Absynt strana 2 z 32

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. V tejto knihe sa dozvieš: - ako protižidovské zákony zasiahli do každodenných životov židovských občanov - aké pocity a obavy vyjadrovali vo svojich listoch prezidentovi, keď ich životy začal radikálne ovplyvňovať nový židovský kódex - ako ľudia prežívali neistotu, keď čakali na rozhodnutie o udelení výnimky, ktorá im mohla zachrániť život - ako Tisova kancelária reagovala na tieto prosby - ako Madeline Vadkerty postupovala pri svojom výskume a spracovávaní príbehov pisateľov a pisateliek listov Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch, na apelplacoch a v plynových komorách táborov smrti. Jeho prvé, ešte takmer neviditeľné dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov. Očakávali ju právom. Bol predsa kňaz. Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov a pisateliek týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie. Knihu Slovutný pán prezident napísala v spolupráci s Jánom Púčekom a v Absynte vychádza mimo edície už v druhom vydaní v mäkkej väzbe.

Pred ním je len biela stena, čosi, čoho sa dá takmer dotknúť. Za ňou je ešte hlbšia bieloba. A ďalej? Už len hranica možného. Henry Worsley kráča celkom sám naprieč Antarktídou a do poslednej chvíle verí, že sa mu to skutočne podarí. David Grann v strhujúcej knihe Biela temnota rozpráva pozoruhodný príbeh o odvahe, láske a mrazivej vášni človeka, ktorý sa pokúsil o nemožné – prejsť osamote naprieč Antarktídou. V tejto knihe sa dozvieš: Prečo sa Henry Worsley rozhodol prejsť Antarktídu celkom sám, bez pomoci a zásobovania? Ako ho ovplyvnil slávny britský polárnik Ernest Shackleton a jeho neúspešný pokus o rovnakú cestu? Čo sa deje s telom a mysľou človeka, keď je dlhodobo vystavené samote, chladu a vyčerpaniu? Kedy sa cieľ expedície mení z odvážneho sna na životu nebezpečnú posadnutosť? Čo nám príbeh Henryho Worsleyho hovorí o cene hrdinstva v modernom svete? Henry Worsley bol otec, oddaný manžel a vyznamenaný dôstojník britských špeciálnych jednotiek. Mal však jednu zdanlivo nevinnú posadnutosť – celý život zbožňoval polárneho bádateľa Ernesta Shackletona, ktorý sa ako prvý človek pokúšal dosiahnuť južný pól a neskôr prejsť pešo naprieč Antarktídou. Zbieral predmety zo Shackletonových ciest a jeho životný príbeh poznal naspamäť. To mu však nestačilo. Aj on totiž pocítil potrebu vyraziť najviac na juh, ako sa na tejto planéte dá, aj on sa zatúžil ponoriť do bielej temnoty. Cesta Henryho Worsleyho nezačala tým, že zaboril topánku do ľadu na antarktickom pobreží. K tejto ceste smeroval celý jeho život. Nezvyčajný príbeh tohto obdivuhodného polárnika spracoval obľúbený americký spisovateľ a novinár David Grann. V knihe Biela temnota rekonštruuje Worsleyho životnú cestu – od vojenskej kariéry až po osudový pokus prejsť Antarktídu osamote a bez podpory – a zároveň skúma tenkú hranicu medzi obdivom k hrdinstvu a nebezpečnou vášňou. Kniha nie je len príbehom extrémnej fyzickej výzvy, ale aj hlbokou reflexiou ľudskej túžby po výnimočnosti a prekonávaní vlastných limitov. V knihe Biela temnota nás čaká čosi viac než len dobrá literárna reportáž. Je to skutočné dobrodružstvo!

Pred ním je len biela stena, čosi, čoho sa dá takmer dotknúť. Za ňou je ešte hlbšia bieloba. A ďalej? Už len hranica možného. Henry Worsley kráča celkom sám naprieč Antarktídou a do poslednej chvíle verí, že sa mu to skutočne podarí. David Grann v strhujúcej knihe Biela temnota rozpráva pozoruhodný príbeh o odvahe, láske a mrazivej vášni človeka, ktorý sa pokúsil o nemožné – prejsť osamote naprieč Antarktídou. V tejto knihe sa dozvieš: – Prečo sa Henry Worsley rozhodol prejsť Antarktídu celkom sám, bez pomoci a zásobovania? – Ako ho ovplyvnil slávny britský polárnik Ernest Shackleton a jeho neúspešný pokus o rovnakú cestu? – Čo sa deje s telom a mysľou človeka, keď je dlhodobo vystavené samote, chladu a vyčerpaniu? – Kedy sa cieľ expedície mení z odvážneho sna na životu nebezpečnú posadnutosť? – Čo nám príbeh Henryho Worsleyho hovorí o cene hrdinstva v modernom svete? Henry Worsley bol otec, oddaný manžel a vyznamenaný dôstojník britských špeciálnych jednotiek. Mal však jednu zdanlivo nevinnú posadnutosť – celý život zbožňoval polárneho bádateľa Ernesta Shackletona, ktorý sa ako prvý človek pokúšal dosiahnuť južný pól a neskôr prejsť pešo naprieč Antarktídou. Zbieral predmety zo Shackletonových ciest a jeho životný príbeh poznal naspamäť. To mu však nestačilo. Aj on totiž pocítil potrebu vyraziť najviac na juh, ako sa na tejto planéte dá, aj on sa zatúžil ponoriť do bielej temnoty. Cesta Henryho Worsleyho nezačala tým, že zaboril topánku do ľadu na antarktickom pobreží. K tejto ceste smeroval celý jeho život. Nezvyčajný príbeh tohto obdivuhodného polárnika spracoval obľúbený americký spisovateľ a novinár David Grann. V knihe Biela temnota rekonštruuje Worsleyho životnú cestu – od vojenskej kariéry až po osudový pokus prejsť Antarktídu osamote a bez podpory – a zároveň skúma tenkú hranicu medzi obdivom k hrdinstvu a nebezpečnou vášňou. Kniha nie je len príbehom extrémnej fyzickej výzvy, ale aj hlbokou reflexiou ľudskej túžby po výnimočnosti a prekonávaní vlastných limitov. V knihe Biela temnota nás čaká čosi viac než len dobrá literárna reportáž. Je to skutočné dobrodružstvo! Biela temnota Davida Granna vychádza v preklade Samuela Marca.

Ešte včera si odkladali peniaze na novú umývačku riadu. Ktosi iný oslavoval výročie svadby. Niektorí si pre každý prípad zbalili evakuačný batoh. A?ktosi ďalší si kúpil lístok na koncert. A?potom prišiel 24. február 2022. Zrazu bolo jasné, že odteraz už žiadnu z týchto spomienok nemožno oddeliť od slov: „A potom sa začala invázia.“ V?tejto knihe sa dozvieš: ako v?priebehu jedného rána skolaboval bežný život na Ukrajine ako sa Ukrajinci a?Ukrajinky vyrovnávali s?prvotným šokom a?bezmocnosťou a?ako impulzívne rozhodnutia nasmerovali ich ďalší život ako človek prežíva svoju premenu z?civila na vojaka ako všadeprítomný strach zmenil spôsob premýšľania i?prežívania ako riešili dilemy medzi ochranou rodiny a?túžbou pomôcť svojej krajine ako sa ľudia v Ukrajine počas invázie zomkli, pomáhali si, delili sa o informácie, priestor, jedlo i?bezpečie ako vojna mení vedomie Ukrajincov a?Ukrajiniek o?sebe samých a?ako chápu svoje miesto v?Európe Akými slovami popísať emócie, ktoré sprevádzajú vstup do ukrajinských ozbrojených síl? Ako sa vyrovnať s tým, že sa vám nepodarilo presvedčiť svojich rodičov, aby utiekli z Buče, a tak museli prežiť okupáciu a nepretržité ostreľovanie? Dokážete zachytiť moment, keď sa celá krajina cítila jednotná, ak jediným jazykom, ktorý používate, je jazyk vojny? A ako presvedčíte svet, že milovaná Ukrajina je viac než práve prebiehajúca vojna? Jazyk vojny Oleksandra Mycheda je strhujúca a?mimoriadne osobná reportáž o?tom, ako vojna zo dňa na deň dokáže zmeniť ľudské životy. Kombinuje v nej denníkové záznamy, pozorovania, rozhovory, fragmenty každodennosti a príbehy ľudí okolo seba. Vytvára tak pozoruhodnú a?živú kroniku prvého roka vojny, počas ktorého zachytáva nielen vonkajšie udalosti, ale najmä vnútorné zmeny, ktoré vojna spôsobila v ňom, v jeho blízkych i v?samotnej krajine. Kniha Jazyk vojny je o tom, na čo sa nedá zabudnúť ani odpustiť. O hneve, pomste, ale aj o láske k rodnej krajine. A o tom, že aj keď literatúra nespasí, dokáže zdokumentovať hrôzu, ktorá presahuje hranice ľudskej predstavivosti. Toto je kniha o?vojne, ktorá za jeden deň vymazala naše predstavy o bezpečnosti Európy i?celého sveta a?tiež naše presvedčenie o tom, že niečo také sa už nemôže stať. Vydanie knihy je financované z prostriedkov Európskej únie.

Ešte včera si odkladali peniaze na novú umývačku riadu. Ktosi iný oslavoval výročie svadby. Niektorí si pre každý prípad zbalili evakuačný batoh. A ktosi ďalší si kúpil lístok na koncert. A potom prišiel 24. február 2022. Zrazu bolo jasné, že odteraz už žiadnu z týchto spomienok nemožno oddeliť od slov: „A potom sa začala invázia.“ V tejto knihe sa dozvieš: - ako v priebehu jedného rána skolaboval bežný život na Ukrajine - ako sa Ukrajinci a Ukrajinky vyrovnávali s prvotným šokom a bezmocnosťou a ako impulzívne rozhodnutia nasmerovali ich ďalší život - ako človek prežíva svoju premenu z civila na vojaka - ako všadeprítomný strach zmenil spôsob premýšľania i prežívania - ako riešili dilemy medzi ochranou rodiny a túžbou pomôcť svojej krajine - ako sa ľudia v Ukrajine počas invázie zomkli, pomáhali si, delili sa o informácie, priestor, jedlo i bezpečie - ako vojna mení vedomie Ukrajincov a Ukrajiniek o sebe samých a ako chápu svoje miesto v Európe Akými slovami popísať emócie, ktoré sprevádzajú vstup do ukrajinských ozbrojených síl? Ako sa vyrovnať s tým, že sa vám nepodarilo presvedčiť svojich rodičov, aby utiekli z Buče, a tak museli prežiť okupáciu a nepretržité ostreľovanie? Dokážete zachytiť moment, keď sa celá krajina cítila jednotná, ak jediným jazykom, ktorý používate, je jazyk vojny? A ako presvedčíte svet, že milovaná Ukrajina je viac než práve prebiehajúca vojna? Jazyk vojny Oleksandra Mycheda je strhujúca a mimoriadne osobná reportáž o tom, ako vojna zo dňa na deň dokáže zmeniť ľudské životy. Kombinuje v nej denníkové záznamy, pozorovania, rozhovory, fragmenty každodennosti a príbehy ľudí okolo seba. Vytvára tak pozoruhodnú a živú kroniku prvého roka vojny, počas ktorého zachytáva nielen vonkajšie udalosti, ale najmä vnútorné zmeny, ktoré vojna spôsobila v ňom, v jeho blízkych i v samotnej krajine. Kniha Jazyk vojny je o tom, na čo sa nedá zabudnúť ani odpustiť. O hneve, pomste, ale aj o láske k rodnej krajine. A o tom, že aj keď literatúra nespasí, dokáže zdokumentovať hrôzu, ktorá presahuje hranice ľudskej predstavivosti. Toto je kniha o vojne, ktorá za jeden deň vymazala naše predstavy o bezpečnosti Európy i celého sveta a tiež naše presvedčenie o tom, že niečo také sa už nemôže stať. Kniha Oleksandra Mycheda Jazyk vojny vychádza v preklade Veroniky Moscatello Goldiňákovej. Vydanie knihy je financované z prostriedkov Európskej únie.

