka, ktorá nepatrí do nijakého literárneho zoskupenia, jej školou je život. Ako lekárka sa nachádza v jeho strede. Spomínam si, ako dlho sme v našej ponovembrovej literatúre v zaujatí postmodernou otázku o zmysle života ignorovali. Ako dlho sme odmietali uvažovať o hodnotách, najmä duchovných. Hrdinkou básní je mladá žena v dôležitom životnom období. Nekladie si otázku, ako písať, ale ustavične sa pýta, ako ďalej žiť. Jej život je hľadaní a nachádzaním, ale viac hľadaním  zmyslu života. Často si opakujem jej vyznanie: A tvoj čas/ sa bude vzpínať/ ako more/ alebo kôň/ a nebude to nebolieť. Ide o vyznanie milujúceho, vzdorujúceho a slobodného človeka. Erik Markovič, vydavateľ a štatutárny zástupca LN Studňa: Na Danielu si pamätám v podstatných okamihoch takto: Spoznali sme sa v čase končiaceho komunizmu, keď sme nielen my, naša generácia, ale i celá krajina hľadala zmysluplné nasmerovanie života a tvorby. Po takmer dvoch desaťročiach, keď sme sa ani nevideli, mi od nej zrazu prišlo mailom zopár básní, ktoré som s prekvapením až úžasom čítal, vôbec som netušil, že po celý čas tajne písala básne. Poradil som jej poslať ich na súťaž Sen o Karpatoch, kde ju hneď na prvýkrát na moju radosť ocenili. Keď básní pribúdalo, navrhol som jej vydať v Studni zbierku. S ešte väčšou radosťou som pri jej príprave sledoval, ako veľmi jej poézia oslovila i M. Hamadu. Vyslovujem prianie, aby jej poézia oslovila i ďalších čitateľov, ďakujem za ňu.