Absynt strana 14 z 32

"Proč číst další knihu o holokaustu? Protože vypráví o současnosti. O tom, že rádi věříme iluzím. O rodičovské lásce. O osamělosti a boji s pocitem ukřivděnosti. Tahle reportáž by neměla ve vaší knihovně chybět – tím spíše, že jste tu knihovnu pravděpodobně koupili v IKEA. Když se před několika lety dostaly na veřejnost informace o minulosti Ingvara Kamprada, zakladatele IKEA, o jeho stycích a podpoře švédských fašistů, veřejně vystoupil s prosbou o prominutí, napsal dopis svým zaměstnancům a svou prosbu opakoval v mnoha rozhovorech. Historická reportáž Elisabeth Asbrink A stromy ve Vídeňském lese stále stojí ve Švédsku vyvolala skandál ještě před zveřejněním. „Všichni milují mýty o své historii. Nejvíce se nás dotkne, když někdo na denní světlo vytáhne zapomenuté příběhy spojené s holokaustem a antisemitismem,“ napsal Wojciech Orliński. 524 dopisů, které židovští rodiče posílají svému synovi z Vídně do Švédska, kam ho poslali, aby ho zachránili – jediný z rodiny přežil, ale i v této severské zemi se musel potýkat s antisemitismem. Kniha je trpkým pokusem autorky vyrovnat se s mýtem o Švédsku třicátých let – mýtem o zemi rovnosti, solidarity a pokroku. Přesto však pro ni několik stovek „rasově cizích“ uprchlíků představuje ohrožení společenského blahobytu. Švédský antisemitismu třicátých let není žádným tajemstvím, ale až autorka ukázala, jakými samozřejmými, necitlivými a krutými činy se projevoval. Upozorňuje také na to, do jaké míry se ve švédské, ale nejen ve švédské společnosti, podařilo vytlačit z povědomí zodpovědnost za holokaust. Historická reportáž A stromy ve Vídeňském lese stále stojí je také knihou o současnosti, protože „poukazování na ostudnou minulost nás činí citlivější k dramatům, která se odehrává před našima očima – drama uprchlíků v současném světě“. Rasismus nezemřel, jen změnil jazyk. Pojem „horší rasy“ nahradila „cizí kultura“."

Chimamanda Ngozi Adichie a jej najlepší román! Autorka obľúbenej Amerikánky a skvelých esejí o feminizme nás tentoraz zavedie do Nigérie šesťdesiatych rokov, aby sme zistili, čo majú spoločné láska a vojna. Keď listujeme v dejinách, vidíme, že všetko je veľké. Veľké vojny, veľké víťazstvá. No ak sa prizrieme bližšie, všade uvidíme drobné ľudské osudy. A práve v tom spočíva bravúrnosť nigérijskej spisovateľky Chimamandy Ngozi Adichie. Jej strhujúci román Polovica žltého slnka nás prenesie do Nigérie šesťdesiatych rokov. Na pozadí prebiehajúcej občianskej vojny sa nám pred očami odvíjajú a preplietajú dramatické osudy troch hlavných postáv – chudobného dedinského chlapca Ugwua, dievčaťa z bohatej rodiny Olanny a anglického spisovateľa Richarda, milovníka tunajšieho ľudového umenia. Román Polovica žltého slnka nám ukazuje, ako môže vyzerať zápas o oslobodenie spod nadvlády kolonializmu, ale aj to, ako fatálne zasahuje vojna do ľudských životov. Akákoľvek vojna. Chimamanda Ngozi Adichie opäť otvára bolestivé témy a z hlbín minulosti vyvoláva príbehy, ktoré navždy zmenili tvár jednej krajiny. Jej majstrovský román Polovica žltého slnka, ktorý sa stál absolútnym víťazom štvrťstoročnice prestížnej Women Prize, vychádza v preklade Kristíny Karabovej vo vynovených šatách edície 100%.

V tejto knihe sa zišlo viac ako štyridsať autoriek a autorov, ale mohlo ich byť aj štyristo, čo s vydavateľstvom tak či onak spolupracovali. Je to poklona vydavateľstvo Kalligram a jeho zakladateľovi Lászlóvi Szigetimu.

