Najnovšie - Poézia - Slovenská poézia strana 26 z 56

Debutová zbierka poézie herca, pedagóga hereckej tvorby, moderátora, rozhlasového, televízneho a filmového herca, ktorá dopĺňa obraz o jeho doterajšej autorskej činnosti scenáristu, dramatika i prozaika. Básne jeho osobnej lyriky rozdelené do troch častí, nie sú len návratom k detstvu, domovu a jeho hodnotám, ale aj k hodnotám, ktoré ho na osobnej i profesionálnej ceste naučil vyznávať život.

Básnická tvorba Jána Motulka (1920-2013) výrazne čerpá z tradície slovenskej duchovnej poézie a opodstatnene sa vníma ako pokračovanie slovenskej katolíckej moderny. Do prvého zväzku súborného vydania Motulkovej poézie Za nekonečnom svitá I: V mimózach vietor sú zaradené autorove básne od štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia po rok 1989, ktorým sa končí básnikovo ideologicky motivované odsúvanie z oficiálnej literatúry. Prvý zväzok mapuje známu aj menej známu tvorbu autora a okrem básnických kníh Blížence (1944), V mimózach vietor (1947), Čas Herodes (1948) a Zobúdzanie popola (1970) obsahuje tiež poéziu pre deti a rozsiahly výber z poézie, ktorú autor nezaradil do básnických zbierok. Viaceré básne neboli publikované vôbec a čitateľom sú predstavené po prvý raz.

Kniha prírodnej lyriky od majstra nepísania.

Prvá láska autorov pretavená do spoločnej básnickej zbierky je ako prvá láska. Nemali by sme zabúdať, že láska znamená dávať. Nič nemôže byť krajšie, ako stretnúť človeka a darovať mu seba: „v momentoch zubatého času sledujem to, čo na tebe milujem...“ alebo „už nikdy rovnaký a predsa mi stále blízky a dôverný.“ Tvorivá myseľ a umenie v živote môže byť motivačným nábojom tak, ako je to v tejto spoločnej zbierke. Ich šťastím je rodina, predstavujúca pocit bezpečia. Pevné rodinné zväzky a zázemie: „ja smejem sa do očí, nestrácam čas hrami, počítam hviezdy v očiach mojej ženy s prižmúrenými očami.“ Život len vtedy dáva svoj zmysel. Nemožno to krajšie vysloviť ako slovami Antoine de Saint-Exupéryho: „Láska neznamená hľadieť nežne jeden na druhého, ale pozerať sa spolu jedným smerom.“

