Absynt strana 16 z 23

Česko má Mariusze Szczcygła a jeho Gottland. Upřímné svědectví o přítomnosti i minulosti našich slovenských sousedů napsal výjimečný reportér Andrej Bán. Rok 2018 kompletně změnil tvář slovenské společnosti. Vražda novináře Jána Kuciaka a jeho snoubenky Martiny Kušnírové hluboce zasáhla celou společnost a na povrch vyplavila vzájemné kontakty mafie s politickými špičkami. Andrej Bán byl při tom, stejně jako při všech důležitých událostech, které se na Slovensku udály za posledních třicet let. Reportér a fotograf Andrej Bán zná Slovensko jako vlastní dlaň. Třicet let brázdí jeho prašné i asfaltové cesty a při tom poznává lidi a jejich příběhy. V jeho textech je znát pozorné oko fotografa, v jeho fotografiích zas přesný postřeh výborného vyprávěče. Kniha Slon na Zemplíně je intimním svědectvím o zemi i lidech žijících své životy daleko za horizontem všeobecné pozornosti. Je to klikatá cesta z východu na západ, od Čierné nad Tisou po Bratislavu, a taky dlouhá pouť v čase, od Jánošíka, přes Jozefa Tisa, až po italskou mafii ´Ndranghetu a „naše lidi“, kteří si užívají výhod spojených se známostmi na nejvyšších místech. Reportáže z knihy Slon na Zemplíně jsou pestrou freskou příběhů ze země, která nám je nejblíže a známe ji možná ze všech nejméně. Andrej Bán, spoluzakladatel organizace Člověk v tísni za tuto knihu získal prestižní Cenu Nadace Tatra Banky za umění v kategorii literatura. Kniha Andreje Bána Slon na Zemplíně vychází v překladu Miroslava Zelinského.

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov. Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.

Nesprostredkované texty z prvej ruky písané ako reportáž z cesty po vlastných myšlienkach. Bez pomoci iných si autor kladie otázky sám a sám si aj musí odpovedať. Niet interpretácie, niet zjemňujúcej sympatie, ktorá s pochopením prekryje slabosť. Bez znecitlivenia, bez chvíle na oddych. Ako keď prší. Tentoraz je to výpoveď priama. Bez reportérov. Taký nesie názov naša nová edícia. Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje len v správach, ale bezprostredne ich prežíva. V mnohých z 31 textov Fedor Gál kreslí depresívny obraz, ako zle by sme mohli dopadnúť, ak nepoučiteľnosť v podobe náklonnosti k novým spasiteľom preváži. Keby zostal len pri tom, mohli by sme ho označiť za zatrpknutého frfloša, ale vytrvalo robí jednu vec, ktorá tomu bráni. Opakuje, že je jediná šanca, aby sa to nestalo – musíme sa brániť. Nestačí len sedieť a prizerať sa, ako spoločnosť opäť prichádza o rozum, ale treba jej ho dávkovať. Nechajme sa preto Fedorom Gálom vystrašiť, aby sme na to tak ľahko nezabudli. Roman Pataj

Ryszard Kapuściński, otec poľskej reportážnej školy, autor mnohých úspešných kníh reportážneho žánru. Svetové uznanie mu priniesli najmä reportáže z krajín tretieho sveta (Afrika, Južná Amerika). Kniha Impérium (1993) je výsledkom viacerých autorových ciest po bývalom Sovietskom zväze, najmä z posledného putovania v rokoch 1989-1991, teda času, keď sa v ZSSR diali rozhodujúce udalosti, zavŕšené rozpadom komunistickej veľmoci. Autor s geniálnou intuíciou vystihol problémy, ktoré doteraz ovplyvňujú a zrejme ešte dlho budú ovplyvňovať vývin v tejto krajine, ktorá nám z mnohých, aj veľmi súčasných dôvodov, nemôže byť ľahostajná. Kapuściński dokáže nájsť práve tie detaily, ktoré majú nadčasovú platnosť, dokáže ich začleniť do dlhodobej historickej perspektívy, a tak svoje reportérske videnie povýšiť na filozofiu dejín.

Oslo, 22. júl 2011, 77 mŕtvych ľudských bytostí zabitých jediným človekom s jasnou víziou a presvedčením. Jediný deň, ktorý navždy zmenil dejiny Nórska, zasial obavy do jeho obyvateľov a zmenil životy desiatkam dotknutých rodín. Jeden z nás od nórskej reportérky Asne Seierstad nie je chronologickým súpisom udalostí a vyčíslením strát, ale hlbokým pohľadom na osobu Andersa Behringa Breivika, masového vraha, muža zúfalo túžiaceho po sláve a uznaní. Príbeh o Nórsku zachádza do Breivikovho detstva, opisuje traumy malého chlapca, jeho túžby po fyzickej dokonalosti a bohatstve. Veľmi podrobne zachytáva Breivikove prípravy na zločin, ktorý nemožno ospravedlniť žiadnym vysvetlením, samotný priebeh „čierneho dňa“ i súdneho procesu, ktorého výsledkom je 21 rokov väzenia s možnosťou predĺženia. Asne Seierstad zachádza ešte ďalej a paralelne s brutálnym činom nám poskytuje sondu do histórie niekoľkých zasiahnutých rodín, ich životov predtým a potom, teda toho čo z nich zostalo. Kniha Jeden z nás je zúfalý aj mrazivý príbeh jedného muža, ktorého nijako nehodnotí, predloží fakty, myšlienky vraha, postrehy okolia a pocity nedobrovoľne zúčastnených na brutálnom zločine, vyvolá zlosť, (ne)pochopenie, prinúti nás pýtať sa, možno i plakať či kričať.

