Absynt strana 4 z 32

Táto kniha sa nás týka viac, ako by sme si mohli myslieť. Dokonca viac, než pred pár rokmi, keď po slovensky vyšla prvý raz. Mimoriadne svedectvo ženy, ktorá sa narodila v koncentračnom tábore v Novákoch a prežila Auschwitz už nie je iba prejavom snahy o uchovanie pamäti. Príbeh Evy Umlauf je aj neprehliadnuteľným varovným prstom. Kniha vychádza v preklade Kataríny Széherovej. Jej druhé vydanie je doplnené o doslov Michala Hvoreckého.

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny, leží jeden nezvyčajný svet, skutočná stredoeurópska Patagónia. Bieščady a Poloniny, krajina vydedencov i hrdých ľudí, krajina vlkov a medveďov, ale aj obľúbený cieľ mnohých turistov. Teraz ju môžete spoznať aj vy. V tejto knihe sa dozvieš: - prečo je v Bieščadoch tak veľa zaniknutých obcí - kde je skutočný prameň rieky San - čo sa stane, keď prejdete pešo cez Lupkovský tunel - kde rastú stromy staršie ako najstaršia ústava - ako sa do poľských Karpát dostala veľká grécka komunita - ako obyvateľom Osadného zmenil život dokumentárny film Marka Škopa - čo znamenajú slová kýčera, magura či polonina - aké piesne poslala matka Andyho Warhola do svojej rodnej obce Inšpirovaný slávnou cestopisnou knihou Brucea Chatwina V Patagónii vyráža poľský spisovateľ Adam Robiński na potulky po juhovýchode Poľska s cieľom nájsť podobne odľahlý a zabudnutý kraj, akým je juhoamerická Patagónia. A poľské Bieščady i slovenské Poloniny trochu také sú. Je to kraj hlbokých lesov, tmavej nočnej oblohy i pustých sadov, v ktorých jablone ešte stále rodia, hoci dedín, ku ktorým patrili, už dávno niet. V knihe Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách budeme putovať po poľskom, ukrajinskom i slovenskom pohraničí a stretávať pri tom ľudí, pre ktorých sa táto časť Karpát stala osudom: osamelých značkárov, kartografov, ľudí, čo týmto horám venovali celý život. Spoznáme gréckych osadníkov, ktorí tu zapustili korene po nútenom odchode z domoviny. Budeme pátrať po skutočnom prameni rieky San. Zistíme, ako sa zmenil život obyvateľom Osadného po vydarenom dokumentárnom filme Marka Škopa. Dozvieme sa o Rusínoch aj o starých miestnych názvoch. A keď sa ocitneme na mieste, kde sa stretávajú hranice troch krajín, na chvíľu môžeme naozaj nadobudnúť dojem, že prechádzame ďalekou Patagóniou a nie ostrovom hôr, ktorý máme na dosah ruky. Kniha Kýčery je o konkrétnom pohorí, no zároveň je aj univerzálnou príručkou o tom, ako pochopiť a obsiahnuť určitý výsek sveta a akými rôznymi spôsobmi sa môžeme dopracovať k poznaniu i k zblíženiu s vlastnou krajinou. Kniha Adama Robińského Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách vychádza v preklade Jána Púčeka.

