Absynt strana 11 z 32

Jak daleko je z Čečenska do Česka? Zdálo by se, že je to na druhém konci světa. Ale najednou jsou tanky od Grozného na Ukrajině. V dnešním světě už nic není příliš vzdálené. Nejen proto je dobré přečíst si novou knihu jednoho z nejzkušenějších současných polských reportérů. Pohled na válku v Čečensku, kterou Wojciech Jagielski zažil na místě, je nesmírně aktuální. Také to měla být blesková operace. Vidíme stejné ruské chyby, stejnou neústupnost, bezohlednost k civilním obětem a manipulaci s fakty. Neochotu vyjednávat s druhou stranou a lži na mezinárodním fóru. Ale přeci jen potřebujeme zkušeného průvodce, protože Čečensko je země pro Středoevropana v mnoha ohledech exotická. Především je to muslimská společnost a aspekt víry hrál nejen v této válce důležitou roli. Ruská strana mohla řadu let bojovat s „islámskými teroristy“ a atmosféra na přelomu tisíciletí tomu nahrávala. Čečenští horalé jsou svými povahami skutečně tvrdí a nebojí se žádné zbraně – jak se ukázalo v Beslanu. Tradiční klanová společnost uznává jiné hodnoty a ne vždy je dokážeme pochopit. Tento příběh o touze po svobodě je také vyprávěním o cti, krevní mstě a silných rodových vazbách. Kamenné věže vychází v překladu Petrušky Šustrové v edici Prokletí reportéři.

Jak daleko je z Čečenska do Česka? Zdálo by se, že je to na druhém konci světa. Ale najednou jsou tanky od Grozného na Ukrajině. V dnešním světě už nic není příliš vzdálené. Nejen proto je dobré přečíst si novou knihu jednoho z nejzkušenějších současných polských reportérů. Pohled na válku v Čečensku, kterou Wojciech Jagielski zažil na místě, je nesmírně aktuální. Také to měla být blesková operace. Vidíme stejné ruské chyby, stejnou neústupnost, bezohlednost k civilním obětem a manipulaci s fakty. Neochotu vyjednávat s druhou stranou a lži na mezinárodním fóru. Ale přeci jen potřebujeme zkušeného průvodce, protože Čečensko je země pro Středoevropana v mnoha ohledech exotická. Především je to muslimská společnost a aspekt víry hrál nejen v této válce důležitou roli. Ruská strana mohla řadu let bojovat s „islámskými teroristy“ a atmosféra na přelomu tisíciletí tomu nahrávala. Čečenští horalé jsou svými povahami skutečně tvrdí a nebojí se žádné zbraně – jak se ukázalo v Beslanu. Tradiční klanová společnost uznává jiné hodnoty a ne vždy je dokážeme pochopit. Tento příběh o touze po svobodě je také vyprávěním o cti, krevní mstě a silných rodových vazbách. Kamenné věže vychází v překladu Petrušky Šustrové v edici Prokletí reportéři.

Začínajú sa najväčšie a najdramatickejšie preteky histórie! Kto sa stane nesmrteľným hrdinom? Kto vyšle do kozmu prvých ľudí? Budú to Američania? Alebo Sovieti? Pred vašimi očami sa začína budúcnosť! Buďte pri tom! Až do roku 1979, kedy po prvý raz vyšla slávna a dnes už klasická vesmírna reportáž Toma Wolfa Správna posádka, malo len málo ľudí predstavu o tom, čo so sebou prináša život astronauta. Objavovanie nekonečného kozmu je fascinujúce. No rovnako vzrušujúci je aj vnútorný vesmír astronautov. Keď roku 1957 poslali Sovieti na orbitu satelit Sputnik 1, v USA sa spustila panika. Čo ak sa tým pre úhlavných nepriateľov otvára možnosť bombardovania z vesmíru? V centre Wolfovej pozornosti stojí posádka projektu Mercury, ktorá sa sformovala roku 1958. Cieľom projektu bolo vyslať prvý raz do vesmíru ľudskú posádku a dostať ju aj bezpečne naspäť na Zem. Zo silnej sedmičky astronautov, do ktorej vkladala svoje nádeje celá Amerika, sa stali nesmrteľní hrdinovia. A to dávno pred plánovaným letom mimo zemskej atmosféry. Určite v sebe mali čosi, čo hraničilo so šialenstvom. No mali aj odvahu nesmrteľných kovbojov. Tom Wolfe pred nami otvára fascinujúcu kapitolu dejín dobývania vesmíru, keď sa zo skratky NASA stal skutočný pojem a sny sa menili na realitu. Tu sa začína budúcnosť! Tom Wolfe bol jedným z vrcholných predstaviteľov literárno-žurnalistického prúdu známeho ako „New Journalism“, ktorý v sebe spájal to najlepšie z literatúry a novinárčiny. Jeho vesmírna reportáž Správna posádka s podtitulom Americká cesta do vesmíru vychádza v preklade Samuela Marca.