Výsledky aktuálneho ročníka súťaže sú pre mňa osobne dobrou správou, pretože sme mali možnosť čítať sebavedomých zástupcov veľmi odlišných poetík. Nedá sa určiť jeden dominujúci prúd. Kvalitných reprezentantov si našla poézia civilná, konceptuálna, experimentálna, imaginatívna, čítali sme básne v tom najlepšom smere angažované, milostnú a prírodnú lyriku aj rôzne kombinácie vyššie spomenutého. Bez toho aby sme sa o tom v porote vopred dohodli, v spoločnej zhode sme hľadali naprieč kategóriami, nemali sme potrebu jeden smer vyzdvihnúť na úkor ostatných. Šlo nám jedine o silu výrazu a osobitosť básnického videnia. Verím, že výsledok náš zámer potvrdil. Uverejnené básne vybrala odborná porota v zložení Jitka N. Srbová (predsedníčka), Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič. 1. IHLAN  Michal Baláž  2. ZLATÝ REVOLUČNÍ ZPĚV Olga Stehlíková 2. STATUS QUO ANTE BELLUM Emma Kausc 3. NÁRODNÍ VARTA Jan Škrob Prémie:B., MODRÝ VLK Marek Torčík ŽIVOT A INÉ ZÁVISLOSTI - Lucia Huňadyová SOUKROMÝ VÝKLAD PRAVIDEL HRY GO - Ondřej Škrabal PREMENLIVÉ - Filip Németh (12.09.1985) ŠAMPANSKÉ NIKDY NIKOHO NEZABILO - Marcel Lacko NOČNÝ KLUB - Andrej Bublák AUTOMATIZÁCIA - Barbara Vojtašáková Vyhlasovateľmi súťaže boli literarnyklub.sk - občianske združenie a vydavateľstvo Fra. Predslov k zborníku Básne SK/CZ 2018 Úvodem V čem tkví smysl soutěží v uměleckých disciplínách, kde z podstaty věci nelze exaktně stanovit kritéria? Je vůbec možné stavět něco tak křehkého, jako je osobní výpověď o světě, do pomyslných startovních bloků? Jak porovnat zcela nesourodý autorský styl i zcela nepoměřitelnou životní zkušenost, jestliže soutěž není omezena věkem? A jak spravedlivě porovnat příspěvky ve dvou jazycích, které přes svou blízkost mají autonomní poetiky? Než jsem přijala svou úlohu v porotě 8. ročníku literární soutěže Básne SK/CZ, musela jsem si odpovědět, že smysl tu je, že hodnotit lze a že bude možné o spravedlnost usilovat. Nahlížím, že půvab soutěžeje právě v její otevřenosti a v tom, že se tu až do odkrytí číselných kódů přihlášených nehraje, neboť z podstaty věci nemůže, na žádná jména.A že se tu již druhým rokem připouští a dokonce pěstuje společný jazykový prostor češtiny a slovenštiny to mi v roce, který završuje století od vzniku Československa, připadá symbolické a důležité. Patřím ke generaci Husákových dětí, která vyrůstala v dvojjazyčném světě. Ztráta slovenštiny z českého kulturního mediálního prostoru, kterou vskutku nemohou kompenzovat česko-slovenské pop show, je pro mne ztrátou osobní. Tolik úvodní reflexe k povaze soutěže samé. Práce poroty, ve které mi byli partnery ( a také cennými protipóly! ) Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič, byla v mnoha ohledech postavena na osobní odpovědnosti. Každý z nás si v samotě prošel procesem čtení obrovského množství textů a musel se v prvních dvou kolech sám za sebe rozhodnout, které projdou dál. Systém soutěže nastavuje výchozí kritéria, přirozeně vyřazuje práce začátečnické a formálně či obsahově slabé. Šanci ale nedostaly ani příspěvky pouze nevyrovnané, kde byly v zaslaném souboru jedna či dvě výtečné básně a zbytek jejich úrovně nedosahoval. K této přísnosti nás systém soutěže přímo vyzýval a zároveň ho vyžadovaly stovky příspěvků zaslaných do prvního kola. Zároveň tak můžeme říci, že mezi autory, kteří letos nepostoupili, se mohou nacházet budoucí ocenění nebo i vítězové. Bylo také zřetelné, že mnozí básníci menší zkušenosti teprve ohmatávají možnosti formy, experimentují a zkoumají způsoby, kterými své inspirace přetavit v silné básně. Že tato potřeba v dnešním světě přetrvává, svědčí o trvalém významu poezie jako formy, již nelze nahradit emailem, SMSkou ani tweetem. Může ale z těchto dnes běžných formátů vyvěrat: v tomto smyslu mám chuť ustavičně podněcovat k tvůrčímu objevitelství v jazyce a nelituji žádné z mnoha hodin, které jsem proseděla nad texty, jež si to snad zcela nezasloužily. Zasloužila si to totiž lidská potřeba vyjádřit se nad rámec osobního p

Básnická zbierka Petra gregora Odniesť si oheň z horiaceho domu je jemným ironickým portrétovaní historických postáv z antiky s alúziami na súčasníkov. Témy chápe ako príležitosť metaforicky prerozprávať historky zo zašlého sveta poetickým jazykom v kontexte neduhov súčasnosti ako univerzálny svet, kde konzekventná chronológia nehrá dôležitú rolu.