Koniec sovietskeho impéria z prvej ruky – očami držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič. Na trpezlivo zbieraných ľudských osudoch ukazuje, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Mozaika stoviek rôznych hlasov znie v jednom mohutnom akorde, no napriek tomu nezaniká ani individualita konkrétneho človeka. Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému? Časy zo second-handu začínajú v gorbačovovskej ére a končia pri Lukašenkových manévroch v bieloruskom Minsku – je to teda tá najčerstvejšia história, ktorú bývalé sovietske impérium ponúka. Svetlana Alexijevič zavŕšila týmto dielom sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše. Súčasťou knihy je aj rozsiahly osobný rozhovor Nataľje Irgunovovej, v ktorom Svetlana Alexijevič prezradí mnohé o svojej dlhoročnej intenzívnej práci, za ktorú ju v roku 2015 ocenila Švédska kráľovská akadémia Nobelovou cenou.

Pravá a drsná sibírska verzia „Na ceste“.Drsné podnebie, večne zamrznutá zem, hektolitre vodky. Taká je Kolyma na ďalekej ruskej Sibíri. A k tomu minulosť zjazvená stovkami gulagov a zem nasýtená zlatom. Cez to všetko sa ťahá viac ako dvetisíc kilometrov dlhá cesta vydláždená mŕtvolami väzňov, ktorí ju kedysi dávno stavali. Akoby sme hovorili o nejakej neznámej a nepochopiteľnej planéte. Enfant terrible poľskej reportáže Jacek Hugo-Bader sa vybral na dlhú púť stopom naprieč celou Kolymou. Ako predobraz svojej cesty si vybral autobiografické Kolymské poviedky ruského spisovateľa Varlama Šalamova, jedného z najvýraznejších predstaviteľov tzv. „lágrovej literatúry“. Navštevuje zlatokopecké osady, stretáva ľudí poznačených gulagmi a celý čas sa snaží nájsť odpoveď na jedinú otázku: „Čo je to vlastne Kolyma?“ Dobrodružný reportážny cestopis Jacka Huga-Badera je pravým sibírskym „Na ceste“. Je to silný príbeh, kde hranice medzi skutočnosťou a magickým nadreálnom prakticky neexistujú.

26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody v 20. storočí. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevič. Dvadsať rokov po tejto jadrovej apokalypse sa vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov. Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevič svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti

Poprvé po sedmdesáti pěti letech se v roce 2018 neudělovala Nobelova cena za literaturu. Důvodem bylo sexuální násilí a jeho krytí v kruzích blízkých Švédské akademii. Odhalily ho investigativní reportáže Matildy Voss Gustavsson – právě z nich vychází i kniha Klub, příběh o zneužívání moci, mlčení a strachu. Skandál #MeToo ve Švédsku? Mladá švédská reportérka tomu nejdřív nechtěla věřit. Poté co si vyslechla několik svědectví, se rozhodla pátrat dál. Jejím cílem nebylo jen usvědčit Jeana-Clauda Arnaulta, francouzského fotografa a významnou osobnost švédské kultury, manžela známé básnířky Katariny Frostenson členky Švédské akademie. Manželé vedli známé kulturní centrum Fórum a také grantová podpora této soukromé instituce odhalila do očí bijící střet zájmů. Matildě Voss Gustavsson se podařilo přesvědčit oběti, aby promluvily. Jako v podobných případech se spisovatelky nebo umělkyně bály, že pokud Arnaulta obviní, nikdo jim neuvěří a budou mít zavřené dveře do kulturního světa. Reportážní kniha Klub představuje necenzurovaný portrét zákulisí švédského kulturního života, a především boje o moc a jejího zneužívání. Jedním z jejich projevů byl i Arnaultův pocit beztrestnosti při sexuálním násilí na ženách. Během čtení nás napadá – pokud se tohle stalo v rovnostářském Švédsku, jací kostlivci ve skříni čekají v jiných zemích? Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Martina Škapy.

Prečo s posledným ruským cárom Mikulášom II. zastrelili aj jeho kuchára? Čo sa varilo prvým likvidátorom černobyľskej katastrofy? A kto dal Gagarinovi pred odletom do kozmu vypiť pohár mlieka? Spoznajte Rusko cez kuchynské dvere vo vynikajúcej kulinárskej reportáži Witolda Szabłowského! Po úspešnej knihe Ako nakŕmiť diktátora prichádza poľský reportér Witold Szabłowski s jej voľným pokračovaním. Tentoraz vo svojej kulinársko-reportážnej knihe nazerá pod pokrievku Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu. Szabłowského kniha Čo sa varí v Kremli vám prezradí, čo jedával Stalin na svojej tajnej dači neďaleko Moskvy, čo sa pieklo v peciach obliehaného Leningradu či aké bolo prvé jedlo vodcov Ruska, Ukrajiny a Bieloruska po rozpade ZSSR. Szabłowski nám však ponúka aj niekoľko „receptov“ z obdobia veľkého ukrajinského hladomoru a v špeciálnom predslove k slovenskému vydaniu nás pozýva „do kuchyne“ v obliehanej mariupoľskej fabrike Azovstaľ. Spoznajte Rusko, krajinu, ktorá buduje svoju moc nožom, naberačkou, vidličkou a... hladom. Asi nie je náhoda, že v krajine, v ktorej sú ľudia zo všetkého najviac kŕmení propagandou, je prezidentom a neobmedzeným diktátorom práve vnuk kuchára – Vladimir Putin. Kniha Witolda Szabłowského Čo sa varí v Kremli vychádza v preklade Karola Chmela.

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta! Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta. Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam.