Najnovšie - Eseje, úvahy, štúdie strana 5 z 10

Kniha přináší studie, které byly publikovány v posledních dvou dekádách v českých i polských časopisech a sbornících. Věnují se různým aspektům cisterciáckého řádu (například vizitacím, medicíně, politickým aktivitám) a prostředí panovnického dvora krále Václava II. (1283-1305), mimo jiné pozapomenuté osobnosti Jana z Ostrova. Obě témata se prolínají v závěrečné části věnované kronice Chronicon Aulae Regiae.

Prvé slovenské vydanie brilantných esejí popredného európskeho mysliteľa.Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872—1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.

Galileo Galilei bol taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik obdobia renesancie, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy. Je mu pripisované autorstvo výroku Eppur si muove! A predsa sa točí! (Zem sa krúti okolo svojej osi). Svoje prvé astronomické objavy uverejnil roku 1610 po latinsky v spise Hviezdny posol (Sidereus nuntius). Hviezdny posol obsahuje a vysvetľuje nedávno konané pozorovania povrchu Mesiaca, v Mliečnej ceste, v hmlovinách, v nespočetných stáliciach, ako aj na štyroch planétach nazvaných Medicejské hviezdy, ktoré neboli až doposiaľ objavené, to všetko pomocou ďalekohľadu. Všetkým, ktorí sa zaoberajú štúdiom prírody, predkladám v tomto drobnom pojednaní ku skúmaniu a pozorovaniu veľké veci. „Veľké“, hovorím jednak pre význam veci samotnej, jednak pre doterajšiu veľkosť a novátorskosť záležitosti, jednak pre prístroj, pomocou ktorého sa zjavili nášmu zraku.

Kniha Češi, Evropa, smíření vychází z esejí a univerzitních přednášek, které Bohumil Doležal publikoval a přednesl v letech 1995–2005, a nabízí vše, nač jsou u něj čtenáři zvyklí: pevný myšlenkový a mravní základ, neuhýbavost, nekompromisní kritické vidění a živý styl, prosycený osvěžující ironií. První část knihy pojednává o osobnostech, jež podle autora hrají zásadní roli ve vývoji českého politického myšlení: o Palackém, Havlíčkovi, Masarykovi, Rádlovi; druhá část je věnována období tzv. „demokratického socialismu“ a jeho úskalím, přičemž zvláštní pozornost je tu věnována postavě Ferdinanda Peroutky; ve třetí části pak autor píše o nelehké koexistenci jednotlivých národů v prostoru střední Evropy a možných výhledech do budoucna. „Mé texty jsou z hlediska dnešní historické vědy (tedy aspoň té české) zcela nevědecké. Jsem totiž přesvědčeným vyznavačem tzv. prézentismu. Prézentismus podle tvůrců toho termínu (aspoň u nás) nebere v úvahu, že určité ohavné zločiny (například masové vyhánění, vraždění, nelidské týrání a zejména hromadné okrádání lidí) se nám dnes jeví tak, že se nám z nich chce zvracet, jen proto, že se na ně díváme našima dnešníma očima. Kdybychom se na ně podívali v historickém kontextu, který bere se vší vážností v úvahu i pohled těch, kteří je páchali, dopracovali bychom se k historicky vyváženějšímu a vědečtějšímu pohledu a svět by byl rázem veselejší. (…) Toto pojetí vědeckosti mne poněkud zneklidňuje.“ – Bohumil Doležal Vydání knihy podpořilo Ministerstvo kultury České republiky

evätnásť známych a aj v dnešnej dobe relevantných esejí C. S. Lewis nebol len známy spisovateľ a majster písaného slova, ale aj obdarovaný prednášateľ a komunikátor. Počas svojho tvorivého života napísal množstvo esejí, článkov a prednášok, ktoré po jeho smrti vychádzali v rôznych zbierkach a vydaniach, najmä vďaka poctivej edičnej práci Waltera Hoopera - osobného sekretára a správcu Lewisovej literárnej pozostalosti.Kniha Bremeno slávy je prvé slovenské vydanie takejto zbierky a obsahuje devätnásť najznámejších esejistických textov C.S.Lewisa: Bulverizmus alebo „Ako (ne)myslíme v dvadsiatom storočí“Účinnosť modlitbySlony a peľ papradíBoh na lavici obžalovaných„Odporná červená vodička“Teória humánneho trestuUžší kruhJe teológia poéziou?Všetko sa začalo obrazomZázrakyMýtus sa stal skutočnosťouO čítaní starých kníhNaša viera a mimozemské civilizácieNáboženstvo: realita alebo náhrada?Krutodlakov prípitokPrerieknutiePokusy na živých tvorochPrečo nie som pacifistaBremeno slávy

