Veda, vydavateľstvo SAV strana 38 z 64

V priebehu rokov 1918 - 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi. Bol to výsledok systematickej kultúrnej politiky štátu, ktorej súčasťou bola školská politika v súčinnosti s osvetovou prácou. V prvých rokoch existencie Československej republiky vošli do platnosti ľudovýchovné zákony, zabezpečujúce kvalitu interakcie štátu a občana v podmienkach mladej československej demokracie.Osvetovú prax najčastejšie vykonávali učitelia, najpočetnejšia vrstva inteligencie na Slovensku v medzivojnovom období. Spravovali aj školské knižnice, ktoré postupne revitalizovali alebo budovali prostredníctvom kníh napr. od Matice slovenskej s organizačným prispením Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety. K vzdelávaniu nielen školskej mládeže významne napomáhalo rozšírenie rozhlasového vysielania o programy pre školy. Zdravotnícka osveta zameraná na školskú mládež a realizovaná priamo v školách významne ovplyvnila každodennosť žiakov a ich rodičov. Prejavom napredovania spoločnosti na Slovensku v medzivojnovom období bol aj záujem a realizácia výstavby moderných školských budov. Výstavba škôl sa stala aj nástrojom uplatňovania politickej moci prostredníctvom straníckej činnosti, ako to bolo v prípade agrárnej strany.

Slovensko je oprávnene nazývané krajinou hradov. Hoci sú dnes mnohé už iba opustenými ruinami na neprístupných kopcoch, v období raného novoveku boli stále živými organizmami, miestom každodenného života ich majiteľov, dvoranov, úradníctva i služobníctva. Šľachtic musel pre seba, svoju rodinu i personál svojich majetkov –panstva, hradu, zabezpečiť dostatočné množstvo potravín na ich každodenné stravovanie. Funkciu hradnej kuchyne nám dnes predstavujú len vzácne zachované kúsky dobového mobiliáru, stolovacieho riadu, archeologické nálezy keramiky a nemnohé obrazové doklady v galériách a múzeách. Výjavy na portrétoch s tematikou panovníckeho stravovania nám len v náznakoch poskytujú obraz o výzore hradných kuchýň a kultúre stravovania v ranonovovekom Uhorsku. Jedlá, ktoré šľachtici konzumovali, podliehali módnym trendom, dobovému vkusu a možnostiam daného aristokratického dvora. Rôzne druhy jedál, aj so spôsobom ich prípravy podľa dobových kuchárskych kníh, ponúkajú plastický obraz o pestrosti dobovej kuchyne, o chutiach, ktoré prevládali a ktoré dobová šľachtická spoločnosť obľubovala. Prestreté stoly s navareným jedlom, pri ktorých sa stretla šľachtická rodina s dvoranmi a úradníkmi, prípadne pozvanými hosťami, boli výsledkom celého komplexu činností, pomocou ktorých sa potraviny menili zo surovín na hotový pokrm. Táto kniha predstavuje celý tento zložitý proces a je v našej historiografii doposiaľ ojedinelým spracovaním témy šľachtického stravovania zachyteného v celej šírke témy.

V priebehu rokov 1918 - 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi. Bol to výsledok systematickej kultúrnej politiky štátu, ktorej súčasťou bola školská politika v súčinnosti s osvetovou prácou. V prvých rokoch existencie Československej republiky vošli do platnosti ľudovýchovné zákony, zabezpečujúce kvalitu interakcie štátu a občana v podmienkach mladej československej demokracie.Osvetovú prax najčastejšie vykonávali učitelia, najpočetnejšia vrstva inteligencie na Slovensku v medzivojnovom období. Spravovali aj školské knižnice, ktoré postupne revitalizovali alebo budovali prostredníctvom kníh napr. od Matice slovenskej s organizačným prispením Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety. K vzdelávaniu nielen školskej mládeže významne napomáhalo rozšírenie rozhlasového vysielania o programy pre školy. Zdravotnícka osveta zameraná na školskú mládež a realizovaná priamo v školách významne ovplyvnila každodennosť žiakov a ich rodičov. Prejavom napredovania spoločnosti na Slovensku v medzivojnovom období bol aj záujem a realizácia výstavby moderných školských budov. Výstavba škôl sa stala aj nástrojom uplatňovania politickej moci prostredníctvom straníckej činnosti, ako to bolo v prípade agrárnej strany.

