Absynt strana 20 z 32

Fenomenálny seriál Černobyľ je inšpirovaný pamäťami Ľudmily Ignatenko, manželky hasiča Vasilija Igantenka, ďalších hasičov a likvidátorov, ktorých príbeh popísala práve Svetlana Alexijevič v Černobyľskej modlitbe. Zaslúžene patria k najlepšie zobrazeným scénam v seriáli. 26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody 20. storočia. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

Takúto knihu o Afrike ste ešte nečítali! Nie je to pohľad na čierny kontinent z letiaceho vrtuľníka, ani cez prírodopisný seriál o slonoch a antilopách. V podaní Binyavangu Wainainu je to silné a pestré rozprávanie o jednom živote prežitom na vlastnej koži, presiaknuté nádhernou poéziou. Naše predstavy o Afrike stále ovládajú viac predsudky a ošúchané klišé ako reálne skúsenosti. Binyavanga Wainaina nám jednu takúto skúsenosť sprostredkuje. Kenský prozaik Binyavanga Wainaina podáva v románe Raz o tomto mieste napíšem sugestívne svedectvo o svojom živote čiernom kontinente. Ponúka nám výbušný kokteil namiešaný z prvkov memoárovej literatúry, reportáže, rodinnej ságy i eseje. Wainaina píše o svojom detstve v Keni, o štúdiách v Juhoafrickej republike i o tom, ako sa stal medzinárodne rešpektovaným spisovateľom. So svojím kontinentom však kontakt nestratil a dokáže sa naň pozerať aj kriticky. Z prvej ruky nám podáva svedectvo o tom, aká je Keňa a africký kontinent na počiatku 21. storočia. Kniha je napísaná mimoriadne silným a krásnym jazykom, ktorý mení bežné čítanie doslova na explóziu farieb, chutí a vnemov. Kniha Binyavangu Wainainu Raz o tomto mieste napíšem vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom

"Máte malý výber: zabudnúť a mlčať, alebo zblázniť sa a kričať" Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny. Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka. Vojna, impérium, tisícky mŕtvych – všetko sú to až príliš nepredstaviteľné veci. Ale chorľavý chlapec so samopalom, ktorý nemá rád popravy, to je už čosi skutočné. A rovnako aj vojačikovia s jazvami na tvári i matky, ktoré po smrti detí zaživa zomreli medzi zbierkami známok, fotografiami, nikdy neoblečenými vecami. Po prvom vydaní knihy Zinkoví chlapci sa na Svetlanu Alexijevič spustila vlna súdnych sporov, ktoré proti nej viedli hrdinovia tejto knihy. Skutočne je pravda až taká neznesiteľná? Aj tá vlastná? V tejto knihe sa nedozviete, prečo Sovieti intervenovali do Afganistanu. Pochopíte však, aká nezmyselná je každá vojna, keď z nej prilietajú lietadlá plné zinkových sarkofágov.

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť? Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje? Otázok je v Rusku priveľa a ani kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa neponúka univerzálne odpovede. Istotne však môže pomôcť pri orientácii v spletitých labyrintoch politiky súčasného Ruska.

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť? Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje? Otázok je v Rusku priveľa a ani kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa neponúka univerzálne odpovede. Istotne však môže pomôcť pri orientácii v spletitých labyrintoch politiky súčasného Ruska.