Kniha Stredoeurópan vychádza rok po náhlej smrti publicistu Petra Morvaya. Dôvodom nie je len uctenie jeho pamiatky, ale aj nadčasovosť textov, ktoré písal pre stredouerópske médiá. Hoci bol jeho záber širší, v knihe nájdete výber reportáží a publicistických textov o strednej Európe. Mal k nej veľmi osobný vzťah a aj preto jej rozumel ako málokto. Keď písal pre maďarské publikum, snažil sa mu vysvetliť, prečo na Slovensku vnímame niektoré veci inak. Vo výbere reportáží pre českých čitateľov zas opisuje maďarskú porevolučnú transformáciu, ktorá sa podobá na tú našu. No a Slovensku poskytoval hlboké vedomosti o týchto krajinách, ako i o nás samých. Vo výbere nájdete rozhovor s Václavom Havlom z roku 1995, príbeh Georga Sorosa a zvláštneho vzťahu Maďarov k nemu, portrét Pétera Esterházyho, reportáž o tom ako Orbán rozširuje svoj vplyv na juh Slovenska a ako pomaly umiera rieka Tisa, či príbeh známeho maďarského lupiča s whisky Attilu Ambrusa. Všetky texty pritom spája Petrovo presvedčenie, že k sebe napriek rozdielom musíme hľadať spoločnú cestu založenú na porozumení a tolerancii. Pred rokom Peter Morvay zomrel. Jeho texty, tie, ktoré som tak rád čítal a vlastne nás zoznámili, však zostávajú a má zmysel ich čítať aj s odstupom času. Zaznamenal v nich divokú minulosť aj prítomnosť strednej Európy. Mal dar vidieť a rozumieť susedom. A keďže žil v troch krajinách, videl a chápal susedov na tri spôsoby. Matúš Kostolný, šéfredaktor Denníka N Peter Morvay (1968 2020) bol slovenský novinár a politický komentátor. Venoval sa naj­mä česko-slovensko-maďarským vzťahom, maďarskej menšine na Slovensku a politickému dianiu v Maďarsku. Vysokoškol­ské štúdium absolvoval v Prahe, kde po Nežnej revolúcii os­tal pôsobiť na ministerstve zahraničných vecí ako odborník na Maďarsko. Neskôr sa presťahoval do Szegedu v Maďarsku a potom do Bratislavy. V médiách začal publikovať na konci roku 1989. Od roku 2003 do roku 2014 pracoval v denníku SME, najprv ako redaktor zahraničnej rubriky, neskôr ako ko­mentátor. V roku 2015 bol spoluzakladateľom Denníka N, kde pôsobil až do svojej náhlej smrti v roku 2020. Pravidelne pub­likoval aj v médiách v Česku a v Maďarsku.

Autoři nahlížejí na 60. léta v Sovětském svazu jako na jeho „viktoriánskou“ epochu, tedy epochu, která nebyla dobou vrcholného tvůrčího rozkvětu, ale dobou sentimentu a samolibého pohledu na svět. Všímají si jednotlivých fenoménů kulturního života země v dekádě plné výkyvů, ukazují, že nebyla ani zcela svobodná, ale také nešlo čistě o pokračování mocenského stalinského surrealismu, že byla plná nadějí i deziluzí.

Listopad 2014. Za šest týdnů přijde útok islamistů v Paříži; na internetu se nedávno začal šířit další klip se záběry maskovaného člověka, před nímž klečí jeho bližní, a on mu podřezává krk. Poslední den onoho měsíce se však světová média zabývala něčím jiným. (…) Soustředila se na návštěvu hlavy katolické církve v Istanbulu, kde papež prohlásil, že muftí mu všechno vysvětlil a že v Koránu se píše o Marii a o Janu Křtiteli. A že po těch slovech pocítil spontánní potřebu modlitby. Co asi tenkrát cítili křesťané, kteří umírají pro svou víru? Cítili se zrazeni, odvrženi, vydáni na pospas pronásledovatelům? Proč mají umírat kvůli tomu, že neochvějně odmítají vzývat a uctívat Alláha v mešitách, když Svatý otec demonstroval, jak je to přirozené a normální?

