Kateřina Tučková: Vyhnanie Gerty Schnirch
Vyhnanie Gerty Schnirch mapuje príbeh ženy, ktorá je Nemkou, polovičnou, po otcovi, po mame je Češka. S bratom a rodičmi žijú v Brne, kde Gerta navštevuje české aj nemecké školy a prakticky žijú normálny život bežnej rodiny v Čechách, pasujúcou sa s vnútornými problémami. Všetko sa zmení, keď začnú z Nemecka prúdiť tendencie transformujúce jej otca na führerom posadnutého muža, terorizujúceho svoje okolie diktatúrou čisto nemeckého razenia. Hovoriť sa smie iba v nemčine, nie v češtine, navštevovať sa budú iba nemecké školy, stretávať sa možno iba s pro-nemeckými, kultivovanými ľuďmi, s nikým iným, chodievať sa bude po škole iba do nemeckých spolkov.
Gertin brat, Friedrich, sa tomuto striktnému násilnému vnúteniu nemeckej kultúry Tretej ríše podrobil a nasledoval príklad svojho otca. Gerta tomuto „prerodu“ nerozumela a bridilo sa jej to. Celý svet sa mal zrazu podrobiť nemeckému vplyvu, lebo tak je to podľa jej otca správne. Netrvalo dlho a vojna prepukla naplno. Gerta celý čas trpela tým, že nebola „dokonalá“ árijka, nedodržiavala pravidlá, nechodila sa stretávať s mládežou a podporovať Hitlerovu vládu na námestia, neprežívala expanzívne „víťazstvá“ s ostatnými. Jednoducho existovala. Zlom nastal po vojne. Kolektívna vina sa zniesla aj na hlavu, vtedy už matky, Gerty Schnirch. Bolo jedno, že ste polovičná Češka, písmeno N, hanlivé označenie pôvodcov teroru, vám prischlo tak či tak. Ponižovanie, urážky, fyzické útoky a vraždy Nemcov v Brne boli na dennej báze. Aj Gerte sa ušli buchnáty a nie raz. S dieťaťom či bez, na ničom nezáležalo, pretože písmeno N svietilo ako mačacie oči v tme. A potom, jedného dňa, prišlo to, čoho sa Gerta najviac obávala, vysťahovanie. Obrovský dav ešte nedávne vážených obyvateľov Brna, starí, mladí, matky, deti, vytvorili hada doslova plaziaceho sa von z mesta. Nevedeli, kam ich ženú. Vedeli však, že svoj domov v Brne nadobro stratili. Lebo sú vinní. Počas transportu ich niekoľkokrát skontrolovali príslušníci Červenej armády, „osloboditelia“. Dokonca zostali aj na noc, na stráženie transportov, najmä ženských. Ráno potom českí dozorcovia hádzali telá, alebo to, čo
z nich zostalo, zdevastovaných žien a dievčat na jednu kopu. Deti týchto obetí často ležali v jarku, v poli, mŕtve. Málokto sa pozastavil nad tým, koľko ich takto zahynulo na následky ruského „stráženia“, prípadne nad tým, koľko žien a dievčat si radšej vzalo život, akoby mali zažiť podobné veci. Gerta nebola výnimkou. Odhodlaná zachrániť seba a aj svoju dcéru Barboru, pretrpela kadečo, robila hocičo, len aby mala vodu, jedlo a dýchajúcu Barboru. Pracovala kdekoľvek, až sa začala desiť toho, že sa opäť pomocou práce dostáva do akéhosi normálneho života, kde sú ona i Barbora čisté, najedené a môžu spať v posteliach a nie na tvrdej štrkovej zemi...
Nemecká otázka vždy bola a aj zostane citlivou témou, najmä čo sa týka jednotlivých občanov žijúcich v rôznych častiach centrálnej Európy. Viniť ich, či neviniť? Súdiť jednotlivo, alebo paušálne všetkých? Tučková sa snaží o predostretie širšieho záberu na túto problematiku prostredníctvom osudu ženy, dcéry a matky, bojujúcej nielen so spoločenskou situáciou, ale aj sama so sebou, s démonmi požierajúcimi jej vnútro v podobe výčitiek, že zatrpkla na zmiznutého otca, že nesmútila za bratom, že nedokázala Barbore dať toľko lásky, koľko by si zaslúžila, lebo doba jej zmenila srdce na kus pohyblivého mäsa.
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej.
Viac o knihách, si viete pozrieť aj na jej instagrame: @theartcticlass