Výsledky aktuálneho ročníka súťaže sú pre mňa osobne dobrou správou, pretože sme mali možnosť čítať sebavedomých zástupcov veľmi odlišných poetík. Nedá sa určiť jeden dominujúci prúd. Kvalitných reprezentantov si našla poézia civilná, konceptuálna, experimentálna, imaginatívna, čítali sme básne v tom najlepšom smere angažované, milostnú a prírodnú lyriku aj rôzne kombinácie vyššie spomenutého. Bez toho aby sme sa o tom v porote vopred dohodli, v spoločnej zhode sme hľadali naprieč kategóriami, nemali sme potrebu jeden smer vyzdvihnúť na úkor ostatných. Šlo nám jedine o silu výrazu a osobitosť básnického videnia. Verím, že výsledok náš zámer potvrdil. Uverejnené básne vybrala odborná porota v zložení Jitka N. Srbová (predsedníčka), Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič. 1. IHLAN  Michal Baláž  2. ZLATÝ REVOLUČNÍ ZPĚV Olga Stehlíková 2. STATUS QUO ANTE BELLUM Emma Kausc 3. NÁRODNÍ VARTA Jan Škrob Prémie:B., MODRÝ VLK Marek Torčík ŽIVOT A INÉ ZÁVISLOSTI - Lucia Huňadyová SOUKROMÝ VÝKLAD PRAVIDEL HRY GO - Ondřej Škrabal PREMENLIVÉ - Filip Németh (12.09.1985) ŠAMPANSKÉ NIKDY NIKOHO NEZABILO - Marcel Lacko NOČNÝ KLUB - Andrej Bublák AUTOMATIZÁCIA - Barbara Vojtašáková Vyhlasovateľmi súťaže boli literarnyklub.sk - občianske združenie a vydavateľstvo Fra. Predslov k zborníku Básne SK/CZ 2018 Úvodem V čem tkví smysl soutěží v uměleckých disciplínách, kde z podstaty věci nelze exaktně stanovit kritéria? Je vůbec možné stavět něco tak křehkého, jako je osobní výpověď o světě, do pomyslných startovních bloků? Jak porovnat zcela nesourodý autorský styl i zcela nepoměřitelnou životní zkušenost, jestliže soutěž není omezena věkem? A jak spravedlivě porovnat příspěvky ve dvou jazycích, které přes svou blízkost mají autonomní poetiky? Než jsem přijala svou úlohu v porotě 8. ročníku literární soutěže Básne SK/CZ, musela jsem si odpovědět, že smysl tu je, že hodnotit lze a že bude možné o spravedlnost usilovat. Nahlížím, že půvab soutěžeje právě v její otevřenosti a v tom, že se tu až do odkrytí číselných kódů přihlášených nehraje, neboť z podstaty věci nemůže, na žádná jména.A že se tu již druhým rokem připouští a dokonce pěstuje společný jazykový prostor češtiny a slovenštiny to mi v roce, který završuje století od vzniku Československa, připadá symbolické a důležité. Patřím ke generaci Husákových dětí, která vyrůstala v dvojjazyčném světě. Ztráta slovenštiny z českého kulturního mediálního prostoru, kterou vskutku nemohou kompenzovat česko-slovenské pop show, je pro mne ztrátou osobní. Tolik úvodní reflexe k povaze soutěže samé. Práce poroty, ve které mi byli partnery ( a také cennými protipóly! ) Mila Haugová, Eva Tomkuliaková a Adam Borzič, byla v mnoha ohledech postavena na osobní odpovědnosti. Každý z nás si v samotě prošel procesem čtení obrovského množství textů a musel se v prvních dvou kolech sám za sebe rozhodnout, které projdou dál. Systém soutěže nastavuje výchozí kritéria, přirozeně vyřazuje práce začátečnické a formálně či obsahově slabé. Šanci ale nedostaly ani příspěvky pouze nevyrovnané, kde byly v zaslaném souboru jedna či dvě výtečné básně a zbytek jejich úrovně nedosahoval. K této přísnosti nás systém soutěže přímo vyzýval a zároveň ho vyžadovaly stovky příspěvků zaslaných do prvního kola. Zároveň tak můžeme říci, že mezi autory, kteří letos nepostoupili, se mohou nacházet budoucí ocenění nebo i vítězové. Bylo také zřetelné, že mnozí básníci menší zkušenosti teprve ohmatávají možnosti formy, experimentují a zkoumají způsoby, kterými své inspirace přetavit v silné básně. Že tato potřeba v dnešním světě přetrvává, svědčí o trvalém významu poezie jako formy, již nelze nahradit emailem, SMSkou ani tweetem. Může ale z těchto dnes běžných formátů vyvěrat: v tomto smyslu mám chuť ustavičně podněcovat k tvůrčímu objevitelství v jazyce a nelituji žádné z mnoha hodin, které jsem proseděla nad texty, jež si to snad zcela nezasloužily. Zasloužila si to totiž lidská potřeba vyjádřit se nad rámec osobního p