Neformální řada spisů Alfreda Brendela se uzavírá knihou rozhovorů a esejů, v nichž na sebe tento legendární klavírista prozrazuje mnohé, nikdy však nesklouzává k „autobiografii“ a bulváru. Prozrazuje své preference v literatuře, hudbě a filmu a hovoří též o svých sympatiích k surrealismu a absurdnu. Alfred Brendel (5. ledna 1931) je rakousko-britský klavírista, básník a spisovatel. Bývá považován za jednoho z největších pianistů všech dob. Narodil se v Loučné nad Desnou v okrese Šumperk v rodině nehudebníků. Do svých šesti let žil v Československu, poté se rodina odstěhovala do Záhřebu v Jugoslávii a pak do rakouského Štýrského Hradce. Na hodiny klavíru začal docházet v šesti letech. Pak studoval na konzervatoři ve Štýrském Hradci u profesorky Ludoviky von Kaanové a kompozici u Artura Michela. Studia dokončil u rakouského klavíristy a skladatele Eduarda Steuermanna, a zejména absolvováním mistrovských kurzů švýcarského pianisty a dirigenta Edwina Fischera. Brendel poprvé veřejně koncertoval ve Štýrském Hradci, když mu bylo sedmnáct.

Básníci zahrnutí v této antologii se v mnoha ohledech pohybují na okraji. Zcela vědomě nebo i proti své vůli stojí stranou společnosti, někteří z nich i stranou vlastního života. Smrt je dostihuje záhy, zvaná i nezvaná. Poezie je pro některé z nich také jen okrajová, pro jiné natolik nezbytná, že jim začíná s jejich životem splývat. Vždy je to ale poezie mezní zkušenosti, protrpěná, málokdy hravá, v tom nejsyrovějším významu slova existenciální. Často se opírá o surrealistické postupy, ale nikdy nezůstává u pouhých automatických hříček. Šílenstvím, nemocí nebo tichou, vše rozežírající nudou stržené životy vždycky prosvítají ze dna veršů. Jacques Prevel, Gilberte H. Dallasová, Gérald Neveu, Stanislas Rodanski, Roger-Arnould Riviére, Jean-Pierre Duprey, Francis Giauque, Jean-Philippe Salabreuil.

Intelektuál a prvotriedny provokatér vo svojej kritickej príručke inšpiruje budúce generácie rebelov a rebeliek. Skúma formy odporu od vznešeného disentu po bezdôvodné odvrávanie a predstavuje myšlienky tých, ktorí nezapadli do spoločnosti a stali sa jeho vlastnými vzormi. S otvorenou hlavou nám predstavuje návod, ako sa čo najlepšie vyhýbať politickým a kultúrnym pasciam, ktoré vedú do záhuby. Christopher Hitchens (1949 – 2011) bol populárny autor, stĺpčekár a jeden z predstaviteľov nového ateizmu. Medzi jeho najznámejšie diela patrí kritická esej o Matke Tereze Misionárska poloha a štúdia o zhubnej sile náboženstva Boh nie je veľký. Pravidelne písal pre niekoľko novín a časopisov vrátane The Atlantic, Vanity a Harper's.

Druhý svazek Studií a statí Jaroslava Stříteckého obsahuje celkem 40 textů. Zastoupeny jsou jak rozsáhlejší studie s poznámkovým aparátem, tak stati psané volněji. Mezi ně patří především autorovy předmluvy a doslovy k beletrii, časopisecké články i krátké glosy. Tematicky pokrývají všechny důležité vědní obory, do kterých Střítecký celý život přispívá: filozofii, historii, sociologii, muzikologii, estetiku i literární vědu.

