Absynt strana 5 z 32

Zkušený slovenský reportér Tomáš Forró přináší nepřikrášlený, mnohostranný pohled na konflikt probíhající na Ukrajině, který se vymyká běžnému mediálnímu obrazu této války. Osobní zážitky a angažovanost, racionální analýza událostí na bojišti i v týle. A mezitím nedaleko našich hranic přibývají další kapitoly tohoto drsného příběhu. Díky Zpěvu sirén můžeme tuhle válku nahlédnout bez růžových brýlí, bez patosu a mýtů, jimiž je opředená. Tomáš Forró pracuje na celé šíři bojové linie, v bombardovaných městech, mezi vojáky v zákopech i mezi hladovějícími civilisty odkázanými na humanitární pomoc. Z novináře se pod vlivem extrémní situace na slovensko-ukrajinské hranici po únoru 2023 postupně změnil v dobrovolníka, a pak i přímého účastníka bojových operací. Kniha Zpěv sirén není chronologickou kronikou rusko-ukrajinských střetů, výčtem hrdinských skutků nebo krutosti jedné či druhé strany. Je to bolestivá a upřímná sonda do světa nedaleko nás. Navštívíme v ní všechny bojiště ukrajinského konfliktu, které zažijete očima přímých účastníků. Ať už jde o za zapálené bojovníky nebo dezertéry, kolaboranty, vlastence, oběti bombardování, nebo ty, kteří rabují domy a rozkrádají humanitární a vojenskou pomoc. Poznáme život na území okupovaných ruskou armádou, dilemata obyvatel měst, která se postupně mění v ruiny, smrtonosné operace partyzánů hluboko v nepřátelském týlu. Pocítíme hlad, zoufalství, bezmocnou nenávist, ale také střípky lidskosti, pospolitosti a naděje, která přežije i v nejhorších okamžicích. To ale není všechno. Tomáš Forró díky důkladné práci v terénu přináší dosud neznámé příběhy a informace, které ukrajinskou válku ukazují z nové perspektivy. Co by ruští generálové hledali v radioaktivních polích Černobylu? V čem udělala chybu rozvědka při plánování invaze? Jak se ve stínu války mění ukrajinská společnost? Také o tom píše Tomáš Forró ve své knize Zpěv sirén.

Zkušený slovenský reportér Tomáš Forró přináší nepřikrášlený, mnohostranný pohled na konflikt probíhající na Ukrajině, který se vymyká běžnému mediálnímu obrazu této války. Osobní zážitky a angažovanost, racionální analýza událostí na bojišti i v týle. A mezitím nedaleko našich hranic přibývají další kapitoly tohoto drsného příběhu. Díky Zpěvu sirén můžeme tuhle válku nahlédnout bez růžových brýlí, bez patosu a mýtů, jimiž je opředená. Tomáš Forró pracuje na celé šíři bojové linie, v bombardovaných městech, mezi vojáky v zákopech i mezi hladovějícími civilisty odkázanými na humanitární pomoc. Z novináře se pod vlivem extrémní situace na slovensko-ukrajinské hranici po únoru 2023 postupně změnil v dobrovolníka, a pak i přímého účastníka bojových operací. Kniha Zpěv sirén není chronologickou kronikou rusko-ukrajinských střetů, výčtem hrdinských skutků nebo krutosti jedné či druhé strany. Je to bolestivá a upřímná sonda do světa nedaleko nás. Navštívíme v ní všechny bojiště ukrajinského konfliktu, které zažijete očima přímých účastníků. Ať už jde o za zapálené bojovníky nebo dezertéry, kolaboranty, vlastence, oběti bombardování, nebo ty, kteří rabují domy a rozkrádají humanitární a vojenskou pomoc. Poznáme život na území okupovaných ruskou armádou, dilemata obyvatel měst, která se postupně mění v ruiny, smrtonosné operace partyzánů hluboko v nepřátelském týlu. Pocítíme hlad, zoufalství, bezmocnou nenávist, ale také střípky lidskosti, pospolitosti a naděje, která přežije i v nejhorších okamžicích. To ale není všechno. Tomáš Forró díky důkladné práci v terénu přináší dosud neznámé příběhy a informace, které ukrajinskou válku ukazují z nové perspektivy. Co by ruští generálové hledali v radioaktivních polích Černobylu? V čem udělala chybu rozvědka při plánování invaze? Jak se ve stínu války mění ukrajinská společnost? Také o tom píše Tomáš Forró ve své knize Zpěv sirén.

