Zuzana Demjánová

Staré pohľadnice nie sú len objektom záujmu zanietených zberateľov. Sú aj dobovými dokumentmi, ktoré slúžia celému radu odborníkov, od historikov až po architektov a dizajnérov. Kniha ,,Tatry v časoch monarchie,, vznikla z nostalgie a úprimného obdivu k ľuďom, ktorí sa zaslúžili o vybudovanie tatranských kúpeľných osád. Obsahuje unikátne a zriedkavé zábery z tatranských kúpeľných obcí z prelomu 19.teho a 20.teho storočia. Veľká časť z pohľadníc, ktoré kniha obsahuje neboli ešte nikdy uverejnené v podobných publikáciach. Okrem toho sa na rozdiel od kníh podobného žánru zaoberá nielen architektúrou ale aj ľuďmi, ktorí žili v ich okolí, či priamo v nich. Nemalá časť je venovaná doprave a rozvoju športového života v našich veľhorách. Autorka čerpala z dobovej literatúry písanej v anglickom, maďarskom, nemeckom, slovenskom a českom jazyku a snažila sa priblížiť čitateľovi Tatry tak, ako ich videli cudzinci, ktorí sem prichádzali.

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik. Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy. V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom. Joseph Roth sa narodil 2. septembra 1894 ako syn židovských rodičov neďaleko mesta Brody vo východnom Haliči. Vyštudoval odbor nemecká literatúra v Ľvove a vo Viedni. Bojoval v prvej svetovej vojne, neskôr pracoval ako novinár vo Viedni a Berlíne. Preslávil sa nielen ako románopisec, ktorý napísal vyše dvadsať románov a esejistických kníh, ale aj ako reportér a stĺpčekár niekoľkých nemeckých, rakúskych a českých (vychádzajúcich v nemčine) novín. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Radeckého pochod, Kapucínska krypta, Hotel Savoy, Jób. Čitateľsky úspešné boli aj knižne vydané reportáže a fejtóny z Francúzska a Ruska. V roku 1933 emigroval do Paríža, kde 27. mája 1939 umrel.

Nový sovietsky režim hlása voľnú lásku, komúny, nezáväzné krátkodobé partnerstvá, absolútny materializmus a ľúbostným citom opovrhuje ako buržoáznym prežitkom. Na pozadí tejto prudkej sexuálnej a spoločenskej obrody sa pred čitateľom odvíjajú veľakrát smutné vzťahy Aliných sestier a kamarátok, príbeh jej vlastného manželstva, či zrelý zväzok jej starnúcich rodičov. Prvý diel denníkov Ale Rachmanovovej, ktorý vyšiel po názvom Študenti, láska, Čeka a smrť, sa končí na sibírskej staničke, kde odovzdáva svoje zápisky, v ktorých popisuje hrôzy boľševického prevratu, do rúk rakúskeho vojnového zajatca. Manželstvá v červenej búrke sú ich pokračovaním a začínajú sa vyznaním zajatca z lásky k ruskej študentke. Hoci si Čeka nevybojovala miesto v titule knihy, stále hrá v živote sovietskych občanov nemalú rolu. Násilie, ktoré sa dostávalo ku slovu v prvom diele denníkov, sa stáva rutinou, už sa nestrieľa – „reakčné a rozvratné živly“ odsudzujú „budovatelia svetlejších zajtrajškov“ na dlhoročnú otrockú prácu v trestaneckých táboroch. Strach, pud sebazáchovy a zúfalá túžba prežiť nútia ľudí zriekať sa nielen svojich snov a ideálov, ale i zásad.