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny, leží jeden nezvyčajný svet, skutočná stredoeurópska Patagónia. Bieščady a Poloniny, krajina vydedencov i hrdých ľudí, krajina vlkov a medveďov, ale aj obľúbený cieľ mnohých turistov. Teraz ju môžete spoznať aj vy. V tejto knihe sa dozvieš: prečo je v Bieščadoch tak veľa zaniknutých obcí kde je skutočný prameň rieky San čo sa stane, keď prejdete pešo cez Lupkovský tunel kde rastú stromy staršie ako najstaršia ústava ako sa do poľských Karpát dostala veľká grécka komunita ako obyvateľom Osadného zmenil život dokumentárny film Marka Škopa čo znamenajú slová kýčera, magura či polonina aké piesne poslala matka Andyho Warhola do svojej rodnej obce Inšpirovaný slávnou cestopisnou knihou Brucea Chatwina V Patagónii vyráža poľský spisovateľ Adam Robiński na potulky po juhovýchode Poľska s cieľom nájsť podobne odľahlý a zabudnutý kraj, akým je juhoamerická Patagónia. A poľské Bieščady i slovenské Poloniny trochu také sú. Je to kraj hlbokých lesov, tmavej nočnej oblohy i pustých sadov, v ktorých jablone ešte stále rodia, hoci dedín, ku ktorým patrili, už dávno niet. V knihe Kýčery s podtitulom Potulky po Bieščadoch a Poloninách budeme putovať po poľskom, ukrajinskom i slovenskom pohraničí a stretávať pri tom ľudí, pre ktorých sa táto časť Karpát stala osudom: osamelých značkárov, kartografov, ľudí, čo týmto horám venovali celý život. Spoznáme gréckych osadníkov, ktorí tu zapustili korene po nútenom odchode z domoviny. Budeme pátrať po skutočnom prameni rieky San. Zistíme, ako sa zmenil život obyvateľom Osadného po vydarenom dokumentárnom filme Marka Škopa. Dozvieme sa o Rusínoch aj o starých miestnych názvoch. A keď sa ocitneme na mieste, kde sa stretávajú hranice troch krajín, na chvíľu môžeme naozaj nadobudnúť dojem, že prechádzame ďalekou Patagóniou a nie ostrovom hôr, ktorý máme na dosah ruky. Kniha Kýčery je o konkrétnom pohorí, no zároveň je aj univerzálnou príručkou o tom, ako pochopiť a obsiahnuť určitý výsek sveta a akými rôznymi spôsobmi sa môžeme dopracovať k poznaniu i k zblíženiu s vlastnou krajinou.

