Absynt strana 12 z 23

Aj svetoznámy politológ Ivan Krastev zostal počas pandémie koronavírusu v domácej izolácii. O novom fenoméne, ktorý za niekoľko týždňov zmenil celý svet, sa tak rozhodol uvažovať hneď zahorúca. Jeho najnovšia esej vychádza naraz vo väčšine európskych krajín. Esej Ivana Krasteva Európa a pandémia nie je predpoveďou toho, ako bude vyzerať svet po koronavíruse. A nie je ani manifestom toho, ako by vyzerať mal. Je to snaha pozrieť sa na svet obrátený naruby a pochopiť fenomén, ktorý sa zásadne odlišuje od všetkého, čo nás postretlo doteraz. Vieme, že koronavírus najviac postihuje tých, ktorí už nejaké zdravotné problémy majú. A keďže liberálne demokracie trpia jednou z najvážnejších chorôb – nedôverou ľudí v inštitúcie –, patria práve ony medzi najohrozenejších pacientov. Krastev je presvedčený, že Európska únia bude po tejto kríze celkom iná než pred ňou: môže sa rozpadnúť, môže sa premeniť na modernú kópiu stredovekej Svätej rímskej ríše alebo môže dosiahnuť strategickú autonómiu. Jedna vec je však istá už dnes: nie je to kríza, ktorú môže Európska únia len tak jednoducho prečkať. „Svet sa zmení nie preto, že by naša spoločnosť po tejto zmene túžila, alebo preto, že by existoval konsenzus o tom, akým smerom nás má táto zmena posunúť. K zmene dôjde preto, že cesta späť neexistuje,“ hovorí uznávaný politológ Ivan Krastev vo svojej najnovšej knihe Európa a pandémia. Jeho nadčasová esej o tom, ako nás zmenil koronavírus, vychádza v preklade Samuela Marca.

Začínajú sa najväčšie a najdramatickejšie preteky histórie! Kto sa stane nesmrteľným hrdinom? Kto vyšle do kozmu prvých ľudí? Budú to Američania? Alebo Sovieti? Pred vašimi očami sa začína budúcnosť! Buďte pri tom! Až do roku 1979, kedy po prvý raz vyšla slávna a dnes už klasická vesmírna reportáž Toma Wolfa Správna posádka, malo len málo ľudí predstavu o tom, čo so sebou prináša život astronauta. Objavovanie nekonečného kozmu je fascinujúce. No rovnako vzrušujúci je aj vnútorný vesmír astronautov. Keď roku 1957 poslali Sovieti na orbitu satelit Sputnik 1, v USA sa spustila panika. Čo ak sa tým pre úhlavných nepriateľov otvára možnosť bombardovania z vesmíru? V centre Wolfovej pozornosti stojí posádka projektu Mercury, ktorá sa sformovala roku 1958. Cieľom projektu bolo vyslať prvý raz do vesmíru ľudskú posádku a dostať ju aj bezpečne naspäť na Zem. Zo silnej sedmičky astronautov, do ktorej vkladala svoje nádeje celá Amerika, sa stali nesmrteľní hrdinovia. A to dávno pred plánovaným letom mimo zemskej atmosféry. Určite v sebe mali čosi, čo hraničilo so šialenstvom. No mali aj odvahu nesmrteľných kovbojov. Tom Wolfe pred nami otvára fascinujúcu kapitolu dejín dobývania vesmíru, keď sa zo skratky NASA stal skutočný pojem a sny sa menili na realitu. Tu sa začína budúcnosť! Tom Wolfe bol jedným z vrcholných predstaviteľov literárno-žurnalistického prúdu známeho ako „New Journalism“, ktorý v sebe spájal to najlepšie z literatúry a novinárčiny. Jeho vesmírna reportáž Správna posádka s podtitulom Americká cesta do vesmíru vychádza v preklade Samuela Marca.

