Eseje o kríze

Nic moc nove som sa nedozvedel..

Od vydania Michelkovej najúspešnejšej knihy Revoltujúci Sizyfos až k novším Esejám o kríze

Revoltujúci Sizyfos a Esej o kríze – dve knihy, ktoré od seba delí celých desať rokov. Druhá spomínaná kniha vyšla podobne ako už recenzovaná Klenkova kniha Politika bez moci (SNN 34) pod hlavičkou Politologického odboru Matice slovenskej. A nakoľko mi nedávno vyšla kniha v tej istej edícii, je mojou priam povinnosťou reflektovať predchádzajúce vydané knihy. Michelko prešiel vývojom od filozofujúceho kritika s existenciálnymi postojmi až k populárnemu komentátorovi reálnej politiky. Tento konzervatívno-ľavicový mysliteľ je vyštudovaný filozof, politológ, historik, no predovšetkým vydavateľ, ktorý sa zaslúžil o publikovanie celého radu významných filozofických, politologických, ale aj umeleckých publikácii vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. V poslednom čase sa stal mimoriadne populárnym vlogerom prostredníctvom svojej relácie Veci verejné, kde nemilosrdne, bez politickej korektnosti pranieruje slovenských politikov. Avšak je škoda, že v tieni tejto výrazne populárnejšej činnosti zostáva Michelko filozof, historik a vydavateľ. Mojim cieľom je vyzdvihnúť najmä túto dimenziu jeho prínosu.

Revoltujúci Sizyfos, filozofické meditácie

Pred štrnástimi rokmi (2006) vyšla Michelkovi v Slovenskom inštitúte spoločenských vied kniha Revoltujúci Sizyfos, za ktorú získal prémiu ceny Ivana Kraska. Kniha je filozofická, miestami kulturologická a čitateľov, ktorí autora poznajú iba z vlogov a politologických komentárov, rozhodne prekvapí. Depresia, Boh, život a smrť, moc, sloboda, hľadanie zmyslu života či pokus človeka povýšiť sa na Boha od Nietzscheho, cez osvietencov až po ruskú revolúciu – to všetko sú témy, ktoré reflektuje autor v Revoltujúcom Sizyfovi. Autor medituje nad existenciálnymi otázkami súvisiacimi s búrlivým 20. storočím (s. 9), nad kontra a subkultúrami 60., 70., 80. a 90. rokov (bítnici, hippies, punk, rap, yuppies) (s. 29). V trilógii depresie sa zamýšľa nad otázkou zmyslu života, slobody, smrti a autenticity bytia. Autorove postoje sú ovplyvnené vznikajúcim slovenským kapitalizmom, aj érou dožívania socializmu. Je to svedectvo o atmosfére depresie 90. rokov (autor knihu písal celých 15 rokov). V textoch sa tiež zaoberá literárnou kritikou Dalimíra Hajka (s. 153), Kierkegaadovym dielo Zvodcov denník (s. 160), Frommovou knihou Budete jako bohové (s. 146) či Sartrovým dielom Hnus (s. 142), na ktorého slovenskom vydaní (VSSS, 2011) sa taktiež podieľal. Dve kapitoly venoval odkazu filozofujúceho spisovateľa Gejzu Vámoša, jeho predstave o vzniku života a analýze jeho kníh Princíp krutosti a Atómy Boha (s. 114, 130). Pod vplyvom Sartra, Orwella, Zweiga, Dostojevského, Kierkegaarda, Nietzscheho a Kafku, ale aj Kalvína, Luthera, Lenina sa zamýšľa nad psychologickými determinantmi pôvodom vzniku diktatúr, fenoménu moci, a snahe nahradiť Boha vládou človeka (esej Sacrum a moc, s. 58). Sám autor sa neskôr zaslúžil o vydanie Zweigovej knihy Svedomie proti násiliu (VSSS, 2011), ktorá poukazuje na temné stránky kalvinizmu, ale aj vydanie zaujímavého zborníka o Dostojevskom, Rozjímanie o veľkom inkvizítorovi (VSSS, 2005). Tieto počiny akoby voľne nadväzovali na Michelkove metafyzické mediácie nad fenoménmi slobody, moci, poslušnosti más voči vodcom. Nachádzame tu ale aj prvé prejavy Michelka sociálno-kritického politológa, keď reflektuje transformačné procesy a fenomén globálneho kapitalizmu (Esej o globalizácii, s. 114), ale aj geopolitiku (s. 75). Neskôr o globalizácii napísal samostatnú knihu Eseje o globalizácii (2009), ktorá vyšla taktiež v Matici slovenskej. Tá bola medzičlánkom ku tretej knihe – Eseje o kríze.