Vlaky sú ešte veľmi pomalé a zanechávajú za sebou dlhý pás čierneho dymu, kone a vozy na cestách sú samozrejmosť a na autá hľadíme s veľkou nedôverou. Máte chuť na takúto cestu v čase? Vyrazte do stratenej Haliče. Ľvov. Černovice. Drohobyč. Brody. To sú názvy staníc, na ktorých zastaneme pri našej spoločnej ceste s Martinom Pollackom. Tieto mená zároveň vyvolávajú predstavy nádherných ulíc a bulvárov najvýchodnejšej časti monarchie. Haličská exotika však mala aj svoju odvrátenú stranu v podobe rozbahnených uličiek a chudobných štetlov. Halič, kedysi hrdá súčasť veľkého Rakúsko-Uhorska, dnes zapadnutý kus sveta roztrhaný medzi Poľsko a Ukrajinu. Zmizla z máp a zmizla aj z pamäti. Pritom jej kultúrne bohatstvo bolo nesmierne. Úžasné tolerantné prostredie, v ktorom sa miešali rôzne kultúry, etniká i konfesie, dalo svetu mnohých svetoznámych spisovateľov ako Joseph Roth, Bruno Schulz či Paul Celan a viaceré haličské mestá sú podnes výkladnými skriňami zašlej slávy tohto kraja. Martin Pollack nás vo svojom slávnom historickom bedekri pozýva na nostalgickú cestu po rozkvitajúcich mestách, kde sa na námestiach miešajú desiatky rôznych jazykov, po dedinách, v ktorých sa objavili ropné ložiská a nezvyčajné bohatstvo, no aj po biednych židovských štetloch, ktorých jedinou budúcnosťou je len rozpad a zmar. Kniha Halič. Putovanie po stratenom svete v sebe spája historickú reportáž, cestopis i kultúrne dejiny jedného čarovného kúta sveta. Je to povinné čítanie pre všetkých, ktorí si obľúbili knihu Americký cisár. Nevšedná cestopisná kniha Martina Pollacka Halič. Putovanie po stratenom svete vychádza v preklade Michala Hvoreckého a s archívnymi fotografiami z autorovej zbierky.

Bonnie a Clyde v uneseném letadle. Willie Roger Holder a Catherine Marie Kerkowová donutili posádku přeletět Atlantik a přistát i s výkupným v Alžírsku, aby později byli oslavováni francouzskými intelektuály v čele s Jean-Paul Sartrem. Čin frustrovaného veterána z vietnamské války a jeho krásné přítelkyně nebyl ojedinělý, mezi lety 1961 a 1973 bychom ve Spojených státech napočítali více než sto padesát únosů. Reportér Brendan I. Koerner poskládal mozaiku těch nejtypičtějších i nejbizarnějších. Nezůstává ale jen u mistrných popisů různých motivací únosců a jejich proměnlivé úspěšnosti. Sleduje také to, jak zásadně se proměnila letecká doprava. Nastoupit do letadla dnes automaticky znamená řadu bezpečnostních kontrol, přísná pravidla pro příruční zavazadla a zdlouhavé čekání. Nic z toho v šedesátých letech nebylo běžné. Zejména na americké půdě, kde jsou vzdálenosti velké, to byl rychlý – i když drahý – dopravní prostředek, kde bylo možné si koupit letenku na poslední chvíli a přiběhnout na letiště půl hodiny před odletem. Letecké společnosti nechtěly ohrozit své zákazníky ani posádku a vyhověly únoscům ve všem – od výše výkupného po dopravu do zvolené destinace. I tady Koerner zdařile popisuje, jak se střetly ekonomické a bezpečnostní zájmy. Agenti FBI měli na celou věc jiný názor než aerolinky, ale trvalo dlouho, než s nimi kapitáni letadel začali spolupracovat. Kniha Nebe patří nám je v neposlední řadě průvodcem po tehdejší geopolitické situaci i náladách v americké společnosti šedesátých a sedmdesátých let: Kam unesená letadla mířila? Proč Francie nechtěla vydat Holdera a Kerkowovou? A jaká byla motivace únosců?