11. září 2001 – tohle datum změnilo náš pohled na Afghánistán. Krátce po americké vojenské odvetě přijela do Kábulu také válečná reportérka Asne Seierstad. Nenapsala knihu o boji s terorismem, ale o jedné afghánské rodině. Sultán Chán, knihkupec z Kábulu, ji nechal zblízka pozorovat život v jeho domácnosti. Vztahy mezi první a druhou ženou, dcerami a syny i dalšími příbuznými. Sultán chápe svou práci jako životní misi – chce Afghánce vzdělávat a nechávat svobodně zaznít všechny názory. Doma ale platí jen jeho slovo. Rozhoduje o celé rodině. Kdo si koho může vzít, s kým se smí stýkat, kde a zda vůbec může pracovat. Nemá rád burky, ale ženy s vlastním rozumem také ne. „Čtu Knihkupce z Kábulu a vidím před sebou přesně tu afghánskou domácnost, v jaké jsem žila několik let i já. Se vším, co na ní lze milovat, obdivovat, ale i nesnášet,“ napsala Petra Procházková. Asne Seierstad pronikla do afghánské každodennosti tak hluboko, jak se to nepodařilo snad žádné ženě „ze Západu“. Kniha, která byla v českých knihkupectvích dlouhou nedostupná, vychází v revidovaném překladu Daniely Zounkové v edici Prokletí reportéři.

Láska. Strata. Hľadanie. To všetko so sebou prináša smrť niekoho blízkeho. A keď je tým blízkym nekonečne milovaný otec, všetko sa ešte umocňuje, všetko je ešte náročnejšie. Toto je najosobnejší text obľúbenej Chimamandy Ngozi Adichie! Keď prišla pandémia COVID-19, počas spoločných videohovorov najčastejšie videla len jeho čelo – otec si totiž nevedel správne nastaviť kameru na telefóne. A potom zmizlo aj to čelo. Úderom nečakanej a neúprosnej smrti. Otec zomrel. Táto strata bola o to krutejšia, že prišla v čase, keď sa ani tí najbližší, rozdelený neprekonateľným múrom pandémie, nemohli stretnúť osobne. To, čo nasledovalo, nebolo len zlomené srdce. Bolo to srdce rozdriapané na tisíc kúskov. V úprimnej a intímnej esejistickej knihe Pár poznámok o smútku nám Chimamanda Ngozi Adichie ponúka obraz cesty, ktorou sa uberala po smrti svojho otca. Od zúfalstva cez zúrivosť, nepochopenie, neuverenie, až po záplavu lásky. Je to jej najosobnejšia kniha, no všetko, o čom v nej rozpráva, je zároveň absolútne univerzálne a prenosné. Láska. Strata. Smrť. Hľadanie. Nádej. Slová a situácie, ktoré skôr či neskôr postretnú každého z nás. Výnimočná esej Chimamandy Ngozi Adichie Pár poznámok o smútku vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

