Absynt strana 11 z 23

Hlavnou postavou tejto knihy je mesto. Spálené mesto. Mesto z prachu, popola a ruín. Marek Hudec vo svojom dokumentárnom románe Uzol skúma rany, ktoré na Nových Zámkoch zanechali tony padajúcich bômb. Tri zničujúce americké bombardovania medzi októbrom 1944 a marcom 1945 navždy zmenili tvár mesta Nové Zámky. Tisíce zabitých ľudí, veľká väčšina budov v troskách. Po druhej svetovej vojne boli Nové Zámky najviac zničeným mestom na území dnešného Slovenska a dobové zápisy prirovnávajú deštrukciu mesta, ktoré pokryla vrstva prachu a popola, k Sodome a Gomore. Slovenský novinár a spisovateľ Marek Hudec sa ponoril hlboko do minulosti Nových Zámkov, aby nám vo svojej knihe Uzol ponúkol podrobný príbeh týchto hrozivých dní, o ktorých sa málo píše aj v historických knihách. Je to dokumentárna próza, ktorá zaznamenáva desiatky rôznych ľudských osudov – každý z nich je iný, no každý z nich osudovo poznačila trieštivá smrť, ktorá prišla z neba. Nové Zámky boli významným železničným uzlom. Útok bombardérov, po ktorom sa stovky domov stratili v kráteroch a zo samotnej železničnej stanice sa stala len spleť skrúteného železa sa preto do istej miery dá pochopiť. Prečo však muselo zahynúť toľko nevinných civilistov? A prečo najzničujúcejšie bombardovanie prišlo v marci 1945, keď bol už koniec vojny prakticky na dohľad? To je jedna z mnohých záhad, ktoré sa Marek Hudec pokúša objasniť vo svojej mimoriadne silnej dokumentárnej knihe.