Chceme byť lepší. Zbaviť sa predsudkov. Aj tých najskrytejších. Ale kedy s tým začať? Najlepšie hneď teraz! S pokračovaním slávneho feministického manifestu Chimamandy Ngozi Adichie! Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, povedala nám Chimamanda Ngozi Adichie vo svojej rovnomennej eseji. A potom sa jej kamarátka z detstva opýtala, ako má vychovať feministku zo svojej maličkej dcéry. Výsledkom je osobný a priamy list, z ktorého sa napokon stal ďalší svetoznámy feministický manifest. Chimamanda Ngozi Adichie nám ukazuje, aké obrovské a fatálne chyby robíme už pri výchove svojich detí. Od samého začiatku vštepujeme malým chlapcom, že sú dôležitejší ako malé dievčatká, a naopak. No bez toho, aby sme sa tento stav pokúsili zmeniť, nikdy nevytvoríme spravodlivý a rovný svet. Táto kniha je určená matkám ako aj otcom. Je kritickým pohľadom na nespravodlivosť vo svete, ale aj návodom na to, ako sa pokúsiť o zmenu. V neposlednom rade je to však krásna úvaha o rodičovstve. Chimamanda Ngozi Adichie trvá na svojom – musíme si byť rovní –, bez ohľadu na farbu pokožky, pohlavie, či vierovyznanie. Hovorí nám to vo svojich skvelých románoch a rovnako aj v silných populárnych esejach. Malá, ale silná knižka Drahá Ijeawele alebo Feministický manifest v pätnástich radách vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

"Fascinuje nás veda, ľudská myseľ i vedecký pokrok. Žasneme nad tým, koľko toho dokážeme. A stále chceme viac. Nemali by sme však radšej spomaliť? Nevymklo sa nám to všetko z rúk? Technológie začínajú žiť vlastným životom – naberajú vlastnú dynamiku i zotrvačnosť a my im rýchlo prestávame rozumieť. Komplikovanosť zosieťovaného sveta presahuje naše predstavy a okolo nás vzniká inteligencia vyššej úrovne, niečo ako mravenisko. Čo sa však v tejto situácii deje s uvedomením a slobodou jednotlivca? Martin Takáč, ktorý sa profesijne venuje počítačovým simuláciám ľudskej mysle a spolupracuje aj na projekte vývoja digitálnych ľudí sa vo svojej eseji Myseľ ako objekt zameriava na to, ako rozumieme (či nerozumieme) svetu, ktorý sami tvoríme. Budeme schopní zachovať si naďalej ľudskosť i samostatné myslenie? Nemali by sme spomaliť, aby sme jasne vnímali hranicu medzi ľudským a umelým, aby sme ochránili ľudskú integritu a dôstojnosť aj vo svete, v ktorom technológie budú vedieť čítať naše myšlienky? Naše obmedzenia, naša iracionálnosť, pomalosť a omylnosť, aj to z nás predsa robí ľudí. Martin Takáč hľadá nový mýtus, nové obrazy, ktoré pre nás budú vnútorným zdrojom v dobe rýchlych a ťažko pochopiteľných zmien sveta i nás samých. Skica Martina Takáča Myseľ ako objekt je pätnástym zväzkom edície Skica, ktorú prináša Vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram."

Predloha nového filmu Martina Scorseseho v hlavnej úlohe s Leonardom Di Capriom, ktorý je práve v kinách. Milionársky indiánsky kmeň, séria nevysvetliteľných vrážd a prvý veľký prípad americkej FBI. Je to trochu western a trochu triler, no predovšetkým skvelý dokumentárny román, ktorého jadro tvoria dve tekutiny - ropa a krv. Amerika sa s pôvodnými obyvateľmi veľmi nemaznala. Ak ich odsunuli kamsi na okraj, bol to ešte ten lepší prípad. Taký osud postretol aj kmeň Osagov, ktorému sa ušlo drsné a neúrodné územie na severe Oklahomy. Zrazu sa však ukázalo, že táto bezcenná zem ukrýva obrovské bohatstvo - ropu! Začiatkom 20. storočia sa z osažských Indiánov stali najbohatších ľudí na svete. Skutoční milionári! Ich mestá rozkvitali a neslýchané bohatstvo vyvolalo patričnú pozornosť. Niečo také sa totiž na tomto svete len tak neodpúšťa! David Grann napísal fascinujúcu knižku Vrahovia mesiaca kvetov, v ktorej prezradí, ako sa k ohromne bohatým Osagom postavili bieli Američania. Po objavení ropy sa totiž nezačala len zlatá horúčka, ale aj nevysvetliteľná séria vrážd. Tento komplikovaný prípad sa usilovala vyriešiť novovzniknutá FBI na čele s legendárnym Edgarom J. Hooverom, no aj tí najlepší agenti ľahko uviazli v neprehľadnej sieti korupcie, strachu a násilia, ktorá prerástla celou osažskou rezerváciou. Vychádza v preklade Samuela Marca.

