Lúč strana 4 z 23

Cirkev žije synodálnou cestou. Počas jej príprav aj priebehu sa občas zazdalo, že Ten, ku ktorému všetko smeruje a bez koho žiadna púť nemá zmysel, sa z tejto cesty akoby vytrácal: Ježiš, živý a víťazný. Aj preto nám pápež František predostrel ako modelové synodálne kráčanie povestnú „cestu do Emauz“. Čiže príbeh duchovných exulantov v slepej uličke nulovej perspektívy, ktorým nespoznaný Majster pomôže zaradiť spiatočku, aby prestali cúvať a začali napredovať. A to je aj jediným cieľom nasledujúceho textu: postaviť Ježiša Záchrancu doprostred cesty. Veď on je jej začiatkom i cieľom, zmyslom i motiváciou. On spája nebo so zemou aj pozemských pútnikov medzi sebou…

Celofarebne ilustrovaná knižočka s veršíkmi a jednoduchými textami. Vhodná pre deti do 8 rokov, ktoré si ju s obľubou prezerajú doma, pri cestovaní, ale aj počas bohoslužieb.

Alexia Le Clerc (1576 – 1622) založila Kongregáciu Notre-Dame v spolupráci s budúcim svätcom, Petrom Fourierom (1565 – 1640), farárom v mestečku Mattaincourte, v Lotrinskom vojvodstve. Materiálna i mravná chudoba malých dievčat ponechaných samých na seba sa hlboko dotkla budúcich rehoľníčok, ktoré v roku 1598 pre ne otvárajú prvú bezplatnú školu v Poussay, vo Vogézach. Zameriavajú sa nielen na vzdelávanie, ale aj na celkový rozvoj osobnosti; školy tým priniesli pre danú dobu novátorskú pedagogiku. Kongregácia Notre-Dame je prítomná na všetkých kontinentoch sveta. Pred vyše 250 rokmi prišli rehoľné sestry aj na územie Slovenska a dodnes pôsobia v mnohých mestách na cirkevných školách.

Všetci by sme chceli byť šťastní a podľa možnosti neustále. Dá sa dopracovať k stavu trvalej pohody? Môže to zakúšať každý? Rozhodne áno – ako? Brat Martin z rehole minoritov nám ponúka pomoc pri budovaní vnútorného pokoja svojou útlou, za to však myšlienkovo veľmi hutnou publikáciou. Opiera sa o citát sv. Pavla: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky. Tiež poukazuje na možnosť dosiahnutia stáleho pokoja a radosti v srdci slovami sv. Augustína: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože.“ O pokoj, radosť v duši je potrebné zabojovať vytrvalou modlitbou, stálym odovzdávaním sa do Otcovej vôle, prijímaním celého svojho života a ďakovaním za všetko.