Keď si Krzysztof Kieślowski kúpil motorku, najskôr ju rozmontoval do poslednej skrutky a znova zložil, aby zistil, ako funguje. Presne tak isto pristupoval aj k svojim filmovým hrdinom. Poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska, autorka skvelej reportážnej knihy Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska, sa rozhodla preskúmať život, osobnosť i tvorbu jedného z najvýznamnejších režisérov dejín svetovej kinematografie. Krzysztof Kieślowski bol iba neznámy Poliak, ktorý v deväťdesiatych rokoch vyšiel z tieňa postkomunistického priestoru a svojimi filmami napokon dobyl celý svet od Berlinale až po Cannes, kde mu v roku 1994 vyfúkol vytúženú Zlatú palmu nečakaný víťaz Pulp Fiction. Detstvo Krzysztofa Kieślowského bolo výrazne poznačené predčasnou smrťou chorľavého otca. Nasledovalo obdobie hľadanie sa a zúfalá snaha vyhnúť sa povinnej vojenskej službe, pri ktorej sa opakovane podrobil brutálnej hladovke. Nasledovali pokusy opakovane sa dostať na slávnu lodžskú filmovú školu a neskôr prišli prvé svieže dokumentárne filmy, ktoré sa zameriavali na skutočných ľudí a nie „hrdinov“. Prišli však aj neúspechy, odmietnutie kritiky a úsilie zachovať si objektivitu a triezvosť nielen počas rozmachu hnutia Solidarność, či výnimočného stavu, ale aj po dosiahnutí celosvetového úspechu. Katarzyna Surmiak-Domańska hovorí, že túto knihu nenapísala od stola. Stretla sa s množstvom ľudí, na ktorých Krzysztof Kieślowski zanechal svoj ľudský odtlačok. Nevynecháva pritom žiaden úsek života svojho hrdinu, rozoberá ho na súčiastky tak, ako on kedysi dávno svoju prvú motorku. Jej kniha Kieślowski v detaile je výnimočná biografia, skvelá reportáž a zároveň pútavý román nielen o slávnom režisérovi, ale aj o zmenách, ktorými si prešla Stredná Európa na prahu nového tisícročia. Kieślowski v detaile vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Vlaky sú ešte veľmi pomalé a zanechávajú za sebou dlhý pás čierneho dymu, kone a vozy na cestách sú samozrejmosť a na autá hľadíme s veľkou nedôverou. Máte chuť na takúto cestu v čase? Vyrazte do stratenej Haliče. Ľvov. Černovice. Drohobyč. Brody. To sú názvy staníc, na ktorých zastaneme pri našej spoločnej ceste s Martinom Pollackom. Tieto mená zároveň vyvolávajú predstavy nádherných ulíc a bulvárov najvýchodnejšej časti monarchie. Haličská exotika však mala aj svoju odvrátenú stranu v podobe rozbahnených uličiek a chudobných štetlov. Halič, kedysi hrdá súčasť veľkého Rakúsko-Uhorska, dnes zapadnutý kus sveta roztrhaný medzi Poľsko a Ukrajinu. Zmizla z máp a zmizla aj z pamäti. Pritom jej kultúrne bohatstvo bolo nesmierne. Úžasné tolerantné prostredie, v ktorom sa miešali rôzne kultúry, etniká i konfesie, dalo svetu mnohých svetoznámych spisovateľov ako Joseph Roth, Bruno Schulz či Paul Celan a viaceré haličské mestá sú podnes výkladnými skriňami zašlej slávy tohto kraja. Martin Pollack nás vo svojom slávnom historickom bedekri pozýva na nostalgickú cestu po rozkvitajúcich mestách, kde sa na námestiach miešajú desiatky rôznych jazykov, po dedinách, v ktorých sa objavili ropné ložiská a nezvyčajné bohatstvo, no aj po biednych židovských štetloch, ktorých jedinou budúcnosťou je len rozpad a zmar. Kniha Halič. Putovanie po stratenom svete v sebe spája historickú reportáž, cestopis i kultúrne dejiny jedného čarovného kúta sveta. Je to povinné čítanie pre všetkých, ktorí si obľúbili knihu Americký cisár. Nevšedná cestopisná kniha Martina Pollacka Halič. Putovanie po stratenom svete vychádza v preklade Michala Hvoreckého a s archívnymi fotografiami z autorovej zbierky.

Hneď za Sochou slobody sa otvára brána do Ameriky. Má podobu maličkého ostrova, z ktorého do vysneného raja vedie len uzučký drevený mostík. Ako sa tam pomestia všetci tí ľudia so svojimi ťažkými batožinami a obrovskými snami? Poľská reportérka Małgorzata Szejnert nás so sebou berie na ďalekú cestu. Prejdeme s ňou celý oceán, aby sme napokon zakotvili na brehu legendárneho Ellis Islandu pri pobreží New Yorku. Od konca devätnásteho storočia až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tu nachádzala imigračná stanica, tesná brána, za ktorou bolo možné žiť svoje sny. Do Ameriky tadiaľto prúdili davy ľudí, ktorým doma chýbal chlieb, bezpečnosť či sloboda. Na lodiach všemožných romantických mien sem prichádzajú Nemci, Škandinávci, Íri, Francúzi, Holanďania, Poliaci, Taliani, Gréci, Slováci, Česi, Rusi i Židia rôznej štátnej príslušnosti. Väčšina z nich tu strávi najviac pár hodín. Tí, ktorí nemali toľko šťastia, prežili tu častokrát aj niekoľko mesiacov, dlhú karanténu a nekonečné vyšetrenia. Nemálo však bolo aj tých, ktorí sa hneď museli vydať na cestu späť. Tam, kde sa končí Americký cisár Martina Pollacka, začína sa Ostrov kľúč Małgorzaty Szejnert. Tieto knihy sú ako dve rôzne kapitoly toho istého príbehu. Príbehu o Európe, Amerike a obrovskej túžbe žiť dobrý a slušný život. Małgorzata Szejnert sa však nezaujíma len o osudy imigrantov. Rovnako ju zaujímajú aj príbehy zamestnancov imigračnej stanice, lekárov, sestier, opatrovateliek či komisárov. Pred nami sa otvára veľkolepá freska jedného maličkého ostrova, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky. Výnimočná kniha Ostrov kľúč vychádza v preklade Karola Chmela.

