Ďalším prehliadaním stránky súhlasíte s používaním cookies.

Victoria Mas: Bál šielných žien

Autor: Simona Kubicová, 19. júla 2021
thumbnail

Spisovateľka, Victoria Mas, ktorá po skončení štúdia na Sorbonnskej univerzity vydala svoj prvý debutový román, Bál šialených žien, ktorý vyhral cenu Patrimoines BPE za najlepší debutový román, ktorý opisuje svet taký, aký je, ale zároveň sa pozerá na svet s istou dávkou solidarity, oslavuje francúzsky jazyk a dedičstvo, ktoré treba odovzdať ďalej.

Paríž, 19. Storočie, kedy sa človek bál vysloviť aj najtajnejšie prianie či myšlienku, bolo zakázané, hlavne, ak to chcela povedať žena. A presne s takýmito ženami, ktoré sa neboja povedať svoj názor, sa čitatelia stretajú v príbehu, Bál šialených žien. Louise, Theresé, Eugenie a Genevieve sú hlavné hrdinky, ktoré nám dovolia nazrieť do svojej mysle a môžeme vidieť ich najtemnejšie spomienky a myšlienky, ktoré sú často veľmi bolestivé a zasiahnu nejedného čitateľa. Ženy, ktoré boli niečím iné, zvláštne, nezapadali do spoločnosti, trpeli záchvatmi hystérie, úzkosti alebo nedokázali kontrolovať svoje pohyby, sa ocitli na psychiatrickej liečebni Salpetriere, odkiaľ len máloktorej sa podarilo odísť a niektoré už ani netúžili odtiaľ odísť, pretože bol to ich jediný domov, kde sa cítili v bezpečí a mali pocit istoty, veľa z nich prežilo hrôzy, ktoré si nevieme ani predstaviť a zrazu odísť odniekiaľ, kde strávili roky by bol pre nich šok, začať niekde odznova. Za tie roky prestali dôverovať neznámym ľuďom a zvykli si len na svoju komunitu ľudí , ošetrovateliek a doktorov, byť zrazu na ulici im môže navodiť myšlienky, ktorých sa snažili celý život zbaviť.

Román nezačína opisom, aby vás dostal postupne do deja, ale ste hodení do deja priamo a na každej stránke sa dozvedáte o pacientkach čoraz viac a snažíte sa to všetko prijať. Súcitíte so ženami, ktoré sa snažia byť samé sebou, ako nimi spoločnosť opovrhuje, šľachta si namýšľa rôzne predsudky a vidí pacientky v úplne inom svetle. Ich svet sa im snažia predstaviť uznávaní neurológovia Babinski a Charcot, ktorí robia verejné prednášky a ukazujú, ako doba pokročila aj z medicínskeho hľadiska, ale to však nie je všetko, pretože v jeden deň v roku sa organizuje bál, kde prídu pozvaní hostia zo smotánky a pacientky, prezlečené v maskách a sú vystavené, ako zvieratká v ZOO, napriek tomu sú šťastné, pretože z tohto dňa žijú po zvyšok roka až do nasledujúceho bálu.

V príbehu sa miešajú pocity empatie, nenávisti, opovrhnutia, nádeje, smútku, zúfalstva a lásky. Každá daná emócia má svoje opodstatnenie a dopĺňa dej, ani samotné pacientky netušia, aké všetky emócie v sebe skrývajú, ani ošetrovateľky či dokonca najbližší ľudia, netušia čo všetko sa v nich nachádza a vyjde na povrch, kedy by to človek najmenej čakal. Louise si nezastala teta, keď prežila nepríjemný zážitok so strýkom, ošetrovateľka Genevieve, ktorá bola vždy racionálna, ktorá nestratila pôdu pod nohami, zrazu zavrhol otec, keď sa mu zdôverila s tajomstvom, ktoré sa týkalo duchov či Eugenie, ktorú zradila stará mama, o ktorej si myslela, že ako jedinej môže dôverovať, alebo Theresé, ktorá milovala bezpodmienečne robila niečo, čo jej bolo proti vôli, len, aby vyhovela a zrazu sa každá z nich ocitla na liečení a snažili sa pochopiť svoj osud a vyrovnať sa s ním. Každá hlavná hrdinka, ale aj ostatné ženy sú hrdinkami, pretože bojovali či vnútorne alebo svoj nesúhlas dávali jasne najavo a nebáli sa následkov, ktoré po nich prišli.

Bál šialených žien síce opisuje udalosti z doby dávno minulej, ale príbeh vystihuje aj dnešnú dobu, pretože nikdy nevieme, čo skrýva daný človek, ako ťažké je pre neho otvoriť svoju dušu, aby nebol považovaný za šialeného alebo, že sa bojí povedať svoj názor, aby nebol zaň odsúdený. Navyše, mierna dávka mystiky, záhadnej atmosféry, duchovna a samotného Paríža, dodáva deju zvláštny šmrnc a čitateľ si vie všetko veľmi jasne predstaviť a o to viac, si román vychutná.

Produkty