Q 111 strana 11 z 12

Hlavné hrdinky Jojka a Mojka sú dvojičky. Ale nie jednovaječné, a tak sa vôbec na seba neponášajú. Ale predsa sú si vo voľačom podobné. Neprekážajú im čierne dažďové mračná, ktoré súka Komínová striga zo sadzí a vodných kvapiek a nedajú si strigou pokaziť víkend. Ba svojím optimizmom pomôžu nájsť dobrú náladu aj mnohým iným, pričom na svojej prechádzke daždivým mestom zažijú úžasné príhody. Trochu tajomný baranček Albert je zároveň ich kamarátom, talizmanom i dobrodejom. Pôvabný úsmevný text pre najmenších čitateľov sprevádzajú rovnako pôvabné ilustrácie Martiny Matlovičovej.Ilustroval Jan Schmid, český výtvarník a divadelník, šéf Studia Y.

Rozprávanie troch autorov o troch hlavných mestách susedných krajín: Slovenska, Maďarska, Rakúska...

Humorné príhody so zvieratkami, na pozadí ktorých rozpráva autorka aj o vlastnostiach jednotlivých zvierat, o ich správaní, vzťahu k človeku, človeka k nim.Pútavé a vzrušujúce rozprávanie, so zmyslom pre presnosť pri podávaní faktov, ale takisto so zmyslom pre humor a radosť z čítania. Knižka poradí nejednému malému chovateľovi.

Záznam rozprávania na Západe veľmi známej a ctenej Larisy Begorazovej, účastníčky manifestácie nepatrnej skupinky protestujúcich proti vstupu vojsk VZ do Československa v roku 1968.

Debut mladej slovenskej poetky. Krehká, až takmer éterická, meditatívna poézia

Debut mladej slovenskej poetky. Krehká, až takmer éterická, meditatívna poézia

Kniha o našej krajine v 20. storočí, o udalostiach, čo sa u nás aj okolo nás stali, a, pravdaže, o ľuďoch. No nie iba o tých „veľkých“ na trónoch, na úradníckych postoch, v palácoch, ale i o „malých“ obyčajných ľuďoch, ktorých dejinné deje zväčša iba kamsi posúvali a hlboko ovplyvňovali ich životy. Kniha napísaná mimoriadne čítavým štýlom je určená čitateľom od trinásť rokov a má veľmi dobré predpoklady stať sa pomocníkom učiteľov dejepisu.

Minulosť. V našej kolektívnej pamäti, historických análoch, literárnych pamiatkach i legendách sú zapísané turecké nájazdy (Jajže Bože, strach veliký, padli Turci na Poniky...) a opísaní nemilosrdní, obratní bojovníci na rýchlych húževnatých koňoch, ktorí ako búrkové mračno prihrmeli odkiaľsi z pohanského východu. A ktorí, ako to ostatne v tých časoch úspešne či menej úspešne robili aj nejedni iní, dobývali nové územia, plienili, prisvojovali si to, čo im nepatrilo, odvážali korisť aj zajatcov.Dnešok. Áno, pravdaže, to bolo veľmi dávno. Dnes už nechodia Turci k nám, ale našinci do Turecka. Ich nájazdy – hovoríme im zájazdy – sú turistické. Turisti (teda nie Turci) „plienia“ obchody s lacným tovarom, „dobývajú“ pláže, „zaberajú“ prímorské hotely, odnášajú si „korisť“: zlatistú pokožku, tu a tam drobný zlatý šperk. Už menej, či vôbec nič duchovného, nijakú vedomosť o ľuďoch, o tom ako žili a žijú, o ich myslení, mravoch, tradíciách, zvykoch... A tak tu máme zaujímavú ponuku. Čo takto atasözleri – slová otcov, čiže turecké príslovia a porekadlá, ktoré obsahujú životnú skúsenosť mnohých generácií Turkov? A nám poskytujú kamienky do mozaiky – obrazu o nich.