Predloha nového filmu Martina Scorseseho v hlavnej úlohe s Leonardom Di Capriom, ktorý je práve v kinách. Milionársky indiánsky kmeň, séria nevysvetliteľných vrážd a prvý veľký prípad americkej FBI. Je to trochu western a trochu triler, no predovšetkým skvelý dokumentárny román, ktorého jadro tvoria dve tekutiny - ropa a krv. Amerika sa s pôvodnými obyvateľmi veľmi nemaznala. Ak ich odsunuli kamsi na okraj, bol to ešte ten lepší prípad. Taký osud postretol aj kmeň Osagov, ktorému sa ušlo drsné a neúrodné územie na severe Oklahomy. Zrazu sa však ukázalo, že táto bezcenná zem ukrýva obrovské bohatstvo - ropu! Začiatkom 20. storočia sa z osažských Indiánov stali najbohatších ľudí na svete. Skutoční milionári! Ich mestá rozkvitali a neslýchané bohatstvo vyvolalo patričnú pozornosť. Niečo také sa totiž na tomto svete len tak neodpúšťa! David Grann napísal fascinujúcu knižku Vrahovia mesiaca kvetov, v ktorej prezradí, ako sa k ohromne bohatým Osagom postavili bieli Američania. Po objavení ropy sa totiž nezačala len zlatá horúčka, ale aj nevysvetliteľná séria vrážd. Tento komplikovaný prípad sa usilovala vyriešiť novovzniknutá FBI na čele s legendárnym Edgarom J. Hooverom, no aj tí najlepší agenti ľahko uviazli v neprehľadnej sieti korupcie, strachu a násilia, ktorá prerástla celou osažskou rezerváciou. Vychádza v preklade Samuela Marca.

Napínavý skutočný príbeh pustovníka, ktorý prežil v lese celkom sám dlhých dvadsaťsedem rokov. "Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol." Tak sa začína príbeh Chistophera Knighta, ktorý krátko po svojich dvadsiatych narodeninách zaparkoval svoje auto hlboko v lese a na štvrť storočia sa stratil z civilizácie. Čo ho k tomu viedlo? Prečo sa chcel stať "nikým"? A ako ho dlhé roky prežité v lese zmenili? Možno by sme sa však nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo v nej chce niekto vôbec zotrvať. Knightovi v lese spoločnosť ľudí nechýbala. Čítal knihy, počúval rádio a žil z toho, čo sa mu podarilo nakradnúť v neďalekých víkendových chatách. Stala sa z neho legenda. Zlodej-pustovník, ktorý sa špecializuje na trvanlivé potraviny, plynové bomby, baterky, no nepohrdne ani sladkosťami či výstrednými likérmi. Jedni ho chceli dolapiť, iní obdivovali jeho drzosť i životaschopnosť a snažili sa mu pomôcť. Až kým ho jedného dňa skutočne nechytili a neobvinili z viac ako tisícky krádeží. Americký spisovateľ Michael Finkel vo svojej dokumentárnej knihe Posledný pustovník rekonštruuje fascinujúce roky, ktoré Christopher Knight prežil v lesnej divočine. Vybudoval si tam vlastný svet, v ktorom si vystačil sám so sebou. Jeho pustovnícky príbeh je hlbokou úvahou nielen o samote, ale aj návrate do spoločnosti, do sveta, ktorému za tie dlhé roky takmer celkom prestal rozumieť. Dokáže svet porozumieť jemu? Kniha Michaela Finkela Posledný pustovník vychádza v preklade Martina Kubuša.

Napínavý skutočný príbeh amerického pustovníka, ktorý prežil v lese osamote dlhých dvadsaťsedem rokov. „Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol.“ Tak sa začína príbeh Chistophera Knighta, ktorý krátko po svojich dvadsiatych narodeninách zaparkoval svoje auto hlboko v lese a na štvrť storočia sa stratil z civilizácie. Čo ho k tomu viedlo? Prečo sa chcel stať „nikým“? A ako ho dlhé roky prežité v lese zmenili? Možno by sme sa však nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo v nej chce niekto vôbec zotrvať. Knightovi v lese spoločnosť ľudí nechýbala. Čítal knihy, počúval rádio a žil z toho, čo sa mu podarilo nakradnúť v neďalekých víkendových chatách. Stala sa z neho legenda. Zlodej-pustovník, ktorý sa špecializuje na trvanlivé potraviny, plynové bomby, baterky, no nepohrdne ani sladkosťami či výstrednými likérmi. Jedni ho chceli dolapiť, iní obdivovali jeho drzosť i životaschopnosť a snažili sa mu pomôcť. Až kým ho jedného dňa skutočne nechytili a neobvinili z viac ako tisícky krádeží. Americký spisovateľ Michael Finkel vo svojej dokumentárnej knihe Posledný pustovník rekonštruuje fascinujúce roky, ktoré Christopher Knight prežil v lesnej divočine. Vybudoval si tam vlastný svet, v ktorom si vystačil sám so sebou. Jeho pustovnícky príbeh je hlbokou úvahou nielen o samote, ale aj návrate do spoločnosti, do sveta, ktorému za tie dlhé roky takmer celkom prestal rozumieť. Dokáže svet porozumieť jemu?

