Absynt strana 3 z 32

Stéphane Breitwieser nebol obyčajný zlodej. Nemal zbraň, nemal sieť kupcov, nemal záujem o?zisk ani o peniaze. Mal len obrovskú túžbu. Túžbu vlastniť krásu. Spoznajte príbeh muža, ktorý miloval umenie až za hranicu zákona. V?tejto knihe sa dozvieš: kto je Stéphane Breitwieser, neobyčajný muž, ktorý ukradol viac ako 200 umeleckých diel z múzeí po celej Európe ako dokázal kradnúť umelecké diela bez použitia násilia či špeciálnej techniky prečo si všetky ukradnuté diela nechával pre sebakto mu pomáhal a aký bol jeho vzťah s najbližšími kedy sa jeho príbeh zlomil a čo sa stalo so všetkými ukradnutými dielamiZlodej umenia je fascinujúcou kronikou jedného z?najškandalóznejších a najveľkolepejších zlodejov umenia v histórii: Stéphane Breitwieser za sedem rokov ukradol viac ako dvesto umeleckých diel z múzeí naprieč celou západnou Európou pričom nazhromaždil zbierku v odhadovanej hodnote dve miliardy dolárov. Medzi nimi boli diela Lucasa Cranachamladšieho, Pietera Brueghela či Antoina Watteaua. Dnu vchádzal ako návštevník, von vychádzal ako zlodej. Pozoruhodné je, že na rozdiel od takmer všetkých ostatných zlodejov umenia Breitwieser nikdy nekradol pre peniaze. Všetko si starostlivo uložil vo svojej izbe v podkroví, kde si vytvoril súkromnú galériu, o ktorej nikto netušil. Až kým to všetko neprasklo. Doslova! Kniha Zlodej umenia je založená na sérii exkluzívnych rozhovorov s Breitwieserom, prvých, aké kedy poskytol americkému novinárovi. Podrobne opisuje strhujúci príbeh lásky, zločinu a neukojiteľného hladu vlastniť krásu za každú cenu. Michael Finkel odhaľuje jeho neuveriteľne jednoduché, ale premyslené metódy krádeží počas bežných otváracích hodín múzeí, skúma jeho posadnutosť krásou a túžbu vlastniť umenie. Zlodej umenia Michaela Finkela je skutočný príbeh, ktorý sa číta ako napínavý román.

Stéphane Breitwieser nebol obyčajný zlodej. Nemal zbraň, nemal sieť kupcov, nemal záujem o zisk ani o peniaze. Mal len obrovskú túžbu. Túžbu vlastniť krásu. Spoznajte príbeh muža, ktorý miloval umenie až za hranicu zákona. V tejto knihe sa dozvieš: - kto je Stéphane Breitwieser, neobyčajný muž, ktorý ukradol viac ako 200 umeleckých diel z múzeí po celej Európe - ako dokázal kradnúť umelecké diela bez použitia násilia či špeciálnej techniky - prečo si všetky ukradnuté diela nechával pre seba - kto mu pomáhal a aký bol jeho vzťah s najbližšími - kedy sa jeho príbeh zlomil a čo sa stalo so všetkými ukradnutými dielami Zlodej umenia je fascinujúcou kronikou jedného z najškandalóznejších a najveľkolepejších zlodejov umenia v histórii: Stéphane Breitwieser za sedem rokov ukradol viac ako dvesto umeleckých diel z múzeí naprieč celou západnou Európou pričom nazhromaždil zbierku v odhadovanej hodnote dve miliardy dolárov. Medzi nimi boli diela Lucasa Cranacha mladšieho, Pietera Brueghela či Antoina Watteaua. Dnu vchádzal ako návštevník, von vychádzal ako zlodej. Pozoruhodné je, že na rozdiel od takmer všetkých ostatných zlodejov umenia Breitwieser nikdy nekradol pre peniaze. Všetko si starostlivo uložil vo svojej izbe v podkroví, kde si vytvoril súkromnú galériu, o ktorej nikto netušil. Až kým to všetko neprasklo. Doslova! Kniha Zlodej umenia je založená na sérii exkluzívnych rozhovorov s Breitwieserom, prvých, aké kedy poskytol americkému novinárovi. Podrobne opisuje strhujúci príbeh lásky, zločinu a neukojiteľného hladu vlastniť krásu za každú cenu. Michael Finkel odhaľuje jeho neuveriteľne jednoduché, ale premyslené metódy krádeží počas bežných otváracích hodín múzeí, skúma jeho posadnutosť krásou a túžbu vlastniť umenie. Zlodej umenia Michaela Finkela je skutočný príbeh, ktorý sa číta ako napínavý román. Vychádza v preklade Igora Otčenáša.

