Posledná večera a iné radosti E-kniha

---

Posledná večera a iné radosti je knihou zahŕňajúcou sedem poviedok, ktoré spája pochybovanie, neurčitosť a neistota. Sarkastický jazyk a čierny humor sa tu snúbi s kladením existenciálnych otázok ľudského bytia prekračujúceho obyčajnú súčasnosť. Násilie i vysoká kultúra, mágia a erotika, náboženstvo a politika, súkromie i verejný život, to všetko sú iba rekvizity nášho absurdného bytia tu a teraz. Súčasťou knihy je aj pôvodná verzia poviedky (azda) Posledná večera tak, ako vyšla v Kultúrnom živote v roku 1991, ktorá vyvolala diskusiu o hraniciach slobody slova v postsocialistickom Československu. Martin Kasarda (1968, Košice) študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre. Pracoval vo viacerých redakciách v Bratislave. Učí na súkromnej univerzite masmediálnu komunikáciu. Je autorom a spoluautorom viacerých odborných kníh, vydal básnickú zbierku a dve knihy poviedok. Žije na Žitnom ostrove a v Bratislave. (azda) Posledná večera Motto: Slovák bol vždy všade (prvý?)... Na malom koberci u Šimona Malomocného sme ležali v tomto poradí (zľava, meno a povolanie): Mária Magdaléna, prostitútka, Ježiš Kristus, altruista a revolucionár, toho času tulák a ľudový liečiteľ, Augustín Boleslav Tŕnistý, teda ja, prezývaný aj Iška Riot, slovenský bard a podvodník, Marta, Šimonova zákonitá manželka, inak kuchárka od Troch kráľov. Alles. Chystáme sa na pánsku jazdu. Čakáme. Ježiš poslal dvoch našich chlapcov zistiť, či bude dnes U Džbána pečený baran. Odchádza totiž kdesi za svojím tatkom a ten baran má byť jeho poslednou a rozlúčkovou večerou. Má triatridsať rokov, najvyšší čas začať normálny život, osem hodín robiť, deti vychovávať, tvrdí. Lenže teraz ležíme. Nešťastná náhoda. Ježiš si pred chvíľou spomenul, že chce dobré pečené bravčové. Vždy bol nonkomformistom a dnes mu nevadí, že je pôst. Chvíľu sa náboženská obec, ktorej šéfuje jeho tato, aj čudovala, že jablko padlo tak ďaleko od stromu a mladý sa vzpiera. Ale zvykli si. Po bravčové šla Marta. Ukradnúť z kuchyne. Ježiš jej nahustil do hlavy, že jezuiti budú tvrdiť o svätení prostriedkov svoje pravdy. Prečo ich nevyužiť, nie? Ešte netušil, aká je Marta šmatlavá. Ledva vošla, už sa aj potkla o prah a alabastrová nádoba jej letí z rúk. Mäso skončilo u mňa. Alabaster s tupým úderom Ježišovi na hlave. Ako klobúk. A masť steká, prekrásne steká. Po tvári, po vlasoch, po šatách. Nie je to až taká chyba, Ježišove mastné vlasy sú povestné po celom Jeruzaleme a nosiť dva roky jedny háby znamená nedokázať sa ušpiniť. Viac ušpiniť. Skoro som sa nahneval. Paskuda nešikovná. Ježiš sa prizerá, mierne otupený úderom, ja vysvetľujem Marte, že to všetko mohla radšej predať na ulici aspoň za tristo denárov. A mali by sme sa za čo večer rozlúčiť. On nás síce pozval na azda poslednú spoločnú večeru. Lenže vo svojom prekliatom ľudomilstve všetky peniaze rozdal. Niekedy je až detsky naivný. Treba pomáhať, nám stačí, že žijeme, veď sa o nás postarajú dobrí ľudia, tvrdí. Jemu je hej, tato mu sľúbil, že bude sedieť v kráľovstve po jeho pravici. To by som aj ja rozdával. Ledva som na Martu dovrieskal a vysvetlil jej všetky nevýhody laxného prístupu k mysleniu, čo sa u väčšiny druhého pohlavia prejavuje denne, Ježiš povedal: „Nechaj ju! Načo ju trápiš? Dobrý skutok na mne vykonala: predbehla sa pomazať moje telo k pohrebu.“ Po týchto slovách sa začal vyzliekať. Pred dámami! Ježišov príklad však treba nasledovať. Mária Magdaléna si zľahka uvoľňuje šnúrky, ktoré držia jej šaty. Tie sa milimeter po milimetri spúšťajú, kĺžu sa cez jej toľkými mužmi vybozkávané prenádherné prsia, nežne zrýchlia cez brucho, aby naposledy spomalili na bedrách. Ách. Žiadny Palmers, ale živá a voňavá ženská prikrývka. Tak som sa zo solidarnošči, ako budú hovoriť slušní poľskí katolíci o dvetisíc rokov, vyzliekol aj ja a strhol som háby Marte. A nahí sa mastíme masťou z Ježišovho tela, tlačíme sa k sebe, striedame sa, zhasíname a zažíname svetlá, rozkoše a dni. Verím, že ste mali nahé telo v rukách. Možno. Ježiš nás učil milovať. Síce blížneho svojho
menej