Karvašove poviedky (novely, etudy?) sú ako zrkadlo, ktorého amalgam sa miestami olúpal, miestami sú v ňom drobné krakery, inde mapy a zájdeniny. To zrkadlo odráža presne, ale predmety obrazu akoby sa tým všetkým dostávali za či pred plochu zrkadla, akoby tie škvrny na ňom vyjadrovali škvrny či poškvrnenia na činoch, postojoch a konaní protagonistov, na ich charakteroch.Je to odraz a obraz doby nedávno minulej, trochu predminulej a sčasti i dnešnej, a ľudí v nich. Je Karvašovsky odhaľujúci, odkrývajúci, ironický, sarkastický, zavše až britký, ale aj mnohovrstvový, znalý ľudskej psychiky i ľudských slabostí, vzletov i bied ducha. Pri vyjadrovaní myšlienok – a tie nie sú obnosené, naopak, sú plodom zrelého talentu a širokého i hlbokého vzdelanostného zázemia – je Karvaš brilantný, takisto ako pri konštruovaní zápletiek a nečakaných finále.Áno, Karvaš sa vysporadúva s uplynulou dobou, s rokmi pred i po hodine H. Teda s tými, keď mohol publikovať i s tými dvadsiatimi, keď on, „narkoman“ tvorenia, nemohol uverejniť ani riadok a jeho hry stiahli z repertoáru divadiel. Kniha vychádza k nedožitým osemdesiatinám autora a 10. výročiu založenia vydavateľstva.

Simone de Beauvoirová totiž touto knihou ukázala svoju ďalšiu tvár (či dušu?). Citlivú, zraniteľnú. Kniha akoby bola reportážou z poslednej cesty jej matky, na ktorej jej spolu s mladšou sestrou robí autorka sprievodkyňu. Reportáž senzibilného človeka z hrôzostrašného umierania, ktoré sprevádzalo "milosrdné klamstvo" o uzdravovaní. Reportáž o nezmyselnom pseudohumánnom predlžovaní utrpenia a klamných nádejí. Reportáž s odbočeniami a časovými návratmi.

Karvašove poviedky (novely, etudy?) sú ako zrkadlo, ktorého amalgam sa miestami olúpal, miestami sú v ňom drobné krakery, inde mapy a zájdeniny. To zrkadlo odráža presne, ale predmety obrazu akoby sa tým všetkým dostávali za či pred plochu zrkadla, akoby tie škvrny na ňom vyjadrovali škvrny či poškvrnenia na činoch, postojoch a konaní protagonistov, na ich charakteroch.Je to odraz a obraz doby nedávno minulej, trochu predminulej a sčasti i dnešnej, a ľudí v nich. Je Karvašovsky odhaľujúci, odkrývajúci, ironický, sarkastický, zavše až britký, ale aj mnohovrstvový, znalý ľudskej psychiky i ľudských slabostí, vzletov i bied ducha. Pri vyjadrovaní myšlienok – a tie nie sú obnosené, naopak, sú plodom zrelého talentu a širokého i hlbokého vzdelanostného zázemia – je Karvaš brilantný, takisto ako pri konštruovaní zápletiek a nečakaných finále.Áno, Karvaš sa vysporadúva s uplynulou dobou, s rokmi pred i po hodine H. Teda s tými, keď mohol publikovať i s tými dvadsiatimi, keď on, „narkoman“ tvorenia, nemohol uverejniť ani riadok a jeho hry stiahli z repertoáru divadiel. Kniha vychádza k nedožitým osemdesiatinám autora a 10. výročiu založenia vydavateľstva.

