N Press, s.r.o. strana 19 z 25

Iskrivá výprava do tajného sveta, ktorý ovplyvňuje náš každodenný život, a ešte len začíname vnímať, akým spôsobom. Ebnerovej dobrodružstvá v temných zákutiach internetu dokumentujú, ako fašizmus funguje v súčasnosti a čo musíme urobiť, aby sme to zastavili. Peter Pomerancev, autor knihy This is Not Propaganda Julia Ebner sa profesionálne venuje monitorovaniu činnosti radikálnych skupín. Keď pracovala pre think-tank zameraný na boj s extrémizmom, uvedomila si, že na to, aby naozaj pochopila uvažovanie extrémistov, bude musieť preniknúť priamo medzi nich. Jej pátranie po podstate extrémizmu sa začína na medzinárodnom stretnutí hnutia Generácia identity v krčmičke Mayfair a pokračuje neonacistickým hudobným festivalom na nemecko-poľskej hranici. Rady, ako mať šťastný vzťah, dostáva od tradičných manželiek zo skupiny Trad Wives, ale aj od neviest džihádu. Lekcie o tom, ako sa stať hekerom, jej dávajú odborníci z ISIS. Je prítomná priamo pri plánovaní násilného zhromaždenia v Charlottesville a strávila veľa času na sociálnych sieťach, ktoré zradikalizovali teroristu v novozélandskom Christchurchi. Kniha Do tmy predstavuje vzrušujúcu cestu do najtemnejších zákutí extrémistickej mysle. Autorka si osvojila päť rôznych identít a pripojila sa k viac ako desiatke extrémistických skupín naprieč celým ideologickým spektrom. Jej putovanie odhaľuje, ako tesne nás fanatické ideológie obklopujú, ako sa mení charakter a taktika týchto skupín a ako je možné proti nim bojovať. Julia Ebner (1991) pôsobí ako výskumníčka v Inštitúte pre strategický dialóg (Institute for Strategic Dialogue), kde vedie projekty o internetovom extrémizme, dezinformáciách a nenávistných prejavoch. Spolupracovala s mnohými parlamentnými pracovnými skupinami a vládami, ktorým poskytovala informácie a poradenstvo, pôsobila aj ako konzultantka pre OSN, NATO a Svetovú banku. Pravidelne prispieva do významných denníkov ako Guardian, Newsweek, Politico či Süddeutsche Zeitung. Jej kniha Do tmy sa stala medzinárodným bestsellerom a získala rakúsku literárnu cenu Wissenschaftsbuch des Jahres 2020 v kategórii humanitných a spoločensko-kultúrnych vied. Napísali o knihe: Julia Ebner radí vládam a organizáciám v oblasti online extrémizmu a nenávistných prejavov. Aby získala poznatky o internete fanatikoch, zmenila niekoľkokrát svoju identitu a v utajení prenikla do dvanástich technologicky veľmi zdatných extrémistických skupín... Pohlcujúce a inteligentné... Ebner nielenže analyzovala prejavy extrémizmu, ale podstúpila aj reálne riziko, aby ich zblízka usvedčila. Výsledkom je kniha, ktorá vzbudzuje hrôzu, pretože nie je fikciou. Irish News Fascinujúce a dôležité... Do tmy ukazuje, ako sa rôzne skupiny vzájomne živia, používajú podobnú taktiku na vytváranie sociálnych bublín a využívajú neschopnosť alebo neochotu sociálnych sietí regulovať nenávistný obsah. Poukazuje na to, aké nebezpečné je ignorovať hrozbu krajne pravicového terorizmu či normalizovať ideológie vyzývajúce na násilie, a vysvetľuje, akú hrozivú moc podnecovať napodobňovanie útokov majú technológie. Spectator