Torzo posádky lode, ktorá stroskotala na opustenom divokom ostrove – to je vlastne obraz ľudstva ako takého. Železná hierarchia, napätie, antipatie, oddanosť na život a na smrť, ale aj vzbura, vražda a nezlomná viera v impérium. Nie je to hotový film?! Vie to aj Martin Scorsese, ktorý na základe knihy Davida Granna Posledná plavba lode Wager pripravuje svoj ďalší film. A chýbať pri ňom nebude ani Leonardo Di Caprio. David Grann, autor mimoriadneho dokumentárneho románu Vrahovia mesiaca kvetov nám vo svojej najnovšej knihe prináša pohľad do krutého i romantického „dreveného sveta“ dávnych zaoceánskych lodí. Napnite plachty, začína sa nezvyčajný príbeh jednej lode a jej stroskotania! V januári 1742 sa pri pobreží Brazílie vyplavila chatrná loď pozliepaná z úlomkov dreva a látky. Na jej palube bolo tridsať vychudnutých mužov, ktorí žili už len z posledných síl. Za sebou totiž mali neobyčajný príbeh. Boli to preživší z britskej lode Wager, ktorá v roku 1740 počas imperiálnej vojny so Španielskom vypravila na tajnú misiu. Pri snahe zajať španielsku galeónu plnú pokladov stroskotala loď Wager na opustenom ostrove pri pobreží Patagónie. Plavili sa viac ako sto dní a prešli takmer 4 000 kilometrov naprieč búrkami zmietaným morom. Privítali ich ako hrdinov. O šesť mesiacov neskôr pristálo na pobreží Čile ďalšie, ešte chatrnejšie plavidlo. Na tejto lodi boli len traja stroskotanci, ktorí mali na ten istý príbeh celkom iný pohľad. Tridsiatka námorníkov, ktorí pristáli v Brazílii, podľa nich neboli hrdinovia – boli to vzbúrenci. David Grann skladá z nepreberného množstva archívnych materiálov, ale aj z vlastnej skúsenosti z plavby na nehostinné čilské pobrežie príbeh, ktorý sa číta ako najlepší román. Počas uviaznutia na ostrove posádka vedená kapitánom Cheapom upadla do anarchie a bojujúce skupinky sa bili o vládu nad neúrodnou pustatinou. Obvinenia zo zrady a vraždy sa rozšírili medzi ľudí, a tak admiralita zvolala vojenský súd, aby určila, kto z preživších námorníkov hovorí pravdu. V stávke bol život a smrť – koho by súd uznal vinným, toho mohol obesiť. Dokumentárny román Davida Granna Posledná plavba lode Wager s poditulom Príbeh o stroskotaní, vzbure a vražde odhaľuje hlbší význam udalostí okolo tohto stroskotania a ukazuje nám, že pred súdom sa neocitli len kapitán a jeho posádka, ale aj samotná idea impéria. Kniha vychádza v preklade Samuela Marca.

Kam až může zavést společnost nenávist? Střelba u baru Tepláreň nebyla činem jednoho radikalizovaného mladíka, prostor pro ni otevírá hate speech kolem nás: řeč veřejné debaty, projevy politiků, komentáře na sociálních sítích. Reportáž Marka Hudce je velmi osobní text, který ukazuje, jak děsivé důsledky má hledání jakéhokoliv „společného nepřítele“. Matúš Horváth a Juraj Vankulič zavraždění 12. října 2022 v Zámocké ulici jsou bohužel jen další z mnoha lidí, kteří zaplatili životem za zcela přirozenou věc – chtěli si vybrat, koho budou milovat, a kým by chtěli být. Marek Hudec rekonstruuje na základě mnoha rozhovorů se svědky i blízkými obětí události oné děsivé noci i to, co jí předcházelo. Život obou obětí, jejich rodiny a přátel. A šok, jímž prošli oni i celá společnost. Poskytuje nám zároveň mnohem širší kontext: zavede nás do prostředí slovenské LGBTQ+ komunity, mezi aktivisty i do nedávné minulosti, kdy se homosexualita v Československu léčila jako nemoc. Sledujeme opakující se příběhy plné netolerance, bezdůvodné nenávisti, pronásledování nebo i obyčejné lhostejnosti. Je z nich zřejmé, nakolik za vývoj ve společnosti nese odpovědnost každý z nás. Vidíme, jak jednoduše se mohou agresivní slova měnit v činy. A jakou cenu mají empatická gesta jako to Zuzany Čaputové: objetí majitele baru Tepláreň Romana Samotného, jímž vyjádřila své zoufalství i podporu. Kniha Spoušť vychází v překladu Michala Lebdušky v edici Prokletí reportéři.