V priebehu rokov 1918 - 1939 došlo na Slovensku k nebývalému rozvoju osvety a vzdelávania, rozširovaniu siete škôl a využívaniu nových výchovno-vzdelávacích prostriedkov v osvete a školskej praxi. Bol to výsledok systematickej kultúrnej politiky štátu, ktorej súčasťou bola školská politika v súčinnosti s osvetovou prácou. V prvých rokoch existencie Československej republiky vošli do platnosti ľudovýchovné zákony, zabezpečujúce kvalitu interakcie štátu a občana v podmienkach mladej československej demokracie.Osvetovú prax najčastejšie vykonávali učitelia, najpočetnejšia vrstva inteligencie na Slovensku v medzivojnovom období. Spravovali aj školské knižnice, ktoré postupne revitalizovali alebo budovali prostredníctvom kníh napr. od Matice slovenskej s organizačným prispením Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety. K vzdelávaniu nielen školskej mládeže významne napomáhalo rozšírenie rozhlasového vysielania o programy pre školy. Zdravotnícka osveta zameraná na školskú mládež a realizovaná priamo v školách významne ovplyvnila každodennosť žiakov a ich rodičov. Prejavom napredovania spoločnosti na Slovensku v medzivojnovom období bol aj záujem a realizácia výstavby moderných školských budov. Výstavba škôl sa stala aj nástrojom uplatňovania politickej moci prostredníctvom straníckej činnosti, ako to bolo v prípade agrárnej strany.

Castrum Salis bol v 11. - 12. storočí jediným hradom v severnom pohraničí Uhorska na hraniciach s poľskom a Rusou. Spomína sa v najstarších uhorských naračných prameňoch v Gesta Hungarorum od anonymného notára Bela III. a v Uhorsku-poľskej kronike. Zachovalo sa o ňom iba veľmi málo údajov, a preto sa zaradil medzi tie včasnostredoveké hrady, ktoré sú medzi historikmi predmetom rôznych dohadov, pochybností či zmätočných interpretácií. Napriek tomu Castrum Salis umožňuje lepšie pochopiť nielen dejiny severného pohraničia Uhorska v 11. - 12. storočí, ale aj najstaršie dejiny Šariša. V čase arpádovských kráľov strážil severné pohraničie Uhorska a cestu za Karpaty, po ktorej sa vyvážala soľ zo Sedmohradska do okolitých krajín. A práve vďaka svojej polohe a významu, ktorý zohrával v soľnom obchode dostal meno Castrum Salis (soľný hrad).

Táto vedecká práca sa svojím tematickým zameraním týka špecifických trestno-procesných prostriedkov, ktoré sa využívajú pri objasňovaní spravidla závažnejších foriem trestnej činnosti, keď bežné dôkazné prostriedky nie sú dostatočné efektívne na zabezpečovanie dôkazov. Ide o informačno-technické prostriedky, ako je vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov a odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. JUDr. Miloš Deset, PhD. študoval na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave na dennom doktorandskom štúdiu od roku 2006 do roku 2009 a odvtedy pôsobí na tejto katedre ako odborný asistent; učí trestné právo procesné a kriminalistiku. Ako doktorand sa vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti venoval témam, ako napríklad organizovaný zločin, domáce násilie, ekonomická kriminalita a rôznym trestno-procesným otázkam. Ako odborný asistent pokračoval v skúmaní problematiky organizovaného zločinu v komparácií s terorizmom, zaoberal sa aj hmotnoprávnou úpravou trestného činu úkladnej vraždy a vraždy, pri ktorých skúmal najmä pohnútku a vopred uváženú pohnútku. Publikoval aj na rôzne trestno-procesné témy týkajúce sa najmä prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie v súvislosti s ochranou práva na súkromie, v poslednom čase sa venuje aj problematike terorizmu a iným bezpečnostným rizikám v súvislosti s migračnou krízou.

Publikácia predstavuje výber kratších príspevkov, ktoré vychádzali vo vedecko-popularizačnom časopise pre jazykovú kultúru a terminológiu Kultúra slova od jeho založenia (v r. 1966) v rubrike Spytovali ste sa. Inšpiráciou na ich napísanie boli otázky adresované jazykovej poradni Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ktoré sa týkali rozličných oblastí používania slovenčiny. Z vyše tisíca príspevkov, ktoré boli uverejnené za posledných päťdesiat rokov v spomenutej rubrike, editorky vybrali a upravili tie, ktoré sú stále aktuálne aj pre súčasných používateľov a v ktorých sa nielen odpovedá na jednotlivé otázky, ale riešenie problému sa v nich často aj vysvetľuje. Príspevky sú rozdelené do jednotlivých kapitol podľa tematických okruhov, napr. oblasť morfológie, slovotvorby, pravopisu prevzatých slov či geografických názvov, alebo štylistiky a frazeológie. Zámerom publikácie je poskytnúť používateľom slovenčiny užitočnú a zaujímavú pomôcku.