11. září 2001 – tohle datum změnilo náš pohled na Afghánistán. Krátce po americké vojenské odvetě přijela do Kábulu také válečná reportérka Asne Seierstad. Nenapsala knihu o boji s terorismem, ale o jedné afghánské rodině. Sultán Chán, knihkupec z Kábulu, ji nechal zblízka pozorovat život v jeho domácnosti. Vztahy mezi první a druhou ženou, dcerami a syny i dalšími příbuznými. Sultán chápe svou práci jako životní misi – chce Afghánce vzdělávat a nechávat svobodně zaznít všechny názory. Doma ale platí jen jeho slovo. Rozhoduje o celé rodině. Kdo si koho může vzít, s kým se smí stýkat, kde a zda vůbec může pracovat. Nemá rád burky, ale ženy s vlastním rozumem také ne. „Čtu Knihkupce z Kábulu a vidím před sebou přesně tu afghánskou domácnost, v jaké jsem žila několik let i já. Se vším, co na ní lze milovat, obdivovat, ale i nesnášet,“ napsala Petra Procházková. Asne Seierstad pronikla do afghánské každodennosti tak hluboko, jak se to nepodařilo snad žádné ženě „ze Západu“. Kniha, která byla v českých knihkupectvích dlouhou nedostupná, vychází v revidovaném překladu Daniely Zounkové v edici Prokletí reportéři.

Ústrednou osou najnovšej knihy obľúbeného poľského reportéra Mariusza Szczygieła je neprítomnosť, absencia, teda to, čo nie je. Čechofil a citlivý pozorovateľ Mariusz Szczygieł má skvelý nos na výnimočné príbehy. Vo svojej najnovšej knižke sa opäť ukázal v tom najlepšom svetle – ako autor, ktorý nachádza v nepostrehnuteľných detailoch nielen univerzálne pravdy, ale aj obrovský vesmír ľudských životov v celej jeho komplikovanosti. Dojímavý príbeh pražskej Vily Müller od architekta Adolfa Loosa, či hrôzostrašné pátranie po osudoch utýraného šesťročného chlapca, ktoré zmenila Poľsko. Aj to je Nie je. Výnimočnú knihu Mariusza Szcygieła ocenila porota najväčšej poľskej literárnej ceny Nike, kde zároveň získala aj cenu čitateľov.

Ľudstvo na tom ešte nikdy nebolo materiálne lepšie ako dnes. Napriek tomu však západné demokracie tŕpnu pri strate dôvery v politické elity a právom sa obávajú o svoju budúcnosť. Celý svet sa dnes nachádza v nebezpečnej situácii. Ak sa nepodarí revitalizovať chradnúci medzinárodný poriadok založený na pravidlách, najviac utrpia malé a zraniteľné krajiny nachádzajúce sa v krehkej zóne medzi svetovými veľmocami. A s nimi aj Slovensko. Slovenský zahraničnopolitický analytik a publicista Dalibor Roháč pôsobiaci vo washingtonskom think tanku American Enterprise Institute, vníma prebiehajúce oslabenie medzinárodného usporiadania ako hlavnú výzvu, ktorej čelí svet. Povojnové usporiadanie pomohlo obmedziť medzinárodné konflikty a prehĺbiť hospodárske väzby medzi krajinami. Bolo by však chybou vnímať medzinárodnú spoluprácu ako všeliek na každý neduh ľudstva. Dalibor Roháč vo svojej eseji Hľadanie kotvy tvrdí, že motorom inovácie medzinárodného poriadku môže byť aj schopnosť adaptovať sa na zmenu. Medzinárodné inštitúcie nie sú dokonalé, no ich úspešné reformy, ktoré sú v životnom záujme menších krajín, si vyžadujú jasný hodnotový kompas. Dnes je veľmi dôležité, ako západné demokracie odpovedia na rastúcu nespokojnosť a hnev voličov, na strach z imigrácie, ako aj na prerastanie korupcie do najvyšších poschodí politiky. Nároky na politických lídrov naprieč západným svetom sú mimoriadne vysoké. Dokáže ich nová politická generácia naplniť?

Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Svetoznámy americký spisovateľ John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: „Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka."

Kultová reportáž Ryszarda Kapuścińského, ktorý bol vždy tam, kde sa hýbali dejiny. V sedemdesiatych rokoch sa ocitol v rozvrátenej Angole na prahu dlhej občianskej vojny. Bola to dlhá vojna. A táto krajina v nej takmer celkom vykrvácala. V roku 1974, pár mesiacov pred vyhlásením nezávislosti, býval Ryszard Kapuściński v Luande, hlavnom meste Angoly, kde pracoval ako zahraničný korešpondent. Sledoval mesto, ktoré sa postupne vyľudňovalo, pozoroval paniku utekajúcich portugalských kolonialistov, bol svedkom masového šialenstva, klinickej smrti jedného mesta pod neustálou hrozbou delostreleckého bombardovania. Neskôr odišiel priamo na front, na miesta, z ktorých všetci utekali, aby sa stal svedkom jednej z mnohých krvavých premien bývalých zámorských kolónií. Svoje angolské zážitky opísal vo výnimočnej knihe Ďalší deň života, ktorá nie je len o vojne a proti vojne, ale rozpráva aj o osamelosti reportéra uprostred dejinného chaosu, o nezmyselnosti vraždenia, o neistom zajtrajšku, no najmä o živote, ktorého cena rastie každým dňom. „Boli tam také situácie, v ktorých sme vedeli, že už ďalej nebudeme žiť. A každý deň sme s úľavou hovorili: Ďalší deň života, mám za sebou ďalší deň...“ povedal o svojom živote v Angole Ryszard Kapuściński. Kniha Ryszarda Kapuścińského Ďalší deň života vychádza v preklade Patrika Orieška.