Kam až může zavést společnost nenávist? Střelba u baru Tepláreň nebyla činem jednoho radikalizovaného mladíka, prostor pro ni otevírá hate speech kolem nás: řeč veřejné debaty, projevy politiků, komentáře na sociálních sítích. Reportáž Marka Hudce je velmi osobní text, který ukazuje, jak děsivé důsledky má hledání jakéhokoliv „společného nepřítele“. Matúš Horváth a Juraj Vankulič zavraždění 12. října 2022 v Zámocké ulici jsou bohužel jen další z mnoha lidí, kteří zaplatili životem za zcela přirozenou věc – chtěli si vybrat, koho budou milovat, a kým by chtěli být. Marek Hudec rekonstruuje na základě mnoha rozhovorů se svědky i blízkými obětí události oné děsivé noci i to, co jí předcházelo. Život obou obětí, jejich rodiny a přátel. A šok, jímž prošli oni i celá společnost. Poskytuje nám zároveň mnohem širší kontext: zavede nás do prostředí slovenské LGBTQ+ komunity, mezi aktivisty i do nedávné minulosti, kdy se homosexualita v Československu léčila jako nemoc. Sledujeme opakující se příběhy plné netolerance, bezdůvodné nenávisti, pronásledování nebo i obyčejné lhostejnosti. Je z nich zřejmé, nakolik za vývoj ve společnosti nese odpovědnost každý z nás. Vidíme, jak jednoduše se mohou agresivní slova měnit v činy. A jakou cenu mají empatická gesta jako to Zuzany Čaputové: objetí majitele baru Tepláreň Romana Samotného, jímž vyjádřila své zoufalství i podporu. Kniha Spoušť vychází v překladu Michala Lebdušky v edici Prokletí reportéři.

Torzo posádky lode, ktorá stroskotala na opustenom divokom ostrove – to je vlastne obraz ľudstva ako takého. Železná hierarchia, napätie, antipatie, oddanosť na život a na smrť, ale aj vzbura, vražda a nezlomná viera v impérium. Nie je to hotový film?! Vie to aj Martin Scorsese, ktorý na základe knihy Davida Granna Posledná plavba lode Wager pripravuje svoj ďalší film. A chýbať pri ňom nebude ani Leonardo Di Caprio. David Grann, autor mimoriadneho dokumentárneho románu Vrahovia mesiaca kvetov nám vo svojej najnovšej knihe prináša pohľad do krutého i romantického „dreveného sveta“ dávnych zaoceánskych lodí. Napnite plachty, začína sa nezvyčajný príbeh jednej lode a jej stroskotania! V januári 1742 sa pri pobreží Brazílie vyplavila chatrná loď pozliepaná z úlomkov dreva a látky. Na jej palube bolo tridsať vychudnutých mužov, ktorí žili už len z posledných síl. Za sebou totiž mali neobyčajný príbeh. Boli to preživší z britskej lode Wager, ktorá v roku 1740 počas imperiálnej vojny so Španielskom vypravila na tajnú misiu. Pri snahe zajať španielsku galeónu plnú pokladov stroskotala loď Wager na opustenom ostrove pri pobreží Patagónie. Plavili sa viac ako sto dní a prešli takmer 4 000 kilometrov naprieč búrkami zmietaným morom. Privítali ich ako hrdinov. O šesť mesiacov neskôr pristálo na pobreží Čile ďalšie, ešte chatrnejšie plavidlo. Na tejto lodi boli len traja stroskotanci, ktorí mali na ten istý príbeh celkom iný pohľad. Tridsiatka námorníkov, ktorí pristáli v Brazílii, podľa nich neboli hrdinovia – boli to vzbúrenci. David Grann skladá z nepreberného množstva archívnych materiálov, ale aj z vlastnej skúsenosti z plavby na nehostinné čilské pobrežie príbeh, ktorý sa číta ako najlepší román. Počas uviaznutia na ostrove posádka vedená kapitánom Cheapom upadla do anarchie a bojujúce skupinky sa bili o vládu nad neúrodnou pustatinou. Obvinenia zo zrady a vraždy sa rozšírili medzi ľudí, a tak admiralita zvolala vojenský súd, aby určila, kto z preživších námorníkov hovorí pravdu. V stávke bol život a smrť – koho by súd uznal vinným, toho mohol obesiť. Dokumentárny román Davida Granna Posledná plavba lode Wager s poditulom Príbeh o stroskotaní, vzbure a vražde odhaľuje hlbší význam udalostí okolo tohto stroskotania a ukazuje nám, že pred súdom sa neocitli len kapitán a jeho posádka, ale aj samotná idea impéria. Kniha vychádza v preklade Samuela Marca.

Jelena Kosťučenko nepíše spoza stola, nebojí sa zašpiniť si ruky, neváha klásť ťažké otázky. Píše o ľuďoch, na ktorých všetci zabudli, o miestach, na ktorých prekvitá hlavne zúfalstvo, bieda, alkoholizmus a prostitúcia. V knihe Moja milovaná krajina s podtitulom Reportáže z Ruska vedľa seba stoja autorkine osobné memoárové texty a ostré reportáže z rôznych kútov Ruska z posledných pätnástich rokov. Spoznávame v nich realitu, akú denno-denne zažívajú ľudia, ktorých súčasný režim systematicky a brutálne vymazáva, či už sú to dievčatá naverbované na sexuálnu prácu v hlavnom meste, kvír ľudia v odľahlých oblastiach, deti bez domova, ktoré si spravili domov z opustenej nemocnice alebo novinári ako ona sama. O tom všetkom píše veľmi priamo a bez štylistických príkras. Kniha Moja milovaná krajina nie je len o Rusku. Je to aj obraz nefunkčného sveta, v ktorom sa vytrácajú ľudské väzby, solidarita i mechanizmy vzájomnej podpory. V marci 2022 Jelena Kosťučenko ako reportérka novín Novaja gazeta prekročila hranice Ukrajiny, aby Rusov a Rusky informovala o vojne, ktorú vedie ich krajina proti svojmu susedovi – to znamenalo aj definitívnu stopku pre posledné slobodné noviny v Rusku a odchod autorky do exilu. Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina, ktorej názov ironicky parafrázuje úvodné verše novej ruskej hymny, vychádza v slovenskom preklade Kristíny Karabovej.

Táto kniha je výsledkom dlhoročného úsilia nazrieť za chrbát propagandy a zdokumentovať pravdivú tvár Putinovho Ruska, ktorú nájdeme ďaleko od Moskvy – v tieni veľkej politiky, vojen i oslňujúceho bohatstva niekoľkých vyvolených. A práve takéto Rusko, šedivé a utrápené, zaujíma investigatívnu novinárku Jelenu Kosťučenko. Stojí za to ho spoznať. Jelena Kosťučenko nepíše spoza stola, nebojí sa zašpiniť si ruky, neváha klásť ťažké otázky. Píše o ľuďoch, na ktorých všetci zabudli, o miestach, na ktorých prekvitá hlavne zúfalstvo, bieda, alkoholizmus a prostitúcia. V knihe Moja milovaná krajina s podtitulom Reportáže z Ruska vedľa seba stoja autorkine osobné memoárové texty a ostré reportáže z rôznych kútov Ruska z posledných pätnástich rokov. Spoznávame v nich realitu, akú denno-denne zažívajú ľudia, ktorých súčasný režim systematicky a brutálne vymazáva, či už sú to dievčatá naverbované na sexuálnu prácu v hlavnom meste, kvír ľudia v odľahlých oblastiach, deti bez domova, ktoré si spravili domov z opustenej nemocnice alebo novinári ako ona sama. O tom všetkom píše veľmi priamo a bez štylistických príkras. Kniha Moja milovaná krajina nie je len o Rusku. Je to aj obraz nefunkčného sveta, v ktorom sa vytrácajú ľudské väzby, solidarita i mechanizmy vzájomnej podpory. V marci 2022 Jelena Kosťučenko ako reportérka novín Novaja gazeta prekročila hranice Ukrajiny, aby Rusov a Rusky informovala o vojne, ktorú vedie ich krajina proti svojmu susedovi – to znamenalo aj definitívnu stopku pre posledné slobodné noviny v Rusku a odchod autorky do exilu. Kniha Jeleny Kosťučenko Moja milovaná krajina, ktorej názov ironicky parafrázuje úvodné verše novej ruskej hymny, vychádza v slovenskom preklade Kristíny Karabovej.