Donbas se změnil v obraz zkázy, ruiny a hřbitovy. Lidé, kteří jsou hlavními hrdiny této knihy napsané před otevřenou ruskou invazí, nyní procházejí nepředstavitelnými hrůzami. Právě Donbas je ale klíčem k pochopení probíhající ukrajinsko-ruské války. Tomáš Forró strávil po roce 2014 několik let ve válečné zóně na východě Ukrajiny, většinou v oblastech kontrolovaných separatisty. Dokázal to, co se žádnému jinému novináři nepodařilo: získal si důvěru lidí z obou bojujících stran. Byl s nimi v zákopech i u nich doma, kde s nimi prožíval bombardování a poslouchal vyprávění o jejich osudech. V reportáži Donbas popsal jejich příběhy i eskalaci konfliktu a podstatu hybridní války. Dnes Tomáš Forró říká, že na otázku čtenářů „Co bys na této knize změnil, kdybys ji psal až teď, několik let po invazi?“ odpovídá: „S vědomím invaze bych Donbas nepřepisoval. Knihu bych totiž už nedokázal napsat.“ Na ruské straně je nepřítelem. Většina jeho kontaktů už nežije. Nezvládl by ale především poslouchat legendy o krvelačných ukrajinských nacistech, kteří zabíjejí rusky hovořící civilisty. S vědomím toho, co všechno se na Ukrajině od té doby stalo. Válečná reportérka Petra Procházková o knize Tomáše Forró napsala: Donbas vyvolává vášně. Je to zvláštní kus země se zvláštní atmosférou i jazykem. Spojuje v sobě lidské ponížení i hrdost, komplexy i nadřazenost. Industriální ohavnost i brutalitu války. Málokdo dokáže východ Ukrajiny cítit s takovým pochopením a odstupem jako Tomáš Forró. Láska, zvratky, chlast, zbabělost, vznešenost i hrdinství. Všechno tady najdete a všechno to je pravda. Příběh geniálního Mamuky stejně jako Luhaňačky Lízy, která se bála dát kytku na hrob své mámy. Všechno to je pravda. Bohužel.

„Neplač, dieťa moje. Každá žena je otrokyňa, tak ani ty nebudeš vyvolená,“ hovorí babka svojej mladej vnučke. Znie to ako rada do života, no v minulosti na vidieku táto veta fungovala takmer ako zákon. Joanna Kuciel-Frydryszak nám v knihe Sedliačky ponúka dojemný a mimoriadne silný portrét žien, ktoré s ohnutými chrbtami niesli na pleciach celú krajinu. Sú to naše babky a prababky... V tejto knihe sa dozvieš: - ako vyzeral bežný život vidieckych žien na prelome 19. a 20. storočia – bez práv, bez majetku a bez možnosti rozhodovať o svojom živote - prečo mala pre mnohých otcov väčšiu cenu krava a pár jutár zeme než vlastná dcéra - aké boli dôsledky absolútnej závislosti ženy od muža – vrátane domáceho násilia a vynútenej intimity - ako spoločenský a náboženský tlak ovplyvňoval ženské telo – keď žena rodila jedno dieťa za druhým, často bez lekárskej pomoci či oddychu - aké šance mali ženy prelomiť kruh generačnej chudoby a podriadenosti a čo museli obetovať, ak sa rozhodli vzoprieť tradícii - ako v nás dodnes žije skúsenosť týchto žien – v hodnotách, strachoch, ale aj v sile, ktorá je našim dedičstvom Drina od svitu do mrku pri kravách, na poli, pri deťoch. Potom rýchlo navariť hladnému mužovi, nie však príliš skoro, pretože polievka musí byť horúca. Večer pri sliepňajúcej petrolejke poplátať oblečenie. A až potom prichádza chvíľka, ktorú môže