Viktor Krupa

V treťom pokračovaní Ázijskej ságy sa James Clavell vracia do Japonska koncom 19. storočia, do obdobia výrazných politických a spoločenských zmien. Japonsko lipne na tradíciách a bráni sa silnejúcemu vplyvu európskych prisťahovalcov – gaidžinov. Nezhody medzi dvoma civilizáciami vyhrotí incident na Tókaide, hlavnej pobrežnej ceste vedúcej do šogunovho zakázaného mesta. Dvojica samurajov z odboja Sonnó-džói tu zaútočí na skupinku Európanov a jedného z nich smrteľne zraní. Závažné zranenie utrpí aj Malcom Struan, vnuk slávneho Dirka Struana a dedič Panského domu. Starostlivosti oňho sa zhostí krásna no nemajetná Angelique Richaudová, uvrhnutá do sveta politických intríg, tajomstiev a vášní, v ktorom sa snaží nájsť svoje miesto. Predstavitelia západných mocností za tento závažný čin požadujú kompenzáciu a zdá sa, že vojne sa nedá vyhnúť. Z anglického originálu Gai-Jin preložil Viktor Krupa.

Ďalší román od autora svetového bestsellera Šogun James Cavell, autor Šoguna, rozsiahlej historickej fresky z japonských dejín, obracia v tomto románe pozornosť na ďalšiu, ešte starobylejšiu kultúru Ďalekého východu – na Čínu. Na pozadí dramatického príbehu o súperení dvoch obchodníckych firiem zachytáva zrážku dvoch odlišných civilizácií – západnej a východnej. Dej románu sa odohráva v prvej polovici 19. storočia na pôde novozískanej korunnej kolónie Honkongu. Kedysi pustý skalnatý ostrov sa v priebehu niekoľkých rokov mení na bránu do Číny. Dirk Struan stojí na čele obchodnej spoločnosti, ktorá dováža čaj, hodváb a koreniny a zároveň pašuje ópium. Struan sa usiluje ochrániť firmu a vlastnú rodinu pred zákernými útokmi svojho rivala Brocka a vyhrať v boji o nastolenie vlastnej dynastie. Hlboký vnútorný zápas v Struanovi preto vyvoláva aj jeho mladá čínska milenka Mejmej. Ambície, politické intrigy, zrada aj láska rozhodnú, kto sa stane skutočným tajpanom a získa vládu nad Orientom. Z anglického originálu Tai-Pan (Dell, New York 1967) preložil Viktor Krupa.

Slávny imaginárny cestopis Jonathana Swifta prvý raz vyšiel v roku 1726 a dnes sa považuje za dobrodružnú literatúru pre deti, hoci vznikol ako nemilosrdná satira na ľudstvo, štátne inštitúcie i dobové Anglicko. Kapitán Lemuel Gulliver v ňom rozpráva o neuveriteľnýchSlávny imaginárny cestopis Jonathana Swifta prvý raz vyšiel v roku 1726 a dnes sa považuje za dobrodružnú literatúru pre deti, hoci vznikol ako nemilosrdná satira na ľudstvo, štátne inštitúcie i dobové Anglicko. Kapitán Lemuel Gulliver v ňom rozpráva o neuveriteľných dobrodružstvách, ktoré zažil v Lilipute medzi trpaslíkmi, s obrami v Brobdingnagu, u čudáckych hvezdárov na lietajúcom ostrove Laputa či u múdrych koní Hujhnumov. Dielo vychádza v preklade Viktora Krupu bez úprav pre detského čitateľa, preto ho dopĺňajú vysvetlivky. Text sprevádzajú nádherné ilustrácie Petra Uchnára.

Swiftovým najvýznamnejším dielom, ktoré mu prinieslo obrovský úspech a nehynúcu slávu aj v ďalších generáciách, sa stal román Gulliverove cesty. Jeho plný titul mal niekoľko riadkov a začínal sa slovami Cesty do niektorých vzdialených národov sveta od Lemuela Gullivera... Na diele začal pracovať zhruba od rokov 1720 až 1721 a dokončil ho už pred augustom 1725. Skladá sa zo štyroch častí, tzv. kníh. V prvej z nich sa lekár Gulliver vydáva na more a po búrke sa dostáva do krajiny maličkých ľudí, do Liliputu, v druhej sa ocitne v krajine obrov Brobdingnag, v tretej časti príde do krajiny veľkosťou normálnych ľudí Laputa, ktorí však žijú na lietajúcom ostrove a krajinu pod sebou bombardujú v prípade neposlušnosti kameňmi, iní sa zase venujú špekulatívnemu neplodnému výskumu (ako syntetizovať svetlo z uhoriek a pod.) a napokon v štvrtej knihe sa ocitne v krajine (mimochodom, bezmennej), kde vládnu múdre a racionálne sa správajúce kone zvané Hujhnhnmovia a ich podriadení sú divokí a agresívni Jahúovia podobní ľuďom. Dielo vyšlo v rozličných prispôsobených či skrátených prekladoch. Úplný text predstavuje preklad Viktora Krupu z roku 1979. Možno povedať, že slovenský čitateľ v ňom dostáva text diela v adekvátnom a esteticky hodnotnom preklade, tak ako ho mali k dispozícii čitatelia originálu. Dielo, ktoré dostávajú čitatelia do rúk, je napriek svojej jednoduchosti veľmi prepracované, štruktúrne aj kompozične zložité a bohaté svojimi témami a mnohými odkazmi na súdobé politické a historické udalosti. Autor v ňom kritizuje mnohé nešváry doby, korupciu a skazenosť politikov, napriek tomu nikde neskĺzne do lacnej komunálnej satiry. Aj preto je to dielo neobyčajne pútavé a napínavé. To je zrejme dôvod jeho mimoriadnej čitateľskej obľúbenosti, ktorá trvá už takmer tri storočia a zrejme bude trvať aj naďalej.

Americký spisovateľ a novinár Mark Twain (1835 – 1910), vlastným menom Samuel Clemens, je známy svojím neuveriteľným vtipom, šarmom, ale aj sarkazmom a kritickými názormi na ľudskú civilizáciu. Preslávil sa najmä dielami Dobrodružstvá Toma Sawyera a Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Nemenej brilantná je však aj jeho posledná kniha Listy zo Zeme. Keď roku 1902 zomrela jeho milovaná manželka (dve z ich detí zomreli ešte predtým), Twain sa cítil nesmierne osamelý. Posledné roky života strávil na cestách a práve v tomto období napísal množstvo esejí, cestovateľských čŕt a dokonca fragment mysticko-dobrodružnej novely. V týchto svojich textoch sa naplno prejavil ako silný kritik spoločnosti, náboženských dogiem a Biblie. V Listoch zo Zeme nám, okrem iného, ponúka predstavu, že Satan navštívil Zem, aby skontroloval život pozemšťanov a píše svojim anjelským bratom do neba, s akým bláznovstvom sa tu stretáva. Kniha patrí ku klasickým hlasom „voľnomyšlienkarstva“. Spisovateľova dcéra Clara Clemensová preto dlho namietala proti jej publikovaniu. Svoj postoj zmenila, až keď sa verejná mienka začala voči podobným názorom stavať tolerantnejšie. Roku 1939 poverila literárneho vedca a veľkého znalca Twainovho diela Bernarda DeVota, aby pozostalosť doplnil poznámkami a pripravil na vydanie.