Na to, aby ste získali moc nad nezávislými ženami, stačí ich obviniť z čarodejníctva. Platilo to na začiatku sedemnásteho storočia. A vlastne to platí aj dnes. Čo sa stane, keď v búrke na mori zahynú všetci muži z mestečka Vardo a ženy sa zrazu musia postarať samy o seba? Zima 1617, ďaleký sever Nórska. Dvadsaťročná Maren Bergensdatterová stojí na skalnatom pobreží a sleduje, ako na mori vypukne náhla zničujúca búrka, v ktorej zahynie štyridsať rybárov vrátane jej brata a otca. Ak chcú ženy z malého severského mestečka Vardo prežiť, musia sa vzoprieť hlboko zakoreneným pravidlám ostrova. Začnú loviť ryby, porážajú soby, robia veci, ktoré nikdy predtým nerobili. Tri roky po búrke vstupuje do príbehu románu Ženy z Vardo temná postava. Absalom Cornet prichádza zo Škótska, kde sa podieľal na upaľovaní údajných čarodejníc. Privádza so sebou svoju mladú nórsku manželku Ursu, ktorá je opojená manželovou mocou a autoritou a zároveň z nej má obrovský strach. Ursa na ostrove stretne niečo, čo nikdy predtým nevidela – nezávislé ženy. Absalom však vidí len bezbožné miesto zamorené mocným zlom. Maren a Ursa sa postupne zbližujú a ich vzťah obe ženy prekvapí. Čo s nimi bude, keď Absalom začne ohrozovať nielen životy žien, ale i samotnú existenciu Vardo? Román britskej spisovateľky Kiram Milwood Hardgrave Ženy z Vardo je inšpirovaný skutočnými udalosťami zo sedemnásteho storočia. Je to príbeh o silných ženách, o láske, zle a posadnutosti, ktorý sa síce odohráva na okraji civilizácie, ale zasahuje priamo do jej srdca. Kniha Ženy z Vardo vychádza v preklade Kristíny Svrčkovej. Podporené Fondom na podporu umenia

Na to, aby ste získali moc nad nezávislými ženami, stačí ich obviniť z čarodejníctva. Platilo to na začiatku sedemnásteho storočia. A vlastne to platí aj dnes. Čo sa stane, keď v búrke na mori zahynú všetci muži z mestečka Vardo a ženy sa zrazu musia postarať samy o seba? Zima 1617, ďaleký sever Nórska. Dvadsaťročná Maren stojí na skalnatom pobreží a sleduje, ako na mori vypukne náhla zničujúca búrka, v ktorej zahynie štyridsať rybárov vrátane jej brata a otca. Ak chcú ženy z malého severského mestečka Vardo prežiť, musia sa vzoprieť hlboko zakoreneným pravidlám ostrova. Začnú loviť ryby, porážajú soby, robia veci, ktoré nikdy predtým nerobili. Tri roky po búrke vstupuje do príbehu románu Ženy z Vardo temná postava. Absalom Cornet prichádza zo Škótska, kde sa podieľal na upaľovaní údajných čarodejníc. Privádza so sebou svoju mladú nórsku manželku Ursu, ktorá je opojená manželovou mocou a autoritou a zároveň z nej má obrovský strach. Ursa na ostrove stretne niečo, čo nikdy predtým nevidela – nezávislé ženy. Absalom však vidí len bezbožné miesto zamorené mocným zlom, s ktorým sa chystá zviesť rozhodujúci súboj. Maren a Ursa sa postupne zbližujú a ich vzťah obe ženy prekvapí. Čo s nimi bude, keď Absalom začne ohrozovať nielen životy žien, ale i samotnú existenciu Vardo? Román britskej spisovateľky Kiran Millwood Hargrave Ženy z Vardo je inšpirovaný skutočnými udalosťami zo sedemnásteho storočia. Je to príbeh o silných ženách, o láske, zle a posadnutosti, ktorý sa síce odohráva na okraji civilizácie, ale zasahuje priamo do jej srdca.