Kniha obsahuje učenie autentického duchovného učiteľa, ktorý sa nesnaží zapáčiť, ale chce viesť svojich žiakov k životu v jednote s Bohom. Jazyk je zámerne takmer školácky jednoduchý, na prospech každého, kto sa chce cvičiť v Božej prítomnosti. Základnou líniou celého textu je pohľad – postupne predstavovaný ako očisťujúci, posväcujúci, upokojujúci, zjednocujúci –, či už pohľad Boha, Ježiša alebo Panny Márie. Dom Godefroid, trapistický mních, je svojimi skúsenosťami a nadšením nepochybne hodnoverným svedkom pôsobenia milosti v živote človeka hľadajúceho Boha. Jeho učenie je ňou preniknuté. Majstrom zostáva aj dnes pre každého, kto chce žiť pod Božím pohľadom. Kto bol Paul Bélorgey? Paul Bélorgey sa narodil 12. novembra 1880 v Pouilly-en-Auxois. Spomienky našich súčasníkov na tohto muža sa určite veľmi rôznia, ale všetci sa zhodujú v tom, že bol skutočne duchovným človekom, ktorý viedol ľudí na úzkej ceste zjednotenia s Bohom. Nemohol zniesť vlažnosť vo svete ani v kláštore, o čom svedčia jeho osudy. Dvadsiateho štvrtého marca 1910 vstúpil do cisterciánskeho opátstva v Scourmonte – tak sa skončil úspešný život svetáckeho vojaka, ktorý miloval konské dostihy a hostiny, ale stále ho trápila nespokojnosť, ktorá ho priviedla ku konverzii. Pri viacerých príležitostiach sa sám vyjadril k tomuto obdobiu svojho života a z jeho rozprávania vyplývalo, že bol mimoriadne pozorný na znamenia Prozreteľnosti. Taký zostal aj ako mních – vždy pozorný na jemné vanutie Ducha v srdciach. Po tom, čo pôsobil ako novicmajster a prior v Scourmonte, ho roku 1932 vymenovali za opáta v Cîteaux. Mnísi zo Cîteaux si ešte vždy pamätajú tohto nadšeného muža, nevyčerpateľného rečníka presvedčeného o pravdivosti svojej duchovnej skúsenosti a ochotného sa o ňu podeliť. Elegantný, žiarivý, usmievavý, učil „všetko o Bohu“ v prekonávaní seba samého. Jeho učenie, v konečnom dôsledku veľmi jednoduché, si vyžadovalo veľkú prísnosť a jeho tak trochu systematické myslenie nepripúšťalo rozpory. Vo svojom spoločenstve chcel vytvoriť duchovnú elitu „silných“ (ako hovorí sv. Pavol) a bol prekvapený, že nie všetci ľahko kráčali po ceste Božích prikázaní. Knihy Dom Godefroida, hoci určite odrážajú jeho myšlienky, neboli napísané priamo jeho rukou. Hovoril zo srdca a dal sa unášať hlbokou duchovnou spomienkou. Jeho knihy sú v podstate poznámky, ktoré si robil počas výučby v noviciáte a neskôr ich revidoval. Starší zo Cîteaux si 10 dodnes pripomínajú dojímavú kázeň Dom Godefroida na sviatok Mena Ježiš (slávil sa vtedy v druhú nedeľu po Zjavení Pána): expertus potest credere. To bolo možno jeho najhlbšie duchovné presvedčenie: Viera musí byť predmetom skúsenosti a na oplátku musí táto skúsenosť, zložená z modlitby, jednoduchosti a citovej zbožnosti, viesť k hlbšej viere. V roku 1953 ho povolali za predstaveného do Caldey vo Walese a neskôr bol duchovným správcom v Soleilmonte v Belgicku. Zomrel pokojne 15. septembra 1964: Tranquillus Deus tranquillat omnia – Pokojný Boh všetko upokojuje. Predstavenie „Zasvätenia do vnútorného života“ je azda v prvom rade poskytnutím určitých referenčných bodov, ktoré umožnia do istej miery relativizovať jazyk, aby sme sa dostali k tomu, o čom hovorí. Treba uznať, že desaťročia delia ľudí niekedy viac ako storočia a že pri prvom čítaní tejto knižočky hrozí, že budeme konfrontovaní s trojnásobnou zastaranosťou: zastaranosťou citovaných autorít, historickej situácie a samotného jazyka. Nevyhneme sa požiadavkám našich čias (mier medzi ľuďmi, starostlivosť o najchudobnejších, etická refl exia), ale Dom Godefroid nám s radosťou pripomína, že mier medzi ľuďmi nastane len vtedy, ak bude zakorenený tam, kde sa vždy dáva a prijíma, v Trojjedinom Bohu a vo „vnútornomživote“ Najsvätejšej Trojice.

