Hľadanie: Tretie dvojča
zobraziť:
Legendy a mýty starého Grécka: Bohovia a héroovia
Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos.
V prvej časti uvádza príbehy o vzniku, pôvode, význame, činnosti gréckych bohov, o ich sférach vplyvu na svet a ľudstvo, ďalej o najväčších hérooch, ich živote a osudoch. V Kunových Legendách a mýtoch vedľa iných nechýbajú bohovia Zeus, Poseidón, Apolón, Héra, Artemis, Aténa, Afrodita a héroovia Prometheus, Perseus, Pelops, Herakles, Theseus, Orfeus.
Repetitórium trestného práva 5. vydanie
Repetitórium trestného práva poskytuje základný prehľad trestného práva hmotného a procesného. Autori po kladných skúsenostiach a pozitívnych ohlasoch na predchádzajúce vydania nadviazali na netradičný spôsob spracovania textu. Zmapovali problematiku trestného práva hmotného a trestného práva procesného a túto zostavili do ucelených celkov viac ako 150 hesiel. Pri jednotlivých heslách použili najmä definovanie pojmov, ich delenie, štruktúru so stručným výkladom a odkazmi na príslušné ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku v účinnom znení, pričom využili viaceré formy názorného, najmä grafického spracovania.
Piate vydanie tejto učebnice reaguje na novelizácie trestných kódexov a prijatie zákona č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku, pričom vychádza zo stavu právnej úpravy účinnej od 1. januára 2021.
Repetitórium má slúžiť pre základnú orientáciu pri náročnom štúdiu trestného práva, resp. pre zopakovanie trestného práva. Ako doplnkovú literatúru ju však môžu využiť aj študenti právnického bakalárskeho a magisterského štúdia či iní záujemcovia o štúdium základov trestného práva.
Vtáci, žaby
V starovekých Aténach na pódiu Dionýzovho divadla pod Akropolou dominovala tragédia. No popri dramatickom umení dostávala priestor aj komédia, ktorá sa objavovala v satyrských hrách po predvedení tragických trilógií, ale aj ako samostatný žáner. A práve komédia bola náplňou tvorby Aristofana, ktorý sa stal najznámejším predstaviteľom starej atickej komédie. V jeho podaní komédie nezaostávajú za tragédiami najvýznamnejších dramatikov, ktorými boli Aischylos, Sofokles a Euripides. V Aristofanových hrách sa neraz prejavuje kritický postoj k dianiu jeho čias, vo vtipných scénach paroduje i významné činy, ktoré prinášajú do života ľudí iba strasti a nepokoj. Svojou tvorbou, z ktorej sa nám zachovalo jedenásť komédií, sa zaradil k najlepším osobnostiam antickej drámy a najvýznamnejším predstaviteľom starovekej komédie.
Vo svojom diele Vtáci nás zavádza do nebeských výšin, kde lietajú iba vtáci a budujú si svoj nový svet. V diele Žaby zasa autor zostupuje do podsvetia, aby vrátil k životu na zemi Euripida, Sofokla či Aischyla, keď krátko pred napísaním tejto hry opustili pozemský svet Euripides a Sofokles. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Aristofanes, jeho doba a dielo, ktorá podrobne rozoberá tvorbu Aristofana, hovorí o vývoji starej atickej komédie, v stručnosti vysvetľuje všetky zachované Aristofanove hry a zaoberá sa jeho životom a vplyvmi doby, v ktorej žil, na jeho dramatické umenie.
Dejiny Peloponézskej vojny I-IV
V Thukydidovom historickom diele nachádzame významnú časť dejín Grécka. Obdobie ktoré popísal vo svojich knihách, nežičilo mieru, naopak, prialo nepriateľstvu Atén a Sparty, ktoré sa vzájomne pustili do nezmieriteľného kolobehu vojen. Atény a Sparta, ktorí roky predtým vybojovali množstvo hrdinských bitiek proti presile Peržanov pri Maratóne, Termopylách, Salamíne či Platajach.
Krátke obdobie mieru spísaného medzi Aténami a Spartou nebolo však po vôli drobným sporom ich spojencov. Tí vznietili ohne vášní smerujúcich opäť nezadržateľne k vojne, tentoraz však navzájom medzi Grékmi.
Thukydides bol priamym účastníkom peloponézskych vojen, no treba podotknúť, že sa v nich príliš nevyznamenal. Ako neúspešný veliteľ aténskych vojsk pri Amfipolide bol z Atén vykázaný do vyhnanstva. Čo však chýbalo Thukydidovi vo vojenskom umení, zúročil vo svojej literárnej tvorbe. Zozbieral množstvo informácií po celom území Grécka a zapísal do ôsmich kníh svojich Dejín. Je v nich zachytená stručná história vojnových udalostí Grékov pred vznikom peloponézskych vojen a udalosti od ich vzniku roku 431 pred Kr. až do roku 411 pred Kr., kedy Thukydides pravdepodobne zomiera.
Thukydidovo dielo býva označované ako prvé historické dielo, Thukydides je považovaný za prvého historika. State historických právd však vie elegantne obohacovať. Sviežim štýlom, ktorým opisuje jednotlivé historické udalosti, dodáva svojim Dejinám čitateľskú zaujímavosť. Svoje state o histórii nepokojného sveta medzi Aténami a Spartou písal Thukydides tak, aby sa stali „majetkom na večné časy“.
Táto publikácia čitateľovi podáva prvé štyri knihy Thukydidovho diela. Obsahuje úvodnú štúdiu Petra Kuklicu Thukydides, jeho život, dielo a historická metóda, ktorá rozoberá význam Thukydidovho diela a čitateľovi umožní lepšiu orientáciu v množstve popisovaných udalostí odohrávajúcich sa v časoch peloponézskych vojen medzi Aténami a Spartou.
Dejiny Peloponézskej vojny V-VIII
Druhá časť Thukydidovho diela Dejiny peloponézskej vojny obsahuje knihy V–VIII. Udalosti V. knihy sa začínajú v desiatom roku vojny, v ktorom bol medzi Aténami a Spartou uzavretý Nikiov mier. Uzavretím mieru však vojnové udalosti nedostali nadlho oddych. Bojové ambície zvíťazili nad argumentmi života v mieri a vojská oboch strán sa opäť vrhajú do nových, ešte krutejších bojov.
Thukydides nám podáva charakteristiky najvýznamnejších osobností zúčastňujúcich sa vojny, poukazuje na klady, ale aj tienisté stránky, ktoré sprevádzali ich život. Ukazuje pozitíva, ale i chyby pri rozhodnutiach, ktoré niekedy znamenali významné víťazstvá, inokedy záhubu celých vojsk. Vykresľuje také osobnosti, ako boli v Aténach Perikles, Demosthenes, Kleon, Alkibiades, Nikias či v Sparte Brasidas, Agis, Gyllipos.
O udalostiach peloponézskej vojny Thukydides podáva opisy na základe svedectiev „na vlastné oči“, ktoré buď sám zažil, videl, alebo ich získal od priamych účastníkov bojov či iných udalostí. Príbehy Thukydidovho diela sú tak vo veľkej miere opisom skutočnosti, zbavenej subjektívnych a neistých prvkov. Aj preto Thukydidovo dielo tvorí pre nás cenný zdroj objektívneho poznania histórie antického sveta.
Publikácia obsahuje komplexnú štúdiu Petra Kuklicu Dejinný význam Thukydidovho diela v kontexte vzniku a vývoja gréckej civilizácie, ktorá podrobne rozoberá Thukydida a jeho literárnu tvorbu. Štúdia čitateľa stručne sprevádza dejinami Atén, Sparty či iných miest a oblastí Grécka, od najstarších zmienok o ich vzniku, vysvetľuje vývoj politických zriadení v týchto mestách, výstižne charakterizuje boje Grékov, ktoré predchádzali peloponézsku vojnu, stručne opisuje najvýznamnejšie osobnosti. Záver štúdie patrí hodnoteniu diela z rôznych aspektov, s poukázaním na všetky najdôležitejšie udalosti Thukydidovho života a peloponézskej vojny.