Čierne ruky, čierne tváre – len oči z nich žiaria nabielo. A ešte zuby, ak sa práve usmievajú. Tak vyzerajú doneckí baníci, keď vyjdú na svetlo a zažmúria do slnka. Táto kniha rozpráva o tom, aký bol Donbas predtým, než sa stal epicentrom krutej vojny. Oleksandr Myched nás v nej zoberie priamo do čierneho srdca Ukrajiny. Bachmut. Pokrovsk. Konsťantynivka. Sjevjerodoneck. Lysyčansk. Dnes hlavné mestá krutej vojny boli ešte donedávna nielen centrami ukrajinského a predtým sovietskeho baníctva, boli aj súčasťou pozoruhodného vesmíru zvaného Donbas. Oleksandr Myched prichádza na východ v roku 2016 vo veľmi zvláštnom období. V Donecku a Luhansku už prebieha vojna a paralelne s ňou aj snahy o čosi ako nový začiatok: východná Ukrajina hľadá svoju identitu, mestá dostávajú nové mená, prichádza mladá generácia. A o invázii, ktorá má prísť o pár rokov, ešte nikto nič netuší. Vo svojej knihe Krv ti s uhlím pomiešam Myched skúma mytológiu baníckych miest, kľúčové postavy regiónu, stereotypy i archetypy. Ukazuje nám, že tento kraj má v sebe oveľa viac než len vrstvu čierneho prachu. Nie je to len Donecká uhoľná panva, je to aj hrdé obyvateľstvo, etnicky a kultúrne rôznorodé, ktoré sa cíti byť silne spojené s Ukrajinou a neuzatvára sa pred Západom. Myched sa vracia do miest, ktoré spoznal počas projektov oživujúcich miestnu komunitu, a ktoré sa dnes spájajú najmä s miestami najtvrdších bojov. Rozpráva sa s bežnými obyvateľmi, baníkmi, ale aj s umelcami a intelektuálmi, ktorí hovoria o svojom detstve, dospelosti a spoločnosti v regióne, ktorý nie je veľmi známy ani v samotnej Ukrajine. Kniha napísaná v roku 2020 je pôsobivou polyfóniou o minulosti a súčasnosti ukrajinského východu. Dnes sa číta ako príbeh o stratenej histórii, ľuďoch a mestách, ale aj ako záznam nekonečnej lásky k svojej krajine. Kniha vychádza v preklade Veroniky Goldiňákovej.