Svätý Silván (1866 – 1938), pravoslávny mních a svätec. Život prežil v kláštore na Svätej hore Atos. Kniha má charakter komiksu čím sa veľmi hodí pre staršie deti a mládež. Nech však neodradí pri jej výbere ani dospelého čitateľa, lebo rovnako obohatí aj jeho. Jej obsah je nadčasový. V desiatich kapitolách sú uvedené pri jednotlivých vtipných a výstižných kresbách myšlienky sv. Silvána a niektorých púštnych otcov. Svätý mních k nám hovorí ako ten, kto poznal Boha a dlho kráčal po jeho cestách, preto má moc oslovovať ľudské srdcia a vovádzať ich do Božích tajomstiev. Ak budeme čítať myšlienky sv. Silvána so snahou o zmenu svojho postoja k Bohu a životu, určite sa dostaví. Svätý Silván, bol pravoslávny mních a svätec. Narodil sa v roku 1866 v Tambovskej gubernii v Rusku. Vyznačoval sa veľkou fyzickou silou. Vo svojej mladosti vykonal niekoľko nerozvážností, podliehal pýche a hrubosti. Po vojenskej službe, ktorú odslúžil v Sankt Peterburgu, radikálne zmenil spôsob života. V roku 1892 odišiel na Svätú horu Atos. Vstúpil do ruského monastiera sv. Panteleimona – pravoslávneho kláštora Bol novicom, prijal meno Simeon a v roku 1896 sa stal mníchom. S príchodom do kláštora začal s ťažkou prácou na sebe samom, čo znamenalo žiť v kélii – veľmi skromne zariadenej mníšskej cele, veľa sa modliť, pôstiť, bdieť, často sa spovedať a prijímať Eucharistiu, čítať duchovnú literatúru a ďalšie. Celý život žil ako obyčajný mních na Svätej hore. Zomrel 24. septembra 1938. V pravoslávnej cirkvi sa slávi jeho pamiatka 11. septembra podľa juliánskeho kalendára (v greoriánskom kalendári to je 24. september). U mnícha Silvána sa prejavovali mimoriadne charizmy – dar proroctva, rozlíšenia duchov, schopnosť čítať v ľudských srdciach, dar uzdravovania. Pritom z najbližších bratov si málokto uvedomoval jeho svätosť a múdrosť, mnohí nič netušili o jeho mystických skúsenostiach a poznaní Božích vecí. Nemožno im to zazlievať, keďže Silván žil medzi nimi tak nenápadne a prosto, ako len mohol. Pritom ho vyhľadávali mnohí mnísi i ruskí pútnici, medzi nimi boli tiež vzdelanci i cirkevní hodnostári. Šírila sa jeho povesť starca. (Starec je duchovný učiteľ, vodca na ceste kresťanskej dokonalosti.) Zachovalo sa nám svedectvo istého známeho kazateľa a uznávaného muža modlitby z Kaukazu, ktorý opakovane navštevoval mnícha Silvána. Bol tak ohromený jeho skúsenosťou duchovného života a múdrosťou, že už ku koncu svojho pobytu na Atose ani nechcel odpovedať na otázky Silvánových spolubratov. „Neviem, čo by som vám k tejto veci povedal. Máte tu Silvána, musíte sa spýtať jeho,“ odpovedal raz otcovi Benjamínovi, vzdelanému mníchovi. Tým ho uviedol do úžasu. Otec Benjamín mal síce Silvána rád, ale pre svoju intelektuálnu prevahu k nemu prechovával len akúsi zhovievavú blahosklonnosť. Nikdy mu ani nenapadlo obrátiť sa na Silvána s prosbou o radu. Iní spolubratia sa pohoršovali, keď bol Silván vyhľadávaný vzdelancami a teológmi. Jeden vážený mních sa raz nezdržal a opýtal sa návštevníka-teológa priamo: „Nechápem, ako je možné, že práve vy, ľudia z univerzít, chodíte za Silvánom, prostým, negramotným vidiečanom! Či vari na Atose nežijú inteligentnejší ľudia?“ Dostal odpoveď: „Životná múdrosť predsa nie je o vzdelaní.“ Nie dlho pred svojou smrťou si začal zapisovať svoje myšlienky a duchovné skúsenosti. Tieto jeho zápisky objavili jeho spolubratia až po jeho smrti. Až vtedy všetci žasli aký bol brat Silván. Bol mníchom netušenej duševnej hĺbky a svätosti. Svätý Silván o mníšskom živote Denný režim má svoj pravidelný rytmus v striedaní modlitby a práce, čo vychádza z tradície púštnych otcov. Sv. Silván z Atosu vysvetľuje život mníchov takto: “Svet verí, že mnísi sú jedna neužitočná rasa. Nechápe, že mních je ten, čo sa modlí za celý svet. Nevidí jeho modlitby a nevie s akým milosrdenstvom ich Pán prijíma. Mnísi vedú tvrdý boj proti žiadostivostiam a pre tento ich zápas sú milí Bohu. Pán je nám veľmi blízko, bližšie ako vzduch, čo dýchame. Vzduch vojde do tela