Veľká Hitlerova armáda sa nezrodila v kasárňach, ale v školských laviciach. Americký pedagóg Gregor Ziemer sa v tridsiatych rokoch do detailov zoznámil so systémom nacistického vzdelávania, ktorého hlavným cieľom bolo vyrábať ľudí ochotných zomrieť za Führera. Ako vychovať nacistu je jedinečná reportážna sonda do hĺbky nacistickej duše. V tejto knihe sa dozvieš: aké radikálne zmeny nastali v nemeckom školstve po nástupe Hitlera k moci ako vyzeral každodenný život detí v nacistickom Nemecku ako nacisti využívali školu i mimoškolské aktivity na ovládanie myslenia detíčo sa učili o Führerovi, rase a nepriateľoch štátu ako sa deti pripravovali na vojnu a smrť už od útleho veku prečo bolo samozrejmé udávať aj vlastných rodičovMatky rodia deti, pretože ich k tomu vyzval Führer. Ak sa narodí chlapec – bude z neho itlerov vojak. Ak dievča – bude z neho matka, ktorá porodí ďalších vojakov. Cieľom je dobyť celý svet, a tak to nemôže byť inak. Americký pedagóg a publicista Gregor Ziemer pôsobil v rokoch 1928 – 1939 ako riaditeľ Americkej školy v Berlíne. Všetko, čo sa v Nemecku dialo po nástupe Hitlera k moci tak mal každý deň priamo pred očami. V roku 1939 využil svoje kontakty a s ministerským povolením navštívil rôzne vzdelávacie inštitúcie v Tretej ríši. Pozrel si nielen školy, ale aj pôrodnice, sterilizačné nemocnice či novorodenecké oddelenia. Zúčastnil sa na hodinách geografie, ktoré sa zmenili na náuku o stratených územiach, ktoré je potrebné opäť dobyť a navštívil aj hodiny biológie, ktoré kládli dôraz na to, že všade v prírode funguje vodcovský princíp a demokracia je preto odkázaná na zánik. Ziemer sa zúčastnil výcviku členov Jungvolku a Hitlerjugend, sledoval nočné iniciačné rituály v stredovekých hradoch, rozprával sa s chlapcami, ktorí chceli zomrieť za Hitlera, i s dievčatami, ktoré sa viac báli neplodnosti ako smrti. Kniha Gregora Ziemera Ako vychovať nacistu vyšla po prvý raz v roku 1941, no aj po viac ako osemdesiatich rokoch nám má stále čo povedať. Oboznamuje nás s podrobnosťami jednotlivých fáz nacistickej výchovy i s mechanizmom formovania nového človeka. Opisuje, ako nacistická ideológia prenikala do každej oblasti života detí – od školy, cez učebnice, hry, piesne až po voľnočasové aktivity. Vzdelávanie bolo úspešné vtedy, ak sa študenti naučili podvoľovať autorite. V tejto knihe sa však dozvieme predovšetkým to, čo sa môže stať, ak vzdelávanie a výchovu našich detí ponecháme v rukách fanatikov. Súčasný pohľad na túto tému nám ponúka slovenský historik a odborník na fašizmus Jakub Drábik v zasvätenom doslove.

Veľká Hitlerova armáda sa nezrodila v kasárňach, ale v školských laviciach. Americký pedagóg Gregor Ziemer sa v tridsiatych rokoch do detailov zoznámil so systémom nacistického vzdelávania, ktorého hlavným cieľom bolo vyrábať ľudí ochotných zomrieť za Führera. Ako vychovať nacistu je jedinečná reportážna sonda do hĺbky nacistickej duše. V tejto knihe sa dozvieš: - aké radikálne zmeny nastali v nemeckom školstve po nástupe Hitlera k moci - ako vyzeral každodenný život detí v nacistickom Nemecku - ako nacisti využívali školu i mimoškolské aktivity na ovládanie myslenia detí - čo sa učili o Führerovi, rase a nepriateľoch štátu - ako sa deti pripravovali na vojnu a smrť už od útleho veku - prečo bolo samozrejmé udávať aj vlastných rodičov Matky rodia deti, pretože ich k tomu vyzval Führer. Ak sa narodí chlapec – bude z neho Hitlerov vojak. Ak dievča – bude z neho matka, ktorá porodí ďalších vojakov. Cieľom je dobyť celý svet, a tak to nemôže byť inak. Americký pedagóg a publicista Gregor Ziemer pôsobil v rokoch 1928 – 1939 ako riaditeľ Americkej školy v Berlíne. Všetko, čo sa v Nemecku dialo po nástupe Hitlera k moci tak mal každý deň priamo pred očami. V roku 1939 využil svoje kontakty a s ministerským povolením navštívil rôzne vzdelávacie inštitúcie v Tretej ríši. Pozrel si nielen školy, ale aj pôrodnice, sterilizačné nemocnice či novorodenecké oddelenia. Zúčastnil sa na hodinách geografie, ktoré sa zmenili na náuku o stratených územiach, ktoré je potrebné opäť dobyť a navštívil aj hodiny biológie, ktoré kládli dôraz na to, že všade v prírode funguje vodcovský princíp a demokracia je preto odkázaná na zánik. Ziemer sa zúčastnil výcviku členov Jungvolku a Hitlerjugend, sledoval nočné iniciačné rituály v stredovekých hradoch, rozprával sa s chlapcami, ktorí chceli zomrieť za Hitlera, i s dievčatami, ktoré sa viac báli neplodnosti ako smrti. Kniha Gregora Ziemera Ako vychovať nacistu vyšla po prvý raz v roku 1941, no aj po viac ako osemdesiatich rokoch nám má stále čo povedať. Oboznamuje nás s podrobnosťami jednotlivých fáz nacistickej výchovy i s mechanizmom formovania nového človeka. Opisuje, ako nacistická ideológia prenikala do každej oblasti života detí – od školy, cez učebnice, hry, piesne až po voľnočasové aktivity. Vzdelávanie bolo úspešné vtedy, ak sa študenti naučili podvoľovať autorite. V tejto knihe sa však dozvieme predovšetkým to, čo sa môže stať, ak vzdelávanie a výchovu našich detí ponecháme v rukách fanatikov. Súčasný pohľad na túto tému nám ponúka slovenský historik a odborník na fašizmus Jakub Drábik v zasvätenom doslove. Kniha Gregora Ziemera Ako vychovať nacistu vychádza v preklade Igora Otčenáša.

Dejiny jednej rodiny, dejiny jednej krajiny. Množstvo hlasov z rôznych etáp 20. storočia sa v knihe Zuzany Kepplovej zlieva do epického obrazu malých i veľkých dejín, ktoré sa zrkadlia v príbehu brezovskej rodiny Tvarožkovcov. V tejto knihe sa dozvieš: - čo všetko dokázali vybudovať Tvarožkovci v medzivojnovom období - s akými ideami tvorili mladé Slovensko v medzivojnovom období - ako sa členovia rodiny zapojili do Slovenského národného povstania - ako rodinu zasiahol Víťazný február a päťdesiate roky - čo prežili po invázii z augusta 1968 a počas normalizácie Keď sa stretnú na rodinnej oslave, človek si nepočuje vlastného slova. Lenže kdesi tam, v chaose hlasov, sa rozprávajú príbehy. Príbehy ich košatej rodiny a zároveň príbeh mladej slovenskej demokracie. Zuzana Kepplová sa ich rozhodla povyťahovať a pospájať, aby vytvorila jeden veľký príbeh rodiny Tvarožkovcov. Vznikla sugestívna mozaika, o tom, čo bolo a už nie je, čo všetko Tvarožkovci vybudovali a čo im vzal Víťazný február, päťdesiate roky a?neskôr aj normalizácia. Bratislavská Metropolka, budova Sporiteľne na Kamennom námestí, ale aj Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle – to všetko sa rôznymi spôsobmi spája s rodinou Tvarožkovcov. Ale aj Slovenské národné povstanie, obvinenia zo špionáže a väznenie viacerých členov rodiny počas päťdesiatych rokov. Kľúčom k rozprávaniu je obraz Zuzky Medveďovej v Múzeu vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci. Návštevníčka z Brezovej požiada, aby jej ho ukázali. „A vy ich poznáte?“ spýtajú sa jej. „Tento bol minister, tento architekt, táto bola mamou spisovateľa a tento otcom redaktora,“ odpovedá. Skrátka – rodina. Zuzana Kepplová čerpá z rozhovorov s príbuznými Tvarožkovcov, z memoárov i denníkov. Jej kniha Tvarožkovci s podtitulom Súkromné dejiny demokracie predstavuje literárne pátranie v zákrutách nespoľahlivej pamäti, anekdot i zámlk. Na pozadí osudov brezovskej rodiny Tvarožkovcov sa dotýka veľkých dejín, ktoré sú nám na osudoch konkrétnych ľudí zrazu akési bližšie a možno aj zrozumiteľnejšie.

Dejiny jednej rodiny, dejiny jednej krajiny. Množstvo hlasov z rôznych etáp 20. storočia sa v knihe Zuzany Kepplovej zlieva do epického obrazu malých i veľkých dejín, ktoré sa zrkadlia v príbehu brezovskej rodiny Tvarožkovcov. V tejto knihe sa dozvieš: - čo všetko dokázali vybudovať Tvarožkovci v medzivojnovom období - s akými ideami tvorili mladé Slovensko v medzivojnovom období - ako sa členovia rodiny zapojili do Slovenského národného povstania - ako rodinu zasiahol Víťazný február a päťdesiate roky - čo prežili po invázii z augusta 1968 a počas normalizácie Keď sa stretnú na rodinnej oslave, človek si nepočuje vlastného slova. Lenže kdesi tam, v chaose hlasov, sa rozprávajú príbehy. Príbehy ich košatej rodiny a zároveň príbeh mladej slovenskej demokracie. Zuzana Kepplová sa ich rozhodla povyťahovať a pospájať, aby vytvorila jeden veľký príbeh rodiny Tvarožkovcov. Vznikla sugestívna mozaika, o tom, čo bolo a už nie je, čo všetko Tvarožkovci vybudovali a čo im vzal Víťazný február, päťdesiate roky a neskôr aj normalizácia. Bratislavská Metropolka, budova Sporiteľne na Kamennom námestí, ale aj Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle – to všetko sa rôznymi spôsobmi spája s rodinou Tvarožkovcov. Ale aj Slovenské národné povstanie, obvinenia zo špionáže a väznenie viacerých členov rodiny počas päťdesiatych rokov. Kľúčom k rozprávaniu je obraz Zuzky Medveďovej v Múzeu vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci. Návštevníčka z Brezovej požiada, aby jej ho ukázali. „A vy ich poznáte?“ spýtajú sa jej. „Tento bol minister, tento architekt, táto bola mamou spisovateľa a tento otcom redaktora,“ odpovedá. Skrátka – rodina. Zuzana Kepplová čerpá z rozhovorov s príbuznými Tvarožkovcov, z memoárov i denníkov. Jej kniha Tvarožkovci s podtitulom Súkromné dejiny demokracie predstavuje literárne pátranie v zákrutách nespoľahlivej pamäti, anekdot i zámlk. Na pozadí osudov brezovskej rodiny Tvarožkovcov sa dotýka veľkých dejín, ktoré sú nám na osudoch konkrétnych ľudí zrazu akési bližšie a možno aj zrozumiteľnejšie.

Hans Asperger, priekopník výskumu autizmu a Aspergerovho syndrómu v nacistickej Viedni, bol vážený a oslavovaný pre svoju súcitnú obranu detí s mentálnym postihnutím. V prelomovej knihe Aspergerove deti však oceňovaná historička Edith Sheffer odhaľuje, že Asperger sa nielenže podieľal na rasovej politike Hitlerovej Tretej ríše, ale bol aj spoluvinníkom vraždenia detí. Keď nacistický režim počas druhej svetovej vojny vyvraždil milióny ľudí v celej Európe, selektoval ich podľa rasy, náboženstva, správania a fyzického stavu, aby ich buď liečil, alebo likvidoval. Nacistickí psychiatri sa zameriavali na deti s rôznym typom myslenia – najmä na tie, o ktorých si mysleli, že im chýbajú sociálne zručnosti – a tvrdili, že v Ríši pre ne nie je miesto. Asperger a jeho kolegovia sa snažili z niektorých „autistických“ detí vytvoriť produktívnych občanov, zatiaľ čo ostatné, ktoré považovali za neliečiteľné, presunuli do Spiegelgrundu, jedného z najsmrteľnejších centier na vraždenie detí v nacistickej Tretej Ríši. V prvej komplexne podanej histórii súvislostí medzi autizmom a nacizmom Sheffer odhaľuje, ako sa dnes bežná diagnóza vynorila zo zverstiev Tretej ríše. Vďaka živému rozprávaniu a rozsiahlemu výskumu Aspergerove deti prinútia čitateľov prehodnotiť spôsob, akým spoločnosť posudzuje, označuje a zaobchádza s osobami s diagnostikovaným postihnutím. Kniha vychádza v preklade Dany Petrigáčovej.

Hans Asperger mal dve tváre. A tie tváre nemohli byť odlišnejšie. Na jednej strane uznávaný vedec, ktorý sa postaral o prevratné objavy v oblasti výskumu porúch autistického spektra. Na druhej strane človek, ktorý mal prsty v selekcii a vraždení detí v rámci nacistickej rasovej hygieny. Edith Sheffer vo svojej knihe Aspergerove deti mení spôsob, akým vnímame dejiny medicíny, vedeckú etiku i samotné porozumenie autizmu. V tejto knihe sa dozvieš: ako výskum Hansa Aspergera prispel k definícii porúch autistického spektra ako a prečo Asperger spolupracoval s nacistami a podporoval nacistickú ideológiu aká bola jeho úloha pri označovaní detí, ktoré boli posielané na smrť prečo tvrdil, že niektoré autistické deti sú pre spoločnosť užitočné a iné nie ako sa vedecký výskum môže v totalitnom režime zneužiť a aká je morálna zodpovednosť vedcov či je etické naďalej používať názov „Aspergerov syndróm“, keď jeho meno nesie kontroverzné historické spojenie Systematckému vyvražďovaniu miliónov ľudí v celej Európe predchádzala dôkladná selekcia. Podľa rasy, náboženstva, správania alebo fyzického stavu. Na jej základe sa nacisti rozhodovali, či človek prežije, alebo nie. Nacistickí psychiatri sa zameriavali na deti s rôznym typom myslenia – najmä na tie, o ktorých si mysleli, že im chýbajú sociálne zručnosti – a tvrdili, že v tretej ríši pre ne nie je miesto. Hans Asperger a jeho kolegovia sa snažili z niektorých „autistických“ detí vytvoriť produktívnych občanov, zatiaľ čo ostatné, ktoré považovali za neliečiteľné, presunuli do kliniky Spiegelgrund, jedného z hlavných stredísk na vraždenie detí v nacistickej tretej ríši. Edith Sheffer na základe archívnych materiálov, výpovedí a lekárskych záznamov vykresľuje znepokojivý obraz uznávaného lekára Hansa Aspergera. Jeho zvučné meno je dnes spájané predovšetkým s vnímaním porúch autistického spektra, no Asperger zároveň zohrával aktívnu úlohu pri selekcii detí odsúdených na smrť. Kniha Aspergerove deti poukazuje na to, ako totalitné režimy dokážu zneužiť vedecký výskum a zároveň sa pokúša pozrieť z celkom nového uhla aj na osobu samotného Hansa Aspergera.

Čo vám evokuje Severná Kórea? Ostnatý drôt pracovných táborov? Úsmevy šťastných detí v rovnošatách? Nečitateľné tváre božských vodcov? To všetko letmo poznáme z fotografií a filmov. Ale Severná Kórea, to sú aj životy obyčajných ľudí, ktorí sa jedného dňa rozhodli utiecť. Osem dramatických príbehov z najstráženejšej krajiny na svete prináša česká spisovateľka Nina Špitálníková v pokračovaní úspešnej knihy Svedectvo o živote v KĽDR 2. Prečo sa rozhodol utiecť severokórejský vojak, ktorý bol odmalička presvedčený o tom, že služba v armáde je jeho životným poslaním? Čo prinútilo odísť manželku dobre situovaného prominentného muža, ktorá mala všetko, čo potrebovala? A aká životná cesta priviedla na druhú stranu hranice pôrodnú dulu? Každý z nich má svoje dôvody, pre ktoré sa im útek javil ako jediná možnosť na prežitie. A útek im napokon umožnil vyrozprávať aj ich životné príbehy. Po úspechu svojej prvej knihy prichádza česká spisovateľka a koreanistka Nina Špitálníková s ešte hlbším, drsnejším a autentickejším pohľadom na každodenný život za múrmi najizolovanejšej krajiny sveta. V druhom pokračovaní unikátnych výpovedí odhaľuje nové príbehy ľudí, ktorých jediným „zločinom“ bola túžba po slobode, dôstojnosti a normálnom živote. Nájdete v nej osem výnimočne silných osobných príbehov severokórejských utečencov a utečeniek, v ktorých sa zrkadlí komplikovaná minulosť i prítomnosť tejto takmer neznámej krajiny. Sú to jedinečné svedectvá ľudí, ktorí podstatnú časť svojho života strávili v KĽDR, dôverne poznajú realitu všedných dní i neľútostný tlak zo strany režimu. Toto sú príbehy o ich obyčajných životoch, o tom, ako hlboko sa do myslí zarezáva severokórejská propaganda a aké náročné je dostať ju z hláv a sŕdc dokonca aj po rokoch na druhej strane hranice.

Čo vám evokuje Severná Kórea? Ostnatý drôt pracovných táborov? Úsmevy šťastných detí v rovnošatách? Nečitateľné tváre božských vodcov? To všetko letmo poznáme z fotografií a filmov. Ale Severná Kórea, to sú aj životy obyčajných ľudí, ktorí sa jedného dňa rozhodli utiecť. Osem dramatických príbehov z najstráženejšej krajiny na svete prináša česká koreanistka Nina Špitálniková v pokračovaní úspešnej knihy Svedectvo o živote v KĽDR 2. Prečo sa rozhodol utiecť severokórejský vojak, ktorý bol odmalička presvedčený o tom, že služba v armáde je jeho životným poslaním? Čo prinútilo k úteku manželku dobre situovaného prominentného muža, ktorá mala všetko, čo potrebovala? A aká životná cesta priviedla na druhú stranu hranice pôrodnú dulu? Každý z nich má svoje dôvody, pre ktoré sa im útek javil ako jediná možnosť na prežitie. A útek im napokon umožnil vyrozprávať aj ich životné príbehy. Po úspechu svojej prvej knihy Svedectvo o živote v KĽDR prichádza česká koreanistka Nina Špitálniková s ešte hlbším, drsnejším a autentickejším pohľadom na každodenný život za múrmi najizolovanejšej krajiny sveta. V druhom pokračovaní unikátnych výpovedí odhaľuje nové príbehy ľudí, ktorých jediným „zločinom“ bola túžba po slobode, dôstojnosti a normálnom živote. Nájdete v nej osem výnimočne silných osobných príbehov severokórejských utečencov a utečeniek, v ktorých sa zrkadlí komplikovaná minulosť i prítomnosť tejto takmer neznámej krajiny. Sú to jedinečné svedectvá ľudí, ktorí podstatnú časť svojho života strávili v KĽDR, dôverne poznajú realitu všedných dní i neľútostný tlak zo strany režimu. Toto sú príbehy o ich obyčajných životoch, o tom, ako hlboko sa do myslí zarezáva severokórejská propaganda a aké náročné je dostať ju z hláv a sŕdc dokonca aj po rokoch na druhej strane hranice.