Tretí, záverečný diel denníkov, tentoraz z rokov 1925 až 1927. Vo Viedni dvadsiatych rokov sa manželský pár vykázaný z Ruska etabluje len s veľkou námahou. Krajina bojuje s povojnovou chudobou a prisťahovalcov nik nevíta s otvoreným náručím. Ako prízraky z minulosti sa vynárajú čudesné postavy s ruským prízvukom. Akademická dráha mladej matky je odsunutá na neurčito, akákoľvek intelektuálna činnosť ustu¬puje do pozadia pred nutnosťou uživiť sa – práve v tom im má pomôcť malá mliekareň vo viedenskom Ottakringu. Zatiaľ čo nám ruské denníky Rachmanovovej odkrývali sku¬točnosti, ktoré Slovensko do takej miery nezasiahli (resp. až neskôr a menej živelne), z tretieho dielu denníkov ruskej spi¬sovateľky na nás dýchne stredná Európa a všetko, čo k nej patrilo: čudáci, postavičky z nádvorí, deti vychová¬vané ulicou, povaľači, špekulanti, emigranti a všadeprítomná bieda veľkého mesta čerstvo vzniknutej republiky, ktorá pre¬hrala vojnu. Aj do rakúskeho exilu však doliehajú smutné správy z Ruska. Niektoré nemecké vydania tohto dielu denníkov ruské reálie skrátili, či dokonca vyhodili, slovenské vydanie vychádza v pôvodnej, neskrátenej verzii. Mliekarka z Ottakringu je pokračovaním denníkov Študenti, láska, Čeka a smrť z rokov 1916 až 1920 a Manželstvá v červenej búrke z rokov 1920 až 1925.

Človek nie je ani zďaleka najrýchlejším tvorom planéty, ale je taký vytrvalý, že na dlhé vzdialenosti dokáže iné druhy uštvať. Behanie bolo v minulosti našou evolučnou výhodou a dodnes je pre mnohých záľubou. Ako ukazuje autor knihy, dejiny behania sú plné fascinujúcich príbehov, ale aj mýtov. Napríklad v skutočnosti neexistuje žiaden presvedčivý dôkaz, že by grécky vojak Feidippides po dobehnutí z Maratónu do Atén od vyčerpania zomrel. Bol to profesionál, akých bolo v minulosti mnoho, behali dokonca aj starovekí králi a faraóni. Zatiaľ čo v starom Grécku muži aj ženy behávali nahí, v dvadsiatom storočí ženy museli bojovať ešte aj za to, aby mohli behávať maratóny. Rozprávanie knihy sa klenie od pradávnych čias až po súčasné masové behanie. Hovorí o mezopotámskom kráľovi žijúcom pred štyrmi tisícmi rokov, ktorý dokázal prebehnúť stovky kilometrov, Vikingoch pretekajúcich sa so zvieratami, behajúcich nudistoch, mníchoch, bežcoch behajúcich pospiatky, inkských profesionálnych bežcoch, ale trebárs aj o Emilovi Zátopkovi a podivnostiach behania v komunistickom bloku. Najviac zachovaných prameňov máme z posledných dvoch storočí, ktoré tvoria najväčšiu časť knihy. Autor napríklad vysvetľuje, prečo boli pred vyše polstoročím Švédi „Keňanmi” svojej doby a skúma hranice ľudských výkonov, ktoré sa výrazne posunuli najmä v minulom storočí. V tom našom zrejme uvídíme oveľa menej rekordov, ale o to viac bežcov. THOR GOTAAS (1965) je nórsky etnológ a spisovateľ. Zaoberá sa najmä ľuďmi na okraji spoločnosti, ako napríklad tulákmi, ako aj kultúrnymi, geografickými a spoločenskými dejinami športu. Jeho kniha o behaní vyšla v pätnástich krajinách.