Ako covid-19 zrýchľuje beh dejín? Aká bude povaha práve sa rodiaceho sveta? Lenin vraj raz povedal: Sú desaťročia, počas ktorých sa nič nestane, a potom sú týždne, počas ktorých sa stanú desaťročia. Žijeme práve v dobe, keď sa beh dejín zrýchľuje. Fareed Zakaria, moderátor CNN a autor viacerých bestsellerov, vo svojej najnovšej knihe pomáha čitateľom a čitateľkám pochopiť povahu postpandemického sveta. Objasňuje sociálne, politické, technologické a ekonomické dôsledky pandémie, ktoré sa možno v plnom rozsahu prejavia až v priebehu nasledujúcich rokov. Zakaria prostredníctvom desiatich ponaučení, ktoré sa týkajú takých tém, ako sú prírodné a biologické riziká, nástup digitálneho života či rodiaci sa bipolárny svetový poriadok, vytvára priestor na premýšľanie nad dlhodobými dosahmi covidu-19. Kniha Desať ponaučení pre postpandemický svet rozpráva o minulosti, prítomnosti a budúcnosti, pričom napriek svojej aktuálnosti a naliehavosti ponúka takú reflexiu života na začiatku 21. storočia, ku ktorej sa budú čitatelia a čitateľky ešte dlho vracať. Covid-19 zúžil naše horizonty. Výrazne obmedzil náš každodenný pohyb. Práca z domu, dôsledné dodržiavanie odstupu od druhých a život v izolácii od rodiny a priateľov. Pandémia sa raz skončí, ale svet už nikdy nebude ako predtým. Zväčší sa úloha štátu alebo, naopak, ľudia úplne prestanú svojim lídrom dôverovať? Ako sa zmenia naše hodnoty? Prehĺbia sa nerovnosti medzi ľuďmi alebo sa staneme citlivejšími k utrpeniu slabších? Budeme vďaka pandémii viac počúvať odborníkov? Zrýchli alebo spomalí sa globalizácia? Desať ponaučení pre postpandemický svet je základná príručka na porozumenie novej realite. Venuje sa politike, ekonomike, technológiám, ale obsahuje aj osobné reflexie traumy, ktorú sme spoločne prežili.

Keď sa koncom sedemdesiatych rokov zjavil v Bratislave mladý francúzsky intelektuál Etienne Cornevin, ktorý prišiel na Slovensko pomôcť nášmu školstvu šíriť a kultivovať výučbu francúzštiny, sotvakto tušil, že sa čoskoro výrazne zapojí do slovenského i českého výtvarného života. Presnejšie, do jeho neoficiálnej scény. Biografia Alexandra Balogha, blízkeho priateľa Etienna Cornevina, prináša pútavý príbeh človeka, ktorý sa podľa vlastných slov usiloval byť nielen filozofom, ale i teoretikom, historikom a kritikom výtvarného umenia, literárnym kritikom, básnikom, umelcom, humoristom, kurátorom, filmárom a vydavateľom. A tiež, ako zvykol s úsmevom vravieť, aj odborníkom na nedefinovateľné disciplíny. Už dávno vieme, že sa o to nielen usiloval, ale tým všetkým asi aj bol. Obraz Etienna Cornevina doplnili archívnymi fotografiami Eva Cisárová-Mináriková, Ladislav Čarný, Xénia Hoffmeisterová, Peter Procházka, Gabriela Albrecht Žiaková, rodina Filovcov a Marián Mudroch. Etienne Cornevin (26. júl 1950, Kamerun – 2. máj 2016, Châteauroux, Francúzsko) vyštudoval na Sorbonne filozofiu, no rovnako mal rád výtvarné umenie, a tak na jednej z parížskych univerzít prednášal teóriu a dejiny umenia. Skutočnosť, že témou jeho okolo 1200-stranovej habilitačnej práce na Université Paris Nanterre v roku 1989 boli osobnosti a estetika súčasného umenia v Československu, príliš neprekvapuje, veď v rokoch 1976 až 1988 žil na Slovensku. Najskôr v Prešove a potom desať rokov v Bratislave.

Stručné dejiny najväčšieho svetového náboženstva aj pre neveriacich Kresťanstvo vzniklo ako židovská sekta a uprostred sveta antických bohov nezadržateľne rástlo: pôvodne na štátny kult starého Ríma, neskôr na najrozšírenejšiu konfesiu na svete. Čo bolo na kresťanstve po celé tie storočia také príťažlivé? Ako sa mu napriek všetkým tým bojom proti kacírom a štiepeniam podarilo udržať jadro svojho učenia o spasení? A prečo sa kresťanstvo stalo jedným z hlavných faktorov európskej identity? Historická identita Európy je spätá s kresťanstvom, ktoré výrazne ovplyvnilo jej myslenie, hodnoty a kultúru. Táto kniha ponúka rôzne pohľady na viac než dvetisíc rokov trvajúce dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet. Jej ambíciou je pochopiť vznik a rozvoj kresťanstva v kontexte historických procesov, politických a mocenských pohybov v minulosti, ako aj cez individuálne príbehy a subjektívnu reflexiu kresťanskej viery. Publikácia zároveň prekračuje historické rámce smerom k súčasnosti. Okrem iného si všíma pozíciu kresťanského náboženstva v aktuálnom spoločenskom dianí, a to aj v širších geopolitických súvislostiach. Autori nemeckého magazínu Der Spiegel, cirkevní historici a teológovia dokázali dve tisícročia vzostupu, reforiem, ale aj tápaní a slepých chodníčkov zhutniť do knihy zrozumiteľnej každému.