Láska. Strata. Hľadanie. To všetko so sebou prináša smrť niekoho blízkeho. A keď je tým blízkym nekonečne milovaný otec, všetko sa ešte umocňuje, všetko je ešte náročnejšie. Toto je najosobnejší text obľúbenej Chimamandy Ngozi Adichie! Keď prišla pandémia COVID-19, počas spoločných videohovorov najčastejšie videla len jeho čelo – otec si totiž nevedel správne nastaviť kameru na telefóne. A potom zmizlo aj to čelo. Úderom nečakanej a neúprosnej smrti. Otec zomrel. Táto strata bola o to krutejšia, že prišla v čase, keď sa ani tí najbližší, rozdelený neprekonateľným múrom pandémie, nemohli stretnúť osobne. To, čo nasledovalo, nebolo len zlomené srdce. Bolo to srdce rozdriapané na tisíc kúskov. V úprimnej a intímnej esejistickej knihe Pár poznámok o smútku nám Chimamanda Ngozi Adichie ponúka obraz cesty, ktorou sa uberala po smrti svojho otca. Od zúfalstva cez zúrivosť, nepochopenie, neuverenie, až po záplavu lásky. Je to jej najosobnejšia kniha, no všetko, o čom v nej rozpráva, je zároveň absolútne univerzálne a prenosné. Láska. Strata. Smrť. Hľadanie. Nádej. Slová a situácie, ktoré skôr či neskôr postretnú každého z nás.

11. září 2001 – tohle datum změnilo náš pohled na Afghánistán. Krátce po americké vojenské odvetě přijela do Kábulu také válečná reportérka Asne Seierstad. Nenapsala knihu o boji s terorismem, ale o jedné afghánské rodině. Sultán Chán, knihkupec z Kábulu, ji nechal zblízka pozorovat život v jeho domácnosti. Vztahy mezi první a druhou ženou, dcerami a syny i dalšími příbuznými. Sultán chápe svou práci jako životní misi – chce Afghánce vzdělávat a nechávat svobodně zaznít všechny názory. Doma ale platí jen jeho slovo. Rozhoduje o celé rodině. Kdo si koho může vzít, s kým se smí stýkat, kde a zda vůbec může pracovat. Nemá rád burky, ale ženy s vlastním rozumem také ne. „Čtu Knihkupce z Kábulu a vidím před sebou přesně tu afghánskou domácnost, v jaké jsem žila několik let i já. Se vším, co na ní lze milovat, obdivovat, ale i nesnášet,“ napsala Petra Procházková. Asne Seierstad pronikla do afghánské každodennosti tak hluboko, jak se to nepodařilo snad žádné ženě „ze Západu“. Kniha, která byla v českých knihkupectvích dlouhou nedostupná, vychází v revidovaném překladu Daniely Zounkové v edici Prokletí reportéři.

Sledujete, jak mizí vaši příbuzní. Mučí a vraždí je vaši sousedé nebo známí. Záminka může být jakákoli. Potom to všechno skončí. A teď se naučte s bývalými dozorci a popravčími opět žít. Vítejte v Kambodži. Wojciech Tochman prozkoumává ve svých reportážích temná místa. Do Bosny, Rwandy nebo Kambodže se nevydával za senzací, ale chtěl se dotknout toho, čeho se bojíme, co se v lidech někde hluboko skrývá. Pol Pot a jeho příběh přitahují pozornost, ale člověk připoutaný řetězem u rozpadlé chatrče? Ostatně, kdo může svého nemocného příbuzného zavřít do klece? Jedině zlý člověk. To je jednoduchá odpověď. Tochman strávil v Kambodži, jedné z nejchudších zemí stále ohrožených přírodními katastrofami, dostatečně dlouhou dobu na to, aby jednoduché odpovědi nehledal. Doprovázel psychiatričku Sody Ang, která se pokouší vysvětlit rodinám, co skutečně trápí jejich nemocné příbuzné, a začít je skutečně léčit. Protože zatím jsou místo léčby psychóz zavíráni do klecí nebo přivazováni za nohu. Narušené duše, i takové jsou výsledky řádění Rudých Khmerů. Kambodžská společnost se rozložila, přišla o vzájemnou důvěru, zapletla se do sítě strachu a pověr. Zlí duchové – tak by to Kambodžané popsali. Když je jednou vypustíte, dlouho netrvá, než jsou zase zkroceni. Kniha vychází v překladu Michaly Benešové v edici Prokletí reportéři.

Keď si Krzysztof Kieślowski kúpil motorku, najskôr ju rozmontoval do poslednej skrutky a znova zložil, aby zistil, ako funguje. Presne tak isto pristupoval aj k svojim filmovým hrdinom. Poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska, autorka skvelej reportážnej knihy Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska, sa rozhodla preskúmať život, osobnosť i tvorbu jedného z najvýznamnejších režisérov dejín svetovej kinematografie. Krzysztof Kieślowski bol iba neznámy Poliak, ktorý v deväťdesiatych rokoch vyšiel z tieňa postkomunistického priestoru a svojimi filmami napokon dobyl celý svet od Berlinale až po Cannes, kde mu v roku 1994 vyfúkol vytúženú Zlatú palmu nečakaný víťaz Pulp Fiction. Detstvo Krzysztofa Kieślowského bolo výrazne poznačené predčasnou smrťou chorľavého otca. Nasledovalo obdobie hľadanie sa a zúfalá snaha vyhnúť sa povinnej vojenskej službe, pri ktorej sa opakovane podrobil brutálnej hladovke. Nasledovali pokusy opakovane sa dostať na slávnu lodžskú filmovú školu a neskôr prišli prvé svieže dokumentárne filmy, ktoré sa zameriavali na skutočných ľudí a nie „hrdinov“. Prišli však aj neúspechy, odmietnutie kritiky a úsilie zachovať si objektivitu a triezvosť nielen počas rozmachu hnutia Solidarność, či výnimočného stavu, ale aj po dosiahnutí celosvetového úspechu. Katarzyna Surmiak-Domańska hovorí, že túto knihu nenapísala od stola. Stretla sa s množstvom ľudí, na ktorých Krzysztof Kieślowski zanechal svoj ľudský odtlačok. Nevynecháva pritom žiaden úsek života svojho hrdinu, rozoberá ho na súčiastky tak, ako on kedysi dávno svoju prvú motorku. Jej kniha Kieślowski v detaile je výnimočná biografia, skvelá reportáž a zároveň pútavý román nielen o slávnom režisérovi, ale aj o zmenách, ktorými si prešla Stredná Európa na prahu nového tisícročia. Kieślowski v detaile vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Keď si Krzysztof Kieślowski kúpil motorku, najskôr ju rozmontoval do poslednej skrutky a znova zložil, aby zistil, ako funguje. Presne tak isto pristupoval aj k svojim filmovým hrdinom. Poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska, autorka skvelej reportážnej knihy Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska, sa rozhodla preskúmať život, osobnosť i tvorbu jedného z najvýznamnejších režisérov dejín svetovej kinematografie. Krzysztof Kieślowski bol iba neznámy Poliak, ktorý v deväťdesiatych rokoch vyšiel z tieňa postkomunistického priestoru a svojimi filmami napokon dobyl celý svet od Berlinale až po Cannes, kde mu v roku 1994 vyfúkol vytúženú Zlatú palmu nečakaný víťaz Pulp Fiction. Detstvo Krzysztofa Kieślowského bolo výrazne poznačené predčasnou smrťou chorľavého otca. Nasledovalo obdobie hľadanie sa a zúfalá snaha vyhnúť sa povinnej vojenskej službe, pri ktorej sa opakovane podrobil brutálnej hladovke. Nasledovali pokusy opakovane sa dostať na slávnu lodžskú filmovú školu a neskôr prišli prvé svieže dokumentárne filmy, ktoré sa zameriavali na skutočných ľudí a nie „hrdinov“. Prišli však aj neúspechy, odmietnutie kritiky a úsilie zachovať si objektivitu a triezvosť nielen počas rozmachu hnutia Solidarność, či výnimočného stavu, ale aj po dosiahnutí celosvetového úspechu. Katarzyna Surmiak-Domańska hovorí, že túto knihu nenapísala od stola. Stretla sa s množstvom ľudí, na ktorých Krzysztof Kieślowski zanechal svoj ľudský odtlačok. Nevynecháva pritom žiaden úsek života svojho hrdinu, rozoberá ho na súčiastky tak, ako on kedysi dávno svoju prvú motorku. Jej kniha Kieślowski v detaile je výnimočná biografia, skvelá reportáž a zároveň pútavý román nielen o slávnom režisérovi, ale aj o zmenách, ktorými si prešla Stredná Európa na prahu nového tisícročia. Kieślowski v detaile vychádza v preklade Miroslava Zumríka.