Za druhý prípad inšpektora Sejera získala autorka v jednom roku cenu za najlepšiu nórsku detektívku roka aj cenu za najlepšiu škandinávsku detektívku. V malom mestečku pod horami sa deti môžu bez¬starostne hrávať a rodičia sa neboja púšťať ich von bez dozoru. Keď však malá Ranghild pri jazere objaví mŕtvolu nahej mladej ženy, pokojné dni sa zdanlivo navždy končia. Kto mohol mať dôvod zavraždiť ju? Inšpektor Sejer rieši svoj ďalší prípad a ani ten¬tokrát nejde o „zvyčajných podozrivých“. V obci, kde ľudí spájajú priateľské alebo rodinné putá, musí postupovať veľmi opatrne a pri pátraní po vrahovi odhaľuje za fasádou zdanlivo sporiadaných životov nejedno temné tajomstvo. Karin Fossum, ktorú si rýchlo obľúbili nielen fanúšikovia žánrovej škandinávskej literatúry, nám predstavuje ďalší z príbehov, na ktorých je najhrôzostrašnejšie to, že by sa mohli odohrávať práve vo vašom susedstve. „Neobzeraj sa ukazuje, čím si autorka vyslúžila svoju európsku slávu. Všetky jej postavy sú napísané s inteligenciou a pochopením, aké na stránkach detektívok často nenájdete.” Sunday Times „Konrad Sejer patrí k inšpektorom, akými boli Adam Dalgliesh či inšpektor Morse – nadaní detektívi a sužovaní muži, ktorých človek rád spozná bližšie.” The Boston Globe

Salzburská psychologička a správkyňa časti autorkinej pozostalosti sa v pútavom publicistickom diele podujala odhaliť pravú tvár Ale Rachmanovovej, ktorú slovenskí čitatelia poznajú z jej denníkovej trilógie. Aký bol osud tejto charizmatickej ženy? Čo sa stalo s jej rodinou? Aké skutočnosti zamlčala v denníkoch, aby uchránila identitu svojej rodiny pred sovietskymi úradmi? Ruská emigrantka sa stala kultovou postavou práve vďaka svojim denníkom. Jej spomienky na krvavé udalosti v revolúciou zmietanom Rusku, ako i reminiscencie na Viedeň a medzivojnové obdobie sú pevne späté s veľkými historickými udalosťami prvej polovice 20. storočia. Pohnutý život Ale Rachmanovovej (vlastným menom Galiny Ďuriaginovej) sa trilogicky odvíja v Rusku, kde prežíva bezstarostné detstvo a dramatické dospievanie počas boľševickej revolúcie, Rakúsku, kde sa s manželom a malým Jurkom snažia prežiť vo Viedni a neskôr zažívajú literárny úspech v Salzburgu, ale prežívajú aj pre rodinu mimoriadne tragický koniec druhej svetovej vojny, a napokon v povojnovom Švajčiarsku. Kniha je doplnená desiatkami fotografií a dokumentov z autorkinho súkromného archívu. Ilse Stahrová (1946) vyštudovala psychológiu, venovala sa diagnostickej a terapeutickej práci s deťmi a rodinnému poradenstvu. Už počas štúdií ju zaujalo Rachmanovovej dielo a neskôr sa náhodou dostala k častiam jej pozostalosti. Kniha je vyústením desaťročí jej výskumu.

Za tretí prípad inšpektora Sejera získala autorka Cenu nórskych kníhkupcov za najlepší nórsky román roka. Errkiho už od detstva sprevádza povesť čudáka, ktorý nosí smolou nielen sebe, ale aj svojim blízkym. Zlovestné domnienky podporuje jeho zanedbaný výzor, mlčanlivosť a miestne legendy o tom, že zo sveta za záhadných okolností zniesol svoju matku, pričom možno nebola jediná. Jeho útek zo psychiatrie sprevádzajú nepredvídané komplikácie a to, že sa stáva podozrivým z vraždy starej ženy, je len začiatkom príbehu s mnohými nečakaným zvratmi. Autorka mu stavia do cesty ďalších ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, takže román, ktorý má miestami až nádych čiernej grotesky, je zároveň pozoruhodnou sondou do života zatracovanej časti nórskej spoločnosti.