Jána Kuciaka pozná vďaka jeho novinárskej práci veľká časť Slovenska. O Martine Kušnírovej toho vieme výrazne menej. Teraz, dva roky po vražde, máme šancu trochu ju spoznať – ako archeologičku, aj ako človeka. „Archeologický zborník je zvykom vydať pri úmrtí významného archeológa. Martina Kušnírová k nim nepochybne patrí, aj keď pohla dejinami inak, ako je pre archeológov obvyklé,“ hovorí Pavol Jelínek, ktorý spolu s ďalšími archeológmi, vyučujúcimi aj spolužiakmi na pamiatku Martiny zostavil zborník. Nazvali ho Čriepky. Stojí nad hŕbou kamenia a odhodlane niečo zapisuje. Neskôr skrytá pod malým stanom v daždi a obklopená bahnom ometá skalu malým štetcom. A potom do detailov na milimetrový papier zakreslí skrinkový hrob z mladšej doby bronzovej. „Na Martinu sa dalo vždy spoľahnúť,“ píše vo veľkom spomienkovom texte na výskum s Martinou Kušnírovou archeológ Vladimír Mitáš. Archeológovia spomínajú, ako dobre sa Martina vyznala v symbolike zvierat v praveku. Možno aj preto, že bola veľkou ochrankyňou zvierat. Tento motív sa opakuje v spomienkach jej nadriadených aj kamarátov. Spomienky na Martinu sú miestami veľmi osobné a bolestivé. Jelínek opisuje aj to, ako sa v roku 2014 zoznámili na exkurzii do Rumunska. „Pamätám si, že v nejakej situácii povedala poznámku – vtipnú, trefnú, ale nie škodoradostnú. Viacerí sme sa na ňu otočili a ona sklopila zrak a strašne sa začervenala, keď sa na ňu upriamila toľká pozornosť.“ Zborník nemá žiadneho veľkého sponzora, spojili sa pri ňom viacerí odborníci. Aby mohla kniha vyjsť, začali sa na ňu ľudia zbierať cez transparentný účet.

Masa a moc sú kľúčové pojmy našej epochy. Bol nimi fascinovaný aj Elias Canetti, ktorý ich skúma ako fenomény, pre ktoré možno nájsť v dejinách ľudstva množstvo príkladov. Písaniu tejto knihy venoval viac ako dvadsať rokov svojho života. Canettiho tvrdenia sú často intuitívne, nepodkladá ich zdrojmi, ale prežitkom, filozofuje, psychologizuje, hravým spôsobom interpretuje mýty a rituály, ale rovnakú pozornosť venuje aj bežnému životu a vlastným skúsenostiam. Napriek jeho výletom do dejín a ku kultúrno-antropologickým prameňom je Masa a moc predovšetkým veľkým dielom a veľkou básnickou víziou ľudského univerza.