Noel má svoju mamku a svoj domov. To je jeho VŠETKO. A tak mu vôbec nevadí, že svet je veľké cudzie miesto, ktoré obývajú samé cudzie bytosti. No zrazu o to svoje „všetko“ príde... Spôsobil to mamkin úraz. Pád? Možno... Veľa krvi? Áno... A navyše kóma. To sa nesmie diať! V Noelovom živote sa zrazu všetko zmení. Zo sekundy na sekundu. Nie je tu viac jeho matka, ani jeho domov a tak sa chlapec po prvý raz vo svojom živote musí o seba postarať sám. Zvládne to! Musí to zvládnuť! Lenže príde chlapík s fúzami a povie mu, že v žiadnom prípade nemôže zostať sám a odvezie ho do dedinky Neuerkerode v Dolnom Sasku, ktorá na prvý pohľad nie je ničím výnimočná. Až na to, že už celé desaťročia sa v nej o všetko starajú ľudia s mentálnym postihnutím. A teraz medzi nich patrí aj Noel. Krehký grafický román Úraz nám s nezvyčajnou krásou, hĺbkou, ale aj živelným a duchaplným humorom predstavuje život mladého chlapca s mentálnym postihnutím, ktorý sa riadením osudu dostal na celkom neznáme miesto. Chcel by byť so svojou mamkou. Chcel by s ňou ísť na koncert AC/DC. No ocitol sa tu a okolo hlavy mu víria neodbytné otázky. Komu môže veriť? Na koho sa má spoľahnúť? A čo to vlastne znamená zamilovať sa? Mikael Ross navštevoval Neuerkerode dva roky, počas ktorých nasával atmosféru tohto miesta a spoznával jeho tajných hrdinov. Aj preto sa mu podarilo vytvoriť autentický a hlboký príbeh, ktorý bez pátosu približuje, čo znamená život s mentálnym postihnutím. Jeho kniha je však zároveň aj poctou láske, priateľstvu i čistokrvnej ľudskosti.

Hneď za Sochou slobody sa otvára brána do Ameriky. Má podobu maličkého ostrova, z ktorého do vysneného raja vedie len uzučký drevený mostík. Ako sa tam pomestia všetci tí ľudia so svojimi ťažkými batožinami a obrovskými snami? Poľská reportérka Małgorzata Szejnert nás so sebou berie na ďalekú cestu. Prejdeme s ňou celý oceán, aby sme napokon zakotvili na brehu legendárneho Ellis Islandu pri pobreží New Yorku. Od konca devätnásteho storočia až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tu nachádzala imigračná stanica, tesná brána, za ktorou bolo možné žiť svoje sny. Do Ameriky tadiaľto prúdili davy ľudí, ktorým doma chýbal chlieb, bezpečnosť či sloboda. Na lodiach všemožných romantických mien sem prichádzajú Nemci, Škandinávci, Íri, Francúzi, Holanďania, Poliaci, Taliani, Gréci, Slováci, Česi, Rusi i Židia rôznej štátnej príslušnosti. Väčšina z nich tu strávi najviac pár hodín. Tí, ktorí nemali toľko šťastia, prežili tu častokrát aj niekoľko mesiacov, dlhú karanténu a nekonečné vyšetrenia. Nemálo však bolo aj tých, ktorí sa hneď museli vydať na cestu späť. Tam, kde sa končí Americký cisár Martina Pollacka, začína sa Ostrov kľúč Małgorzaty Szejnert. Tieto knihy sú ako dve rôzne kapitoly toho istého príbehu. Príbehu o Európe, Amerike a obrovskej túžbe žiť dobrý a slušný život. Małgorzata Szejnert sa však nezaujíma len o osudy imigrantov. Rovnako ju zaujímajú aj príbehy zamestnancov imigračnej stanice, lekárov, sestier, opatrovateliek či komisárov. Pred nami sa otvára veľkolepá freska jedného maličkého ostrova, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky. Výnimočná kniha Ostrov kľúč vychádza v preklade Karola Chmela.