Autor Marián Tkáč vo svojom spise uvažuje o historickom postavení mesta Nitry a jej veľkom význame pre dejiny slovenského národa. Považuje ju za kontinuálne trvalé centrum slovenského duchovného, hospodárskeho, politického a štátneho života. Úryvok z prvej kapitoly Kontinuita dejín [...] Chýba nám vlastná, nespochybniteľná niť našich dejín. Pevný bod, miesto, okolo ktorého či v ktorom sa odohrávali. Je taký bod? Je ním zrejme Nitra... Nekriticky zotrvávame predovšetkým pri anachronizme „Veľká Morava“, ktorým nám iní pomenovali obdobie rokov 833 – 907, teda len zhruba tri štvrtiny inak veľmi úspešného storočia, v ktorom sa Sloveni/Slováci na čele so svojimi panovníkmi správali ako suveréni strednej Európy. Zavedenie tohto pomenovania Čechmi, pričom na českej strane v poslednom čase už bez prívlastku „Veľká“ (Morava), treba zo slovenského hľadiska považovať za exonymum, ktoré sme nekriticky prebrali, zotrvávame pri ňom, dali sme si ho dokonca do preambuly ústavy. Toto pomenovanie sa stalo mýtom takým zažitým, že žiadať o jeho zanechanie a nahradenie výstižnejším pomenovaním, bližším k pravde, môže sa zdať „bláznovstvom“. Veď celý svet doteraz hovorí – alebo, pravdaže, skôr nehovorí nič alebo len okrajovo – o približne sedemdesiatich štyroch rokoch ako o „Veľkej Morave“ či „Veľkomoravskej ríši“. A naši západní susedia ponúkajú svetu aj takýto opis dejov, ktoré sa vtedy diali: „Moravský princ Rostislav požiadal Byzanciu o misionárov, aby jeho ľud učili kresťanstvo. Dvaja misionári, Cyril a Metod, priniesli ľudu do Česka a na Moravu abecedu zvanú cyrilika.“5 Pravdu má Pavel Dvořák: „Dejiny... stoja na tenkom ľade, sú plné dohadov a domnienok, v mnohých prípadoch podobných onej stokrát opakovanej lži, ktorá sa časom stáva pravdou.“ Dokážeme toto „bláznovstvo“, ktoré je však základným východiskom pre poslovenčenie našich dejín, a teda aj prítomnosti a budúcnosti – zniesť zo sveta? Dokážeme v záujme pravdy prepísať, zrekonštruovať naše dejiny, vymeniť učebnice dejepisu, nakrútiť dokumentárne filmy, dať do povedomia sebe i svetu skutočne slovenský pohľad na slovenské dejiny? Dokážeme kriticky hodnotiť, ale apriori neodhadzovať všetky závery vzácnych slovenských prvohistorikov tak, ako to robia všetci okolo nás? „Dotýkať sa ustálených pojmov, revidovať už všeobecne prijaté tézy znamená vystaviť sa riziku tvrdej, dakedy až nepríčetnej reakcie zo strany určitej časti vedeckej obce.“7 Je po tom a pri tom všetkom (učebnice, už dosť zakorenená tradícia, dokonca aj preambula ústavy s „Veľkou Moravou“) vôbec možný radikálny obrat vo výklade našich dejín? Nuž, je priam nevyhnutný, ak sa chceme vymaniť z vyslovene českého výkladu našich dejín. „Kým české dejiny sú viac-menej jeden nepretržitý príbeh, naše dejiny, to je niekoľko príbehov dokopy.“8 Keďže pre mnohých sú už všetky cudzie pomenovania našich historických reálií – exonymá – raz a navždy dané, prebrané a akceptované, bude to vyžadovať odvahu oprášiť či nanovo zaviesť a používať endonymá, názvy vlastné, ktoré si dáme my. Bude nám chýbať, ako obyčajne, odvaha? Alebo sa nezľakneme a pustíme sa do zápasu o vlastný výklad našich dejín? O poriadok v našej historickej terminológii? Úryvok zo záveru knihy Ak Slovensko a Slováci sú subjektom dejín, ak sú subjektom dejín Uhorska, ak majú právo na vlastný výklad dejín, treba začať poriadkom v terminológii. Pomenujme Pribinovu dŕžavu na oboch stranách rieky Moravy napríklad ako Nitravu a dŕžavu z čias kráľa Svätopluka napríklad ako Veľkú Nitravu (jeho ríša bola veľká a vládol jej z Nitry). Lebo tu, v tomto bode, je východisko všetkých ostatných slovensko-českých diskusií či sporov, lebo tu je „gruntovný“ – ako by povedal Vladimír Mináč – uzol čechoslovakizmu: v samom názve „Veľká Morava“. Nie, nenárokujem si, nemám ambíciu niečo určovať. Nanajvýš navrhovať a o návrhoch diskutovať.