Stručné dejiny najväčšieho svetového náboženstva aj pre neveriacich Kresťanstvo vzniklo ako židovská sekta a uprostred sveta antických bohov nezadržateľne rástlo: pôvodne na štátny kult starého Ríma, neskôr na najrozšírenejšiu konfesiu na svete. Čo bolo na kresťanstve po celé tie storočia také príťažlivé? Ako sa mu napriek všetkým tým bojom proti kacírom a štiepeniam podarilo udržať jadro svojho učenia o spasení? A prečo sa kresťanstvo stalo jedným z hlavných faktorov európskej identity? Historická identita Európy je spätá s kresťanstvom, ktoré výrazne ovplyvnilo jej myslenie, hodnoty a kultúru. Táto kniha ponúka rôzne pohľady na viac než dvetisíc rokov trvajúce dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet. Jej ambíciou je pochopiť vznik a rozvoj kresťanstva v kontexte historických procesov, politických a mocenských pohybov v minulosti, ako aj cez individuálne príbehy a subjektívnu reflexiu kresťanskej viery. Publikácia zároveň prekračuje historické rámce smerom k súčasnosti. Okrem iného si všíma pozíciu kresťanského náboženstva v aktuálnom spoločenskom dianí, a to aj v širších geopolitických súvislostiach. Autori nemeckého magazínu Der Spiegel, cirkevní historici a teológovia dokázali dve tisícročia vzostupu, reforiem, ale aj tápaní a slepých chodníčkov zhutniť do knihy zrozumiteľnej každému. Eva-Maria Schnurr (1974) je redaktorkou magazínu Der Spiegel, od roku 2017 zodpovedá za knižnú edíciu Dejiny. Po ukončení doktorandského štúdia histórie písala napríklad pre týždenníky Die Zeit a Stern. Je editorkou viacerých kníh, medzi inými Englands Krone (Anglická koruna, 2014), Das Christentum (Kresťanstvo, 2018) a Als Deutschland sich erfand (Keď sa vymýšľalo Nemecko, 2019).

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredouerópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského lupiča s whisky Attilu Ambrusa. Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii. Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby. Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N Peter Morvay (1968- 2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredouerópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského lupiča s whisky Attilu Ambrusa. Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii. Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby. Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N Peter Morvay (1968 2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet.

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia?