Čo je to sloboda? Ľahká otázka, však? Ale odpoveď taká jednoduchá nie je. Lea Ypi sa ju rozhodla pohľadať vo svojom detstve a dospievaní, keď sa v jej rodnom Albánsku rúcal totalitný režim a krajina sa vydávala na cestu k slobode. Do Albánska zaviali nové vône, ale aj zmätok a nepoznaná neistota. V tejto knihe sa dozvieš: ako sa albánske deti už od plienok učili milovať svojho vodcu prečo bola prázdna plechovka od Coca-Coly vzácnym pokladom ako mohli disidenti vychovávať svoje deti v klamstve ako sa cítili západní turisti v socialistickom Albánsku ako v Tirane prišiel Stalin o hlavu ako Albánci a Albánky utekali do Talianska ako sa Lea Ypi vyrovnávala so zrúcanými ilúziami o vlastnej rodine Chystáte sa do Albánska? Čo tak ho predtým trochu spoznať? Lea Ypi nás pozýva na cestu do krajiny, o ktorej minulosti i prítomnosti stále vieme žalostne málo. Albánsko je krajina, ktorá bola niekoľko desaťročí napevno uzavretá do svojich hraníc, komunistické ideály nahradili náboženstvo a teror a prenasledovanie sa stali každodennou realitou. Pre Leu Ypi však Albánsko znamenalo domov – bezpečné miesto, kde sú si všetci ľudia rovní, susedia si navzájom pomáhajú a od detí sa očakáva, že budú už od škôlky pomáhať budovať lepší svet, zatiaľ čo z podstavcov sa strýčko Hodža blahosklonne usmieval na svojich mladých nasledovníkov. V decembri 1990 sa všetko zmenilo. Pomníky starých vodcov boli zvrhnuté a ľudia si nových vládcov zrazu mohli vybrať sami. Už sa nemuseli báť zvedavých očí ani príliš tenkých stien, už nemuseli túžiť po prázdnych plechovkách od Coca-Coly, ktoré dodávali ich domácnostiam punc jedinečnosti. Čoskoro sa však začali zatvárať prvé továrne, finančné pyramídy priviedli štát ku krachu a v uliciach vypukli nepokoje. Tisíce ľudí utiekli do Talianska, aby sa po ponižujúcej procedúre museli vrátiť do slobodnej krajiny, ktorá im už nemala čo ponúknuť. Lea Ypi sa vracia do svojho detstva a dospievania, aby tieto chvíle prežila znova, a aby pochopila, prečo ju rodičia nechali žiť v ilúzii dokonalej krajiny, hoci sami patrili medzi disidentov a totalitnému režimu neverili. S jedinečným nadhľadom a humorom opisuje svoje prežívanie politických zemetrasení i odhaľovanie rodinných tajomstiev, keď sa zároveň rúcali aj všetky jej predstavy o svete. Výborná a mimoriadne osobná reportážna kniha Slobodná vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Čo je to sloboda? Ľahká otázka, však? Ale odpoveď taká jednoduchá nie je. Lea Ypi sa ju rozhodla pohľadať vo svojom detstve a dospievaní, keď sa v jej rodnom Albánsku rúcal totalitný režim a krajina sa vydávala na cestu k slobode. Do Albánska zaviali nové vône, ale aj zmätok a nepoznaná neistota. V tejto knihe sa dozvieš: - ako sa albánske deti už od plienok učili milovať svojho vodcu - prečo bola prázdna plechovka od Coca-Coly vzácnym pokladom - ako mohli disidenti vychovávať svoje deti v klamstve - ako sa cítili západní turisti v socialistickom Albánsku - ako v Tirane prišiel Stalin o hlavu - ako Albánci a Albánky utekali do Talianska - ako sa Lea Ypi vyrovnávala so zrúcanými ilúziami o vlastnej rodine Chystáte sa do Albánska? Čo tak ho predtým trochu spoznať? Lea Ypi nás pozýva na cestu do krajiny, o ktorej minulosti i prítomnosti stále vieme žalostne málo. Albánsko je krajina, ktorá bola niekoľko desaťročí napevno uzavretá do svojich hraníc, komunistické ideály nahradili náboženstvo a teror a prenasledovanie sa stali každodennou realitou. Pre Leu Ypi však Albánsko znamenalo domov – bezpečné miesto, kde sú si všetci ľudia rovní, susedia si navzájom pomáhajú a od detí sa očakáva, že budú už od škôlky pomáhať budovať lepší svet, zatiaľ čo z podstavcov sa strýčko Hodža blahosklonne usmieval na svojich mladých nasledovníkov. V decembri 1990 sa všetko zmenilo. Pomníky starých vodcov boli zvrhnuté a ľudia si nových vládcov zrazu mohli vybrať sami. Už sa nemuseli báť zvedavých očí ani príliš tenkých stien, už nemuseli túžiť po prázdnych plechovkách od Coca-Coly, ktoré dodávali ich domácnostiam punc jedinečnosti. Čoskoro sa však začali zatvárať prvé továrne, finančné pyramídy priviedli štát ku krachu a v uliciach vypukli nepokoje. Tisíce ľudí utiekli do Talianska, aby sa po ponižujúcej procedúre museli vrátiť do slobodnej krajiny, ktorá im už nemala čo ponúknuť. Lea Ypi sa vracia do svojho detstva a dospievania, aby tieto chvíle prežila znova, a aby pochopila, prečo ju rodičia nechali žiť v ilúzii dokonalej krajiny, hoci sami patrili medzi disidentov a totalitnému režimu neverili. S jedinečným nadhľadom a humorom opisuje svoje prežívanie politických zemetrasení i odhaľovanie rodinných tajomstiev, keď sa zároveň rúcali aj všetky jej predstavy o svete. Výborná a mimoriadne osobná reportážna kniha Slobodná vychádza v preklade Ivany Krekáňovej.