"Básne sa postupne rodili počas takmer dvadsiatich rokov. Toto obdobie autorka v prevažnej miere prežila v Bratislave a Paríži, preto akákoľvek podoba so skutočnosťou nie je náhodná. Vo veršoch však vnímame aj reflexiu na autorkine detstvo, spojené s voňavou krajinou ľudského zrodu. Ilustrácie dopĺňajú atmosféru zbierky a vystihujú podstatu a náladu veršov."

Juraj Briškár (1964) je vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a spisovateľ, autor piatich zbierok aforizmov a sentencií (Mlčanie, 1994; Chôdza v Oriente, 1998; Autumnal furniture, 2002; Symetrické pozorovania, 2011; Prechádzka labyrintom, 2017), dvoch kníh esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a Poetika zmyslového vnímania (2014) a prózy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014). Vo všetkých knihách autor vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí. V básnickej zbierke Z pohľadu dvoch pohárov mlieka po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti. Briškárove básne sú nekonvenčné a v mnohom idú proti zaužívaným postupom literatúry. Obyčajnosť, účelnosť či účelovosť autor povyšuje na úroveň poézie ako príklad výnimočných schopností ľudskej mysle, jej prenikavosti a imaginatívnosti, a tak ukazuje, koľko radosti a slobody je možné obsiahnuť jediným hlbokým pohľadom.

Autorov poetický debut poézie pre dospelých, ktorý prináša výber z jeho tvorby od deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Kniha je prierezom jeho poézie tak ako ju uchovali v rôznych vrstvách, formátoch a protokoloch počítače v priebehu času. Členenie knihy rešpektuje motivickú líniu a vytvára dynamický celok, ktorý neunaví, ale neustále otvára nové a nové okná a dáva možnosť žasnúť nad tým, čo všetko dokáže lineárny jazyk pri pomenovávaní vecí, ktoré nemajú definíciu, teda emócií a citových kulís nášho sveta. Repčiak je majster skratky. Nezasype vás balastom slov a prázdnych ekvilibristík, ale ponúka koncízne úlomky vedomia i nevedomia s metaforickou výstužou.

Texty publikované v tejto knihe sú rozpracovaním projektov There Are More Things a Rušička automatizovaných mentálnych spojení, ktoré autorky prvýkrát prezentovali na výstave Z druhej ruky v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici v roku 2012. RAMS je skomponovaná z 365 prisvojených príkazov, inštrukcií, predpisov a odporúčaní z rôznych oblastí a období. Časť nazvaná ? a b c ? pozostáva z 1000 obrazových titulkov, ktoré autorky uvoľnili z ich vzťahov k obrazom a usporiadali do podoby akejsi asociatívnej encyklopédie. Tieto dva texty dopĺňa ešte báseň Trh márnosti, taktiež zostavená z apropriovaných textových fragmentov. Mlynárčiková a Ružičková sa aj touto knihou hlásia k intelektuálnemu odkazu Bouvarda a Pécucheta.