Noel má svoju mamku a svoj domov. To je jeho VŠETKO. A tak mu vôbec nevadí, že svet je veľké cudzie miesto, ktoré obývajú samé cudzie bytosti. No zrazu o to svoje „všetko“ príde... Spôsobil to mamkin úraz. Pád? Možno... Veľa krvi? Áno... A navyše kóma. To sa nesmie diať! V Noelovom živote sa zrazu všetko zmení. Zo sekundy na sekundu. Nie je tu viac jeho matka, ani jeho domov a tak sa chlapec po prvý raz vo svojom živote musí o seba postarať sám. Zvládne to! Musí to zvládnuť! Lenže príde chlapík s fúzami a povie mu, že v žiadnom prípade nemôže zostať sám a odvezie ho do dedinky Neuerkerode v Dolnom Sasku, ktorá na prvý pohľad nie je ničím výnimočná. Až na to, že už celé desaťročia sa v nej o všetko starajú ľudia s mentálnym postihnutím. A teraz medzi nich patrí aj Noel. Krehký grafický román Úraz nám s nezvyčajnou krásou, hĺbkou, ale aj živelným a duchaplným humorom predstavuje život mladého chlapca s mentálnym postihnutím, ktorý sa riadením osudu dostal na celkom neznáme miesto. Chcel by byť so svojou mamkou. Chcel by s ňou ísť na koncert AC/DC. No ocitol sa tu a okolo hlavy mu víria neodbytné otázky. Komu môže veriť? Na koho sa má spoľahnúť? A čo to vlastne znamená zamilovať sa? Mikael Ross navštevoval Neuerkerode dva roky, počas ktorých nasával atmosféru tohto miesta a spoznával jeho tajných hrdinov. Aj preto sa mu podarilo vytvoriť autentický a hlboký príbeh, ktorý bez pátosu približuje, čo znamená život s mentálnym postihnutím. Jeho kniha je však zároveň aj poctou láske, priateľstvu i čistokrvnej ľudskosti.

Noel má svoju mamku a svoj domov. To je jeho VŠETKO. A tak mu vôbec nevadí, že svet je veľké cudzie miesto, ktoré obývajú samé cudzie bytosti. No zrazu o to svoje „všetko“ príde... Spôsobil to mamkin úraz. Pád? Možno... Veľa krvi? Áno... A navyše kóma. To sa nesmie diať! V Noelovom živote sa zrazu všetko zmení. Zo sekundy na sekundu. Nie je tu viac jeho matka, ani jeho domov a tak sa chlapec po prvý raz vo svojom živote musí o seba postarať sám. Zvládne to! Musí to zvládnuť! Lenže príde chlapík s fúzami a povie mu, že v žiadnom prípade nemôže zostať sám a odvezie ho do dedinky Neuerkerode v Dolnom Sasku, ktorá na prvý pohľad nie je ničím výnimočná. Až na to, že už celé desaťročia sa v nej o všetko starajú ľudia s mentálnym postihnutím. A teraz medzi nich patrí aj Noel. Krehký grafický román Úraz nám s nezvyčajnou krásou, hĺbkou, ale aj živelným a duchaplným humorom predstavuje život mladého chlapca s mentálnym postihnutím, ktorý sa riadením osudu dostal na celkom neznáme miesto. Chcel by byť so svojou mamkou. Chcel by s ňou ísť na koncert AC/DC. No ocitol sa tu a okolo hlavy mu víria neodbytné otázky. Komu môže veriť? Na koho sa má spoľahnúť? A čo to vlastne znamená zamilovať sa? Mikael Ross navštevoval Neuerkerode dva roky, počas ktorých nasával atmosféru tohto miesta a spoznával jeho tajných hrdinov. Aj preto sa mu podarilo vytvoriť autentický a hlboký príbeh, ktorý bez pátosu približuje, čo znamená život s mentálnym postihnutím. Jeho kniha je však zároveň aj poctou láske, priateľstvu i čistokrvnej ľudskosti.