V čom sa mýlia apokalyptické filmy, keď zobrazujú prírodné pohromy alebo vojnu?  Ako sa v skutočnosti správajú ľudia pri bombardovaní?  Čo naozaj zažili deti, ktoré stroskotali na pustom ostrove, a prečo to bolo také odlišné od knižného príbehu Pán múch?  Ako došlo k zásadným pozitívnym prerodom spoločností, napríklad k ukončeniu apartheidu? Ak existuje presvedčenie, ktoré spája ľavičiarov a pravičiarov, psychológov a filozofov či starovekých a moderných mysliteľov, tak je to tichý predpoklad, že ľudia sú zlí. Je to presvedčenie, ktoré inšpiruje novinové titulky a usmerňuje zákony, ktoré utvárajú naše životy. Toto presvedčenie je hlboko zakorenené v západnom myslení od Machiavelliho po Hobbesa, od Freuda po Pinkera. Ľudia sú vraj vo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem. Medzinárodný bestseller Rutgera Bregmana Ľudskosť: Optimistická história človeka ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín a snaží sa dokázať, že sme od prírody prívetiví, že sme zameraní viac na spoluprácu ako na konkurenciu a že sme náchylní si navzájom skôr dôverovať než neveriť. Keď si o ľuďoch myslíme to najhoršie, to najhoršie sa v našej politike a ekonomike napokon aj prejaví. Ak však uveríme, že v ľuďoch sú prívetivosť a altruizmus hlboko zakorenené, položíme tým základy pre ozajstné zmeny v spoločnosti. Napísali o knihe: "Kniha Ľudskosť ma donútila vnímať ľudstvo z novej perspektívy a prehodnotiť niektoré moje názory." Yuval Noah Harari, autor Sapiens a Homo Deus Kniha Ľudskosť poskytuje filozofickú a dejinnú oporu našej viere v spoluprácu, láskavosť a vzájomnú dôveru, aby sme mohli budovať lepšiu spoločnosť. Mariana Mazzucato, autorka knihy The Value of Everything Výnimočne silné vyjadrenie viery vo vrodené dobro a prirodzenú mravnosť ľudských bytostí. Rutger Bregman nikdy nie sentimentálny, clivý či naivný; podáva pevné a presvedčivé argumenty, aby sme uverili napriek údajným dôkazom o opaku že nie sme divý, nenapraviteľne nenásytný, násilný a dravý druh, hoci sme k takým názorom vedení. Stephen Fry Toto je nádherná a povznášajúca kniha. Nielenže chcem, aby ju čítali všetci moji priatelia a známi, ale rovnako všetci ostatní ľudia. Je to dôležitá súčasť kampane za lepší svet. Richard Wilkinson, autor knihy The Spirit Level  Táto úžasná kniha zmení spôsob, akým vidíte svet a svojich ľudských druhov. Otvára myseľ a čo je dôležitejšie, otvára srdce. Nikdy sme takéto posolstvo nepotrebovali viac, ako teraz. Johann Hari, autor knihy Lost Connections Táto kniha rúca cynický názor, že ľudia sú vnútorne skazení a sebeckí, a vykresľuje obraz ľudskej prirodzenosti, ktorý nielen povznáša, ale je oveľa pravdivejší. Rutger Bregman je jedným z najprovokatívnejších mysliteľov našej doby. Adam Grant, autor knihy Give and Take  Nepoznám presvedčivejšiu či dôslednejšie zdokumentovanú odpoveď na Machiavelliho pozorovanie, že ľudia nikdy nerobia nič dobré, iba ak z nutnosti než je kniha Rutgera Bregmana. Jeho nový pohľad na ľudskú prirodzenosť zodpovedá súčasným vedeckým dôkazom a zároveň povznáša. Sarah Blaffer Hrdy, autorka Mothers and Others

V čom sa mýlia apokalyptické filmy, keď zobrazujú prírodné pohromy alebo vojnu?  Ako sa v skutočnosti správajú ľudia pri bombardovaní? Čo naozaj zažili deti, ktoré stroskotali na pustom ostrove, a prečo to bolo také odlišné od knižného príbehu Pán múch?  Ako došlo k zásadným pozitívnym prerodom spoločností, napríklad k ukončeniu apartheidu? Ak existuje presvedčenie, ktoré spája ľavičiarov a pravičiarov, psychológov a filozofov či starovekých a moderných mysliteľov, tak je to tichý predpoklad, že ľudia sú zlí. Je to presvedčenie, ktoré inšpiruje novinové titulky a usmerňuje zákony, ktoré utvárajú naše životy. Toto presvedčenie je hlboko zakorenené v západnom myslení od Machiavelliho po Hobbesa, od Freuda po Pinkera. Ľudia sú vrajvo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem. Medzinárodný bestseller Rutgera Bregmana Ľudskosť: Optimistická história človeka ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín a snaží sa dokázať, že sme od prírody prívetiví, že sme zameraní viac na spoluprácu ako na konkurenciu a že sme náchylní si navzájom skôr dôverovať než neveriť. Keď si o ľuďoch myslíme to najhoršie, to najhoršie sa v našej politike a ekonomike napokon aj prejaví. Ak však uveríme, že v ľuďoch sú prívetivosť a altruizmus hlboko zakorenené, položíme tým základy pre ozajstné zmeny v spoločnosti.

Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať niečo iné je bláznovstvo. Lin Manuel Miranda, držiteľ Pulitzerovej ceny za scenár k muzikálu Hamilton Byť rodičom nie je ľahké. Deti plačú, robia neporiadok a je potrebné venovať im čas, aby z nich vyrástli poriadni ľudia. Človeka celkom oprávnene môže prepadnúť pocit, že sa na nejakú dobu musí vzdať vlastných snov a voľného času. Stand-up komik, herec, režisér a autor niekoľkých úspešných kníh Mike Birbiglia vo svojom bohatom živote prešiel od presvedčenia, že otcom nikdy nebude až po objavenie radosti a naplnenia z rodinného života a napísal o tom autentickú a vtipnú knihu o rodičovstve. Ak potrebujete dodať trochu energie a opäť nájsť zmysel rodičovstva po vyčerpávajúcich rokoch, ktoré ste naplno venovali svojim deťom, či po mesiacoch strávených v karanténe v stiesnenom byte so svojimi ratolesťami vyžadujúcimi si neustálu pozornosť - Birbiglia vám pomôže. Brilantne napísaná kniha je plná humoru a zároveň autentickou výpoveďou autora. Text je doplnený poéziou Mikovej manželky, ktorá prináša osviežujúci pohľad na malé veci vo veľkých súvislostiach. Kniha pre všetkých, ktorí niekedy boli deťmi, vychovávali dieťa alebo sa odmietajú stať dospelými.