Ľudstvo na tom ešte nikdy nebolo materiálne lepšie ako dnes. Napriek tomu však západné demokracie tŕpnu pri strate dôvery v politické elity a právom sa obávajú o svoju budúcnosť. Celý svet sa dnes nachádza v nebezpečnej situácii. Ak sa nepodarí revitalizovať chradnúci medzinárodný poriadok založený na pravidlách, najviac utrpia malé a zraniteľné krajiny nachádzajúce sa v krehkej zóne medzi svetovými veľmocami. A s nimi aj Slovensko. Slovenský zahraničnopolitický analytik a publicista Dalibor Roháč pôsobiaci vo washingtonskom think tanku American Enterprise Institute, vníma prebiehajúce oslabenie medzinárodného usporiadania ako hlavnú výzvu, ktorej čelí svet. Povojnové usporiadanie pomohlo obmedziť medzinárodné konflikty a prehĺbiť hospodárske väzby medzi krajinami. Bolo by však chybou vnímať medzinárodnú spoluprácu ako všeliek na každý neduh ľudstva. Dalibor Roháč vo svojej eseji Hľadanie kotvy tvrdí, že motorom inovácie medzinárodného poriadku môže byť aj schopnosť adaptovať sa na zmenu. Medzinárodné inštitúcie nie sú dokonalé, no ich úspešné reformy, ktoré sú v životnom záujme menších krajín, si vyžadujú jasný hodnotový kompas. Dnes je veľmi dôležité, ako západné demokracie odpovedia na rastúcu nespokojnosť a hnev voličov, na strach z imigrácie, ako aj na prerastanie korupcie do najvyšších poschodí politiky. Nároky na politických lídrov naprieč západným svetom sú mimoriadne vysoké. Dokáže ich nová politická generácia naplniť?

V tejto knihe je najpodstatnejšie to, čo NIE JE! Najnovšia kniha obľúbeného poľského reportéra Mariusza Szczygieła je zbierkou výnimočných reportáží o prázdnych miestach v ľudských životoch. Chrbticou najnovšej knihy Mariusza Szczygieła je neprítomnosť a absencia, teda to, čo NIE JE. Tak čo JE vlastne v NIE JE? Prečítate si tu dojímavý príbeh pražskej Vily Müller od svetoznámeho funkcionalistického architekta Adolfa Loosa. Stanete sa svedkami príprav dospelého muža na ohlasovaný koniec sveta. Prežijete pestrý život zapísaný do excelovskej tabuľky. Omráči vás pozoruhodný príbeh českej poetky a emigrantky Violy Fischerovej. Absolvujete posledný veselý výlet starnúceho autorovho otca do Prahy. Ponoríte sa do prachu budapeštianskeho obchodu so starožitnosťami. A napokon možno stratíte vieru v ľudské dobro pri hrôzostrašnom príbehu utýraného šesťročného chlapčeka, ktorý z noci na ráno zmenil celé Poľsko. Aj toto je Szczygiełovo NIE JE. A ešte oveľa viac. Najznámejší čechofil a citlivý pozorovateľ Mariusz Szczygieł má čuch na výnimočné ľudské príbehy, z ktorých zakaždým dokáže urobiť skutočnú literatúru. Krehké príbehy z knižky NIE JE ho ukazujú ako autora, ktorý nachádza v nepostrehnuteľných detailoch nielen univerzálne pravdy, ale aj obrovský vesmír ľudských životov v celej jeho komplikovanosti. Výnimočnú knihu poľského reportéra Mariusza Szcygieła NIE JE v roku 2019 ocenila porota najväčšej poľskej literárnej ceny Nike, kde zároveň získala aj cenu čitateľov. Vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Ústrednou osou najnovšej knihy obľúbeného poľského reportéra Mariusza Szczygieła je neprítomnosť, absencia, teda to, čo nie je. Čechofil a citlivý pozorovateľ Mariusz Szczygieł má skvelý nos na výnimočné príbehy. Vo svojej najnovšej knižke sa opäť ukázal v tom najlepšom svetle – ako autor, ktorý nachádza v nepostrehnuteľných detailoch nielen univerzálne pravdy, ale aj obrovský vesmír ľudských životov v celej jeho komplikovanosti. Dojímavý príbeh pražskej Vily Müller od architekta Adolfa Loosa, či hrôzostrašné pátranie po osudoch utýraného šesťročného chlapca, ktoré zmenila Poľsko. Aj to je Nie je. Výnimočnú knihu Mariusza Szcygieła ocenila porota najväčšej poľskej literárnej ceny Nike, kde zároveň získala aj cenu čitateľov.

Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny. Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka. Vojna, impérium, tisícky mŕtvych – všetko sú to až príliš nepredstaviteľné veci. Ale chorľavý chlapec so samopalom, ktorý nemá rád popravy, to je už čosi skutočné. A rovnako aj vojačikovia s jazvami na tvári i matky, ktoré po smrti detí zaživa zomreli medzi zbierkami známok, fotografiami, nikdy neoblečenými vecami. Po prvom vydaní knihy Zinkoví chlapci sa na Svetlanu Alexijevič spustila vlna súdnych sporov, ktoré proti nej viedli hrdinovia tejto knihy. Skutočne je pravda až taká neznesiteľná? Aj tá vlastná? V tejto knihe sa nedozviete, prečo Sovieti intervenovali do Afganistanu. Pochopíte však, aká nezmyselná je každá vojna, keď z nej prilietajú lietadlá plné zinkových sarkofágov. „Alexijevič opäť vyhľadávala veteránov a ženy, mladých vojakov a ich matky. Výsledkom je majstrovská reportáž a pravdepodobne aj jej najlepšia kniha. Zo slov mladíkov a ich matiek sa vynárajú ich problémy (teraz by sme ich asi nazvali posttraumatickou stresovou poruchou) a z individuálnych spomienok sa pomaličky rodia typické skúsenosti.“ Timothy Snyder – The New York Review of Books „Názov knihy je odkazom na zinkové rakvy, v ktorých sovietska armáda vracala matkám synov padlých vo vojne v Afganistane. Časti, prerozprávané z pohľadu matiek, z tej vojny urobili súčasnú, osobnú a asi najpravdivejšiu správu, aká kedy bola o vojne podaná. Alexijevič nám ju ponúka so svojou typickou jedinečnosťou a originalitou štýlu, vášňou, politickou inteligenciou a tragickou víziou.“ Philip Gourevitch – The New Yorker

Aj svetoznámy politológ Ivan Krastev zostal počas pandémie koronavírusu v domácej izolácii. O novom fenoméne, ktorý za niekoľko týždňov zmenil celý svet, sa tak rozhodol uvažovať hneď zahorúca. Jeho najnovšia esej vychádza naraz vo väčšine európskych krajín. Esej Ivana Krasteva Európa a pandémia nie je predpoveďou toho, ako bude vyzerať svet po koronavíruse. A nie je ani manifestom toho, ako by vyzerať mal. Je to snaha pozrieť sa na svet obrátený naruby a pochopiť fenomén, ktorý sa zásadne odlišuje od všetkého, čo nás postretlo doteraz. Vieme, že koronavírus najviac postihuje tých, ktorí už nejaké zdravotné problémy majú. A keďže liberálne demokracie trpia jednou z najvážnejších chorôb - nedôverou ľudí v inštitúcie -, patria práve ony medzi najohrozenejších pacientov. Krastev je presvedčený, že Európska únia bude po tejto kríze celkom iná než pred ňou: môže sa rozpadnúť, môže sa premeniť na modernú kópiu stredovekej Svätej rímskej ríše alebo môže dosiahnuť strategickú autonómiu. Jedna vec je však istá už dnes: nie je to kríza, ktorú môže Európska únia len tak jednoducho prečkať. "Svet sa zmení nie preto, že by naša spoločnosť po tejto zmene túžila, alebo preto, že by existoval konsenzus o tom, akým smerom nás má táto zmena posunúť. K zmene dôjde preto, že cesta späť neexistuje," hovorí uznávaný politológ Ivan Krastev vo svojej najnovšej knihe Európa a pandémia. Jeho nadčasová esej o tom, ako nás zmenil koronavírus, vychádza v preklade Samuela Marca.