Absynt strana 17 z 23

Nobelova cena 2015! Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne. Počúvam, keď rozprávajú... Počúvam, keď mlčia... Aj slová, aj mlčanie - sú pre mňa text.

Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku. Osud Čečenska prežila na vlastnej koži, zžila sa s ním a svoje reportážne texty publikovala v najprestížnejších nemeckých a švačiarskych médiách. Vypálené dediny, odkryté masové hroby, najprv štátny terorizmus Kremľa a potom aj ten čečenský, trpiaci a zomierajúci civilní obyvatelia, znásilnené a ponížené ženy i muži – taký obraz Čečenska nám ponúka v knihe Vlčice zo Sernovodska. Čečensko, táto malá kaukazská krajina od nás nie je ďaleko a strašné udalosti sa tu neodohrali tak dávno – aj preto sa nás týkajú a budú sa týkať čoraz viac. Je tu však istá nádej. Stále sú tu ľudia, ktorí sa nenechali umlčať. Rozprávajú. Svedčia. Ony. Ženy v šatkách. Vlčice zo Sernovodska. A Irena Brežná medzi nimi.

Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť? Ruský novinár Michail Zygar napísal knihu Všetci mocní Kremľa, v ktorej sa rozhodol neustále sa opakujúce otázky okolo Kremľa a Putina analyzovať do hĺbky. Kniha sa rýchlo stala ruským bestsellerom. Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje? Otázok je v Rusku priveľa a ani kniha Michaila Zygara Všetci mocní Kremľa neponúka univerzálne odpovede. Istotne však môže pomôcť pri orientácii v spletitých labyrintoch politiky súčasného Ruska.

V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté „dobrodružstvo“, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom

"Máte malý výber: zabudnúť a mlčať, alebo zblázniť sa a kričať" Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny. Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka. Vojna, impérium, tisícky mŕtvych – všetko sú to až príliš nepredstaviteľné veci. Ale chorľavý chlapec so samopalom, ktorý nemá rád popravy, to je už čosi skutočné. A rovnako aj vojačikovia s jazvami na tvári i matky, ktoré po smrti detí zaživa zomreli medzi zbierkami známok, fotografiami, nikdy neoblečenými vecami. Po prvom vydaní knihy Zinkoví chlapci sa na Svetlanu Alexijevič spustila vlna súdnych sporov, ktoré proti nej viedli hrdinovia tejto knihy. Skutočne je pravda až taká neznesiteľná? Aj tá vlastná? V tejto knihe sa nedozviete, prečo Sovieti intervenovali do Afganistanu. Pochopíte však, aká nezmyselná je každá vojna, keď z nej prilietajú lietadlá plné zinkových sarkofágov.

Turecko, obrovská krajina roztrhnutá na dve polovice, dva nezmieriteľné a diametrálne odlišné svety. Západ a Východ, Európa a Blízky Východ, svetská každodennosť a konzervatívny Islam. Totálna schizofrénia. Kniha Witolda Szabłowského Vrah z mesta marhúľ je súborom reportáží o súčasnom i minulom Turecku, o ľuďoch, ktorí medzi politikou a náboženstvom žijú svoje obyčajné životy. Na príbehoch konkrétnych ľudí a ich osudov rozpráva o tom, čo je v Turecku krásne i škaredé, o tom, čo funguje i čo sa stráca v nezmyselných paradoxoch rozpoltenosti. Kto je Ali Agca, ktorý v roku 1981 spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II.? Ako to vyzeralo v roku 2013 pri protestoch proti zrušeniu istanbulského parku Gezi, ktoré prerástli do obrovských protivládnych demonštrácií? A ako sa žije v krajine, ktorá chce vstúpiť do Európskej Únie, no aj v 21. storočí sú v nej bežné vraždy zo cti? Dozviete sa to v knihe Vrah z mesta marhúľ, za ktorú dostal Witold Szabłowski Cenu Anglického PEN klubu za rok 2013.

Stalin, Hitler a Pol Pot, traja najkrvilačnejší diktátori dvadsiateho storočia. Prví dvaja sú dobre známi, ale kto je ten nenápadný usmievajúci sa Kambodžan, ktorý počas svojej vlády zavraždil viac ako 2 milióny ľudí? Odpoveď hľadá priamo v srdci Kambodže švédsky novinár a spisovateľ Peter Fröberg Idling. V roku 1975 dobyli Červení Kméri hlavné mesto Phnom Penh a ustanovili tzv. Demokratickú Kampučiu, ktorá mala znamenať novú a lepšiu budúcnosť. Komunistickou revolúciou sa začala krvavá krutovláda diktátora Pol Pota. Peter Fröberg Idling so zápalom detektíva pátra po príčinách i dôsledkoch kambodžskej genocídy. Zbiera čriepky reality a veľa sa pýta. Ako sa Červeným Kmérom podarilo v roku 1978 zakryť oči a oklamať švédsku delegáciu, ktorá navštívila Kambodžu? A ako sa vlastne stalo, že mladý Saloth Sar, ktorý študoval v Paríži, miloval futbal a romantickú poéziu, sa v dospelosti zmenil na tragicky známeho Pol Pota?

Vlajka Sovietskeho zväzu sa tu v dvadsiatom storočí roztrhala na desiatky drobných kúskov. Čečensko, Ingušsko, Abcházsko, Osetsko a mnohé ďalšie uznané i neuznané krajiny a krajinky. Vitajte na Kaukaze – neznámej planéte na mape sveta. Územie medzi Čiernym a Kaspickým morom obývajú po stáročia desiatky rôznych národov s vlastnými jazykmi, dejinami i kultúrou. Každá krajina a každý človek, ktorý tu žije, je jednou planétou neznámej „kaukazskej galaxie“, ktorá sa stala pre poľského reportéra Wojciecha Góreckého celoživotnou vášňou. So zmyslom pre dobrodružstvo, s citlivým senzorom na zaujímavých ľudí a s hlbokými vedomosťami o tejto oblasti sa vydáva na cesty naprieč celým Kaukazom, aby ho videl, spoznal a pochopil. A toto obrovské bohatstvo teraz ponúka aj nám všetkým.

Nezabudnuteľné reportáže o krajine po občianskej vojne! V rámci edície Prekliati reportéri prinášame knihu reportáží z Bosny W. L. Tochmana Akoby si kameň jedla. Autor bol za knihu zaradený medzi finalistov literárnej ceny Nike a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Tento prvý preklad Tochmanovho diela do slovenčiny rozširuje počet jazykov, do ktorých bol preložený na dvanásť. Bosna, roky deväťdesiate. Vojna, etnická nenávisť, smrť, masové exekúcie, koncentračné tábory. Desiatky reportérov a televíznych štábov z celého sveta vyrážajú na Balkán, aby mohli podať svedectvo o zverstvách páchaných v rozpadajúcej sa Juhoslávií. Z médií presakujú znepokojujúce obrazy, zaznievajú hlasy katov i obetí, slová expertov i politikov. Každá vojna sa však jedného dňa končí. Novinári odchádzajú, experti miznú v informačnom šume, pozornosť médií sa obracia k iným vojnám, k iným nešťastiam. Čo sa deje v krajine, ktorou štyri roky zmietala vojna? Ako sa so stratou blízkych vyrovnávajú tí, čo prežili? Čo cítia a o čom premýšľajú? Kde hľadajú svojich mŕtvych? A ako ich nachádzajú? To sú otázky, na ktoré sa pokúša priniesť odpoveď kniha poľského reportéra Wojciecha Tochmana, ktorý sa o osudy ľudí žijúcich v Bosne zaujímal nielen počas vojny, ale aj po nej. V roku 1999 sa vracia na miesto činu, pozoruje pri práci antropologičku Ewu Klonowskú, ktorá zbiera a skladá pozostatky ľudských tiel vykopaných z masovch hrobov a na základe DNA identifikuje obete. Rozpráva sa s tými, čo prežili a z rozprávania o kostiach, ktoré patria ich blízkym, rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov i celých rodín, živých aj mŕtvych. Prostým jazykom rozpráva o veciach tragických, neskutočných, strašných. Jeho svedectvo núti zamyslieť sa nad hrôzami vojny, dvojznačnosťou ľudskej prirodzenosti a hlbokou ľudskou potrebou pochovať a oplakať svojich mŕtvych.