Tam, kde končia všetky cesty, začína sa krajina legiend ležiaca na hranici reality a sna. Legendárny britský spisovateľ Bruce Chatwin sa vydáva na dobrodružnú púť do srdca Patagónie – zeme mýtov, vyhnancov, zázrakov prírody a ľudí, ktorí sa sem utiahli pred zvyškom sveta. Výsledkom je kniha V Patagónii, jeden z najpopulárnejších cestopisov všetkých čias. Vzrušujúci pohľad na miesto, ktoré si stále zachováva exotické tajomstvo odľahlého a nepoznaného kúska sveta. Cesta Brucea Chatwina po ďalekej Patagónii je presiaknutá sugestívnymi opismi krajiny, neznámymi fragmentmi histórie, pozorovaniami nezvyčajných druhov zvierat, ale aj nezabudnuteľnými anekdotami z autorových potuliek. Bruce Chatwin putuje po Patagónii pešo, na koni, autostopom i vlakom. Poháňaný neutíšiteľnou túžbou po živote a dobrodružstve križuje „najodľahlejšiu časť Zeme“, ktorá kedysi otvárala svoju náruč nielen pre banditov a vyhnancov, ale svoje miesto tu našli aj pionieri a dobrodruhovia z najrôznejších kútov sveta. Chatwin začína svoju cestu s cieľom nájsť kdesi v Patagónii fragment kože prehistorického zvieraťa. Popri tom však nachádza aj zabudnuté legendy, stretáva nezvyčajných ľudí, rekonštruuje príbeh slávnych zločincov Butcha Cassidyho a Sundancea Kida, ktorí sa tu kedysi ukrývali pred rukou zákona, a skladá tak očarujúci portrét nádhernej a pestrofarebnej krajiny, ktorá prenikavo vonia čajom maté. Bruce Chatwin kladie na rovnocenné miesto fakty, dejiny, mýty i legendy a vytvára tak nezameniteľné dielo, ktoré prekračuje hranice klasickej cestopisnej literatúry. Kniha V Patagónii však nie je len o konkrétnom mieste – je aj o túžbe po diaľke, poznaní, slobode a hľadaní samého seba v zrkadle neznámeho sveta. Chatwinovu knihu V Patagónii do slovenčiny preložil Igor Navrátil.

Legendárny britský spisovateľ Bruce Chatwin sa vydáva na dobrodružnú púť do srdca Patagónie – zeme mýtov, vyhnancov, zázrakov prírody a ľudí, ktorí sa sem utiahli pred zvyškom sveta. Výsledkom je kniha V Patagónii, jeden z najpopulárnejších cestopisov všetkých čias. Vzrušujúci pohľad na miesto, ktoré si stále zachováva exotické tajomstvo odľahlého a nepoznaného kúska sveta. Cesta Brucea Chatwina po ďalekej Patagónii je presiaknutá sugestívnymi opismi krajiny, neznámymi fragmentmi histórie, pozorovaniami nezvyčajných druhov zvierat, ale aj nezabudnuteľnými anekdotami z autorových potuliek. Bruce Chatwin putuje po Patagónii pešo, na koni, autostopom i vlakom. Poháňaný neutíšiteľnou túžbou po živote a dobrodružstve križuje „najodľahlejšiu časť Zeme“, ktorá kedysi otvárala svoju náruč nielen pre banditov a vyhnancov, ale svoje miesto tu našli aj pionieri a dobrodruhovia z najrôznejších kútov sveta. Chatwin začína svoju cestu s cieľom nájsť kdesi v Patagónii fragment kože prehistorického zvieraťa. Popri tom však nachádza aj zabudnuté legendy, stretáva nezvyčajných ľudí, rekonštruuje príbeh slávnych zločincov Butcha Cassidyho a Sundancea Kida, ktorí sa tu kedysi ukrývali pred rukou zákona, a skladá tak očarujúci portrét nádhernej a pestrofarebnej krajiny, ktorá prenikavo vonia čajom maté. Bruce Chatwin kladie na rovnocenné miesto fakty, dejiny, mýty i legendy a vytvára tak nezameniteľné dielo, ktoré prekračuje hranice klasickej cestopisnej literatúry. Kniha V Patagónii však nie je len o konkrétnom mieste – je aj o túžbe po diaľke, poznaní, slobode a hľadaní samého seba v zrkadle neznámeho sveta. Chatwinovu knihu V Patagónii do slovenčiny preložil Igor Navrátil.

Deväť silných príbehov, deväť rôznych pohľadov na fascinujúce neurodivergentné mysle. Autistický savant a matematický génius Daniel Tammet sa po výnimočnej memoárovej knihe Narodený v modrú stredu rozhodol preskúmať životné príbehy ďalších výnimočných autistických ľudí. Jeho kniha Deväť myslí rozbíja všetky stereotypy, ktoré sme kedy mali o ľuďoch na spektre. Japonská vedkyňa sa rozhodne skúmať mieru ľudskej osamelosti, pričom vychádza aj z vlastnej skúsenosti s autizmom. Britský detektív vyrieši záhadnú vraždu v mestskom parku vďaka takmer nepostrehnuteľnému detailu. A neverbálny muž prežije plnohodnotný život vďaka reči tela a nezlomnosti svojej matky, ktorá nestratila vieru. Kniha Deväť myslí približuje jedinečné životné skúsenosti deviatich neurodivergentných mužov a žien. Každý z nich je pozoruhodný vo svojom odbore a každý z nich je výzvou pre nás všetkých i pre naše vnímanie ľudí s autizmom. Daniel Tammet odkrýva vnútorný svet svojich hrdinov a hrdiniek, aby oslávil silu a krásu neurodivergentnej mysle ako aj odvahu, s akou si títo ľudia vybudovali svoje životy. Spoznajte neurodivergentný svet herca Daniela Aykroyda, matematika a politika Cédrica Villaniho, írskej spisovateľky Naoise Dolan a mnohých ďalších. Deväť myslí je svedectvom krásy a nekonečnej rozmanitosti autistickej predstavivosti v živote i v literatúre. Nová kniha Daniela Tammeta Deväť myslí s podtitulom Krása v rozmanitosti autistického spektra vychádza v preklade Alexandry Strelkovej.

Migrace neznamená jen odchod člověka do zahraničí. Neoddělitelnou součástí tohoto fenoménu jsou rodiny, které zůstaly doma – nejčastěji ženy a děti. Co se s nimi děje? Jaký je jejich každodenní život například v Mexiku, Senegalu, Etiopii, ale také v Rumunsku nebo na Slovensku? Jak čelí globálním výzvám, nutícím jejich muže, syny nebo otce k odchodu? O tom píše reportérka Magdaléna Rojo v knize Ženy, které zůstaly. Je to kniha o migraci. Nebo spíše o mateřství? Dětství bez otců? Životě bez manželů? Stárnutí bez dětí? Všichni ti anonymní lidé, kteří hledají práci jinde než doma, mají své lidské tváře a příběhy. Jen se odehrávají mimo zájem velkého světa. Reportérka Magdaléna Rojo se na toto globální téma dívá z jiného úhlu – pohledem obyvatel míst, kde se rodí důvody k migraci, optikou žen, které zůstaly. Společně s ní se vydáváme nejen do Mexika, Senegalu, Etiopie nebo Indie, ale i do Evropy. Všude tam, kde žijí rodiny, které své členy vyprovázejí na delší kratší cesty, aby jim na oplátku zabezpečili důstojné živobytí. Ženy a jejich děti zůstávají a musejí si poradit samy, čekat na návrat svých blízkých nebo na peníze, které posílají. Magdalénu Rojo jejich osudy zajímaly a rozhodla se je zblízka poznat a pochopit. Výsledkem je sbírka citlivých, osobních reportáží. Díky své trpělivosti a zájmu nám odhaluje každodenní život rodin, který naplňuje čekání, nejistota a obavy. Zjišťujeme, že důvody migrace jsou vlastně v celém světě velmi podobné. A podobné jsou i starosti žen, které zůstaly. Nedostavěné domy. Stále cizejší tváře mužů na displejích telefonů. A každodenní, neměnné povinnosti. Autorem fotografií v knize Ženy, které zůstaly je dokumentární fotograf Noel Rojo. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Miroslava Zelinského.