Hlavnou postavou tejto knihy je mesto. Spálené mesto. Mesto z prachu, popola a ruín. Marek Hudec vo svojom dokumentárnom románe Uzol skúma rany, ktoré na Nových Zámkoch zanechali tony padajúcich bômb. Tri zničujúce americké bombardovania medzi októbrom 1944 a marcom 1945 navždy zmenili tvár mesta Nové Zámky. Tisíce zabitých ľudí, veľká väčšina budov v troskách. Po druhej svetovej vojne boli Nové Zámky najviac zničeným mestom na území dnešného Slovenska a dobové zápisy prirovnávajú deštrukciu mesta, ktoré pokryla vrstva prachu a popola, k Sodome a Gomore. Slovenský novinár a spisovateľ Marek Hudec sa ponoril hlboko do minulosti Nových Zámkov, aby nám vo svojej knihe Uzol ponúkol podrobný príbeh týchto hrozivých dní, o ktorých sa málo píše aj v historických knihách. Je to dokumentárna próza, ktorá zaznamenáva desiatky rôznych ľudských osudov – každý z nich je iný, no každý z nich osudovo poznačila trieštivá smrť, ktorá prišla z neba. Nové Zámky boli významným železničným uzlom. Útok bombardérov, po ktorom sa stovky domov stratili v kráteroch a zo samotnej železničnej stanice sa stala len spleť skrúteného železa sa preto do istej miery dá pochopiť. Prečo však muselo zahynúť toľko nevinných civilistov? A prečo najzničujúcejšie bombardovanie prišlo v marci 1945, keď bol už koniec vojny prakticky na dohľad? To je jedna z mnohých záhad, ktoré sa Marek Hudec pokúša objasniť vo svojej mimoriadne silnej dokumentárnej knihe.

Sloboda, nespútaná radosť, všadeprítomná príroda, ale aj dych berúca úzkosť, nechcené sťahovanie či šikana. To je divoký rok štrnásťročného Daru McAnultyho, autistického chalana žijúceho s mamou, otcom, bratom Lorcanom, sestrou Bláthnaid a zachráneným anglickým chrtom Rosie v grófstve Down na východe Severného Írska. Jeho zápisky sú surové, úprimné, intenzívne. Divoké. Objavte čaro prírody očami Daru, ochrancu prírody, aktivistu a vychádzajúcej hviezdy britskej literatúry, ktorý nadovšetko miluje svoju rodinu, prírodu a punk. Tieto tri veci sú v jeho živote poprepletané ako korene stromov, ktoré mu dávajú pevný základ ustáť aj tie najničivejšie búrky. Okrem otca, prírodovedca a ekológa, sú všetci v rodine autisti, a tak je to otec, na ktorého sa všetci spoliehajú pri odhaľovaní nielen tajomstiev prírody, ale aj ľudského sveta. Slovami Daru: „Spolu sme pomerne excentrické a chaotické zoskupenie. Sme si blízki ako vydry. A schúlení jeden pri druhom kráčame svetom svojou vlastnou cestou.“ Darov debutový denník mladého prírodovedca vás ohromí a zvláštnym spôsobom upokojí. Ako prechádzka v lese, beh pomedzi stromy alebo vystúp na vrchol hory. Toto je oslava života, prírody a rodiny. Toto je balzam na dušu. Toto je Divoký rok. Nestáva sa často, aby tínedžeri vyhrávali prestížne literárne ceny. Darovi sa to však podarilo, a to rovno vo veľkom štýle. Dara McAnulty sa stal najmladším víťazom prestížnej literárnej ceny Wainwright Prize, ktorú udeľujú za najlepšie knihy o prírode. Kniha Divoký rok získala viaceré významné ocenenia, vrátane British Book Awards za najlepšiu non-fiction knihu či Post Irish Book Award pre nováčika roka. Knihu Divoký rok s podtitulom Denník mladého prírodovedca do slovenčiny preložila Dana Petrigáčová. Je to druhá kniha Vydavateľstva Absynt, ktorá je určená pre tínedžerov a tínedžerky vo veku 13+. Radosť z nej však budú mať aj milovníci prírody vo veku 13 až 100 rokov.