Niečo na tom meste musí byť. Inak by tu nevypukla revolúcia, neprežilo by dlhú nacistickú blokádu a neprekvital by tu najlepší balet na svete. Možno mu tú jedinečnosť vložil do vienka zakladateľ cár Peter I. Alebo si ju vysnívali jeho obyvatelia a obyvateľky vo vnútornej emigrácii. Vitajte v Petrohrade, Benátkach severu, meste s najostrejším kontrastom medzi túžbou po slobode a typickým ruským svetom. V tejto knihe sa dozvieš: - ako vznikol Petrohrad a čo predtým stálo na jeho mieste - prečo práve tu vypukla socialistická revolúcia - ako mesto prežilo viac ako dva roky trvajúcu nacistickú blokádu - ako petrohradský balet prežil revolúciu, Stalina i pád ZSSR - ako mesto vybojovalo veľkú bitku s vodným živlom - prečo práve tu v každej ére prekvitá život vo vnútornej emigrácii - prečo bol donedávna vnímaný ako ostrov slobody pre LGBTI komunitu - prečo v Petrohrade vznikli najväčšie trolie farmy Leningrad. Sankt Peterburg. Petrohrad. Názov sa mení, ale mesto a jeho výnimočný duch zostáva. Pre niektorých je to rajský kút slobody a oáza modernosti, pre iných miesto bolestných spomienok, z ktorých niet úniku. Ako keby to ani nebolo ruské mesto. A zároveň je jedno z najruskejších. Poľská reportérka Joanna Czeczott nás sprevádza ulicami Petrohradu, pričom vzájomne prepletá minulosť i prítomnosť tohto nevšedného mesta. Na začiatku stojí cár Peter I., ktorý tvrdou rukou tlačí metropolu na Západ. Na konci je surovo prenasledovaná LGBTI komunita, ktorá sa sem sťahuje z celého Ruska v nádeji, že tu nájde aspoň náznak slobody. A kdesi medzi tým je socialistická revolúcia, nacistická blokáda, hladomor, bombardovanie i biedne a šedivé roky na konci éry Sovietskeho zväzu. Petrohrad je však aj mesto, kde prežil najlepší ruský balet vo svojej najčistejšej podobe, no sú tu sústredené aj najväčšie ruské trolie farmy, ktoré šíria do celého sveta dezinformácie a konšpiračné teórie. Joanna Czeczott skúma aj petrohradskú súčasnosť. Rozpráva sa s príslušníkmi mladej bohatej generácie, ktorej najväčším hrdinom je Putin, i s mládežou z podzemia, ktorá by najradšej odišla z Ruska aj s celým Petrohradom. Kniha Petrohrad s podtitulom Mesto snov je pozoruhodným reportážnym sprievodcom po mieste, ktoré napriek nespočetným katastrofám a vojnám vždy znova vstalo z popola. Kniha vychádza v preklade Juraja Koudelu.

Niečo na tom meste musí byť. Inak by tu nevypukla revolúcia, neprežilo by dlhú nacistickú blokádu a neprekvital by tu najlepší balet na svete. Možno mu tú jedinečnosť vložil do vienka zakladateľ cár Peter I. Alebo si ju vysnívali jeho obyvatelia a obyvateľky vo vnútornej emigrácii. Vitajte v Petrohrade, Benátkach severu, meste s najostrejším kontrastom medzi túžbou po slobode a typickým ruským svetom. V tejto knihe sa dozvieš: - ako vznikol Petrohrad a čo predtým stálo na jeho mieste - prečo práve tu vypukla socialistická revolúcia - ako mesto prežilo viac ako dva roky trvajúcu nacistickú blokádu - ako petrohradský balet prežil revolúciu, Stalina i pád ZSSR - ako mesto vybojovalo veľkú bitku s vodným živlom - prečo práve tu v každej ére prekvitá život vo vnútornej emigrácii - prečo bol donedávna vnímaný ako ostrov slobody pre LGBTI komunitu - prečo v Petrohrade vznikli najväčšie trolie farmy Leningrad. Sankt Peterburg. Petrohrad. Názov sa mení, ale mesto a jeho výnimočný duch zostáva. Pre niektorých je to rajský kút slobody a oáza modernosti, pre iných miesto bolestných spomienok, z ktorých niet úniku. Ako keby to ani nebolo ruské mesto. A zároveň je jedno z najruskejších. Poľská reportérka Joanna Czeczott nás sprevádza ulicami Petrohradu, pričom vzájomne prepletá minulosť i prítomnosť tohto nevšedného mesta. Na začiatku stojí cár Peter I., ktorý tvrdou rukou tlačí metropolu na Západ. Na konci je surovo prenasledovaná LGBTI komunita, ktorá sa sem sťahuje z celého Ruska v nádeji, že tu nájde aspoň náznak slobody. A kdesi medzi tým je socialistická revolúcia, nacistická blokáda, hladomor, bombardovanie i biedne a šedivé roky na konci éry Sovietskeho zväzu. Petrohrad je však aj mesto, kde prežil najlepší ruský balet vo svojej najčistejšej podobe, no sú tu sústredené aj najväčšie ruské trolie farmy, ktoré šíria do celého sveta dezinformácie a konšpiračné teórie. Joanna Czeczott skúma aj petrohradskú súčasnosť. Rozpráva sa s príslušníkmi mladej bohatej generácie, ktorej najväčším hrdinom je Putin, i s mládežou z podzemia, ktorá by najradšej odišla z Ruska aj s celým Petrohradom. Kniha Petrohrad s podtitulom Mesto snov je pozoruhodným reportážnym sprievodcom po mieste, ktoré napriek nespočetným katastrofám a vojnám vždy znova vstalo z popola.

Nezbytný reportážní průvodce pro cestu k Baltu, ale i kousek za polsko-českou hranici. Vyprávění o komplikovaném poválečném vztahu k nové zemi i vlastní identitě, které jako bychom znali z českých Sudet. Zbigniew Rokita klade desítky let nevyřčené otázky. Jeden tah perem posunul poválečné Polsko o dvě stě kilometrů na západ. To pero držel v ruce Stalin a ta země patřila předtím k německé Říši. Bývalá polská území na východě se zase stala součástí Sovětského svazu. Hranice se posunula, lidé jí museli následovat – Němci i Poláci. Ti druzí se najednou se ocitli v domech, kde třeba ještě někdo měl uvařený oběd na stole. Na stěnách visely fotky cizí rodiny. A architektura měla jiný ráz. Všude ty červené cihly. Jak dlouho ale ta hranice vydrží? To nikdo nevěděl a je těžké zabydlovat se v provizoriu, když navíc komunistická propaganda nelení a přichází s hesly o znovuzískaných územích, příběhy o dávných králích a jejich nárocích. Ještě komplikovanější je situace ve Slezsku, kde byly národnostní hranice mnohem méně ostré. Ve škole posloucháte o polském boji za svobodu proti německému útlaku, ale váš dědeček třeba musel narukovat do wehrmachtu a babička mluvila jazykem, který měl nejblíž k němčině. Jak se v tom vyznat? Pokud se vydáváte do hanzovního Gdaňsku, přístavního Štětína, na dlouhé písečné baltské pláže nebo objevujete dolnoslezská městečka a postindustriální Katovice, přibalte si knihu polského reportéra Zbigniewa Rokity, rodáka ze slezských Glivic. Pochopíte, v čem se liší tato část Polska od toho centrálního. Pochopíte odlišnost Odřanie a Vislanie – protože tyhle dvě řeky, Odra a Visla, symbolicky oddělují dvě země v jedné.

Nezbytný reportážní průvodce pro cestu k Baltu, ale i kousek za polsko-českou hranici. Vyprávění o komplikovaném poválečném vztahu k nové zemi i vlastní identitě, které jako bychom znali z českých Sudet. Zbigniew Rokita klade desítky let nevyřčené otázky. Jeden tah perem posunul poválečné Polsko o dvě stě kilometrů na západ. To pero držel v ruce Stalin a ta země patřila předtím k německé Říši. Bývalá polská území na východě se zase stala součástí Sovětského svazu. Hranice se posunula, lidé jí museli následovat – Němci i Poláci. Ti druzí se najednou se ocitli v domech, kde třeba ještě někdo měl uvařený oběd na stole. Na stěnách visely fotky cizí rodiny. A architektura měla jiný ráz. Všude ty červené cihly. Jak dlouho ale ta hranice vydrží? To nikdo nevěděl a je těžké zabydlovat se v provizoriu, když navíc komunistická propaganda nelení a přichází s hesly o znovuzískaných územích, příběhy o dávných králích a jejich nárocích. Ještě komplikovanější je situace ve Slezsku, kde byly národnostní hranice mnohem méně ostré. Ve škole posloucháte o polském boji za svobodu proti německému útlaku, ale váš dědeček třeba musel narukovat do wehrmachtu a babička mluvila jazykem, který měl nejblíž k němčině. Jak se v tom vyznat? Pokud se vydáváte do hanzovního Gdaňsku, přístavního Štětína, na dlouhé písečné baltské pláže nebo objevujete dolnoslezská městečka a postindustriální Katovice, přibalte si knihu polského reportéra Zbigniewa Rokity, rodáka ze slezských Glivic. Pochopíte, v čem se liší tato část Polska od toho centrálního. Pochopíte odlišnost Odřanie a Vislanie – protože tyhle dvě řeky, Odra a Visla, symbolicky oddělují dvě země v jedné. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Martina Veselky.