Nad pobrežím sa rozprestiera jesenná hmla. Ove Bakkerud sa rozhodol, že strávi na chate ešte po¬sledný pokojný víkend, kým ju zavrie na zimu. Keď tam však príde, zistí, že sa do nej niekto vlámal. A v susednej chate leží muž ubitý na smrť. Policajný vyšetrovateľ William Wisting videl už aj predtým hrôzostrašné vraždy. No bizarný pohľad, aký sa mu naskytne v stavernskej chate v tú jeseň, je aj pre neho niečo nové. Keď inšpektora na spiatočnej ceste z miesta činu ktosi prepadne a on navyše zistí, že do prípadu je zapletená i jeho dcéra, zvrtne sa vyšetrovanie nečakaným smerom. Vyzerá to, akoby niekto už nemal čo stratiť. Zvláštnym znamením, ktorému nik nerozumie, sú mŕtve vtáky padajúce z neba. Detektívny román Na zimu zatvorené bol prelomom v autorovom písaní, Jorn Lier Horst zaň získal Cenu nórskych kníhkupcov, odvtedy patrí k najprekladanejším nórskym autorom.

Tommy Bergmann 1 Gard Sveen predstavuje vo svojom oceňovanom debute detektíva Tommyho Bergmanna, ktorý sa snaží nájsť vzťah medzi vraždou významného člena nórskeho odboja a nálezom troch kostier z druhej svetovej vojny. Keď pomocnica v domácnosti prichádza k vile na Holmenkollene, hneď zistí, že niečo nie je v poriadku. Brána je otvorená, psa i jeho pána ktosi beštiálne zavraždil. Carl Oscar Krogh bol členom odboja počas nemeckej okupácie Nórska. To, čo nájdu policajti na mieste činu, prepojí vraždu s jeho vojnovou minulosťou. Niekoľko týždňov predtým zastihne Tommyho Bergmanna v službe hlásenie o náleze ľudských pozostatkov v Nordmarke. Polícia vykope v lese tri kostry. Sú staré, pravdepodobne pochádzajú z čias vojny. Svojhlavý vyšetrovateľ pátra po súvislosti medzi Kroghovou vraždou a objavenými kostrami. Lov na Kroghovho vraha sa stáva pretekmi s časom. Labyrint mýtov a lží vedie Tommyho Bergmanna späť do dní vojny, kde stopy rýchlo miznú.

Zatiaľ najlepšie hodnotený román nórskeho spisovateľa prichádza po dvojročnej prestávke, prvé dva mesiace po vydaní viedol nórsky rebríček najpredávanejších kníh. Sofie Lundová sa spolu so svojou ročnou dcérkou nasťahuje do domu, ktorý zdedila po dedkovi, obávanom starom kriminálnikovi. Jediné, čo vo vyprázdnenej vile ostane, je zamknutý sejf v pivnici. To, čo sa v ňom nachádza, prekvapí nielen Sofie, ale aj larvických vyšetrovateľov. Netušená pozostalosť rozpúta lavínu udalostí a hlavný inšpektor William Wisting má náhle plné ruky práce nielen s nevyriešeným prípadom nezvestného taxikára, ale aj s vyšetrovaním vraha, ktorý zabil mladé dievča v cudzom okrsku. Starnúci vyšetrovateľ pochybuje o svojich uzáveroch aj o zdanlivo nepriestrelných dôkazoch. Keď vycúva zo slepej uličky, aby sa na zločiny pozrel z iného uhla pohľadu, ocitá v neľahkej situácii: je nútený ísť proti vlastným kolegom, ak chce byť lojálny voči obetiam a predovšetkým voči pravde.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, "toho, ktorý počuje" a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky - v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. "Mimoriadny dar nemeckému jazyku," uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

V tejto knihe ponúka zoológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz dojemné, zábavné a poučné epizódy zo svojho života, v ktorom hrali zvieratá a obzvlášť psy vždy veľmi dôležitú úlohu. Na krátkom výlete do dejín spolužitia ľudí a psov sa pokúša vysvetliť, prečo je vzťah medzi človekom a jeho príslovečným najvernejším priateľom taký výnimočný. Jeho spomienky a úvahy sú dodnes zdrojom inšpirácie a informácií pre všetkých priateľov zvierat a milovníkov psov.