Pediatria
Podobne ako celý náš okolitý svet, aj pediatria sa stáva čoraz zložitejšou a komplexnejšou, jej odborné poznatky sa z roku na rok neudržateľne rozširujú. Tento dynamický vývoj si žiada pripraviť kompaktnú monografiu, ktorá odráža najnovšie poznatky bez toho aby svojím rozsahom preťažila čitateľa. Obsah a jednotné didaktické spracovanie celej knihy umožní rýchle zhodnotenie zdravotného stavu dieťaťa a prispeje k riešeniu štandardných aj urgentných situácii. Veríme, že čitatelia ocenia snahu širokého autorského kolektívu zhrnúť maximum dostupných poznatkov v čo najprehľadnejšej a bohato ilustrovanej publikácii a táto kniha sa stane užitočnou pomôckou pri kontinuálnom vzdelávaní praktických pediatrov a iných špecialistov, návodom pre mladých lekárov pri atestačnej príprave z pediatrie a základným zdrojom informácii z odboru pre poslucháčov medicíny.
Na sklade 1Ks
33,94 €
36,49 €
Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga I-XVI
Iunianus Iustinus, rímsky spisovateľ, z ktorého života síce nie je nič známe, no jeho pričinením sa zachovalo významné historické dielo Pompeia Troga, resp. jeho podstatná časť. Iustinus sa totiž podujal spracovať a skrátiť rozsiahlejšie Trogove dejiny, ktoré sa nezachovali okrem úvodov k nim, napísaných neznámym autorom. Iustinov Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga sa však zachoval úplný a podáva nám veľmi zaujímavý pohľad na históriu národov celého sveta prostredníctvom rímskych dejepiscov.
Prvá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá najstaršími ríšami Orientu, históriou Atén, grécko-perzskými vojnami, vojnami medzi Grékmi, históriou Sicílie a Makedónie. Rozsiahly priestor venuje autor nástupu moci Makedóncov, životu a skutkom Filippa II. Makedónskeho a jeho syna Alexandra Veľkého a tiež rozdeleniu Alexandrovej ríše medzi jeho následníkov a vojnám medzi nimi. Okrem uvedeného dielo obsahuje mnoho zaujímavostí z dejín rôznych miest, národov a významných osôb.
Životopisy slávnych filozofov VI-X
O osobe Diogena Laertia sa zachovalo iba veľmi málo údajov, no napriek tomu jeho dielo pretrvalo až do dnešných čias. Laertios svoje Životopisy zostavil podľa presného plánu. Filozofov rozdelil do vetiev a skupín podľa príslušnosti k filozofickým školám a zaradil ich do jednotlivých kníh. Laertiovo dielo obsahuje okrem životopisných údajov o filozofoch aj výklad ich učenia a zoznamy nimi napísaných diel a zahŕňa množstvo údajov, ktoré sa v iných spisoch nezachovali. Aj keď niektoré údaje, obsiahnuté v tomto diele, sú otázne, Životopisy slávnych filozofov nám umožňujú s ľahkosťou nahliadnuť do života a myslenia starovekých gréckych filozofov.
Šiesta až desiata kniha obsahujú životopisy kynikov, stoikov, pytagorovcov, izolovaných filozofov a Epikura.
Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga XVII-XLIV
Trogus patrí medzi rímskych spisovateľov, o ktorých je známych len málo údajov. Svoj pôvod si odvodzoval z galských predkov, žijúcich v okolí rieky Rodanus, a ako sám uvádza, tí boli spriaznení s Rimanmi a oddane im slúžili. Vo svojich dejinách však podáva obraz o histórii rôznych krajín a národov sveta nezaujate a skutkami Rimanov sa zaoberá len okrajovo a v súvislostiach s dejinami iných národov. Vďaka Iustinovmu výťahu sa podstatná časť Trogových Filippských dejín zachovala, pričom rozsah pôvodného spisu dokladajú zachované úvody k jeho dielu. Trogus dejiny národov usporiadal systematicky od najstarších ríš Orientu až po svoju súčasnosť.