Jaká je souvislost mezi rajčatovým protlakem, tuňákem, sójou a vepřovým masem? V současné době se z těchto potravin staly komodity – jejich hodnotou není kvalita, ale schopnost generovat zisk nadnárodních kobylkových společností. V této globální hře prohráváme my všichni a planeta, kde žijeme. Drancování přírody, nesmyslné převážení potravin tisíce kilometrů, špatně placení, strádající dělníci, nejčastěji uprchlíci, rozklad lokálních společností a zamořování půdy a vody – tak můžeme shrnout realitu průmyslu, který teoreticky vznikl proto, aby nás nakrmil. Ve skutečnosti ale kvalita jídla klesá a stoupají pouze zisky majitelů několika společností. Italský novinář Stefano Liberti mnoho let jezdí po celém světě a sleduje fungování globálního trhu – dlouhou dobu strávil mezi migranty na cestě mezi Afrikou a Evropou, psal a točil o uprchlících, malých farmářích přicházejících o půdu i zdroje obživy, naposledy se vrátil do Itálie a věnoval knihu důsledkům klimatické krize. Vládci jídla nejsou radostné čtení, ačkoli nám Liberti ukazuje i pozitivní příklady – třeba farmy, kde se snaží chovat prasata tak, aby zažila pohyb venku a měla důstojný život, neúnavné aktivisty bojující proti Goliášům. Zároveň se ale ptá, zda jsou spotřebitelé ochotni zaplatit za „šťastné maso“ víc. Jestli je bohatá společnost ochotná se omezovat, když své problémy vyvezla jinam. Možná ano – když se jí ty problémy začnou vracet domů. Majetnější Evropané dnes rádi nakupují na farmářských trzích, ale byli to právě oni, kdo na začátku přesunul výrobu do zemí, kde je práce levnější a nehledí se na ekologické důsledky. Velkou roli v potravinovém průmyslu, stejně jako v řadě jiných odvětví, dnes hraje Čína. Na celém světě je ale proces podobný: malí farmáři nemají možnost vzdorovat velkým firmám. Liberti říká – za chvíli nám dojde prostor. Kobylkovým společnostem na tom nezáleží.

Jaká je souvislost mezi rajčatovým protlakem, tuňákem, sójou a vepřovým masem? V současné době se z těchto potravin staly komodity – jejich hodnotou není kvalita, ale schopnost generovat zisk nadnárodních kobylkových společností. V této globální hře prohráváme my všichni a planeta, kde žijeme. Drancování přírody, nesmyslné převážení potravin tisíce kilometrů, špatně placení, strádající dělníci, nejčastěji uprchlíci, rozklad lokálních společností a zamořování půdy a vody – tak můžeme shrnout realitu průmyslu, který teoreticky vznikl proto, aby nás nakrmil. Ve skutečnosti ale kvalita jídla klesá a stoupají pouze zisky majitelů několika společností. Italský novinář Stefano Liberti mnoho let jezdí po celém světě a sleduje fungování globálního trhu – dlouhou dobu strávil mezi migranty na cestě mezi Afrikou a Evropou, psal a točil o uprchlících, malých farmářích přicházejících o půdu i zdroje obživy, naposledy se vrátil do Itálie a věnoval knihu důsledkům klimatické krize. Vládci jídla nejsou radostné čtení, ačkoli nám Liberti ukazuje i pozitivní příklady – třeba farmy, kde se snaží chovat prasata tak, aby zažila pohyb venku a měla důstojný život, neúnavné aktivisty bojující proti Goliášům. Zároveň se ale ptá, zda jsou spotřebitelé ochotni zaplatit za „šťastné maso“ víc. Jestli je bohatá společnost ochotná se omezovat, když své problémy vyvezla jinam. Možná ano – když se jí ty problémy začnou vracet domů. Majetnější Evropané dnes rádi nakupují na farmářských trzích, ale byli to právě oni, kdo na začátku přesunul výrobu do zemí, kde je práce levnější a nehledí se na ekologické důsledky. Velkou roli v potravinovém průmyslu, stejně jako v řadě jiných odvětví, dnes hraje Čína. Na celém světě je ale proces podobný: malí farmáři nemají možnost vzdorovat velkým firmám. Liberti říká – za chvíli nám dojde prostor. Kobylkovým společnostem na tom nezáleží. Reportáž Vládci jídla vychází v překladu Pavly Přívozníkové v edici Prokletí reportéři.