Dana Podracká sa nám v zbierke Paternoster, podobne ako vo väčšine svojej predošlej básnickej aj esejistickej tvorby, predstavuje ako autorka skúmajúca mýtické súradnice nášho sveta, vnútorné vzťahy jednotlivých vrstiev najvšeobecnejšej ľudskej skúsenosti a rozličné stránky kozmického rozmeru bytia. Hoci nijako neskrýva, že svoje ľudské a umelecké poznanie čerpá z osobnej skúsenosti, ba často priam ostentatívne štylizuje svoje texty do prvej osoby jednotného čísla, jej popisy, odkazy a postrehy nikdy neskĺzavajú do narcistického privátna či do egocentrického sentimentu, ale odkrývajú tie siločiary jej vedomia a podvedomia, čo celkom prirodzene a nenásilne korešpondujú s najvnútornejšou skúsenosťou každého z nás.

Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Mária Bátorová píše aj svoje prozaické knihy od počiatku tak, že kombinuje prozaický text – poviedky a novely s básňami. Poézia v prozaických knihách je paritne zastúpená a stojí buď v kontrapunktickom postavení k próze, alebo je v súlade s ňou a lyricky podčiarkuje prozaický text. Dokonca román Stred (Ikar 2010) obsahuje dve básne. V roku 2008 vyšiel výber z poézie autorky pod názvom Púšte a oázy vo vydavateľstve Petrus. Tento raz predkladá autorka opäť projekt čisto poetický: Básnická zbierka Už sa skladá z troch oddielov predelených ilustráciou, v ktorých sú básne usporiadané zhruba podľa témy. Prvý oddiel obsahuje básne venované tým, ktorí už nežijú, druhý tvoria básne občiansko-spoločenské s motívmi sociálnymi a etickými, tretí oddiel tvoria básne intímnej reflexie. Samotný názov je zvolený trefne: „Už“ je krátke slovo, ktoré má významový potenciál štartu a zároveň redukcie smrti. Medzi týmito entitami sa pohybuje rozsah významov v tejto zbierke. Obraz Vladimíra Popoviča, ktorý dizajnér knihy František Hříbal zobral ako podklad pre obálku básnickej knihy, spočíva na motíve tancujúcich postáv, ktoré sa pohybujú v kruhu a pripomínajú večný kolobeh života.

Možno sa čitateľ pýta, prečo hudobná skladateľka vydáva knihu básní - modlitieb. Celý život som bola presvedčená, že mojím jediným vyjadrovacím jazykom bude hudba. Nechcela som, možno aj z alibizmu, aby mi niekto priveľmi videl do duše, keďže slovo je oveľa konkrétnejšie ako hudba. Ale Boh to zariadil inak. Po smrti mojej mamy sa náhle všetko zmenilo. Pamätám si veľmi jasne onú noc, keď som pocítila neuveriteľne silné Božie oslovenie. A mne sa svet náhle obrátil naruby. Ani čo by som v zlomku sekundy precitla a priam sa zhrozila nad svojím doterajším životom, kde Boh ostával prítomný skôr latentné a hlavne podľa mojich predstáv, požiadaviek a ústupkov voči sebe samej. Zrazu mi to všetko došlo a mňa premkla zdrvujúca existenčná úzkosť a následne neopísateľná ľútosť. Pochopila som, že sa ocitám na hrane, keď niet cesty späť. Ale kam ísť a ako ďalej žiť, som nevedela. Nastalo dvojročné obdobie veľkého hľadania Boha, čoho dôkazom sú tieto modlitby - básne. K ich vydaniu ma motivoval môj duchovný otec P. prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček, PhD., CM, s odôvodnením, že by mohli pomôcť aj iným na ceste k Bohu. On pomohol mne, a tak snímam svoju masku a v nahote svojho úprimného srdca ich ponúkam tým, ktorí ešte hľadajú. Apropos - ja som už našla.