Druhá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá poslednou vojnou Alexandrových nástupcov, životom a skutkami Epirčana Pyrrha, históriou a vojnami Kartágincov, udalosťami na Sicílii a v Itálii, históriou a zmenami nástupníctva moci vo všetkých krajoch helenistického sveta s postupným preberaním zvrchovanej moci Rimanmi a tiež životom a skutkami Mithridata Veľkého, ktorému autor venuje značný priestor. Celé dielo završujú dejiny Partie, Baktrie, Arménie a zmienky o najstarších dejinách Itálie, Massilie a Hispánie.
Latinská štylistika, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny
Miloslav Okál, rodák zo Slovian, obce pri Kláštore pod Znievom, bol prvým slovenským profesorom klasickej filológie. Počas svojej kariéry pôsobil ako pedagóg na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a v Nitre a na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa stal vedúcim katedry klasickej a románskej filológie a zastával aj funkciu prodekana filozofickej fakulty. Okrem pedagogickej činnosti sa Okál v značnej miere venoval prekladaniu antickej literatúry a je pokladaný za zakladateľa moderného prekladu antiky do slovenčiny. K jeho najvýznamnejším prekladom patria Homerove eposy Ílias a Odysseia a všetky zachované Aristofanove komédie. Okrem antiky prekladal aj latinsky napísané diela slovenských humanistov.
Okál je tiež autorom veľkého množstva odborných prác z oblasti klasickej filológie, prekladateľskej činnosti, antiky a slovenských humanistov.
V tejto publikácii sa nachádzajú tri Okálove odborné práce: Latinská štylistika, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, Grécke a latinské mená v slovenčine. Tieto diela obsahujú cenné poznatky, ktoré autor podáva vysoko odborným, no výstižným a ľahko pochopiteľným spôsobom.
Životopisy znamenitých vojvodcov cudz...
Poznávanie histórie, významných dejateľov a udalostí už počas staroveku prestalo byť len dominantou dejepiscov a vzdelancov, ale začalo prenikať aj medzi širšie vrstvy obyvateľstva. Spisovatelia hľadali spôsob, ako poznaniachtivým ľuďom v čo najprijateľnejšej forme priblížiť dejiny a skutky významných osobností, aby bolo čítanie spisov ľahšie, poskytovalo zábavu a zároveň poučenie. Jedným z takýchto žánrov literatúry sa stali životopisy významných dejateľov, ktoré boli spracovávané z výťahov udalostí obšírne napísaných spisov a stručnejším spôsobom poskytovali obraz o ich skutkoch. Priekopníkom v zostavovaní životopisov zameraných na bežných čitateľov a na ich pobavenie formou čítania bol rímsky spisovateľ Cornelius Nepos.
Nepos sa podujal zostaviť súbežné životopisy významných osobností, v ktorých porovnával znamenitých Rimanov s podobnými mužmi Grécka a ostatného sveta. Z jeho diela O vynikajúcich mužoch, zahŕňajúceho životopisy významných mužov vo všetkých oblastiach života, sa nám zachovala len jedna úplná kniha Životopisy znamenitých vojvodcov cudzích národov, obsahujúca životopisy 22 vojvodcov, a dva životopisy z knihy o významných historikoch. Nepotove Životopisy sa tešili veľkej obľube a neskôr ovplyvnili aj Plutarcha, ktorý v podobnom duchu zostavil svoje paralelné Životopisy.
Táto publikácia obsahuje všetky Nepotove zachované životopisy a dopĺňa ju úvod Ivana Janeka.
Sviatok žien, Ženy na sneme
Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší priestor a pozornosť venuje Euripidovi v Sviatku žien, kde nás autor privádza na tajný náboženský sviatok Thesmoforií, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. V prestrojení za ženu sa na ňom objaví aj Euripidov príbuzný Mnesilochos, aby Euripida obhajoval. Sám sa však dostane do tiesne, a aby sa zachránil, neváha použiť spolu s Euripidom všemožné ľsti.