Kolektívna monografia zachytáva pomerne široký záber spracovaných tém a javov, je tiež len príspevkom k jeho celistvejšiemu poznaniu. Metodologicky nahliada na domáci divadelný vývin v kontexte širších spoločenských pobytov. Divadlo predstavuje ako umenie aj inštitúciu, ktoré na spoločenské dianie citlivo reagovali, zanechávajúc správu o duchu a pocite doby. Mnohé z toho čo ponúka, je novým, dobovo nezaťaženým pohľadom na udalosti minulé, ale naznačuje aj ďalší vývin a smerovanie. Miloš Mistrík a Andrej Maťašík v úvodnej kapitole zachytávajú vývin súčasného slovenského divadla cez optiku kontinuitných a diskontinuitných procesov, ktoré v ňom prebiehali od konca 70. rokov 20. storočia. Elena Knopová nadviazala kapitolou venovanou činohernej dramaturgii a inscenáciám v kamenných divadlách po roku 2000. Charakterizuje zmenené funkcie divadelnej dramaturgie, vzťah dramaturgie k prekladu, slovenskej dráme, divákom. Podobne Michaela Mojžišová zachytáva v tretej kapitole vývin operného divadla na Slovensku po roku 2000. Nadežda Lindovská sa vo svojej kapitole venuje viacerým prejavom v súčasnom slovenskom divadle, ktoré smerujú k uplatňovaniu plurality a následne divadlu rôznych identít či diskurzov. Kapitola Miroslava Ballaya dopĺňa pohľad na nové tendencie uplatňujúce sa v slovenskom divadle, o činnosti kultúrnych centier ako platforiem pre nezávislé divadlo a tvorbu. Jednotlivé kapitoly monografie vznikali na základe niekoľkoročného výskumu ich autorov.

Cieľom publikácie je postihnúť širokú škálu Hurbanových aktivít, repertoár jeho výrazových prostriedkov, umeleckých žánrov, agitačných a mobilizačných stratégií, ktoré cielene uplatňoval v národnom hnutí. Jozef Miloslav Hurban tak pred nami vystupuje ako muž-bojovník, hlava početnej rodiny, ktorý celoživotne prekračoval hranice svojho súkromia a angažoval sa v takých sférach ako je literatúra a divadlo, cirkev a teológia, národ a politika. V jeho chápaní nešlo o samoúčelné a navzájom izolované aktivity, ale reflektoval ich v duchu dobovej predstavy o prebúdzaní národa ako súčasti národotvorného procesu.

Po Slovníku slovných spojení. Podstatné mená sa v Slovníku kolokácií prídavných mien v slovenčine zachytáva spájateľnosť slov z ďalšieho slovného druhu. V novom slovníku sú spracované kolokačné profily 500 najfrekventovanejších prídavných mien vybraných zo Slovenského národného korpusu. Jednotlivé kolokačné profily predstavujú vzorku rôznych typov slovných spojení s prídavným menom, ktoré reálne fungujú v slovenských textoch. Okrem kolokácií typických spojení a ustálených viacslovných pomenovaní, ktoré tvoria základ kolokačného profilu každého prídavného mena, sú v rámci heslovej state osobitne vyčlenené frazémy a frázy. Slovník obsahuje aj štatistické prehľady, ktoré umožňujú čitateľovi porovnať spájateľnostný potenciál jednotlivých prídavných mien (najviac slovných spojení obsahuje heslo veľký 239, najmenej heslo ústavný 7), porovnať spájateľnosť prídavných mien so štatistickými hodnotami zo Slovenského národného korpusu, prípadne aj so spájateľnosťou podstatných mien. Slovník sa môže využiť ako východisko ďalšieho lexikologického, lexikografického alebo korpusového výskumu, dobrou pomôckou môže byť v prekladateľskej praxi, ako aj pri výučbe slovenského jazyka.

Publikácia sa zameriava na časť obradovej kultúry na Slovensku , ktorá sa sformovala v období štyroch desaťročí trvajúceho komunistického režimu. Jadro publikácie tvoria tri kapitoly, ktorých cieľom je poskytnúť čitateľovi prehľad o kontextoch vývinu inštitucionálnych cirkevných a svetských obradov v Európe a na Slovensku do polovice 20. storočia, o vzniku a fungovaní občianskych obradov v období rokov 1948 - 1989, ako aj v dočasnom poprevratovom ústupe i obnove obradov a spoločenských podujatí, ktoré tvoria súčasť celého komplexu aktivít súvisiacich s občianskymi obradmi. Obrady späté s narodením, uzavretím manželstva a smrti tvoria hlavnú osnovu kapitol publikácie.

