Absynt strana 19 z 22

Pred takmer desiatimi rokmi začal spontánne odoslaným emailom dialóg dvoch mužov, ktorých osud snáď nemôže byť viac rozdielny. Fedor Gál s presvedčením, že dialóg je nutný za každých okolností, prináša konfrontáciu s národným socialistom Matejom. V knihe Cez ploty sa dozviete, čo všetko sa udeje, a čo sa v živote a v názoroch aktérov zmení medzi slovami: „Tuším je čas, aby som sa aj ja nasral“ a záverom: „Fajn, že píšeš, Matej. Už som mal obavy.“ Je možné, aby si k sebe našli cestu takí rozdielni ľudia, a dokážu vôbec obhájiť svoje rozhodnutie, že túto korešpondenciu zverejnia?

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta! Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta. Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam. Babylon Gastona Dorrena vychádza v preklade Milana Kopeckého.

Bosí lidé vyskakují z lodí na španělské pláži a rychle prchají mezi překvapenými turisty. Afričtí migranti toužící dostat se do „naší“ Evropy. Gibraltarská úžina měří v nejužším místě asi patnáct kilometrů. Vzdálenost mezi dvěma kontinenty, islámem a křesťanstvím. Most, nebo zeď? Reportérka Aleksandra Lipczak s jazykovou bravurou prochází staletími španělských dějin tam a zpátky, potkává přitom středověké rytíře reconquisty, dnešní uprchlíky i arabské učence. Cesta po Andalusii nejspíš zpochybní vaše vnímání pravých evropských tradic a kořenů, silně ovlivněných islámskou kulturou. Pokud si správné Španělsko spojíte třeba s rýžovou paellou, pomeranči nebo sladkými churros, ani jedno byste tam před rokem 711 nenašli. Ale nejde jen o jídlo, islámská civilizace byla v době střetu s různými barbarskými kmeny, které vtrhly do Evropy, ta intelektuálně i umělecky vyspělejší. V turbulentní době dokázala uchovat antickou vzdělanost – její objevy v matematice, astronomii nebo lékařství, hloubku filozofie. Aby ji potom křesťanská království mohla znovu objevit. Vyvíjela by se bez tohoto „mostu“ evropská společnost stejně? Andalusie byla mnoho století malou laboratoří soužití různých náboženství a tradic, mezi nimiž se hranice občas rozplývaly a někdy zase bránily ohněm a mečem. Lajla znamená noc je reportáž, která pomáhá pochopit jednu ze zásadních otázek současnosti, vztah Evropy s muslimským a arabským světem. I když je často spletitý jako ornamenty córdobské mešity-katedrály. Kniha Lajla znamená noc vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Martina Veselky.

Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy. Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín. Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho. Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii. Kniha Andrzeja Stasiuka Cestou do Babadagu vychádza v preklade Karola Chmela.

Čas nie je len minulosť, ale aj budúcnosť, v ktorej budeme žiť v pamäti našich detí a vnúčat. Hlboká a múdra kniha obľúbeného islandského spisovateľa Andriho Snaera Magnasona v sebe prepája prvky eseje, reportáže, rodinnej histórie i mytológie, aby sa pokúsila odpovedať na naliehavé otázky, ktoré nám kladie klimatická katastrofa. Toto je krehká kniha. No je taká silná, že pohne aj ľadovcom! Prastarí rodičia Andriho Snaera Magnasona si ešte mysleli, že ľadovce sú večné. Dnes už vieme, že sa mýlili. Islandské i himalájske ľadovce sa roztopia, hladina morí stúpne a počas najbližších sto rokov prejde život na Zemi obrovskými zmenami. Existujú vôbec slová, ktorými by sa dal popísať problém takéhoto rozsahu? Obľúbený islandský spisovateľ Andri Snaer Magnason cíti, že konečne musíme začať používať celkom nový jazyk, ktorý prehovorí k našej predstavivosti a pocitom. Musíme dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami, silným príbehom pred nič nehovoriacou štatistikou, musíme uprednostniť život pred záhubou. Magnason nás vťahuje do svojho intímneho príbehu a zoznamuje nás nielen s krásami Islandu, ale aj so svojou starou mamou, priekopníčkou ľadovcovej turistiky, ktorá v roku 1947 sledovala z lietadla erupciu sopky Hekla, so svojím dedom, ktorý operoval vynálezcu atómovej bomby Roberta Oppenheimera, i so strýkom, ktorý zachránil pred vyhynutím pozoruhodný druh krokodíla. Na cestu klimatickou vedou sa tak vydáva vyzbrojený staroislandskými mýtmi a legendami, príbehmi svojich milovaných predkov i rozhovormi s Dalajlámom. Z toho všetkého sa postupne vynára obraz krásneho sveta, ktorý nám mizne pred očami ako ľadovec. Je to svet, v ktorom budú žiť naše deti a my ho musíme zachrániť. Prežili sme už veľa koncov sveta. Verme, že prežijeme aj tento! Kniha Andriho Snaera Magnasona O čase a vode vychádza v preklade Zuzany Stankovitsovej.