venovať sebe. Aj tak vyzerala každodennosť našich starých a prastarých mám, ktorú formovala nerovnosť, závislosť od muža, samota a často aj násilie. Poľská spisovateľka Joanna Kuciel-Frydryszak vo svojej knihe Sedliačky dáva hlas vidieckym ženám, aby hovorili o svojom živote: o každodennej neľudskej námahe, o svojich obavách, strachoch i snoch, o živote plnom túžob, ktoré hatia predsudky, povery i očakávania spoločnosti. Hovoria však aj o všadeprítomnom násilí, nútených manželstvách, neustálych tehotenstvách a nemožnosti zmeniť svoj údel. Joanna Kuciel-Frydryszak čerpá z archívov, spomienok i rozhovorov s potomkami a svoju knihu komponuje ako pútavý dokumentárny román, ktorý je zároveň sociologickou sondou hlboko do srdca stredoeurópskeho vidieka. Toto silné a hlboko dojímavé čítanie ukazuje silu žien, ich bezhraničnú oddanosť rodine, ale aj ich túžbu po zmene a nerovný boj o vlastné živobytie či vzdelanie. Čítame túto knihu, vidíme, ako veľmi sa zmenil svet, a zároveň si uvedomujeme, ako nás to všetko ešte stále hlboko ovplyvňuje. Kniha Sedliačky sa v Poľsku stala literárnou udalosťou. Predalo sa jej viac než 600-tisíc výtlačkov a naprieč celou krajinou spustila živú diskusiu o postavení žien v spoločnosti, o dedičstve vidieka i o dobe, v ktorej žili naši predkovia. Sedliačky sa hneď po vydaní zaradili medzi najvýraznejšie reportážne knihy posledného desaťročia. Výnimočná dokumentárna kniha Sedliačky s podtitulom Rozprávanie o našich starých mamách vychádza v preklade Karola Chmela.

„Neplač, dieťa moje. Každá žena je otrokyňa, tak ani ty nebudeš vyvolená,“ hovorí babka svojej mladej vnučke. Znie to ako rada do života, no v minulosti na vidieku táto veta fungovala takmer ako zákon. Joanna Kuciel-Frydryszak nám v knihe Sedliačky ponúka dojemný a mimoriadne silný portrét žien, ktoré s ohnutými chrbtami niesli na pleciach celú krajinu. Sú to naše babky a prababky... V tejto knihe sa dozvieš: ako vyzeral bežný život vidieckych žien na prelome 19. a 20. storočia – bez práv, bez majetku a bez možnosti rozhodovať o svojom živote prečo mala pre mnohých otcov väčšiu cenu krava a pár jutár zeme než vlastná dcéra aké boli dôsledky absolútnej závislosti ženy od muža – vrátane domáceho násilia a vynútenej intimity ako spoločenský a náboženský tlak ovplyvňoval ženské telo – keď žena rodila jedno dieťa za druhým, často bez lekárskej pomoci či oddychu - aké šance mali ženy prelomiť kruh generačnej chudoby a podriadenosti a čo museli obetovať, ak sa rozhodli vzoprieť tradícii ako v nás dodnes žije skúsenosť týchto žien – v hodnotách, strachoch, ale aj v sile, ktorá je našim dedičstvom Drina od svitu do mrku pri kravách, na poli, pri deťoch. Potom rýchlo navariť hladnému mužovi, nie však príliš skoro, pretože polievka musí byť horúca. Večer pri sliepňajúcej petrolejke poplátať oblečenie. A až potom prichádza chvíľka, ktorú môže venovať sebe. Aj tak vyzerala každodennosť našich starých a prastarých mám, ktorú formovala nerovnosť, závislosť od muža, samota a často aj násilie. Poľská spisovateľka Joanna Kuciel-Frydryszak vo svojej knihe Sedliačky dáva