Ako by mohla vyzerať demokracia, nám Aristofanes ukazuje v ďalšej ženskej hre Ženy na sneme. Aký by bol svet, keby sa vlády zmocnili ženy a čo by asi so svojou mocou dokázali robiť, čo by ich pri spravovaní štátu zaujímalo a na čo by kládli dôraz, aké závažné problémy by museli demokraticky zvládať a riešiť, aby v štáte zavládlo skutočné blaho, tak o tom premýšľa Aristofanes vo svojej hre. Alebo, že by predsa len myslel na mužov, vydávajúc ich za ženy v prestrojení? Hrou autor kriticky poukazuje na úskalia demokracie, čo sa v nej dá robiť, keď sa chce a zbehnú sa primerané a vhodné okolnosti.
Publikáciu dopĺňa piata, záverečná časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa poéziou a hudbou.
Acharňania, Jazdci
Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi. Medzi najostrejších dramatikov, ktorý neváhal pranierovať i predstavených s najvyšším vplyvom, patril Aristofanes. No opovážlivosť dramatikov mala tiež určité hranice a po prvých Aristofanových komédiách mu za to dokonca hrozila i smrť. No komik sa nevzdal svojich ambícií a pokračoval v kritickom prístupe k dianiu v Aténach, ktorý vkladal do svojich hier. Po slávnych víťazstvách svojich predkov sa Gréci nakoniec pustili do vzájomnej vojny, nazývanej peloponézska. Jedna z najstarších Aristofanových komédií Acharňania sa obracia k tejto téme a poukazuje na nezmyselnosť hrdinstva jedných, ktorí sú pod vplyvom mocných odhodlaní vrhať sa s prudkosťou do vojny, a prefíkanosť druhých, ktorí dokážu i v najkrutejších a najrozbúrenejších časoch nájsť spôsob, aby si na úkor iných užívali rozkoše a pohodlný život. V Jazdcoch sa Aristofanes púšťa do kritiky politikov a jednej zo stránok demokracie, boja o moc vo voľbách. Poukazuje na demagógiu a prostriedky, ktoré sú politici ochotní používať pre dosiahnutie úspechu, no tiež sa vysmieva z naivity ľudu, ktorý sa ochotne necháva klamať, ale snaží sa zdôrazniť i to, že ak si už musí niektorého z nich vybrať, mal by voliť aspoň menšie zlo. Jazdci sú Aristofanovou najostrejšou a najlepšou politickou satirou. Publikáciu dopĺňa prvá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, preberajúca dôležité historické udalosti a zloženie aténskeho obyvateľstva.
Dievča z Andru, Mandragora, Clizia
Machiavelli sa stal známym vďaka svojim filozofickým a historickým dielam, v ktorých sa zaoberá najmä štátno-politickými záležitosťami. No priťahovala ho aj iná literárna tvorba, kde mohol prejaviť i inú stránku svojej osobnosti a rozptýliť ňou ťarchu svojho nepriaznivého osudu po návrate Medicejovcov k moci vo Florencii. V tom mu priestor poskytla komédia, ktorá mu dovoľovala rozvíjať jeho myšlienky jednoduchým, zrozumiteľným a hlavne veselým spôsobom. Vo svojich komédiách dáva voľnosť svojmu rozletu, predstavám smerujúcim k pobaveniu mysle a odpútaniu sa od obvyklého života, zvieraného zaužívanými mravmi a dogmami. Nebojí sa zahrýzať v citlivých spoločenských témach do vecí, ktoré na povrchu všedného života nevidno, no kde pohľady ľudí nesiahajú, sa možno i dejú. Ústrednou postavou jeho komédií býva vznešená žena so zmyslom pre počestnosť, no i krásna, ktorá sa v súlade so spoločenskými konvenciami nemôže nechať unášať svojimi citmi a láskou a ktorá nemá núdzu o priazeň mužov. Tri Machiavelliho komédie sú doplnené štúdiou Pavla Koprdu Začiatky renesančných komédií a Machiavelliho divadelná tvorba a úvody ku komédiám, podávajúce obraz o vývoji komédie v období renesancie i hlavné črty drám.