Eseje o kríze, od filozofie k politológii

Michelkova kniha Eseje o kríze, ktorú vydala Matica slovenská o desať rokov neskôr (2016) je už viac politologická. Kým Sizyfos bol filozofický, meditatívny, v novšej knihe je autor zameraný viac na sociálnu kritiku, geopolitiku a politickú prax. Lietmotívom je reakcia na svetovú hospodársku krízu v roku 2008, ktorá prebudila rôzne anti-systémové hnutia od Podemosu po Indignados. Spor duchu Davosu a Porto Allegre sa stal hlavnou témou, no napriek tomu, že prišli prvé nádeje, autor kriticky dodáva, že jednoduché riešenia neexistujú. Aj koncepty Schwieckarta a Alberta sú len teóriu, ktorá nevykročila z akademického geta. Progresívne zdanenie, eliminovanie daňových rajov, základný (ne)podmienený príjem, spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a družstevníctvo – to sú témy, ktoré podľa Michelka budú rezonovať v nasledujúcom období. V prvej kapitole sa autor venuje mediálne tabuizovanej téme privatizácie resp. transformácii politického systému zo socialistického na trhovo-liberálny. Nebojí sa otvorene kritizovať súčasný spoločensko-ekonomický systém, no predovšetkým fenomén privatizácie (kupónová privatizácia, veľká privatizácia) (s. 13 – 22). Michelko analyzuje 27 rokov (k vydaniu knihy) vývoja slovenského kapitalizmu a adresne pripomína mená tých, ktorí sú zodpovední za rozkrádanie (teda pardon, predaj) štátneho majetku do zahraničných rúk. Pripomína, že v roku 1989 síce ľudia úprimne a logicky požadovali svoje práva na slobodné voľby, slobodu slova, možnosť cestovať, no plagáty z revolučných čias nehovorili o „divokom mafiánskom kapitalizme 90. rokov, o tunelovaní podnikov, o divokej privatizácii, o extrémnej polarizácii príjmov, nezamestnanosti, hladových dolinách a o strate perspektívy pre celé skupiny ľudí.“ (s. 11) Reforma sa viedla v duchu hesla – všetko vyrieši trh. Druhá kapitola esejí o kríze sa zaoberá aktuálnymi problémami ako napr.: otázkou kto profituje z krízy (s. 35), o príčinách a dôsledkoch ekonomickej krízy (s. 37), o étose východo-európskeho kapitalizmu (s. 39), o mechanizme bankovníctva (s. 42), o probléme nízkych miezd (s. 46), o oligarchizácii demokracie (s. 48), o probléme migrácie (s. 51), o príjmovej polarizácii (s. 53), o postavení pracujúcich (s. 56), o probléme dôchodkov (s. 59), rentiéroch (s. 75) či dlhovej kríze (s. 79). V tretej časti Michelko predstavuje súčasné utópie, resp. realistické utópie alternatívneho spoločenského modelu (od Tobinovej dane, cez (ne)podmienený príjem, participatívnu ekonomiku až po družstevníctvo Mondragonu) (s. 85 – 114). Štvrtá kapitola pranieruje zvrátenú neo-liberálnu filozofiu Ayn Randovej (cynizmus ako princíp, s. 115), ktorá v praxi zodpovedá politike slovenskej strany Sloboda a solidarity (teda rovná daň, škrtanie sociálnych opatrení či zamyslenie o tom, ako by vyzeral neoliberálny raj). Záver knihy patrí otázke budúcnosti školstva (s. 127 – 129). Jadrom kapitoly je kritika Miklošovskej neoliberalizácie (rozumej spoplatnenia, komercionalizácie) školstva. O Esejach o kríze by sa dalo písať na niekoľko strán, avšak čaro recenzie spočíva vo vystihnutí podstaty diela a navnadení čitateľa. Kniha je vhodná pre každého, kto sa chce dozvedieť viac o tom, čo sa skrýva za oponou systému, v ktorom žijeme, a to nielen v rámci slovenského, ale aj medzinárodného kontextu. Kniha je naplnená faktami a argumentami, preto je mimoriadne užitočnými kompasom pre každého, kto sa zaujíma o veci verejné. Michelko (ako národniar so sociálnym cítením) vo svojich esejach tvrdo kritizuje súčasný ekonomický systém, no zároveň optimisticky predpokladá, že zmena systému je zákonitá a nutná. A tak popri tvrdej kritike systému autor nachádza aj optimistické alternatívy realistickej utópie.

PhDr. Lukáš Perný