Kniha Medzi dobrom a zlom šachového veľmajstra a autora bestselleru Sila rozumu v bláznivej dobe prináša 16 etických dilem z bežného života, 16 situácií, s ktorými sa môže každý z nás raz stretnúť. Kniha je rozdelená do štyroch okruhov: v časti Bioetika môžete premýšľať nad interrupciou, asistovanou reprodukciou, eutanáziou a na chvíľu sa môžete stať otcom či mamou chlapca, ktorý túži, aby bol akceptovaný ako dievča. V časti Sloboda prejavu preskúmate, kde má sloboda prejavu hranice. Ktoré informácie je správne nechať voľne šíriť, a ktoré je, naopak, lepšie potlačiť v zárodku? Povedať kamarátke o nevere manžela? Ako narábať s firemným facebookovým profilom? Ísť na výstavu mŕtvych ľudských tiel či na nelegálny protest? Časť Spoločnosť sa venuje dilemám, ktoré sa menia v čase - to, čo bolo ešte nedávno bežné, dnes už neakceptujeme. Je venovaná sexuálnemu obťažovaniu, korupcii, utrpeniu zvierat aj odpúšťaniu. Zamestnali by ste napríklad bývalého spolupracovníka ŠTB? Pandémia nás postavila pred etické dilemy, ktoré sme doteraz nemuseli riešiť. Má rodina prednosť, keď ide o život? Ako udržať otca doma? Aká je cena ľudského života a kto celú túto situáciu zavinil? Každú dilemu sprevádza esej, v ktorej sa autor snaží čo najzrozumiteľnejšie a čo najčitateľnejšie zhrnúť všetky fakty a argumenty, ktoré považuje k danej téme za najpodstatnejšie. Neponúka však jasné riešenie: „Je len na vás, ako sa s týmito dilemami popasujete. Ako ich vyriešite. Budem však rád, ak sa na túto úlohu nepodujmete sami. Vezmite túto knižku do kaviarne, na pivo či – ak ste učiteľkou či učiteľom – do školy. Spýtajte sa manžela, mamy, kamaráta alebo študentov, ako by sa k danej dileme postavili oni. Diskutujte, argumentujte. Možno sa nezhodnete, ale určite sa dobre porozprávate,“ hovorí Ján Markoš v úvode knihy. „...rýchle odstraňovanie všetkých vzdialeností však nevytvára blízkosť, pretože nepatrná miera vzdialenosti nie je ešte blízkosťou.“ Slová nemeckého filozofa Martina Heideggera, ktoré vyslovil na prednáške v roku 1950, nestratili na aktuálnosti ani po siedmich desaťročiach. Ani dnes, na Slovensku 21. storočia, nemáme problém s prekonávaním vzdialeností. Máme však problém s blízkosťou. Pri hodnotových, etických otázkach je to viac než zrejmé. Medzi súperiacimi – či skôr bojujúcimi – tábormi nie sú žiadne informačné bariéry. Liberál si môže za pár minút stiahnuť do počítača všetky pápežské encykliky. Človek konzervatívneho razenia sa rovnako ľahko môže dostať ku knihám liberálnych autorov. Absencia informačnej vzdialenosti však ešte nevytvára blízkosť. Túto blízkosť musíme vytvoriť my sami a inak. Blízkosť súvisí so vzájomnou dôverou, s otvorenosťou, intelektuálnou poctivosťou, rešpektom. A tiež s priznaním vlastnej zraniteľnosti, neistoty a nevedomosti. Cieľom knihy Medzi dobrom a zlom Jána Markoša je prispieť k hľadaniu tejto blízkosti. A ešte jeden cieľ má táto kniha: zabrániť, aby hodnotové otázky boli zneužívané. Bohužiaľ, dnes etické otázky najčastejšie slúžia ako návnady či dymové clony. Keď populistický politik či iný manipulátor potrebuje odviesť pozornosť či vyhrať voľby, vytiahne niektorú z eticky kontroverzných tém, ako sú napríklad interrupcie či práva LGBT komunity, a hodí ju verejnosti ako návnadu. Diskusia o hodnotách môže však prebiehať aj inak. Nemusí byť bojom, ale môže byť hľadaním spoločného riešenia.