V roku 1802 našli archeológovia v rímskych katakombách neznámy hrob s pozostatkami asi trinásťročného dievčaťa. Na troch tehlách uzatvárajúcich hrob boli vyryté symboly, ktoré spolu so zvyškami hlinenej ampulky so stopami krvi svedčili o jeho násilnej smrti. Časom bola neznáma mučeníčka identifikovaná a dnes ju mnoho ľudí pozná ako svätú Filoménu aj na základe mimoriadnych znamení a úcta a obdiv k nej stále rastie. Knihu Svätá Filoména - divotvorkyňa napísal dominikánsky kňaz Paul O´Sullivan ešte začiatkom 20. storočia. Možno v nej preto badať výrazné znaky ľudovej zbožnosti a uctievania svätých vtedajších čias. Svätú Filoménu si veľmi ctili viacerí pápeži, osobitne Gregor XVI., ktorý v roku 1835 ustanovil 10. august ako deň liturgickej spomienky na túto sväticu. A svätý Ján Mária Vianney jej príhovoru pripisoval všetky zázraky a obrátenia, ktoré sa udiali v čase jeho pôsobenia v Arse. Aj slovenskí čitatelia majú možnosť spoznať svätú Filoménu - divotvorkyňu a načerpať z prameňa jej nadprirodzenej pomoci.

Kniha pamätí J. E. Mons. Jána Sokola vznikla na základe rozhovoru s historikom Petrom Sokolovičom. Na pozadí života otca sa dozvedáme mnohé z dejinných udalostí v Česko-Slovensku, samostatnej Slovenskej republike, o živote za komunistov pred novembrom 1989, o zápase za slovenskú samostatnosť v r. 1992, ako aj o živote spoločnosti v súčasnosti. Mnohé je o jeho duši, viere i o Katolíckej cirkvi. Nesmierne zaujímavé sú objektívne informácie o jeho obvinení a rehabilitácii vo veci tzv. sprenevery ako aj o jeho strete s arcibiskupom Róbertom Bezákom.

Univerzálny génius Blaise Pascal (1623 1662) je jedným z najvýznamnejších matematikov a fyzikov v histórii ľudstva a zároveň patrí medzi najpoprednejšie postavy dejín filozofie. V Myšlienkach sa zrkadlí mnohovrstvové myslenie jeho veľkého ducha. Zaoberá sa v nich ľudským vnímaním, poznávaním, vedomím, dušou, mysľou, pocitmi, vierou, ale aj politikou. Zvažuje, analyzuje, reflektuje a kladie otázky. Niečo vysvetlí, iné ostáva len načrtnuté Tiež sa v nich dozvieme na čo Pascal na prahu novoveku prišiel a čo dôkladne premyslel: Človek je viac ako poznanie, moc, majetok áno, viac ako všetko na svete. Pascal vie, že v ľudskom srdci je stopa, ktorú sledovať je nanajvýš rozumné.... A tak čítanie Pascalových Myšlienok umožní aj takému čitateľovi, ktorý sa nezaujíma o otáz­ky náboženstva a teológie, inšpirovať sa jeho múdrosťou, hľadaním zmyslu života a láskou k blížnemu. Dielo Myšlienky boli ucelene vydané až po Pascalovej smrti. A od prvého vydania v roku 1670 vo Francúzsku patrí toto dielo ku klenotom svetovej literatúry. Na Slovensku vychádza v treťom vydaní.

Publikácia Vznik Svetového kongresu Slovákov a jeho hlavné aktivity, ktorej autorom je Jozef M. Rydlo, obsahuje text prednášky na medzinárodnej konferencii Svetový kongres Slovákov v zápase proti komunistickému režimu. Prednášku usporiadal Ústav pamäti národa 17. júna 2015 na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Publikácia vychádza pri príležitosti storočnice narodenia Štefana B. Romana (17.4.1921 - 23.3.1988), člena Slovenského ústavu, ako pripomienka 50. výročia vzniku Svetového kongresu Slovákov, ktorý založil.

Ide o klasickú omaľovanku: na ľavej strane je farebný obrázok a na pravej strane ten, ktorý treba vyfarbiť. Formát je primeraný (15,5, x 22 cm) a kvalita papiera pevnejšia, aby sa malým deťom pri vyfarbovaní strana omaľovanky nekrčila. Pod všetkými obrázkami je text, ktorý približuje malým deťom Veľkonočné sviatky.

