Q 111 strana 10 z 10

Najnovšia zbierka Igora Hochela (má ich za sebou štyri) je veľkým prínosom do jeho literárneho myslenia, a teda i prínosom pre čitateľa. Hochel si zachováva lyrický tón, i racionálnu myšlienku, ale jeho posolstvo je na-liehavejšie, tematicky rozľahlejšie. Autorovi nejde iba o reflektovanie osobnej situácie, ale situácie ľudského rodu. Mal by ho skúsiť čítať i ten, kto dosiaľ poéziu ob-chádzal, a to aj, či najmä mladý čitateľ. Vychádza v sérii knižiek poézie zväčša mladých, (no nielen) autorov.

Básnická zbierka slovenského autora.

Štokholm v novembri, arktické mesto. Na Balkáne je vojna. Žena intelektuálka, prežíva pád. Jej muž miluje okrem nej aj inú ženu. Miluje ich obe. Tým to prestáva byť klasický trojuholník. Niekto musí niečo urobiť. Muž to neurobí, úporne miluje jednu i druhú. Rozťať to musí jedna zo žien. Ktorá? Napokon to urobí ona. Skončí ten bolestný, zraňujúci vzťah. A tu sa vynára, či znovu vynára, ďalší muž. Práve v pravú chvíľu. Ten muž prichádza z vojnou zmietanej Juhoslávie. Zatiaľ to znie takmer banálne ako sladký príbeh vo väzbe so zlatými písmenami. Ale všetko je inak. Protikladom slova plytký je hlboký a slova banálny je nevšedný. Taký je aj tento príbeh tejto ženy. A nevšedná je i forma, ktorou nám ho autorka rozpráva. Veď ako nazvať útvar, ktor ý zväzujú dosky tejto knihy? Tých sto dní poznámok, akýsi denník zo súčasnosti, z minulosti i z budúcnosti, majstrovsky spletený v textový vrkoč.Agneta Pleijelová nie je nová čik. Má za sebou viacero románových fresiek a už dávnejšie sa o nej hovorí ako o jednej z hviezd prvej veľkosti švédskeho literárneho neba.Knihu vysoko hodnotila tak švédska kritika, ako i čitatelia, a to nielen vo Švédsku. Slovenský preklad sa totiž zaraďuje do početného radu prekladov v mnohých jazykoch. Vyšlo v edícii Ženský prstoklad.

Poézia nemeckej poetky Hildy Dominovej (1912-2006) súvisí s jej dramatickým životným osudom. Po nástupe nacizmu z rasových dôvodov emigrovala – najprv do Južnej Ameriky, neskôr žila v USA. Po vojne sa vrátila do rodného Nemecka. Dominovej básnická tvorba sa zrodila najmä z prežitého utrpenia. Nad emóciami v nej prevažuje jasnozrivý intelekt, nad pocitmi reflexia. Charakterizuje ju triezvosť a zároveň prenikavosť pohľadu zasahujúca podstatu vecí, pričom je v nej hĺbka čistej poézie. Výsledný dojem je koncentrovaný do silného zážitku a ten núti k úvahám o základných polohách ľudskej existencie. Všetko však, vrátane ľúbostných motívov, domova, prírody pokrýva vrstva osudovosti. Poézia Hilde Dominovej je obranou ľudskosti, humanizmu. V Nemecku získala viacero významných cien. Preložil Tomáš Gáll.