Oblaky, Osy
Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania. Taktiež Atény neboli výnimkou a najvýznamnejšie osobnosti gréckej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles, tam mali svoje školy. Aristofanes neopomenul ani túto stránku života a vo svojich Oblakoch sa púšťa do Sokrata, jeho školy a sofistiky, reprezentovanej práve Sokratom. Aristofanes bol tuhým odporcom sofistiky, i keď sa prostredníctvom nej rozvíjala filozofia a učenosť, a neváhal svojej kritike podrobovať i samotného Sokrata. V Oblakoch pranieruje metódy a spôsoby tohto učenia a ukazuje, čo všetko sa dokáže prostredníctvom sofistiky presadiť, aj keby to malo byť v úplnom rozpore s najlepšími ľudskými hodnotami. No tiež ukazuje, že ak chce dobro vzdorovať zlu, musí sa naučiť používať i prostriedky sofistiky. Sám autor pokladal Oblaky za svoju najlepšiu hru.
Aténčania vo svojej demokracii veľmi dbali o súdnictvo a venovali sa mu s plnou vervou. Všetky záležitosti, aké mohli, prerokovávali na súdoch, ktorých sa zúčastňovalo množstvo občanov. O tom, ako radi sa Aténčania súdili, rozpráva Aristofanes v hre Osy. Privádza nás do prostredia sudcov, pre ktorých sa pojednávania na súdoch stávajú až akousi závislosťou a záľubou, ktorej sa za žiadnu cenu nechcú vzdať. Na prípade jedného z nich, ktorého sa pokúša napraviť jeho syn, autor zábavným spôsobom preberá celý rad problémov okolo súdenia na súdoch, podľa Aristofana záľuby Aténčanov.
Publikáciu dopĺňa druhá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa politikmi demokratickej a aristokratickej strany a demokratickými inštitúciami.
Vergilius: Aeneis
Básnik pochádzajúci z Brundisia sa po dôkladných štúdiách rímskej literatúry, rečníctva a filozofie dostal do Maecenatovho krúžku, v ktorom pôsobil okrem iných básnikov i Horatius. Za podpory Maecenata Vergilius vytvoril epické zbierky básní o pastierstve a roľníctve Georgica a Bucolica. Neskôr sa pustil do svojho najväčšieho a najvýznamnejšieho diela, Aeneidy. Na tomto epose pracoval až do konca života, a aby dokázal čo najhodnovernejšie vykresliť jednotlivé príbehy, cestoval po krajinách, v ktorých sa odohrávali. Sám básnik bol so svojím dielom nespokojný a neustále ho dopracovával, i keď vydanie eposu bolo v Ríme netrpezlivo očakávané. Choroba a následne smrť však Vergilia dostihla počas týchto ciest ešte predtým, než Aeneidu k svojej spokojnosti dokončil. Očakávajúc svoj koniec, spísal poslednú vôľu, v ktorej uložil, aby rukopis Aeneidy bol zničený. No Vergiliovi priatelia ju neuposlúchli a epos vydali, vďaka čomu sa zachoval až do dnešných čias.Básnik nám v Aeneide podáva v ucelenej podobe počiatky a vývoj rímskeho národa, ktorý sa začína Aeneovým útekom z Tróje a jeho putovaním po Stredozemí až do krajov Itálie obývaných Latinmi, kde musí zvádzať ďalšie boje o existenciu a novú budúcnosť svoju a svojho národa. Aeneis patrila od svojho vzniku k vrcholom rímskeho epického básnictva.Súčasné vydanie Aeneidy je doplnené štúdiami Viery Bunčákovej Vrcholné javy rímskej poézie a Vergilius a jeho Aeneis, ktoré rozoberajú tvorbu najvýznačnejších rímskych básnikov a najdôležitejšie črty najvýznamnejšieho Vergiliovho diela.