Čierne ruky, čierne tváre – len oči z nich žiaria nabielo. A ešte zuby, ak sa práve usmievajú. Tak vyzerajú doneckí baníci, keď vyjdú na svetlo a zažmúria do slnka. Táto kniha rozpráva o tom, aký bol Donbas predtým, než sa stal epicentrom krutej vojny. Oleksandr Myched nás v nej zoberie priamo do čierneho srdca Ukrajiny. Bachmut. Pokrovsk. Konsťantynivka. Sjevjerodoneck. Lysyčansk. Dnes hlavné mestá krutej vojny boli ešte donedávna nielen centrami ukrajinského a predtým sovietskeho baníctva, boli aj súčasťou pozoruhodného vesmíru zvaného Donbas. Oleksandr Myched prichádza na východ v roku 2016 vo veľmi zvláštnom období. V Donecku a Luhansku už prebieha vojna a paralelne s ňou aj snahy o čosi ako nový začiatok: východná Ukrajina hľadá svoju identitu, mestá dostávajú nové mená, prichádza mladá generácia. A o invázii, ktorá má prísť o pár rokov, ešte nikto nič netuší. Vo svojej knihe Krv ti s uhlím pomiešam Myched skúma mytológiu baníckych miest, kľúčové postavy regiónu, stereotypy i archetypy. Ukazuje nám, že tento kraj má v sebe oveľa viac než len vrstvu čierneho prachu. Nie je to len Donecká uhoľná panva, je to aj hrdé obyvateľstvo, etnicky a kultúrne rôznorodé, ktoré sa cíti byť silne spojené s Ukrajinou a neuzatvára sa pred Západom. Myched sa vracia do miest, ktoré spoznal počas projektov oživujúcich miestnu komunitu, a ktoré sa dnes spájajú najmä s miestami najtvrdších bojov. Rozpráva sa s bežnými obyvateľmi, baníkmi, ale aj s umelcami a intelektuálmi, ktorí hovoria o svojom detstve, dospelosti a spoločnosti v regióne, ktorý nie je veľmi známy ani v samotnej Ukrajine. Kniha napísaná v roku 2020 je pôsobivou polyfóniou o minulosti a súčasnosti ukrajinského východu. Dnes sa číta ako príbeh o stratenej histórii, ľuďoch a mestách, ale aj ako záznam nekonečnej lásky k svojej krajine.

Nejsevernější osídlená oblast Grónska. Pár desítek obyvatel, kteří dokáží přežívat v drsných podmínkách. Jejich počet stále klesá. Zato stoupá počet novinářů, kteří sem jezdí sledovat globální oteplování a tání ledovce. Ovšem pro Ilonu Wiśniewskou je sever domov i hlavní reportérské téma, kterému už věnovala několik knih. Teď se na tři měsíce vydala do grónských osad Siorapaluk a Qaanaaq, kam je v zimě možné se dostat jen letadlem a v létě dvakrát přijede loď se zásobami. Přežití zajišťuje lov medvědů a tuleňů – na tom nic nezměnilo ani to, že nejseverněji sídlící původní obyvatelé, Inuité, čelili stejnému tlaku jako další podobná společenství na celém světě. Ačkoli se od nich dobyvatelé pólu učili, jak fungovat v ledové zemi, pro jejich odlišné zvyky a myšlenkový svět měli málo pochopení. Grónsko je součástí Dánského království a probíhaly i asimilační pokusy udělat z místních dětí „malé Dány“. V posledních desetiletích letech je země stále nezávislejší, ale řada problémů se táhne z minulosti až dodnes. Ilona Wiśniewska, která do grónských osad jezdí s otevřeností a pokorou, dokázala do místní komunity zapadnout a popsat běžný život a starosti – i mihotání hvězd na sněhu. Za reportáž Mihotání. Na konci Grónska, která nyní vychází česky v překladu Michaly Benešové v edici Prokletí reportéři, získala Wiśniewska prestižní cenu Grand Press, je také laureátkou Ceny Teresy Torańské nebo ocenění Žena roku.

Nejsevernější osídlená oblast Grónska. Pár desítek obyvatel, kteří dokáží přežívat v drsných podmínkách. Jejich počet stále klesá. Zato stoupá počet novinářů, kteří sem jezdí sledovat globální oteplování a tání ledovce. Ovšem pro Ilonu Wiśniewskou je sever domov i hlavní reportérské téma, kterému už věnovala několik knih. Teď se na tři měsíce vydala do grónských osad Siorapaluk a Qaanaaq, kam je v zimě možné se dostat jen letadlem a v létě dvakrát přijede loď se zásobami. Přežití zajišťuje lov medvědů a tuleňů – na tom nic nezměnilo ani to, že nejseverněji sídlící původní obyvatelé, Inuité, čelili stejnému tlaku jako další podobná společenství na celém světě. Ačkoli se od nich dobyvatelé pólu učili, jak fungovat v ledové zemi, pro jejich odlišné zvyky a myšlenkový svět měli málo pochopení. Grónsko je součástí Dánského království a probíhaly i asimilační pokusy udělat z místních dětí „malé Dány“. V posledních desetiletích letech je země stále nezávislejší, ale řada problémů se táhne z minulosti až dodnes. Ilona Wiśniewska, která do grónských osad jezdí s otevřeností a pokorou, dokázala do místní komunity zapadnout a popsat běžný život a starosti – i mihotání hvězd na sněhu. Za reportáž Mihotání. Na konci Grónska, která nyní vychází česky v překladu Michaly Benešové v edici Prokletí reportéři, získala Wiśniewska prestižní cenu Grand Press, je také laureátkou Ceny Teresy Torańské nebo ocenění Žena roku.