Kniha významnej, žiaľ, u nás takmer neznámej francúzskej novinárky a spisovateľky je neobyčajným denníkom ženy intelektuálky, ktorá na pozadí vlastného životného príbehu mapuje kultúrne dianie pred druhou svetovou vojnou aj po nej, ale i v

Štokholm v novembri, arktické mesto. Na Balkáne je vojna. Žena intelektuálka, prežíva pád. Jej muž miluje okrem nej aj inú ženu. Miluje ich obe. Tým to prestáva byť klasický trojuholník. Niekto musí niečo urobiť. Muž to neurobí, úporne miluje jednu i druhú. Rozťať to musí jedna zo žien. Ktorá? Napokon to urobí ona. Skončí ten bolestný, zraňujúci vzťah. A tu sa vynára, či znovu vynára, ďalší muž. Práve v pravú chvíľu. Ten muž prichádza z vojnou zmietanej Juhoslávie. Zatiaľ to znie takmer banálne ako sladký príbeh vo väzbe so zlatými písmenami. Ale všetko je inak. Protikladom slova plytký je hlboký a slova banálny je nevšedný. Taký je aj tento príbeh tejto ženy. A nevšedná je i forma, ktorou nám ho autorka rozpráva. Veď ako nazvať útvar, ktor ý zväzujú dosky tejto knihy? Tých sto dní poznámok, akýsi denník zo súčasnosti, z minulosti i z budúcnosti, majstrovsky spletený v textový vrkoč.Agneta Pleijelová nie je nová čik. Má za sebou viacero románových fresiek a už dávnejšie sa o nej hovorí ako o jednej z hviezd prvej veľkosti švédskeho literárneho neba.Knihu vysoko hodnotila tak švédska kritika, ako i čitatelia, a to nielen vo Švédsku. Slovenský preklad sa totiž zaraďuje do početného radu prekladov v mnohých jazykoch. Vyšlo v edícii Ženský prstoklad.

Štokholm v novembri, arktické mesto. Na Balkáne je vojna. Žena intelektuálka, prežíva pád. Jej muž miluje okrem nej aj inú ženu. Miluje ich obe. Tým to prestáva byť klasický trojuholník. Niekto musí niečo urobiť. Muž to neurobí, úporne miluje jednu i druhú. Rozťať to musí jedna zo žien. Ktorá? Napokon to urobí ona. Skončí ten bolestný, zraňujúci vzťah. A tu sa vynára, či znovu vynára, ďalší muž. Práve v pravú chvíľu. Ten muž prichádza z vojnou zmietanej Juhoslávie. Zatiaľ to znie takmer banálne ako sladký príbeh vo väzbe so zlatými písmenami. Ale všetko je inak. Protikladom slova plytký je hlboký a slova banálny je nevšedný. Taký je aj tento príbeh tejto ženy. A nevšedná je i forma, ktorou nám ho autorka rozpráva. Veď ako nazvať útvar, ktor ý zväzujú dosky tejto knihy? Tých sto dní poznámok, akýsi denník zo súčasnosti, z minulosti i z budúcnosti, majstrovsky spletený v textový vrkoč.Agneta Pleijelová nie je nová čik. Má za sebou viacero románových fresiek a už dávnejšie sa o nej hovorí ako o jednej z hviezd prvej veľkosti švédskeho literárneho neba.Knihu vysoko hodnotila tak švédska kritika, ako i čitatelia, a to nielen vo Švédsku. Slovenský preklad sa totiž zaraďuje do početného radu prekladov v mnohých jazykoch. Vyšlo v edícii Ženský prstoklad.

Profesor Ján Findra, popredný slovenský jazykovedec, predkladá v knihe JAZYK, REČ, ČLOVEK slovenskej kultúrnej verejnosti jedenásť esejí o jazyku a jeho používaní a občas i zneužívaní v jazykovej praxi. Vo svojich esejach sleduje, čo prezrádza jazyk o sebe, o používateľoch jazyka i o dobe – o súčasnej dobe. Lebo jazyk v texte nefunguje len ako dorozumievací prostriedok, ale aj ako signál i regulátor medziľudských vzťahov, regulátor spoločenského správania jednotlivca. Jazyk žije v spoločnosti a spoločnosť sa zrkadlí v jazyku, v texte.

Zo švédskej prozaickej literatúry vyšlo v poslednom čase viacero výborných titulov. Z poézie sme sa mali vlani možnosť stretnúť s antológiou, z ktorej si čitateľ mal možnosť vytvoriť celistvejší obraz o švédskej poézii.