Nahliadnite pod pokrievku hrnca, v ktorom sa varia svetové dejiny! V jedinečnej reportáži, ktorá je zároveň tak trochu aj kuchárskou knihou. Že je takéto spojenie nemožné? Nie pre Witolda Szabłowského! Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky? Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa. Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň. Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

Sledujete, jak mizí vaši příbuzní. Mučí a vraždí je vaši sousedé nebo známí. Záminka může být jakákoli. Potom to všechno skončí. A teď se naučte s bývalými dozorci a popravčími opět žít. Vítejte v Kambodži. Wojciech Tochman prozkoumává ve svých reportážích temná místa. Do Bosny, Rwandy nebo Kambodže se nevydával za senzací, ale chtěl se dotknout toho, čeho se bojíme, co se v lidech někde hluboko skrývá. Pol Pot a jeho příběh přitahují pozornost, ale člověk připoutaný řetězem u rozpadlé chatrče? Ostatně, kdo může svého nemocného příbuzného zavřít do klece? Jedině zlý člověk. To je jednoduchá odpověď. Tochman strávil v Kambodži, jedné z nejchudších zemí stále ohrožených přírodními katastrofami, dostatečně dlouhou dobu na to, aby jednoduché odpovědi nehledal. Doprovázel psychiatričku Sody Ang, která se pokouší vysvětlit rodinám, co skutečně trápí jejich nemocné příbuzné, a začít je skutečně léčit. Protože zatím jsou místo léčby psychóz zavíráni do klecí nebo přivazováni za nohu. Narušené duše, i takové jsou výsledky řádění Rudých Khmerů. Kambodžská společnost se rozložila, přišla o vzájemnou důvěru, zapletla se do sítě strachu a pověr. Zlí duchové – tak by to Kambodžané popsali. Když je jednou vypustíte, dlouho netrvá, než jsou zase zkroceni. Kniha vychází v překladu Michaly Benešové v edici Prokletí reportéři.

Monumentálna kniha o černobyľskej jadrovej katastrofe. Príbeh explózie, ktorá zmenila svet a oči celej planéty upriamila na jedno dovtedy celkom bezvýznamné miesto. Hodiny tikajú. Sekundy ubiehajú. A svet pred katastrofou od toho po nej delí len tenká hranica. Teraz sa už všetko stalo. A my musíme zistiť, ako to prežiť. 26. apríl 1986 nezmenil len toto miesto, ale aj celý svet. Práca americkej historičky Kate Brown na tejto knihe trvala desať rokov. Skúmala archívne materiály, nahrávala hodiny a hodiny rozhovorov so svedkami katastrofy a ľuďmi žijúcimi v černobyľskej zakázanej zóne, aby napokon vytvorila nielen dôveryhodný obraz katastrofy a života po nej, ale aby sa pokúsila zmeniť aj oficiálny pohľad na tieto udalosti. Jej hrdinami sú vedci, záchranári i obyčajní ľudia. Černobyľ: Príručka prežitia, to je fascinujúci historický triler, ktorý ideálne dopĺňa obraz černobyľskej jadrovej katastrofy z obľúbenej knihy Černobyľská modlitba nobelistky Svetlany Alexijevič. Akú úlohu pri tejto katastrofe zohrali politici a odborníci v oblasti atómovej energie?