hlas vidieckym ženám, aby hovorili o svojom živote: o každodennej neľudskej námahe, o svojich obavách, strachoch i snoch, o živote plnom túžob, ktoré hatia predsudky, povery i očakávania spoločnosti. Hovoria však aj o všadeprítomnom násilí, nútených manželstvách, neustálych tehotenstvách a nemožnosti zmeniť svoj údel. Joanna Kuciel-Frydryszak čerpá z archívov, spomienok i rozhovorov s potomkami a svoju knihu komponuje ako pútavý dokumentárny román, ktorý je zároveň sociologickou sondou hlboko do srdca stredoeurópskeho vidieka. Toto silné a hlboko dojímavé čítanie ukazuje silu žien, ich bezhraničnú oddanosť rodine, ale aj ich túžbu po zmene a nerovný boj o vlastné živobytie či vzdelanie. Čítame túto knihu, vidíme, ako veľmi sa zmenil svet, a zároveň si uvedomujeme, ako nás to všetko ešte stále hlboko ovplyvňuje. Kniha Sedliačky sa v Poľsku stala literárnou udalosťou. Predalo sa jej viac než 600-tisíc výtlačkov a naprieč celou krajinou spustila živú diskusiu o postavení žien v spoločnosti, o dedičstve vidieka i o dobe, v ktorej žili naši predkovia. Sedliačky sa hneď po vydaní zaradili medzi najvýraznejšie reportážne knihy posledného desaťročia.

Nultá línia. To je miesto, kde umiera už aj nádej. Kde sa pozeráš vojne rovno do očí. Kde sa dá ísť ďalej jedine cez mŕtvoly. Ale predsa sa tam ešte žije. Kdesi medzi lepkavým blatom a dronmi. Medzi nekonečným čakaním, ubíjajúcou nudou a pálčivým strachom. Fenomenálny vojnový román Null Szczepana Twardocha nás zavedie priamo do zákopov ukrajinského frontu, kde slová bratstvo a odvaha nadobúdajú celkom nové významy. Poľský prozaik Szczepan Twardoch je jedným z mála západných autorov, ktorí opakovane cestovali na front v Ukrajine. Privážal tam materiál i humanitárnu pomoc, cestoval s vojakmi na dohľad k nultej línii a na vlastné oči videl hrôzy vojny, o ktorej si mnohí myslia, že vlastne ani nie je. Silné frontové zážitky spracoval do románu, z ktorého dýcha duch najslávnejších vojnových kníh od Remarquea či Hemingwaya. V Twardochovom románe Null sledujeme príbeh vojaka Koňa, poľského historika s ukrajinskými koreňmi, ktorý sa po ruskom plnoformátovom útoku na Ukrajinu prihlási ako dobrovoľník do ukrajinskej armády. Za sebou necháva trosky svojho života v Poľsku, aby čoskoro narazil na tvrdú vojnovú realitu. Zažíva kontrast medzi bohatým Kyjevom a zdevastovaným Donbasom, priepasť medzi oficiálnymi obrazmi a skutočným stavom armády, v ktorej vládne ľahostajnosť a nepotizmus. Na nultej línii sú zapálení dobrovoľníci, ale tiež množstvo ľudí, ktorí nechcú bojovať. Je tu alkoholik, ktorý s nostalgiou spomína na Sovietsky zväz, je tu mladý študent, ale aj bývalý príslušník Berkutu. Je tu vojak Kôň a jeho spolubojovníci, ktorí hľadajú zmysel života a svetlo medzi dronmi. A je tu aj internet zo starlinku. Szczepan Twardoch sa so svojimi témami nemazná. Tak sme ho spoznali v románe Kráľ z boxerských ringov medzivojnovej židovskej Varšavy a inak to nie je ani tentoraz. Null je román o skutočnej vojne. A hoci postavy a dej sú vymyslené, ich podobnosť s reálnymi ľuďmi a udalosťami vôbec nie je náhodná.