Prof. José Noriega Bastos, DCJM je katolícky kňaz, predstavený rehoľného inštitútu Učeníkov sŕdc Ježiša a Márie a profesor špeciálnej morálnej teológie na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny v Ríme, na ktorom tiež obhájil doktorát z teológie. Vo svojich knihách sa venuje otázkam morálnej teológie, manželstva, rodiny, sexuality a výchovy. Autor viackrát prednášal aj na Slovensku. Milujem ťa! Milióny mužov a žien si denne povedia túto vetu. Ako overiť, či to, čo sa skrýva za týmito slovami je ozajstnou láskou? Čo znamenajú tieto slová? Možno o láske povedať niečo, čo by malo univerzálnu platnosť? Je rozumné veriť v lásku, ktorá vydrží navždy? Láska sa dotýka všetkých dimenzií ľudskej reality: tela, citov, osobnosti, viery a je aj stredobodom sexuálnej morálky. Láska je darom, vášňou a rozhodnutím, na ktorom stojí inštitúcia manželstva a rodiny. Autor vychádza z uvažovania nad ľudskou skúsenosťou lásky vo svetle Božieho zjavenia a ľudského rozumu v celej jej šírke, hĺbke aj poslaní. Nebojí sa citlivých otázok a integruje poznatky z filozofie, teológie, psychológie aj umenia. Fundovaným a plastickým spôsobom vysvetľuje učenie Katolíckej cirkvi o manželstve, láske a plodnosti. Kniha je určená kňazom, katechétom, pastoračným spolupracovníkom, snúbencom, ktorí sa pripravujú na manželstvo ako i manželom samotným. Tiež bude výbornou pomôckou pre všetkých, ktorí sa s danou témou odborne, ale i laicky zaoberajú.

Príbehy ľudí, ktorým Žalm 23 zmenil život Krátko pred autohaváriou napísala Kate slová 23. žalmu na hárok papiera a dala ho svojmu synovi do vrecka saka. Nenachádza ho však v danom vrecku jej syn, ale mladý zamestnanec čistiarne. A tak začína malý papierik svoju „púť" nepredstaviteľnými cestami od jedného príjemcu k druhému. Bola to sila slov Žalmu 23, ktorá ovplyvnila životy dvanástich ľudí a navždy ich zmenila? Románové spracovanie príbehov, ktoré sa v skutočnosti mohli stať. Ak ste si niekedy položili otázku, či je Biblia ešte potrebná v každodennom živote a nenašli ste zatiaľ odpoveď, potom si prečítajte túto knihu. (z ohlasu čitateľa anglického vydania)

Blahoslavená Imelda, Dievčatko, ktoré sa chcelo stretnúť s Ježišom Vhodný darček na prvé sväté prijímanie Blahoslavená Imelda je patrónkou prvoprijímajúcich detí. Kniha obsahuje jej ilustrovaný životopis. Taktiež je možnosť v publikácii zaznamenať meno dieťaťa, dátum i názov farnosti, kde sa uskutoční prvé sväté prijímanie ako aj listinu podpísať a pridať pečiatku farského úradu, čím sa publikácia stane ozajstnou pamätnou knižkou na prvé sväté prijímanie.

Prírodné vedy úžasne napredujú – okrem niekoľ­kých málo výnimiek prevažnú časť radikálne nových prírodovedeckých poznatkov vedci objavili koncom druhého tisícročia. Je nevyhnutné zakomponovať tieto objavy do filozofických koncepcií už na začiatku tretieho tisícro­čia. Dosiahne sa to zvýšením aktivity v oblasti interakcie vedy s vierou tak, aby to priviedlo k lepšiemu zosúladeniu „knihy prí­rody“ s „knihou zjavení“, a tým aby sa znovu objavila pozitívna úloha náboženstva v riadení rozvoja spoločnosti. Želaním autora je, aby čitatelia vnímali túto publikáciu ako pokus o takú modernizáciu interpretácií nemen­ných základných právd kresťanskej viery, aby boli v sú­lade s úrovňou vedeckého poznania na začiat­ku tretieho tisícročia. Kniha obsahuje slovník odborných termínov a menný i vecný register.