Kniha Medzi dobrom a zlom šachového veľmajstra a autora bestselleru Sila rozumu v bláznivej dobe prináša 16 etických dilem z bežného života, 16 situácií, s ktorými sa môže každý z nás raz stretnúť. Kniha je rozdelená do štyroch okruhov: v časti Bioetika môžete premýšľať nad interrupciou, asistovanou reprodukciou, eutanáziou a na chvíľu sa môžete stať otcom či mamou chlapca, ktorý túži, aby bol akceptovaný ako dievča. V časti Sloboda prejavu preskúmate, kde má sloboda prejavu hranice. Ktoré informácie je správne nechať voľne šíriť, a ktoré je, naopak, lepšie potlačiť v zárodku? Povedať kamarátke o nevere manžela? Ako narábať s firemným facebookovým profilom? Ísť na výstavu mŕtvych ľudských tiel či na nelegálny protest? Časť Spoločnosť sa venuje dilemám, ktoré sa menia v čase - to, čo bolo ešte nedávno bežné, dnes už neakceptujeme. Je venovaná sexuálnemu obťažovaniu, korupcii, utrpeniu zvierat aj odpúšťaniu. Zamestnali by ste napríklad bývalého spolupracovníka ŠTB? Pandémia nás postavila pred etické dilemy, ktoré sme doteraz nemuseli riešiť. Má rodina prednosť, keď ide o život? Ako udržať otca doma? Aká je cena ľudského života a kto celú túto situáciu zavinil? Každú dilemu sprevádza esej, v ktorej sa autor snaží čo najzrozumiteľnejšie a čo najčitateľnejšie zhrnúť všetky fakty a argumenty, ktoré považuje k danej téme za najpodstatnejšie. Neponúka však jasné riešenie: „Je len na vás, ako sa s týmito dilemami popasujete. Ako ich vyriešite. Budem však rád, ak sa na túto úlohu nepodujmete sami. Vezmite túto knižku do kaviarne, na pivo či – ak ste učiteľkou či učiteľom – do školy. Spýtajte sa manžela, mamy, kamaráta alebo študentov, ako by sa k danej dileme postavili oni. Diskutujte, argumentujte. Možno sa nezhodnete, ale určite sa dobre porozprávate,“ hovorí Ján Markoš v úvode knihy. „...rýchle odstraňovanie všetkých vzdialeností však nevytvára blízkosť, pretože nepatrná miera vzdialenosti nie je ešte blízkosťou.“ Slová nemeckého filozofa Martina Heideggera, ktoré vyslovil na prednáške v roku 1950, nestratili na aktuálnosti ani po siedmich desaťročiach. Ani dnes, na Slovensku 21. storočia, nemáme problém s prekonávaním vzdialeností. Máme však problém s blízkosťou. Pri hodnotových, etických otázkach je to viac než zrejmé. Medzi súperiacimi – či skôr bojujúcimi – tábormi nie sú žiadne informačné bariéry. Liberál si môže za pár minút stiahnuť do počítača všetky pápežské encykliky. Človek konzervatívneho razenia sa rovnako ľahko môže dostať ku knihám liberálnych autorov. Absencia informačnej vzdialenosti však ešte nevytvára blízkosť. Túto blízkosť musíme vytvoriť my sami a inak. Blízkosť súvisí so vzájomnou dôverou, s otvorenosťou, intelektuálnou poctivosťou, rešpektom. A tiež s priznaním vlastnej zraniteľnosti, neistoty a nevedomosti. Cieľom knihy Medzi dobrom a zlom Jána Markoša je prispieť k hľadaniu tejto blízkosti. A ešte jeden cieľ má táto kniha: zabrániť, aby hodnotové otázky boli zneužívané. Bohužiaľ, dnes etické otázky najčastejšie slúžia ako návnady či dymové clony. Keď populistický politik či iný manipulátor potrebuje odviesť pozornosť či vyhrať voľby, vytiahne niektorú z eticky kontroverzných tém, ako sú napríklad interrupcie či práva LGBT komunity, a hodí ju verejnosti ako návnadu. Diskusia o hodnotách môže však prebiehať aj inak. Nemusí byť bojom, ale môže byť hľadaním spoločného riešenia.

Martin M. Šimečka na niekoľko mesiacov v roku opúšťa civilizáciu a sťahuje sa na samotu, do maringotky pod Muránskou planinou. Tu zredukuje svoje potreby na asketické minimum a oslobodí sa od tlaku vonkajšieho sveta. Tu vznikla Telesná výchova, skvelá, ľahká kniha o vášnivej ceste k hraniciam výkonnosti vlastného tela a k ich poznaniu, spojenej s rozkošou a trápením pri neustálom dokazovaní správneho výkladu seba samého. Vychádzal z predpokladu, že máloktorý spisovateľ má takú bláznivú telesnú históriu ako on a že máloktorý celoživotný športovec sa stane spisovateľom. Kto iný by mal napísať knihu o tele a mysli? O princípe neistoty, o kontraintuícii pohybu pri tenise či kraule, o starnutí, o kráse cvalu ale aj hlivenia?