Arktické leto, ľadové medvede a detektívna naháňačka za pytliakmi. Obľúbená poľská „reportérka severu“ prichádza s dobrodružným príbehom pre deti. Ako dopadnú severské prázdniny dvanásťročného Daniela, ktorý sa zapletie do pátracej akcie po krutých lovcoch zabíjajúcich ľadové medvede? Mali to byť pokojné prázdniny u obľúbenej tety. Aj keď trochu nezvyčajné. Na ďalekých Špicbergoch, uprostred sobov, aliek a fjordov. Dvanásťročný Daniel však nepredpokladal, že po pristátí na ľadovom ostrove sa ocitne uprostred kriminálneho vyšetrovania. Ktosi zabíja ľadové medvede a miestna polícia nedokáže vypátrať vinníkov. Je vôbec možné v takej situácii zostať nevšímavým? Zvlášť, keď má dostatok času, dušu detektíva a tetu novinárku, ktorá pozná ostrov ako vlastnú dlaň? Ilona Wiśniewska v Priateľovi severu prirodzene tematizuje pálčivé témy dneška ako neudržateľný cestovný ruch, vykorisťovanie prírody či katastrofálne klimatické zmeny, a stáva sa tak knihou, o ktorej sa môžete rozprávať naprieč generáciami. Ilona Wiśniewska je autorkou obľúbených reportážnych kníh z najsevernejších oblastí našej planéty, z ktorých sme niektoré v Absynte vydali. Priateľ severu je jej prvá kniha pre mladších čitateľov. Stretneme sa v nej s viacerými hrdinami a hrdinkami jej reportážnej knihy Biele, v ktorej s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií rozpráva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov a ich obyvateľov. Kniha je vhodná pre čitateľov od 12 rokov.

Arktické leto, ľadové medvede a detektívna naháňačka za pytliakmi. Obľúbená poľská „reportérka severu“ prichádza s dobrodružným príbehom pre deti. Ako dopadnú severské prázdniny dvanásťročného Daniela, ktorý sa zapletie do pátracej akcie po krutých lovcoch zabíjajúcich ľadové medvede? Mali to byť pokojné prázdniny u obľúbenej tety. Aj keď trochu nezvyčajné. Na ďalekých Špicbergoch, uprostred sobov, aliek a fjordov. Dvanásťročný Daniel však nepredpokladal, že po pristátí na ľadovom ostrove sa ocitne uprostred kriminálneho vyšetrovania. Ktosi zabíja ľadové medvede a miestna polícia nedokáže vypátrať vinníkov. Je vôbec možné v takej situácii zostať nevšímavým? Zvlášť, keď má dostatok času, dušu detektíva a tetu novinárku, ktorá pozná ostrov ako vlastnú dlaň? Ilona Wiśniewska v Priateľovi severu prirodzene tematizuje pálčivé témy dneška ako neudržateľný cestovný ruch, vykorisťovanie prírody či katastrofálne klimatické zmeny, a stáva sa tak knihou, o ktorej sa môžete rozprávať naprieč generáciami. Ilona Wiśniewska je autorkou obľúbených reportážnych kníh z najsevernejších oblastí našej planéty, z ktorých sme niektoré v Absynte vydali. Priateľ severu je jej prvá kniha pre mladších čitateľov. Stretneme sa v nej s viacerými hrdinami a hrdinkami jej reportážnej knihy Biele, v ktorej s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií rozpráva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov a ich obyvateľov. Kniha je vhodná pre čitateľov od 12 rokov.