Miliardy dolárov z iránskej ropy putovali dlhé roky na roztopašné zbrojenie a luxusný život šacha Rezu Pahlavího. Niekedy až detsky naivný prístup panovníka tejto obrovskej a mocnej krajiny k vládnutiu by bol možno aj vtipný, keby ruka v ruke s jeho túžbou po silnej krajine nešiel aj krutý teror a väznice plné mučených odporcov. Irán bol štátom, ktorý patril „kráľovi kráľov“ a niekoľkým jeho najbližším dvoranom. Štát plný korupcie a bezohľadnosti so všemocnou tajnou políciou však nemohol vydržať dlho. Ryszard Kapuściński v knihe Šachinšach s chirurgickou presnosťou popisuje, ako samoľúbosť iránskeho vládcu doviedla Irán krok za krokom až k revolúcii. Kapuściński popisuje mechanizmy a fungovanie nielen tejto revolúcie, ale využíva aj skúsenosti z iných nepokojných krajín, v ktorých sa počas svojej reportérskej kariéry stal svedkom štátnych prevratov – skúma príčiny i dôsledky revolúcií, ktoré sa na seba častokrát veľmi podobajú. V knihe Šachinšach našiel opäť svojský a osobitý kľúč k rozprávaniu a čitateľ tak dostane okrem poznania aj skvostný literárny zážitok. Kniha vychádza vo výbornom preklade Karola Chmela. Ešte v ten istý týždeň som odletel do Teheránu, kde už bola revolúcia v plnom prúde – prvé manifestácie, prvé výstrely, prvé obete, zmätok, aký svet v tom čase nikde inde neprežíval. Táto revolúcia bola pre médiá veľmi atraktívna, stala sa témou titulných strán veľkých novín na celom svete. Nikto nemal poňatia, čo to predznamenáva a ako sa to všetko skončí. Neobmedzil som sa len na sledovanie aktuálnych udalostí, študoval som tiež knihy o Islame. Mojím zámerom bolo opísať ľudí, ich mentalitu i spôsob vnímania sveta. Skúsenosti ma naučili, že z každého miesta našej planéty vyzerá svet trochu inak. Obyvateľ Európy vidí svet inými očami ako Afričan. Bez neustále sa opakujúcich pokusov vniknúť a pochopiť inú percepciu cítenia a opisovania, zostane pre nás svet navždy neznámy. Ryszard Kapuściński

Miliardy dolárov z iránskej ropy putovali dlhé roky na roztopašné zbrojenie a luxusný život šacha Rezu Pahlavího. Niekedy až detsky naivný prístup panovníka tejto obrovskej a mocnej krajiny k vládnutiu by bol možno aj vtipný, keby ruka v ruke s jeho túžbou po silnej krajine nešiel aj krutý teror a väznice plné mučených odporcov. Irán bol štátom, ktorý patril „kráľovi kráľov“ a niekoľkým jeho najbližším dvoranom. Štát plný korupcie a bezohľadnosti so všemocnou tajnou políciou však nemohol vydržať dlho. Ryszard Kapuściński v knihe Šachinšach s chirurgickou presnosťou popisuje, ako samoľúbosť iránskeho vládcu doviedla Irán krok za krokom až k revolúcii. Kapuściński popisuje mechanizmy a fungovanie nielen tejto revolúcie, ale využíva aj skúsenosti z iných nepokojných krajín, v ktorých sa počas svojej reportérskej kariéry stal svedkom štátnych prevratov – skúma príčiny i dôsledky revolúcií, ktoré sa na seba častokrát veľmi podobajú. V knihe Šachinšach našiel opäť svojský a osobitý kľúč k rozprávaniu a čitateľ tak dostane okrem poznania aj skvostný literárny zážitok. Kniha vychádza vo výbornom preklade Karola Chmela.

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Čo vlastne vieme povedať o Afrike? Porovnajme si svoje vedomosti a skúsenosti s legendou svetovej reportáže Ryszardom Kapućińskim, ktorý vo svojej knihe Eben prináša komplexný obraz čierneho kontinentu – zo severu na juh, z východu na západ. Nie sú to len politické a dejinné zvraty – v centre jeho záujmu stojí obyčajný človek čeliaci nielen ukrutnostiam podnebia, ale aj svojich ľudských druhov. Vďaka Kapuścińského knihe Eben pochopíme, akú hodnotu má hrsť ryže, hlt vody, prievan a kúsok tieňa tam, kde človek musí denno-denne bojovať o holý život. Eben nie je rozprávaním o neznámej Afrike. Naopak – Afrika v Kapuścińského podaní je čímsi dôverne známym. Kapuściński v Afrike totiž dlhé roky skutočne žil, prenikal do jej podstaty, žil s ľuďmi, žil Afriku. A tak o Afrike dokáže aj rozprávať. Kniha Ryszarda Kapuścińského Eben prichádza vo vynikajúcom preklade Jozefa Marušiaka.