Migrace neznamená jen odchod člověka do zahraničí. Neoddělitelnou součástí tohoto fenoménu jsou rodiny, které zůstaly doma – nejčastěji ženy a děti. Co se s nimi děje? Jaký je jejich každodenní život například v Mexiku, Senegalu, Etiopii, ale také v Rumunsku nebo na Slovensku? Jak čelí globálním výzvám, nutícím jejich muže, syny nebo otce k odchodu? O tom píše reportérka Magdaléna Rojo v knize Ženy, které zůstaly. Je to kniha o migraci. Nebo spíše o mateřství? Dětství bez otců? Životě bez manželů? Stárnutí bez dětí? Všichni ti anonymní lidé, kteří hledají práci jinde než doma, mají své lidské tváře a příběhy. Jen se odehrávají mimo zájem velkého světa. Reportérka Magdaléna Rojo se na toto globální téma dívá z jiného úhlu – pohledem obyvatel míst, kde se rodí důvody k migraci, optikou žen, které zůstaly. Společně s ní se vydáváme nejen do Mexika, Senegalu, Etiopie nebo Indie, ale i do Evropy. Všude tam, kde žijí rodiny, které své členy vyprovázejí na delší kratší cesty, aby jim na oplátku zabezpečili důstojné živobytí. Ženy a jejich děti zůstávají a musejí si poradit samy, čekat na návrat svých blízkých nebo na peníze, které posílají. Magdalénu Rojo jejich osudy zajímaly a rozhodla se je zblízka poznat a pochopit. výsledkem je sbírka citlivých, osobních reportáží. Díky své trpělivosti a zájmu nám odhaluje každodenní život rodin, který naplňuje čekání, nejistota a obavy. Zjišťujeme, že důvody migrace jsou vlastně v celém světě velmi podobné. A podobné jsou i starosti žen, které zůstaly. Nedostavěné domy. Stále cizejší tváře mužů na displejích telefonů. A každodenní, neměnné povinnosti. Autorem fotografií v knize Ženy, které zůstaly je dokumentární fotograf Noel Rojo.

Jedno obyčajné ráno na Západnom brehu Jordánu. Jeden celkom obyčajný deň, ktorý obnaží všetky zložité otázky izraelsko-palestínskeho spolužitia. Teda presnejšie – konfliktu. Hlavný hrdina Ábid na vlastnej koži zakúsi, čo znamená predierať sa kafkovským labyrintom izraelskej byrokracie. Nechce pritom nič viac, len vedieť, či jeho syn prežil tragickú nehodu autobusu plného škôlkarov. Výnimočný dokumentárny román ocenený Pulitzerovou cenou. V tejto knihe sa dozvieš: ako vyzerá boj o život v systéme, kde má úradná pečiatka často väčšiu váhu než život dieťaťa ako sa obyčajná dopravná nehoda zmení na bludisko kontrolných stanovíšť, úradov a neviditeľných hraníc ako vyzerá každodenná realita Palestínčanov rozdelených medzi rôzne právne režimy na niekoľkých kilometroch štvorcových? kde sa v konflikte plnom veľkých politických vyhlásení stráca obyčajný bezmocný človek ako sa jeden jediný deň môže zmeniť na presný portrét izraelsko-palestínskeho konfliktu Mílád má päť rokov a zo všetkého najviac sa teší na školský výlet do zábavného parku na predmestí Jeruzalema. Autobus plný škôlkarov sa však cestou zapletie do tragickej dopravnej nehody. Jeho otec Ábid sa vydáva na cestu, aby zistil, čo sa stalo s jeho synom. Naráža pritom do všadeprítomných múrov a to, čo nasleduje, nie je len boj otca o záchranu dieťaťa, ale mrazivá rekonštrukcia systému, v ktorom sa každodenný život Palestínčanov mení na sled byrokratických prekážok, kontrolných stanovíšť a neviditeľných hraníc. Ábidova odysea je popretkávaná viacerými príbehmi židovských a palestínskych postáv, ktorých životy i minulosť sa nečakane stretnú v deň nehody autobusu. Učiteľka v materskej škole a mechanik, ktorí zachraňujú deti z horiaceho autobusu; veliteľ izraelskej armády a palestínsky úradník, ktorí sa vyrovnávajú s následkami na mieste nehody; ultraortodoxní pracovníci záchrannej služby a matky, ktoré dúfajú, že dostanú späť svoje ťažko zranené deti. Jeden deň Ábida Salamu je pohlcujúci a ohromujúco detailný portrét života v Izraeli a Palestíne, ktorý osvetľuje realitu jedného z najspornejších miest na svete. Nathan Thrall za svoj dokumentárny román získal prestížnu Pulitzerovu cenu za non-ficion.