Ľúbostné elégie
V 1. storočí pred Kr. sa v Ríme vytvoril nový štýl rímskeho básnictva, elégia, ktorá nachádza zdroje v subjektívnych zážitkoch básnikov. K najvýznamnejším elegickým básnikom sa radí Tibullus, Propertius, Ovidius a tiež Sulpicia, ako jedna z mála žien píšucich básne v období antiky. Spoločným prvkom pre elegikov je túžba, najmä túžba po láske, ktorá je mnohokrát i nešťastná a prináša strasti, no i iné významné udalosti ovplyvňujúce myšlienkové a citové vnímanie básnikov, ako konfiškácie a zážitky z vojen u Tibulla a Propertia, ktorému i predčasne zomrel otec, alebo vyhnanstvo u Ovidia, ktorý bol nútený dožiť svoj život na pobreží Čierneho mora. Ich elégie nás dokážu nielen potešiť lahodnosťou svojho štýlu, ale môžeme z nich cítiť i emócie básnikov, ktorí svoje životné nadšenie či trpkosť osudu vteľovali do básní, ktoré akoby im raz potvrdzovali ich vzlet, inokedy poskytovali liečivú útechu. Naše vydanie podáva reprezentatívny výber z najlepších básní najvýznamnejších rímskych elegikov. Diela básnikov doplňujú tri štúdie Ignáca Šafára Rímska ľúbostná elégia a jej predstavitelia, Život a dielo predstaviteľov rímskej klasickej poézie a Publius Ovidius Naso, ktoré nás v súhrne oboznamujú s básnikmi starého Ríma.
O nebi, O vzniku a zániku
Starovekí filozofi sa vo svojich bádaniach často zaoberali problematikou súvisiacou so skúmaním sveta, s
existenciou Zeme a iných vesmírnych telies, rozmýšlali, ako vznikol svet, čo bolo a je príčinou pôvodu a fungovania
vesmíru.
Tak ako jeho predchodcovia, aj Aristoteles sa venoval bádaniu o vesmíre, o vesmírnych telesách, ako vyzerajú, ako sa
pohybujú. Uvažoval o tom, ako tieto telesá asi vznikali, čo je príčinou ich pohybu. Podrobne sa venoval otázkam vzniku
a zániku vecí a javov, kde sa snažil nájsť všeobecnú teóriu o týchto procesoch. Svoje skúmania logicky zdôvodňoval.
Rozoberal názory svojich predchodcov, vyjadroval sa k nim a snažil sa nájsť odpovede, ktoré vnímavého človeka
zaujímajo odnepamäti dodnes.
V oboch dielach uvedených v tejto publikácii, O nebi a O vzniku a zániku, sa čitateľ môže oboznámiť s názormi na
svet, na vesmír podľa Aristotelových úvah, ale i s názormi jeho predchodcov, ktoré sám Aristoteles skúma, a zároveň
môže spoznať, ako zmýšľali starovekí učenci o veciach, ktoré sú nám dnes už oveľa jasnejšie, než tomu bolo za ich
čias. Čitateľ má tiež možnosť zamyslieť sa nad staťami objasňujúcimi vznik a zánik vecí či javov a hľadať spolu s
Aristotelom všeobecne platné postuláty.
Súčasťou publikácie je štúdia Miloslava Okála " Aristoteles, jeho život a dielo" a štúdia Petra Kuklicu a Ivana Janeka
"Aristoteles a jeho poznávanie sveta"
Dokazovanie v trestnom konaní - Poškodený. Judikatúra
Predkladaná zbierka 70 súdnych rozhodnutí k poškodenému a obeti trestnej činnosti, čo už mimochodom nie je len kriminologický, ale aj trestno-procesný pojem (obzvlášť zraniteľná obeť), sa v prvom rade zameriava na samotného poškodeného , jeho procesné postavenie v trestnom konaní a uplatňovanie trestno-procesných práv atď.
Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má o. i. právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Zbierka súdnych rozhodnutí je prehľadne členená na tri časti. V prvej časti sú súdne rozhodnutia zamerané na trestno-procesné postavenie poškodeného, jeho práva a trestno-procesné úkony, ktoré poškodenému Trestný poriadok umožňuje realizovať v trestnom konaní. V druhej časti nazvanej Poškodený z pohľadu posudzovania zavinenia a iných okolností súvisiacich s trestnými činmi sú zaradené súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú niektorých druhov škôd, a to aj z hmotno-právneho hľadiska v súvislosti s kvalifikovanými skutkovými podstatami, a tiež niektorých ďalších podistým špecifických otázok. Tretia časť je zameraná na náhradu škody a vymáhanie náhrady škody.