Tretia zbierka poézie, ktorá je prirodzeným pokračovaním osobnej lyriky autorky z predchádzajúcich zbierok. Jej básne sú poznačené novým osobnostným i poetickým zrením. Ich metafora je oproti predchádzajúcim otvorenejšia, čo dáva predpoklad na ešte hlbší čitateľský prenik do sveta, v ktorom si aj naďalej kladie nástojčivé, nepokojné, v náznakoch i filozofické otázky súvisiace so svojou ľudskou existenciou, ale aj existenciou v úlohe partnerky, manželky, matky osoby túžiacej po jasnejšej, hlbšej sebaidentifikácii vo všetkých týchto polohách. Autorkina poetika spočíva v dynamike a metaforickej osobitosti vyjadrovania, čo jej veršom dáva rozmery oslovujúce najmä náročnejšieho čitateľa.

Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer. Tieto na prvý pohľad vzdialené a protirečivé možnosti prístupu k svetu spája subjekt Milčákových básní ako niečo harmonické a prirodzené. Spirituálny výklad sveta nachádza napríklad svoju alternatívu v kvantovej fyzike a naopak. Výsledkom skĺbenia oboch možností nie je paradox, ale objav, odkrytie pravdy, logický posun. Ako isté ozvláštnenie možno vnímať pokus autora vtesnať svoje postoje k svetu tentoraz do tela básní v próze. Niektoré z Milčákových básnických textov však smerujú aj k citlivej reflexii dejinných obratov, ktorým sa jeho generácia nemohla a ani nechcela vyhnúť. Rukopis nadštandardným, nebanálnym spôsobom otvára filozofické, ale aj spirituálne otázky v postmetafyzickom a postregionálnom čase. Zbierka je ilustrovaná vyšívanými obrazmi Vlasty Žákovej.

Básnické dielo Ivana Laučíka predstavuje nespornú a trvalú, už aj literárnovedne vykázanú hodnotu a patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej poézii poslednej tretiny 20. storočia. V rámci Laučíkovej tvorby zaujíma osobitné postavenie práve zbierka Havránok, ktorá vyšla v prvom, neveľkom náklade vo vydavateľstve Modrý Peter v roku 1998. Táto Laučíkova posledná zbierka je pozoruhodnou z hľadiska významových, obrazných, výrazovo-tematických či formálnych osobitostí. Zbierku ilustroval Svätopluk Mikyta.

Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp. fascináciou možnými interpretáciami sveta, je v novej Chmelovej zbierke istý odklon od poetiky paradoxu, koincidencie; dá sa povedať, že akoby na jej úkor narástla nostalgia, došlo k prehĺbeniu emocionálnych polôh, aké sa podistým usiluje vybalansovať v objektivizovaných konceptuálne ladených textoch či správach z aktuálneho sociálneho zázemia súčasníkov, pričom charakteristickou črtou v kontexte tvorby zostáva intertextualita, dialogické odvolávanie sa na tvorivé iniciatívy domácich i cudzích autorov. Nad Chmelovými textami sa vznáša všadeprítomný duch irónie, ktorý nedovoľuje zbaviť sa odstupu vo vzťahu ku skutočnosti, skutočnosti predmetov či myšlienok. Markantná zostáva spojitosť s estetikou dekonštrukcie, vo fragmentoch rozkúskovaného sveta sa tu ponúkajú rozmanité propozície a možnosti vo chvíľach náhleho, prekvapujúceho pochopenia, porozumenia, zjavenia doteraz ignorovaných súvislostí. Zbierka je ilustrovaná sklenenými obrazmi Pala Macha.

Známa slovenská poetka Blanka Poliaková znova a znova pátra po podstate lásky vo všetkých jej podobách. V zbierke básní Viem, kde sídli láska, ktorá práve uzrela svetlo sveta, sa láska skrýva doslova v každom slove. Autorka ju usilovne hľadá a nachádza vo všetkom živom, vo všetkom túžiacom, milovanom a milujúcom, lebo Pre ňu / Nie je / Privčas / Pre ňu nie je / Neskoro / Kedykoľvek príde...