Začalo sa to včasráno. Čosi tmavé, obrovské zatienilo oblohu. Nemohol si to nevšimnúť nik, kto kráčal po ulici, napríklad do práce, ale ani Paolo a jeho pes na balkóne jedného z domov na námestí. Pravdaže, Paolo rýchlo zobudil aj mladšiu sestru Ritu, aby to tiež videla. No aby videla aj zmätok, ktorí vypukol dolu na ulici. A keby len na ulici. A keby len medzi chodcami. Prišli hasiči, prišli policajti, prišlo vojsko. Na prieskum hrozivého objektu vyslali helikoptéru, starosta prostredníctvom rozhlasu vyhlásil poplach...Z týchto viet vidieť, že ide o príbeh plný nevídaných a neslýchaných udalostí, fantázie,vtipu, ale pozor, aj nevtieravo, nepoučujúco a s humorom vyslovených vážnych slov a zamyslenia nad činmi nás dospelých. Slovom, ide o knižku najskvelejšieho a najmilovanejšieho talianskeho autora detských kníh (no nielen), nositeľa najvýznamnejšieho ocenenia detskej literatúry - Andersenovej ceny, Giannni Rodariho. Autora prekladaného a aj dnes vydávaného vo veľkých nákladoch. Rovnako vtipné ako text sú aj výmyselné ilustrácie Miroslava Cipára.

Je to príbeh dievčatka, jej mamičky a nevlastného, ale fakticky viac ako vlastného ocka. Dievčatko sa s ním už neviem koľký krát rozpráva o tom, ako sa stalo, že mamičke, ktorá čakala, no nedočkala sa svojho milého, rástlo bruško, a v tom brušku bola ona, ona tam rástla. A ako jej mamička bola smutná a ako sa jej ocko poštár stal jej ockom a ako sa z nich stala rodina. Taký príbeh tu ešte nebol: o vážnej téme, ktorá je ešte stále u nás iba témou, o ktorej sa rozprávajú iba dospelí, pre deti je "nevhodná". Procházková je naozaj majster. Jej rozprávanie je civilné bez falošných sĺz a vzdychov, naopak je radostné, plné atmosféry krásnych vzťahov.

Titul, určený detskému čitateľovi, s názvom Ako Kamienočka a Kamienočko hľadali kamaráta je bohato ilustrovaný, hravý, sprevádzaný hrou slov a kamienkov. Z maďarského originálu Onikő és Őneki ho pre nás preložila známa slovenská poetka Mila Haugová.

Debut vo veku starších dám nie je až taký častý a príbehy starých osamelých žien takisto nebývajú stredobodom pozornosti autorov - rovnako ako v našej spoločnosti. Poviedky, ktoré čitateľom predkladáme, napísala autorka s veľkým zaujatím, roky sledujúc problém starých ľudí a najmä starých žien. Napísané sú preto s hlbokou znalosťou ich psychológie a ich problémov. Tak ako staroba v našej spoločnosti, ani autorkine príbehy nie sú prežiarené svetlom, ktoré vyžaruje z reklám a nekončia sa happy endom, naopak tragicky. Sú pritom čitateľsky pútavé a príťažlivé.

Rozprávanie troch autorov o troch hlavných mestách susedných krajín: Slovenska, Maďarska, Rakúska...

Konečne, po dlhých tridsiatichpiatich rokoch, opäť vychádza. A pritom tú knižku kritika zaraďovala medzi vrcholky tvorby pre deti. A pritom tú knižku čitatelia spontánne čítali a čítali a dodnes si na ňu mnohí, dnes už sami rodičia detí vo veku, ako boli vtedy oni, s úsmevom a nostalgiou spomínajú. A pritom je to knižka, ktorá vo Francúzsku vychádza rok čo rok v dotlači. Nuž s „emigrantkou“ Jaroslavou Blažkovou je to u nás tak: dlho akoby prestala existovať. Našťastie akoby. A tak je tu to skvelé dielko plné čarovnej atmosféry a sympatického humoru. Je tu ten príbeh vnuka Andreja, ktorý spolu s kamarátom Rudom Brdom chystajú dar pre deduška k päťdesiatinám: neobyčajný dar! Že je s tým spojených kopa milých i nemilých zážitkov, protivenstiev zo strany žalobaby a klamárky Mirabely, ba i dobrodružstva a tajomnosti? Akože inak! Tak to už v živote Andrejov, Rudov a podobných chlapcov chodí. Hlavná vec, že darčeky napokon boli, a naozaj neobyčajné. Veď ktorýže deduško, okrem toho Andrejovho, dostal k narodeninám pravú hviezdu?