! Doprava ZADARMO už od 20 € !

John Strelecky: Znovu v Kaviarni na konci sveta

Na to, aby ste pochopili podstatu posledného príbehu, nie je nevyhnutné prečítať tie predchádzajúce. Táto knižná jednohubka sa číta priam sama, a to najmä vďaka krátkym kapitolám, ktoré vnášajú do diela prehľad a potrebu pokračovať ďalej v čítaní. Jednoduché a milé ilustrácie umocňujú celkový dojem z príjemného zážitku a viacerí ich prirovnávajú ku kresbám z knihy Malý princ.

 

Johnovi zomrel krstný otec, s ktorým mal v detstve výnimočný vzťah. Smerom z jeho pohrebu dostane defekt a aby toho nebolo málo, tak ho zastihne aj veľká búrka. Spleť situácií k nemu privedie 15-ročnú tínedžerku Hannah, ktorú taktiež zastihol silný dážď. John sa ponúkne, že ju zvezie domov, avšak zablúdia a dostanú sa spolu do tej osudovej Kaviarne, ktorá sa objaví vždy, keď ju človek najviac potrebuje. Po príchode do kaviarne je John skalopevne presvedčený, že na tomto mieste ešte nikdy nebol, avšak vybavenie kaviarne mu pripadá viac ako povedomé. Hannah ako správna tínedžerka začne trucovať, pretože pociťuje krivdu, že ju John oklamal a má pocit, že ju na toto miesto zaviedol schválne. Ona sa preto rozhodne prečkať vonku v daždi, zatiaľ čo John obnovuje svoje zabudnuté priateľstvá pri dlhých hlbokých rozhovoroch.

 

Táto kniha je o vyrovnávaní sa s pribúdajúcimi rokmi človeka a o rázcestí, na ktoré sa raz za čas dostane každý z nás. V tej chvíli jednoducho nevieme, ktorou cestou sa máme ďalej vybrať a ktoré rozhodnutie bude to najlepšie. Keď John prvýkrát navštívil Kaviareň, posedenie v nej mu otvorilo oči a začal si plniť svoj cestovateľský sen spojený so spoznávaním sveta. V tomto príbehu má John 54 rokov a jeho dcéra 8. Uvedomuje si, akou rýchlosťou plynie čas, akým človekom sa stal v roli otca, no zároveň aj to, kým bol a nikdy viac nebude. V jednom momente sa nám uzavrie jedna životná kapitola, avšak zároveň sa otvorí nová, nepoznaná, ktorú musíme preskúmať ako tie predchádzajúce. V každom životnom období sa stretávame s novými úlohami, ktoré nám otvárajú nepoznané príležitosti.

 

Aj tentokrát na jedálnom lístku John uvidí okrem chutného jedla aj tri zásadné otázky, ktoré mu už raz zmenili život: „Prečo som tu? Bojím sa smrti? Vediem naplnený život?“ Je však podstatné iné, keď sa nad týmito otázkami zamyslí dvadsaťosemročný slobodný človek ako hlava rodiny v produktívnom veku. John v kaviarni stretne aj Maxa, ktorý „náhodne“ prišiel opraviť kvapkajúce potrubie. Tento starý muž s bohatými životnými skúsenosťami mu pomôže dostať odpovede na jeho otázky. Rozpovie mu príbeh o „tesniacej páske“, ktorá nás má držať pohromade v každom životnom období. Pre každého z nás je tesniacou páskou niečo iné. Pre niekoho je to hodina tanca, záhradka, víkend na rybačke, či stanovačka. A čo je vašou tesniacou páskou? Pri čom dokážete totálne „vypnúť“ a načerpať nové sily?

 

John obohatený o nové životné myšlienky a silu žiť lepšie ako predtým odchádza z Kaviarne a čašníčka Casey mu dá pri odchode list, v ktorom sa okrem iného píše: „V skutočnosti však vôbec nejde o posledné chvíle. Dôležitá je každá chvíľa, keď sme ich objali, keď nám povedali, že nás ľúbia; netreba čakať na posledné dobrodružstvo, ale s láskou spomínať na všetko, čo sme spolu zažili... Spomienky nám zostanú až do smrti. Navždy nás budú spájať s našimi milovanými.“

 

John Strelecky má zvláštnu schopnosť po celý čas držať čitateľov v príjemnej až zasnívanej atmosfére. Na konci to všetko opadne a čitateľ si so slzami v očiach uvedomí, že knihy tohto autora sú nabité inšpiratívnymi, pravdivými a poučnými myšlienkami. Streleckého diela by sa mali stať súčasťou povinného čítania na školách, nech je svet zase o niečo krajší a pre mnoho ľudí plnohodnotnejší.

Nezabúdajme, že by sme v rámci svojho života mali vytrieskať čo najviac z každej minúty, pretože

náš čas je obmedzený a ručičky sa budú krútiť, či budeme žiť naplno alebo nie. Tak do toho,

prestaňme sa sťažovať a hľadať problémy tam, kde nie sú. Zamerajme sa na to pekné a užívajme si

každý moment, aby sme na konci svojho života neľutovali, že sme ho neprežili naplno.

← Predchádzajúci blog

Richard Osman: Štvrtkový klub detektívov

Nasledujúci blog →

Andrea Ágg: Muselo to prísť