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Čo vlastne vieme povedať o Afrike? Porovnajme si svoje vedomosti a skúsenosti s legendou svetovej reportáže Ryszardom Kapućińskim, ktorý vo svojej knihe Eben prináša komplexný obraz čierneho kontinentu – zo severu na juh, z východu na západ. Nie sú to len politické a dejinné zvraty – v centre jeho záujmu stojí obyčajný človek čeliaci nielen ukrutnostiam podnebia, ale aj svojich ľudských druhov. Vďaka Kapuścińského knihe Eben pochopíme, akú hodnotu má hrsť ryže, hlt vody, prievan a kúsok tieňa tam, kde človek musí denno-denne bojovať o holý život. Eben nie je rozprávaním o neznámej Afrike. Naopak – Afrika v Kapuścińského podaní je čímsi dôverne známym. Kapuściński v Afrike totiž dlhé roky skutočne žil, prenikal do jej podstaty, žil s ľuďmi, žil Afriku. A tak o Afrike dokáže aj rozprávať. Kniha Ryszarda Kapuścińského Eben prichádza vo vynikajúcom preklade Jozefa Marušiaka.

Utečenecká kríza nie je slovným spojením, ktoré sa týka výhradne dnešných dní. Aj naši predkovia z východu rakúsko-uhorskej monarchie boli na sklonku devätnásteho storočia súčasťou exodu obrovských rozmerov. A zároveň boli výhodným obchodným artiklom pre špekulantov, prevádzačov, agentov a podvodníkov každého druhu. Na Spiši, v Bukovine, ale najmä v Haliči, v najbiednejších krajoch Rakúsko-Uhorska zostávali prázdne domy, zatiaľ čo podpalubia lodí smerujúcich do Ameriky boli prepchaté utečencami, ktorí v neľudských podmienkach snívali svoj sen o lepšom živote. Martin Pollack v knihe Americký cisár presne a do hĺbky popisuje nástroje a fungovanie obchodu, v ktorom obyčajný človek hrá iba úlohu oklamaného a okradnutého. Namiešal do nej množstvo historických faktov a podporil ich silnými príbehmi konkrétnych ľudí. Americký cisár je dôležité čítanie nielen o predvojnovom období, ale aj o dnešku, vo výbornom preklade Michala Hvoreckého.

Utečenecká kríza nie je slovným spojením, ktoré sa týka výhradne dnešných dní. Aj naši predkovia z východu rakúsko-uhorskej monarchie boli na sklonku devätnásteho storočia súčasťou exodu obrovských rozmerov. A zároveň boli výhodným obchodným artiklom pre špekulantov, prevádzačov, agentov a podvodníkov každého druhu. Na Spiši, v Bukovine, ale najmä v Haliči, v najbiednejších krajoch Rakúsko-Uhorska zostávali prázdne domy, zatiaľ čo podpalubia lodí smerujúcich do Ameriky boli prepchaté utečencami, ktorí v neľudských podmienkach snívali svoj sen o lepšom živote. Martin Pollack v knihe Americký cisár presne a do hĺbky popisuje nástroje a fungovanie obchodu, v ktorom obyčajný človek hrá iba úlohu oklamaného a okradnutého. Namiešal do nej množstvo historických faktov a podporil ich silnými príbehmi konkrétnych ľudí. Americký cisár je dôležité čítanie nielen o predvojnovom období, ale aj o dnešku, vo výbornom preklade Michala Hvoreckého.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka. Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému? Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.