Aurélie Valognes: Naše milované nevesty

Novinka od vydavateľstva Lindeni Aurélie Valognes: Naše milované nevesty svojím názvom v čitateľovi vzbudzuje pocit humorných príhod. Alfonso Cruz napísal, že každá kniha by mala mať viacero poschodí. S prízemím sa upokojí jedine ten, kto nemá odvahu pátrať po hlbšom zmysle. Podobné je to aj s touto knihou. Ak sa na jej prízemí nachádza predstava vtipného príbehu rozvetvenej rodiny, na prvom poschodí nájdeme zápletku, na druhom pocit hanby a na poslednom blažený pocit zmierenia, ktoré doslova uzdraví vzťahy. No domy majú aj podkrovia.

Jacques a Martina žijú v rodinnom dome, ktorý si spoločne vybudovali, prežili v ňom roky spoločného života, vychovali troch synov a teraz sa stáva miestom ich spoločných stretnutí. Existujú dve skupiny ľudí. Tí, ktorí sa stretávajú radi a spoločné chvíle v kruhu rodiny si vychutnávajú natoľko, že ani len netušia ako ten čas ubehol. Sú tu ale aj tí, ktorým tieto stretnutia spôsobujú nemalé problémy. Podobné je to aj s touto rodinou. Na prvý pohľad stále zamilovaní rodičia sa nesmierne tešia na každé stretnutie s rodinami svojich synov. Problém prichádza s prvým poschodím knihy, kde vychádza najavo, že nie sme všetci rovnakí. Otcovi vadia nevesty. Jedna je precitlivená, druhá odmieta jesť mäso a on sa s tým predsa tak natrápil. Je to obyčajná nevďačnica a tá tretia? Tá pochádza z juhu a fajčí! A ten jej prízvuk. Otras. Mama je unavená zo života v dome. Z neplnenia si snov, ktoré kedysi mala. Synovia sa jej kvôli nevďačnosti ich otca čoraz viac vzďaľujú. V jednom momente sa pristihne pri myšlienke, že sa cíti vinná za to, že ide k synovi bez pozvania. Nevesty, ktoré spôsobovali v rodine toľko nepríjemných situácii plných prebodávajúcich pohľadov a hádok nakoniec neboli až také komplikované. Každá si len so sebou priniesla svoj batoh kameňov.

,,Rodinu si nevyberáme, ani tú novú. Iba ak milého.“

Zápletku umocňuje fakt, že Jacques, otec rodiny, stratil prácu a nedokázal sa prispôsobiť životu na dôchodku. Za všetko mohol mladý inžinier, ktorého dosadili na jeho miesto. Aj manželky jeho synov ho nahradili. V celej svojej zatrpknutosti si nevšimol ani len to, že stráca aj tú najbližšiu osobu. Svoju manželku.

            Potom, čo sa zbavil pocitu hanby v slede náhodných udalostí, rozhodne sa všetko napraviť. Akceptovať rozmanitosť pováh, spoznať bližšie ženy, ktoré ľúbia ich synov a vážiť si čas strávený spoločne. Veď ako mohli vstúpiť do rodiny, keď v nej nemali dostatok priestoru? Keď boli nechcené a nadbytočné súčiastky inak dokonalej skladačky?

Podkrovie knihy je paradoxne naplnené šťastím, pokojom, láskou, smiechom detí a vzájomným porozumením. Uvedomením si faktu, že ak chceme žiť s spokojnej a šťastnej rodine, musia byť šťastní všetci. Nie iba jeden člen.

,,Veci sa menia a ľudia tiež, je potrebné dokazovať, že láska zostáva rovnako silná.

Tri švagriné sa na svokrovcov naraz usmiali.“