V Elvestade, malej nórskej dedine, sa Konrad Sejer a Jacob Skarre púšťajú do vyšetrovania výnimočne brutálnej vraždy. Žena, ktorú nájdu na lúke za obcou, je znetvorená na nepoznanie. Len deň predtým čaká postarší novomanžel márne na svoju ženu Púnu, s ktorou sa stretol v indickom Mumbaji a hneď sa zamiloval. Gunder ju mal vyzdvihnúť na letisku, no jeho sestra mala dopravnú nehodu a leží v kóme v nemocnici, preto požiadal o pomoc miestneho taxikára. Ten však Púnu nenájde a neobjaví sa ani vo svojom novom domove. Indická nevesta je napínavá detektívka a zároveň krásne napísaný ľúbostný román. Karin Fossumová za knihu získala prestížnu sošku Brageho, Golden Dagger Award a LA Times Book Award. Práve vďaka nej sa jej podarilo podmaniť si aj pre Európanov ťažko dosiahnuteľný americký trh.

V napínavom politickom thrilleri sa predstavuje nový výrazný hlas severskej literatúry. Román zachytáva takmer storočie trvajúci zápas o Arktídu, ktorej význam v novom storočí dramaticky rastie. V roku 1924 Sovieti prinútia predstaviteľov nórskej vlády, aby podpísali tajnú dohodu. Podľa nej má Nórske kráľovstvo v roku 2020 odstúpiť správu Špicbergov Sovietskemu zväzu. Tento dokument sa však čoskoro za nejasných okolností stráca a na dohodu sa zabudne. Vynorí sa o deväťdesiat rokov neskôr - v čase, keď Európa čelí agresívnemu Rusku, ktoré bojuje o nadvládu na ďalekom severe. Ruský prezident spustí komplexnú operáciu. Jej cieľom je zvrátenie nórskej suverenity na Špicbergoch. Boj o Arktídu nadobúda nové dimenzie a v Longyerbyene sa rozpúta politická i ľudská dráma. Per Arne Totland napísal thriller vychádzajúci z reálneho politického konfliktu, o ktorého vznik sa pričinila Špicberská dohoda z roku 1920. V jeho knihe vzplanie nanovo - a oči celého sveta sa upriamia k Arktíde.

Severskou krimi roku 2016 sa stal román, ktorý s detektívkami nemá veľa spoločného. Temný príbeh dánskej autorky je o nezvyčajnej rodine žijúcej na izolovanom ostrove. Ďaleko od ľudí sa tam dejú veci, ktoré pripadajú normálne iba samotným zúčastneným. Čo sa stane, ak je jedinou usadlosťou na malom ostrove statok stolára, ktorý tam žije s rodinou obklopený nádhernou, no drsnou prírodou a nevyspytateľným morom? A ak otec rodiny, citlivý a vnímavý muž, opakovane prichádza o to, čo považuje vo svojom živote za najdôležitejšie? Niekto by na jeho mieste možno utiekol. Iný by začal zhromažďovať veci, ktoré ľudia vyhodili ako nepotrebné a nedokázal by sa ničoho vzdať, hoci by hrozilo, že ho odpad zavalí a pochová pod sebou. A možno by sa taký muž odhodlal ku hrozným veciam, len aby mu nezobrali to, čo mu ešte ostalo. Kam až je žena ochotná zájsť kvôli láske k mužovi a rodine? Ak matka dobrovoľne odstrihne od sveta seba i svoje potomstvo a napokon sa stane väzňom vlastného tela, je to lojalita, oddanosť, zločin alebo šialenstvo? Živica je románom o láske, rodine a strachu. O paranoji a krutosti. Úmyselnej aj neúmyselnej