Mal dvadsaťštyri rokov, za sebou niekoľko osobných tragédií, dva úspešné romány a sľubne rozbehnutú kariéru reportéra. Vyzbrojený mimoriadnou vnímavosťou, literárnym talentom a schopnosťou zachovať si odstup bez straty súcitu vyrazil v roku 1946 do Nemecka, aby napísal sériu reportáží pre švédsky denník Expressen. Tak vznikla ojedinelá zbierka štylisticky vybrúsených reportáží, ktoré zachytávajú apokalyptickú atmosféru povojnového Nemecka – krajiny porazených, krajiny páchateľov, krajiny, ktorá sa rúca navonok aj vo vnútri. Dagerman sarkasticky popisuje absurdné denacifikačné súdy, prostredníctvom ktorých sa Nemci snažili vyrovnať s nacizmom, vysvetľuje triedne rozdelenie povojnového Nemecka, sugestívne a do detailov opisuje útrpné putovanie hladujúcich obyvateľov v preplnených vlakoch, život v pivniciach zaliatych vodou, v troskách rozbombardovaných miest. Vníma útrapy presídlencov a preživších z koncentračných táborov, no čo je ojedinelé, všíma si najmä utrpenie tých, u ktorých sa považuje za zaslúžené – bývalých nacistov, mladíkov, ktorí sami pred sebou aj pred súdom obhajujú svoj vstup do Hitlerjugend, predávajúcih sa nemeckých dievčat či správcu domu, ktorý udával svojich nájomníkov. Elfriede Jelinek, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru, v predslove píše: „Učím sa od veľmi mladého muža, ktorý cestuje po rozbitom a vypálenom povojnovom Nemecku, od spisovatela Stiga Dagermana sa učím, čo znamená ‚bez hnevu a zaujatosti‘. Sine ira et studio. (...) Dagerman vracia hladujúcim a mrznúcim ľuďom tej doby slovo, na ktoré síce nemajú nárok, ale ktoré napriek tomu vyjadruje určitú pravdu.“ Nemecká jeseň je druhou knihou Stiga Dagermana preloženou do slovenčiny a vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Ľudstvo na tom ešte nikdy nebolo materiálne lepšie ako dnes. Napriek tomu však západné demokracie tŕpnu pri strate dôvery v politické elity a právom sa obávajú o svoju budúcnosť. Celý svet sa dnes nachádza v nebezpečnej situácii. Ak sa nepodarí revitalizovať chradnúci medzinárodný poriadok založený na pravidlách, najviac utrpia malé a zraniteľné krajiny nachádzajúce sa v krehkej zóne medzi svetovými veľmocami. A s nimi aj Slovensko. Slovenský zahraničnopolitický analytik a publicista Dalibor Roháč pôsobiaci vo washingtonskom think tanku American Enterprise Institute, vníma prebiehajúce oslabenie medzinárodného usporiadania ako hlavnú výzvu, ktorej čelí svet. Povojnové usporiadanie pomohlo obmedziť medzinárodné konflikty a prehĺbiť hospodárske väzby medzi krajinami. Bolo by však chybou vnímať medzinárodnú spoluprácu ako všeliek na každý neduh ľudstva. Dalibor Roháč vo svojej eseji Hľadanie kotvy tvrdí, že motorom inovácie medzinárodného poriadku môže byť aj schopnosť adaptovať sa na zmenu. Medzinárodné inštitúcie nie sú dokonalé, no ich úspešné reformy, ktoré sú v životnom záujme menších krajín, si vyžadujú jasný hodnotový kompas. Dnes je veľmi dôležité, ako západné demokracie odpovedia na rastúcu nespokojnosť a hnev voličov, na strach z imigrácie, ako aj na prerastanie korupcie do najvyšších poschodí politiky. Nároky na politických lídrov naprieč západným svetom sú mimoriadne vysoké. Dokáže ich nová politická generácia naplniť?

Se slovem feministka se většina lidí poprvé setká jako s urážkou. Nemají rády muže, pálí podprsenky, baží po moci, chtějí rozvrátit „tradiční“ rodinu. Alespoň takovou zkušenost má úspěšná nigerijská spisovatelka Chimamanda Ngozi Adichieová. Ať už se v pubertě hádala s kamarádem, nebo v románech psala o domácím násilí, vždy narazila na někoho, kdo ji označil za feministku - a nebyla to pochvala. V knižním eseji Feminismus je pro každého se Adichieová s dědictvím feminismu i jeho obrazem vypořádává. Feminismus pro ni není bojem za ženská práva, ale snahou o lepší svět pro všechny. Do klece genderových stereotypů jsou totiž zajati i muži. Konzervativní pojetí maskulinity v jednadvacátém století jim často brání navazovat kvalitní vztahy a projevovat svou pravou osobnost. Feminismus je pro Adichieovou způsob, jak bourat dusivé bariéry mezi lidmi.