Autorka bestsellera Jaternice tiahnu na Paríž Clémentine Beauvais vás v tomto huncútskom románe vtiahne do detektívneho príbehu, v ktorom sa prelína skutočnosť s fantáziou a netradičným spôsobom poukazuje na aktuálne spoločenské témy. Mladá francúzska spisovateľka deprimovaná sériou literárnych a ľúbostných neúspechov (podobnosť so skutočnou autorkou Clémentine Beauvais čisto náhodná!) narazí na kurióznu historickú záhadu: kto bola dobrá víla – kmotrička malého princa Ľudovíta XVII.? Ako mohla táto víla obdarená mocnými magickými silami ponechať malého princa hroznej smrti? Odpovede na tieto otázky môžu byť kľúčom k ešte väčšej záhade: kam sa z nášho sveta vyparila všetka mágia? Správa od jej vydavateľa Tiba je už len bodkou za jej rozprávaním. Pardon, bádaním! Milá Clémentine, prečítal som si Tvoj román za dva dni! Je to super, fakt si ma tým prekvapila! Myslel som si, že to bude nejaký otravný text, niečo ako nudná školská esej, ale je v tom akcia, napätie... A pravdaže, čo ma prekvapilo najviac, je to skutočný román! A fantasy! Nečakal som to, keď si čosi spletala s esejou, prieskumom, bla bla... Ale od začiatku som Ti veril. Páči sa mi nápad, že kmotričky naozaj existovali (a stále existujú), je to strašne vtipné. Bozkávam Ťa. Tibo Začítajte sa do tohto vzrušujúceho príbehu, z ktorého sršia francúzsky humor a kúzla. Kniha je vhodná pre čitateľov od 14 rokov.

Autorka bestsellera Jaternice tiahnu na Paríž Clémentine Beauvais vás v tomto huncútskom románe vtiahne do detektívneho príbehu, v ktorom sa prelína skutočnosť s fantáziou a netradičným spôsobom poukazuje na aktuálne spoločenské témy. Mladá francúzska spisovateľka deprimovaná sériou literárnych a ľúbostných neúspechov (podobnosť so skutočnou autorkou Clémentine Beauvais čisto náhodná!) narazí na kurióznu historickú záhadu: kto bola dobrá víla – kmotrička malého princa Ľudovíta XVII.? Ako mohla táto víla obdarená mocnými magickými silami ponechať malého princa hroznej smrti? Odpovede na tieto otázky môžu byť kľúčom k ešte väčšej záhade: kam sa z nášho sveta vyparila všetka mágia? Správa od jej vydavateľa Tiba je už len bodkou za jej rozprávaním. Pardon, bádaním! Milá Clémentine, prečítal som si Tvoj román za dva dni! Je to super, fakt si ma tým prekvapila! Myslel som si, že to bude nejaký otravný text, niečo ako nudná školská esej, ale je v tom akcia, napätie... A pravdaže, čo ma prekvapilo najviac, je to skutočný román! A fantasy! Nečakal som to, keď si čosi spletala s esejou, prieskumom, bla bla... Ale od začiatku som Ti veril. Páči sa mi nápad, že kmotričky naozaj existovali (a stále existujú), je to strašne vtipné. Bozkávam Ťa. Tibo Začítajte sa do tohto vzrušujúceho príbehu, z ktorého sršia francúzsky humor a kúzla. Kniha je vhodná pre čitateľov od 14 rokov.