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia?

Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Niektorí ho poznajú ako Docenta, stand up komika v zoskupení Silné reči, pre iných je renomovaným vedcom, popularizátorom zdravého životného štýlu, prednášajúcim, poradcom vrcholových športovcov. Mnohým pomohol zbaviť sa nadváhy, pochopiť, ako ich telo funguje, mnohí začali vďaka nemu zdravšie žiť. Docent Milan Sedliak je človek, ktorý sa dlhé roky venuje telu a výžive a o často nepríjemných či nezáživných témach vie rozprávať zrozumiteľne a zaujímavo. Michal Červený, športový redaktor Denníka N, s ním spravil niekoľko rozhovorov, ktoré nájdete v knihe Telo v 21. storočí. Kniha je návodom, ako žiť zdravšie v dobe prebytku, na ktorý sa naše telá nestihli adaptovať a tak bojujeme s nadváhou častejšie ako s podvýživou. Dozviete sa, ako zdravo chudnúť, ktoré doplnky stravy majú zmysel, ako zlepšiť svoju výkonnosť či ako sa vyrovnať s nedostatkom spánku. Kapitoly: Pandémia obezity. Svet sa zmenil. V každej africkej krajine zomrie viac ľudí na následky obezity ako na následky podvýživy. Prečo sa ľudstvo dostalo do situácie, ktorú si vo svojej histórii plnej hladomorov nepamätá? Aby bolo chudnutie zdravé a vydržalo. Je to jednoduché: na stratu hmotnosti spravidla stačí prijať menej energie, ako minieme. Spôsobov, ako to docieliť, je mnoho a ešte viac je tých nesprávnych. Ktorá diéta je zaručene správna? O stravovaní už toho vieme toľko, že si informácie nie vždy dokážeme správne interpretovať. Ktoré diéty zaberajú? A zaberajú vôbec nejaké? Bez pohybu to nebude ono. Aj v 21. storočí máme telá ľudí, ktorí prežili hlavne vďaka tomu, že sa hýbali. Preto je veľkým problémom, že s tým aj vďaka komfortu nášho súčasného života prestávame. Kedy majú zmysel doplnky bežnej stravy. Prvýkrát v histórii si môžeme dať na raňajky americké, na obed európske a na večeru ázijské jedlo. Jednotlivé zložky potravy môžeme prijať dokonca aj v tabletkách. Potrebujeme to vôbec a ako sa v tom množstve informácií orientovať? Stravovanie športovca. Vďaka vede presne vieme, čo naše telá potrebujú, aby efektívne trénovali. Kedy piť proteínový nápoj? Kedy stačí kofola v bufete? A prečo sú aminokyseliny nezmysel? Vyrobme si superčloveka. Veľmi dobre vieme, ako funguje ľudské telo, a prišli sme aj na spôsoby, ako zlepšiť jeho výkonnosť. Je však doping nefér len voči súperom alebo aj voči vlastnému telu? A ak dokážeme meniť vlastné gény, vieme z našich potomkov vychovať dokonalých ľudí? Denný rytmus tela. Súčasný životný štýl nás dotlačil k tomu, že nespíme toľko a v takom čase dňa, ako by sme mali. Čo to spôsobuje a ako sa s tým vyrovnať? Ale ja a pevne verím, že ani vy nežijem časy neľudského praľudského nedostatku. Väčšinu času trávim v bezpečí a na zadku. Doma ma čaká chladnička so solídnymi zásobami. Bola tam včera, bola tam predvčerom a aj zajtra tam, sviňa, bude. A volá vábivým hlasom bujných sirén na obžerstvo. Vďaka Docentovi som získal návod na boj s vlastnou podstatou, ktorou nie je, ako som si vždy myslel, vlk samotár, ale pahltný pavián. Cesta nie sú diéty a hladovačky. Cesta je jesť viackrát za deň a nutrične výdatnejšie jedlo, nech si telo nemyslí, že je v kríze a musí si budovať zásoby. No a hýbať sa, lebo za klávesnicou mohutnejú iba sedacie svaly. A to fungovalo. Samo Trnka (úvod knihy)