Aká by mala byť absyntovka desaťročia? Jednoznačne pútavá. Mrazivá. Osobná. Nástojčivá. Prežitá na vlastnej koži. A nabitá faktami. Smrť v bunkri Martina Pollacka je presne taká. Pri príležitosti desiatych narodenín Vydavateľstva Absynt teraz vychádza v novom limitovanom vydaní v originálnom dizajne. Myslíme si, že táto kniha je dnes ešte aktuálnejšia ako pri svojej premiére. Čo nám príbeh Martina Pollacka a jeho rodiny hovorí o našej vykoľajenej súčasnosti? „Zdedil som po ňom niečo? Nesiem v sebe kus z neho?“ pýta sa spisovateľ a reportér Martin Pollack pri pohľade na fotografiu svojho otca v uniforme SS. S desivým dedičstvom nacizmu sa nedokážu vyrovnať celé krajiny. Ako sa s ním teda má vysporiadať jeden človek, keď zistí, že jeho otec má na rukách krv stoviek nevinných ľudí? Ako sa má postaviť k faktu, že mnohí jeho rodinní príslušníci, všetky tie láskavé tety a sympatickí ujovia, boli nefalšovaní a presvedčení nacisti? Martin Pollack prichádza s mimoriadne osobným a o to dôležitejším príbehom – s príbehom vlastnej rodiny. V knihe Smrť v bunkri pátra po nacistickej minulosti svojich predkov, no predovšetkým biologického otca Gerharda Basta, vysokého predstaviteľa nacistickej SS, ktorého oddiel po potlačení SNP niekoľko týždňov operoval a vraždil aj na území Slovenska. Martin Pollack krok za krokom rekonštruuje jeho život, aby tak lepšie spoznal a pochopil nielen samého seba, ale aj naše pouzlené dejinné súvislosti. Prijať minulosť i všetky jej hriechy – to je možno dobrý spôsob, ako sa vyrovnať s temnými dejinami svojej rodiny. A je to možno aj dobrý recept pre celú spoločnosť. Kniha Smrť v bunkri je doplnená o dva osobné texty prekladateľa Michala Hvoreckého o živote a tvorbe Martina Pollacka.

Diktátoři dobře vědí, že sportovní výhra je stejně důležitá jako vítězství na bojišti. Zábavná i mrazivá výprava polského reportéra Zbigniewa Rokity do dějin fotbalu v Sovětském svazu nebo za slavnými střety mezi reprezentací impéria a malými satelity ve východním bloku. Tahle kniha nadchne sportovní fanoušky i ty, kteří pokládají běhání na hřišti za ztrátu času. Střet sovětské a maďarské reprezentace ve vodním pólu v roce 1956 nazval Quentin Tarantino „nejlepším neodvyprávěným příběhem všech dob“. Stejně by ale mohl označit i litevské mistry basketbalu a jejich cestu na olympiádu v roce 1992, kdy mohli poprvé hrát za vlastní svobodný stát. Jejich sponzory byla mimo jiné slavná rocková kapela Greatful Dead a litevský tým v barevných batikovaných dresech skončil na třetím místě. A věděli jste, jak vypadají mistrovství světa ve fotbale neuznaných států? Při pohledu na dnešní profesionální zápasy si málokdo vzpomene, že kopání do míče mělo v 19. století umravnit nezvladatelné britské studenty. Zbigniew Rokita nezapře svou politologickou a historickou erudici, takže se dozvídáme i o tom, proč se sport mohl stát populární mezi dělníky – kteří postupně získávali volný čas a mohli ho něčím vyplnit. A fotbal byl z pohledu nutného vybavení tou nejlevnější zábavou. Nebo jakou roli hrály kluby ve formování identity různých městských čtvrtí a národního cítění. A jak toho dokázali využít politici a diktátoři. Ostatně Rusko svou agresivní strategii vůči Ukrajině neprojevovalo jen zabíráním území, které mu nepatří, ale i ve fotbale. Sport nám ukazuje, že s vírou v sebe sama a vlastní vítězství může slabší porazit silnějšího. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Martina Veselky.