Cieľom publikácie je postihnúť širokú škálu Hurbanových aktivít, repertoár jeho výrazových prostriedkov, umeleckých žánrov, agitačných a mobilizačných stratégií, ktoré cielene uplatňoval v národnom hnutí. Jozef Miloslav Hurban tak pred nami vystupuje ako muž-bojovník, hlava početnej rodiny, ktorý celoživotne prekračoval hranice svojho súkromia a angažoval sa v takých sférach ako je literatúra a divadlo, cirkev a teológia, národ a politika. V jeho chápaní nešlo o samoúčelné a navzájom izolované aktivity, ale reflektoval ich v duchu dobovej predstavy o prebúdzaní národa ako súčasti národotvorného procesu.

Monografia, predstavuje vstup do dôležitej, no na Slovensku nie dostatočne preskúmanej problematiky. Autori jednotlivých kapitol vo svojich textoch analyzujú rôzne aspekty komunikácie a vzťahov medzi generáciami v súčasných bratislavských rodinách, pričom svoje poznatky zasadzujú do komplexnejšieho rámca európskeho výskumu. Závery, ku ktorým dospeli, sú jednoznačné: generácie rodičov, detí a vnukov sa navzájom potrebujú. Chcú a musia kooperovať na úrovni spoločnosti, komunity alebo rodiny, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žijú v spoločnej domácnosti alebo bývajú oddelene. Každá generácia prináša do spoločného vzťahu vlastné skúsenosti, zručnosti, aj emócie. Fungujúca spoločnosť i rodina je výsledkom práve tejto spoločne zdieľanej rozmanitosti. Za najväčšiu výzvu pre budúce výskumy považujú autori zachytenie ambivalencie vzťahov a komunikácie medzi generáciami v súvislosti s konfliktami medzi nimi. Zistenia, ku ktorým dospeli, upozorňujú na zaujímavé trendy a súčasne otvárajú ďalšie otázky, ktoré bude potrebné preskúmať.

Slovenská akadémia vied vydáva ďalší - ôsmy zväzok Encyclopaedie Beliany, ktorá prináša viac ako 4 200 hesiel z rôznych oblastí v abecednom poradí od hesla Kalhana ( meno kašmírskeho historika) až po heslo Kokpit. Niektoré sú mimoriadne rozsiahle (napríklad kanadská literatúra), všetky sú precízne spracované a poskytujú odborný výklad uvádzaných pojmov. Dozvedáme sa, čo je napríklad kataláza, čo bol Kielsky mier aj pôvodné meno hudobného skladateľa Jana Klusáka. Zväzok má 678 strán, formátu A4 ilustrovaný dobovými fotografiami, mapami, grafmi, kresbami. Poskytuje nesmierne množstvo informácií a je reprezentatívnou všeobecnou encyklopédiou z dielne SAV, spracovanou mnohými spoluautormi.

Slovenská akadémia vied vydáva ďalší - ôsmy zväzok Encyclopaedie Beliany, ktorá prináša viac ako 4 200 hesiel z rôznych oblastí v abecednom poradí od hesla Kalhana ( meno kašmírskeho historika) až po heslo Kokpit. Niektoré sú mimoriadne rozsiahle (napríklad kanadská literatúra), všetky sú precízne spracované a poskytujú odborný výklad uvádzaných pojmov. Dozvedáme sa, čo je napríklad kataláza, čo bol Kielsky mier aj pôvodné meno hudobného skladateľa Jana Klusáka. Zväzok má 678 strán, formátu A4 ilustrovaný dobovými fotografiami, mapami, grafmi, kresbami. Poskytuje nesmierne množstvo informácií a je reprezentatívnou všeobecnou encyklopédiou z dielne SAV, spracovanou mnohými spoluautormi.

Publikácia predstavuje čitateľom nesmierne bohatú flóru a faunu najvýznamnejších ekosystémov Venezuely. Určená je ľuďom s hlbším záujmom o živú prírodu tejto krajiny i celej tropickej Ameriky, keďže sumarizuje aj veľa všeobecných poznatkov o trópoch Nového sveta. Nemusia to byť len prírodovedci – botanici, zoológovia, environmentalisti, ale aj cestovatelia, milovníci exotickej flóry, chovatelia juhoamerických vtákov, akvaristi, teraristi, športoví rybári i ďalší záujemcovia o tropickú prírodu. Autori koncipovali knihu tak, aby sa stala dôležitým zdrojom informácií pre študentov viacerých prírodovedných odborov. Obsahuje množstvo vlastných poznatkov a pozorovaní, ale celkovo v nej prevládajú údaje získané štúdiom bohatých literárnych prameňov, čo je vzhľadom na jej zameranie a rozsah pochopiteľné. Veľkým pozitívom publikácie je bohatá fotodokumentácia. Zhruba na tisícke fotografií sú zachytené najvýznamnejšie krajinné typy, charakteristické tropické ekosystémy, ako aj široké spektrum rastlín a živočíchov, ktoré môže návštevník pozorovať vo Venezuele, prípadne v ďalších krajinách tropickej Ameriky. Kniha je ilustrovaná