Ak je ľudský život krehký, čo možno povedať o živote dieťaťa?
Píše sa rok 1596 a my sa spoločne s rozprávačom ocitáme v alžbetínskom Anglicku, kde práve vypukla epidémia moru. Hamnet nie je len názov románu Maggie O'Farrellovej, ale aj meno chlapca, dvojčaťa, ktoré vám určite nie náhodne pripomína názov slávnej tragédie z pera Williama Shakespeara.
Hamnet bol totiž jedným z detí tohto slávneho dramatika, ktorého v románe autorka nikdy nenazve menom, no celkom iste vieme, že ide práve oňho. Príbeh Hamneta mi zastavil srdce, zlomil ho na milimetrové kusy, ktoré následne rozmliaždil na prach a hodil do hlbokej tmavej priekopy.
Autorka nám neuveriteľne verne, citlivo a bolestne prináša portrét malého chlapca, obetavého brata, poslušného syna, ktorého zákerná choroba premôže nečakane a veľmi rýchlo.
Pri čítaní sa tak pomedzi slzy súcitu a extrémneho smútku dostanete do duše Agnes, matky, ktorej smrť dieťaťa spôsobila otvorenú ranu a tá sa každým dňom prežitým bez jej dieťaťa len zväčšuje a postupne zabíja aj ju samú.
Áno, táto kniha nie je jednoduchá na čítanie, nie raz som musela prestať a predýchať. Častokrát mi navodila zimomriavky a spôsobila pocity, že ,,čo keby to bolo moje dieťa...".
Zároveň mi však pripomenula to, na čo mnoho z nás v ruchu každodenného života často zabúda:
,,Človek nikdy nesmie brať ako zaručené, že srdce jeho dieťaťu tlčie, že bude piť mlieko, že bude dýchať,chodiť, rozprávať,usmievať sa a hrať sa. Ani na chvíľu nesmie zabudnúť, že zrazu môže byť preč ako mihnutím oka, ako keď si niekto vytrhne z tela bodliak."