Diktátoři dobře vědí, že sportovní výhra je stejně důležitá jako vítězství na bojišti. Zábavná i mrazivá výprava polského reportéra Zbigniewa Rokity do dějin fotbalu v Sovětském svazu nebo za slavnými střety mezi reprezentací impéria a malými satelity ve východním bloku. Tahle kniha nadchne sportovní fanoušky i ty, kteří pokládají běhání na hřišti za ztrátu času. Střet sovětské a maďarské reprezentace ve vodním pólu v roce 1956 nazval Quentin Tarantino „nejlepším neodvyprávěným příběhem všech dob“. Stejně by ale mohl označit i litevské mistry basketbalu a jejich cestu na olympiádu v roce 1992, kdy mohli poprvé hrát za vlastní svobodný stát. Jejich sponzory byla mimo jiné slavná rocková kapela Greatful Dead a litevský tým v barevných batikovaných dresech skončil na třetím místě. A věděli jste, jak vypadají mistrovství světa ve fotbale neuznaných států? Při pohledu na dnešní profesionální zápasy si málokdo vzpomene, že kopání do míče mělo v 19. století umravnit nezvladatelné britské studenty. Zbigniew Rokita nezapře svou politologickou a historickou erudici, takže se dozvídáme i o tom, proč se sport mohl stát populární mezi dělníky – kteří postupně získávali volný čas a mohli ho něčím vyplnit. A fotbal byl z pohledu nutného vybavení tou nejlevnější zábavou. Nebo jakou roli hrály kluby ve formování identity různých městských čtvrtí a národního cítění. A jak toho dokázali využít politici a diktátoři. Ostatně Rusko svou agresivní strategii vůči Ukrajině neprojevovalo jen zabíráním území, které mu nepatří, ale i ve fotbale. Sport nám ukazuje, že s vírou v sebe sama a vlastní vítězství může slabší porazit silnějšího.

Slovenská novinárka Veronika Cosculluela nás vo svojej reportážnej knihe “Scvrknutý svet” pozýva na nezvyčajný výlet za mreže slovenských väzníc. Prostredníctvom príbehov väzňov, dozorcov, sudcu či lekára sa dostávame do miestností, do ktorých človek mimo systému nemá prístup. Ide o uzavretý svet, ale týka sa množstva ľudí – Zbor väzenskej a justičnej stráže zamestnáva okolo osemtisíc ľudí, za mrežami ich sedí okolo desaťtisíc, štyristo z nich prepustia každý mesiac na slobodu a to ešte nerátame rodiny, ktorých sa život za mrežami bytostne dotýka. O väzňoch sa v médiách píše nanajvýš na Vianoce, alebo pri odhalení nejakého škandálu či úteku. Pritom je tu množstvo otázok, na ktoré by sme radi poznali odpovede: Ako vyzerá život rodín, ktoré majú príbuzného vo väzení? Ako sa s tým vyrovnávajú vo svojom prostredí – v práci, v meste, na dedine? Aký je život bývalých väzňov na Slovensku? Akú šancu majú opäť sa začleniť do spoločnosti? Koho zatvárame za mreže a kto sú ľudia, ktorí na nich dozerajú? Odpovede hľadá Veronika Cosculluela vo svojej knihe “Scvrknutý svet”.

Slovenská novinárka Veronika Cosculluela nás vo svojej reportážnej knihe “Scvrknutý svet” pozýva na nezvyčajný výlet za mreže slovenských väzníc. Prostredníctvom príbehov väzňov, dozorcov, sudcu či lekára sa dostávame do miestností, do ktorých človek mimo systému nemá prístup. Ide o uzavretý svet, ale týka sa množstva ľudí – Zbor väzenskej a justičnej stráže zamestnáva okolo osemtisíc ľudí, za mrežami ich sedí okolo desaťtisíc, štyristo z nich prepustia každý mesiac na slobodu a to ešte nerátame rodiny, ktorých sa život za mrežami bytostne dotýka. O väzňoch sa v médiách píše nanajvýš na Vianoce, alebo pri odhalení nejakého škandálu či úteku. Pritom je tu množstvo otázok, na ktoré by sme radi poznali odpovede: Ako vyzerá život rodín, ktoré majú príbuzného vo väzení? Ako sa s tým vyrovnávajú vo svojom prostredí – v práci, v meste, na dedine? Aký je život bývalých väzňov na Slovensku? Akú šancu majú opäť sa začleniť do spoločnosti? Koho zatvárame za mreže a kto sú ľudia, ktorí na nich dozerajú? Odpovede hľadá Veronika Cosculluela vo svojej knihe “Scvrknutý svet”.