Sledujete, jak mizí vaši příbuzní. Mučí a vraždí je vaši sousedé nebo známí. Záminka může být jakákoli. Potom to všechno skončí. A teď se naučte s bývalými dozorci a popravčími opět žít. Vítejte v Kambodži. Wojciech Tochman prozkoumává ve svých reportážích temná místa. Do Bosny, Rwandy nebo Kambodže se nevydával za senzací, ale chtěl se dotknout toho, čeho se bojíme, co se v lidech někde hluboko skrývá. Pol Pot a jeho příběh přitahují pozornost, ale člověk připoutaný řetězem u rozpadlé chatrče? Ostatně, kdo může svého nemocného příbuzného zavřít do klece? Jedině zlý člověk. To je jednoduchá odpověď. Tochman strávil v Kambodži, jedné z nejchudších zemí stále ohrožených přírodními katastrofami, dostatečně dlouhou dobu na to, aby jednoduché odpovědi nehledal. Doprovázel psychiatričku Sody Ang, která se pokouší vysvětlit rodinám, co skutečně trápí jejich nemocné příbuzné, a začít je skutečně léčit. Protože zatím jsou místo léčby psychóz zavíráni do klecí nebo přivazováni za nohu. Narušené duše, i takové jsou výsledky řádění Rudých Khmerů. Kambodžská společnost se rozložila, přišla o vzájemnou důvěru, zapletla se do sítě strachu a pověr. Zlí duchové – tak by to Kambodžané popsali. Když je jednou vypustíte, dlouho netrvá, než jsou zase zkroceni. Kniha vychází v překladu Michaly Benešové v edici Prokletí reportéři.

Keď si Krzysztof Kieślowski kúpil motorku, najskôr ju rozmontoval do poslednej skrutky a znova zložil, aby zistil, ako funguje. Presne tak isto pristupoval aj k svojim filmovým hrdinom. Poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska, autorka skvelej reportážnej knihy Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska, sa rozhodla preskúmať život, osobnosť i tvorbu jedného z najvýznamnejších režisérov dejín svetovej kinematografie. Krzysztof Kieślowski bol iba neznámy Poliak, ktorý v deväťdesiatych rokoch vyšiel z tieňa postkomunistického priestoru a svojimi filmami napokon dobyl celý svet od Berlinale až po Cannes, kde mu v roku 1994 vyfúkol vytúženú Zlatú palmu nečakaný víťaz Pulp Fiction. Detstvo Krzysztofa Kieślowského bolo výrazne poznačené predčasnou smrťou chorľavého otca. Nasledovalo obdobie hľadanie sa a zúfalá snaha vyhnúť sa povinnej vojenskej službe, pri ktorej sa opakovane podrobil brutálnej hladovke. Nasledovali pokusy opakovane sa dostať na slávnu lodžskú filmovú školu a neskôr prišli prvé svieže dokumentárne filmy, ktoré sa zameriavali na skutočných ľudí a nie „hrdinov“. Prišli však aj neúspechy, odmietnutie kritiky a úsilie zachovať si objektivitu a triezvosť nielen počas rozmachu hnutia Solidarność, či výnimočného stavu, ale aj po dosiahnutí celosvetového úspechu. Katarzyna Surmiak-Domańska hovorí, že túto knihu nenapísala od stola. Stretla sa s množstvom ľudí, na ktorých Krzysztof Kieślowski zanechal svoj ľudský odtlačok. Nevynecháva pritom žiaden úsek života svojho hrdinu, rozoberá ho na súčiastky tak, ako on kedysi dávno svoju prvú motorku. Jej kniha Kieślowski v detaile je výnimočná biografia, skvelá reportáž a zároveň pútavý román nielen o slávnom režisérovi, ale aj o zmenách, ktorými si prešla Stredná Európa na prahu nového tisícročia.