Láska. Strata. Hľadanie. To všetko so sebou prináša smrť niekoho blízkeho. A keď je tým blízkym nekonečne milovaný otec, všetko sa ešte umocňuje, všetko je ešte náročnejšie. Toto je najosobnejší text obľúbenej Chimamandy Ngozi Adichie! Keď prišla pandémia COVID-19, počas spoločných videohovorov najčastejšie videla len jeho čelo – otec si totiž nevedel správne nastaviť kameru na telefóne. A potom zmizlo aj to čelo. Úderom nečakanej a neúprosnej smrti. Otec zomrel. Táto strata bola o to krutejšia, že prišla v čase, keď sa ani tí najbližší, rozdelený neprekonateľným múrom pandémie, nemohli stretnúť osobne. To, čo nasledovalo, nebolo len zlomené srdce. Bolo to srdce rozdriapané na tisíc kúskov. V úprimnej a intímnej esejistickej knihe Pár poznámok o smútku nám Chimamanda Ngozi Adichie ponúka obraz cesty, ktorou sa uberala po smrti svojho otca. Od zúfalstva cez zúrivosť, nepochopenie, neuverenie, až po záplavu lásky. Je to jej najosobnejšia kniha, no všetko, o čom v nej rozpráva, je zároveň absolútne univerzálne a prenosné. Láska. Strata. Smrť. Hľadanie. Nádej. Slová a situácie, ktoré skôr či neskôr postretnú každého z nás. Výnimočná esej Chimamandy Ngozi Adichie Pár poznámok o smútku vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

Kokain není jen brazilský problém. Vyvolává ho poptávka z Evropy a Spojených států. Proto investigativní novinář a specialista na organizovaný zločin Misha Glenny rozplétá nitky, za které tahá narkomafie v Rio de Janeiru. Silný příběh vzestupu a pádu jednoho z drogových bossů velmi zblízka ukazuje, jak vypadá život v proslulé favele Rocinha. Antônio Francisco Bonfim Lopes, jemuž se přezdívá Nem, byl jen obyčejný člověk, jehož dcera onemocněla vzácnou nemocí. Na její léčbu potřeboval peníze. Tolik peněz, že musel opustit obyčejnou práci a vydat se na cestu vzhůru, uličkami rodné Rocinhy tam, kde sídlil „don“ Lulu. Jen on mu peníze mohl půjčit. Stejně jako všichni ve favele věděl, že čekat pomoc od brazilského státu nemá smysl. A tak Antônio přehodil výhybku ve svém životě a stal se součástí narkobyznysu a postupně i jedním z jejích vládců. To vše se stalo v době, kdy ve favelách chtěli udělat i brazilské ozbrojené složky. Policie ale jen tak vstoupit do favely nemůže – a tak se z operace stala bitva o Rio. Glenny mluvil s Nemovou rodinou, přáteli i nepřáteli, s policisty a detektivy. A to, jak hluboko dokázal proniknout do chudé čtvrti, v níž šťastnější Rio vidí jen problémy, je neuvěřitelné.

Chceme byť lepší. Zbaviť sa predsudkov. Aj tých najskrytejších. Ale kedy s tým začať? Najlepšie hneď teraz! S pokračovaním slávneho feministického manifestu Chimamandy Ngozi Adichie! Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, povedala nám Chimamanda Ngozi Adichie vo svojej rovnomennej eseji. A potom sa jej kamarátka z detstva opýtala, ako má vychovať feministku zo svojej maličkej dcéry. Výsledkom je osobný a priamy list, z ktorého sa napokon stal ďalší svetoznámy feministický manifest. Chimamanda Ngozi Adichie nám ukazuje, aké obrovské a fatálne chyby robíme už pri výchove svojich detí. Od samého začiatku vštepujeme malým chlapcom, že sú dôležitejší ako malé dievčatká, a naopak. No bez toho, aby sme sa tento stav pokúsili zmeniť, nikdy nevytvoríme spravodlivý a rovný svet. Táto kniha je určená matkám ako aj otcom. Je kritickým pohľadom na nespravodlivosť vo svete, ale aj návodom na to, ako sa pokúsiť o zmenu. V neposlednom rade je to však krásna úvaha o rodičovstve. Chimamanda Ngozi Adichie trvá na svojom – musíme si byť rovní –, bez ohľadu na farbu pokožky, pohlavie, či vierovyznanie. Hovorí nám to vo svojich skvelých románoch a rovnako aj v silných populárnych esejach.