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!

Bosí lidé vyskakují z lodí na španělské pláži a rychle prchají mezi překvapenými turisty. Afričtí migranti toužící dostat se do „naší“ Evropy. Gibraltarská úžina měří v nejužším místě asi patnáct kilometrů. Vzdálenost mezi dvěma kontinenty, islámem a křesťanstvím. Most, nebo zeď? Reportérka Aleksandra Lipczak s jazykovou bravurou prochází staletími španělských dějin tam a zpátky, potkává přitom středověké rytíře reconquisty, dnešní uprchlíky i arabské učence. Cesta po Andalusii nejspíš zpochybní vaše vnímání pravých evropských tradic a kořenů, silně ovlivněných islámskou kulturou. Pokud si správné Španělsko spojíte třeba s rýžovou paellou, pomeranči nebo sladkými churros, ani jedno byste tam před rokem 711 nenašli. Ale nejde jen o jídlo, islámská civilizace byla v době střetu s různými barbarskými kmeny, které vtrhly do Evropy, ta intelektuálně i umělecky vyspělejší. V turbulentní době dokázala uchovat antickou vzdělanost – její objevy v matematice, astronomii nebo lékařství, hloubku filozofie. Aby ji potom křesťanská království mohla znovu objevit. Vyvíjela by se bez tohoto „mostu“ evropská společnost stejně? Andalusie byla mnoho století malou laboratoří soužití různých náboženství a tradic, mezi nimiž se hranice občas rozplývaly a někdy zase bránily ohněm a mečem. Lajla znamená noc je reportáž, která pomáhá pochopit jednu ze zásadních otázek současnosti, vztah Evropy s muslimským a arabským světem. I když je často spletitý jako ornamenty córdobské mešity-katedrály.

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!

Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy. Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín. Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho. Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii.

Čas nie je len minulosť, ale aj budúcnosť, v ktorej budeme žiť v pamäti našich detí a vnúčat. Hlboká a múdra kniha obľúbeného islandského spisovateľa Andriho Snara Magnasona v sebe prepája prvky eseje, reportáže, rodinnej histórie i mytológie, aby sa pokúsila odpovedať na naliehavé otázky, ktoré nám kladie klimatická katastrofa. Toto je krehká kniha. No je taká silná, že pohne aj ľadovcom! Prastarí rodičia Andriho Snara Magnasona si ešte mysleli, že ľadovce sú večné. Dnes už vieme, že sa mýlili. Islandské i himalájske ľadovce sa roztopia, hladina morí stúpne a počas najbližších sto rokov prejde život na Zemi obrovskými zmenami. Existujú vôbec slová, ktorými by sa dal popísať problém takéhoto rozsahu? Obľúbený islandský spisovateľ Andri Snar Magnason cíti, že konečne musíme začať používať celkom nový jazyk, ktorý prehovorí k našej predstavivosti a pocitom. Musíme dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami, silným príbehom pred nič nehovoriacou štatistikou, musíme uprednostniť život pred záhubou. Magnason nás vťahuje do svojho intímneho príbehu a zoznamuje nás nielen s krásami Islandu, ale aj so svojou starou mamou, priekopníčkou ľadovcovej turistiky, ktorá v roku 1947 sledovala z lietadla erupciu sopky Hekla, so svojím dedom, ktorý operoval vynálezcu atómovej bomby Roberta Oppenheimera, i so strýkom, ktorý zachránil pred vyhynutím pozoruhodný druh krokodíla. Na cestu klimatickou vedou sa tak vydáva vyzbrojený staroislandskými mýtmi a legendami, príbehmi svojich milovaných predkov i rozhovormi s Dalajlámom. Z toho všetkého sa postupne vynára obraz krásneho sveta, ktorý nám mizne pred očami ako ľadovec. Je to svet, v ktorom budú žiť naše deti a my ho musíme zachrániť. Prežili sme už veľa koncov sveta. Verme, že prežijeme aj tento! Kniha Andriho Snara Magnasona O čase a vode vychádza v preklade Zuzany Stankovitsovej.