Zuzana Demjánová strana 5 z 5

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, "toho, ktorý počuje" a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky - v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. "Mimoriadny dar nemeckému jazyku," uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

Denníky Maxa Frischa z rokov 1946 - 1949 možno čítať ako fragment spisovateľovej autobiografie aj ako zápisky reportážneho charakteru z povojnovej Prahy, Viedne, Varšavy, Frankfurtu a Berlína. Výrazne literárne, ba až poetické pasáže sa v texte prelínajú s vecno-realistickými, s opismi hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov. V jeho denníku nachádzame pestrú mozaiku postáv a postavičiek, sám Frisch hovorí o "pralese osudov", ktorým sa prediera. Je dobrý pozorovateľ a uvedomuje si rozsah morálnej katastrofy, ktorú spôsobila vojna. Odmieta myslieť v kategóriách ako je vina a pokánie a odmieta aj myšlienku kolektívnej viny, ktorá bola v tých časoch pomerne rozšírená. Dospieva k presvedčeniu, že ani kultúra a vzdelanie nie sú zárukou opakovania podobných vecí a že tomu možno zabrániť, len ak sa na ne nezabudne. Niektorí literárni vedci radia Frischove denníky k najdôležitejším dielam švajčiarskej literatúry 20. storočia. O autorovi Švajčiarsky spisovateľ, dramatik a publicista skúmal vo svojom diele charakter identity človeka, jeho individualitu a zodpovednosť, ktorú so sebou prináša. Narodil sa v roku 1911 v Zürichu do rodiny, ktorá patrila k strednej triede. Po smrti otca bol prinútený prerušiť štúdium germanistiky a začal pracovať ako novinár, aby uživil seba i svoju matku. Po nie veľmi úspešných literárnych pokusoch sa v roku 1937 rozhodol, že prestane tvoriť a opäť začal študovať - tentoraz architektúru. O niekoľko rokov svoj sľub porušil a v tvorbe pokračoval, neskôr sa venoval takmer výlučne len písaniu. Maxa Frischa preslávili jeho romány Stiller, Homo Faber a Volajte ma Gantenbein, známy je však aj vďaka svojim divadelným hrám, ktoré uvádzajú divadlá do dnešného dňa. Vo svojom diele odsudzuje prejavy totalitarizmu a zameriava sa na súčasného človeka a na to, ako jeho život mení a ovplyvňuje moderná spoločnosť. Považuje sa za jedného z najdôležitejších predstaviteľov švajčiarskej literatúry 20. storočia. Max Frisch zomrel v roku 1991, len pár sto metrov od domu, v ktorom sa narodil. Nechcel žiaden hrob, želal si, aby jeho popol "niekde" rozsypali.

Vo svojom najslávnejšom románe Quo Vadis, ktorý sa odohráva na pozadí vlády cisára Nera, opisuje Henryk Sienkiewicz ľúbostný príbeh rímskeho patricija a vojaka Vinicia a kresťanky Lýgie. Mladík sa uchádza o priazeň mladej barbarky, nie práve šikovne a nie práve vhodne, následkom čoho sa Lýgia ocitá na dvore pološialeného Nera. Obaja musia prekonať veľa prekážok, aby sa napokon znova našli a Vinicius musí neraz riskovať všetko, aby zachránil ženu, ktorá ho zmenila a ktorú nadovšetko miluje. Román sa stal zanedlho po svojom prvom vydaní bestsellerom a jeho popularita pretrvala do dnešných dní. Kritika vyzdvihovala okrem nepopierateľne strhujúceho príbehu aj historickú akurátnosť, s akou opísal cézarov dekandentný dvor, bežný život Rimanov, začiatky kresťanskej cirkvi i prenasledovanie jej príslušníkov. Okrem Vinicia, Lýgie, apoštola Pavla, Petra, arbitra elegancie Petronia či Nera sa v ňom môžeme stretnúť s pestrým panoptikom vedľajších postáv, či už reálnych alebo vymyslených. Henrykovi Sienkiewiczovi udelili v roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru, na čom malo zásadný podiel práve napísanie románu Quo Vadis. Román vychádza v novom slovenskom preklade a s doslovom, ktorý sa venuje historickým reáliám Ríma počas panovania cisára Nera.