Zločin a trest v reportážním vydání. Příběh osmnáctileté dívky odsouzené na doživotí za podíl na brutální vraždě. Oběť, kterou si vyhlédli s kamarády, byla jen o pár let starší. Sledujeme rekonstrukci činu, vyšetřování a mediální hon, a přitom přemýšlíme o hranicích spravedlnosti a možnosti odpuštění. Wojciech Tochman jako vždy přichází až poté, kdy emoce opadly a bulvární novináři ztratili zájem. Zadává obtížné, snad i provokativní otázky. Je pro nás vražedkyně stále tak nebezpečná, aby musela být za mřížemi? Proč se média soustředila především na dívku, kterou nazvala „bestií“, ačkoli na rozdíl od dvou mladíků nezadala ani jednu ránu? Jakou funkci má pro společnost doživotní odnětí svobody? Strašné zločiny a násilí nás provázejí odnepaměti, tresty se ale měnily. Odrážejí různé způsoby, jak se vyrovnat s nejhorším ze všech přestupků proti lidskému řadu: zabitím jiného člověka. V duchu prastarého přísloví „oko za oko, zub za zub“ se můžeme snažit odstrašit další vrahy. Postupně jsme začali přemýšlet o trestu jako nástroji, jak jedince změnit, převychovat. Pokud se nerozhodneme, že je někdo nenapravitelný. Trest smrti se změnil na doživotí, ale vychází stále z přesvědčení o schopnosti soudu určit, kde leží křehká hranice mezi nadějí na nápravu a rozhodnutím o definitivním zavržení. Tochman nechce vraždu ospravedlňovat. Klade ale nepříjemnou otázku: co proces vypovídá o naší společnosti? Vidíme bulvární zájem o detaily zločinu, ale malou snahu hledat skutečné příčiny chování dětí, které se staly vrahy. Soud, který se nechává ovlivnit předsudky i touhou jednoho člověka po odplatě. Kdy se shodneme na tom, že vražedkyně byla už dostatečně potrestána? Pokud svého činu lituje, přiznala svou vinu – dáme jí možnost, aby se naučila žít mimo vězení, kde strávila pětadvacet let?

Nultá línia. To je miesto, kde umiera už aj nádej. Kde sa pozeráš vojne rovno do očí. Kde sa dá ísť ďalej jedine cez mŕtvoly. Ale predsa sa tam ešte žije. Kdesi medzi lepkavým blatom a?dronmi. Medzi nekonečným čakaním, ubíjajúcou nudou a?pálčivým strachom. Fenomenálny vojnový román Null Szczepana Twardocha nás zavedie priamo do zákopov ukrajinského frontu, kde slová bratstvo a odvaha nadobúdajú celkom nové významy. Poľský prozaik Szczepan Twardoch je jedným z mála západných autorov, ktorí opakovane cestovali na front v Ukrajine. Privážal tam materiál i?humanitárnu pomoc, cestoval s?vojakmi na dohľad k?nultej línii a?na vlastné oči videl hrôzy vojny, o?ktorej si mnohí myslia, že vlastne ani nie je. Silné frontové zážitky spracoval do románu, z ktorého dýcha duch najslávnejších vojnových kníh od Remarquea či Hemingwaya. V?Twardochovom románe Null sledujeme príbeh vojaka Koňa, poľského historika s ukrajinskými koreňmi, ktorý sa po ruskom plnoformátovom útoku na Ukrajinu prihlási ako dobrovoľník do ukrajinskej armády. Za sebou necháva trosky svojho života v?Poľsku, aby čoskoro narazil na tvrdú vojnovú realitu. Zažíva kontrast medzi bohatým Kyjevom a zdevastovaným Donbasom, priepasť medzi oficiálnymi obrazmi a skutočným stavom armády, v ktorej vládne ľahostajnosť a nepotizmus. Na nultej línii sú zapálení dobrovoľníci, ale tiež množstvo ľudí, ktorí nechcú bojovať. Je tu alkoholik, ktorý s?nostalgiou spomína na Sovietsky zväz, je tu mladý študent, ale aj bývalý príslušník Berkutu. Je tu vojak Kôň a jeho spolubojovníci, ktorí hľadajú zmysel života a svetlo medzi dronmi. A je tu aj internet zo starlinku. Szczepan Twardoch sa so svojimi témami nemazná. Tak sme ho spoznali v?románe Kráľ z?boxerských ringov medzivojnovej židovskej Varšavy a?inak to nie je ani tentoraz. Null je román o?skutočnej vojne. A hoci postavy a?dej sú vymyslené, ich podobnosť s?reálnymi ľuďmi a?udalosťami vôbec nie je náhodná. Román Szczepana Twardocha Null vychádza v?preklade Alexandra Horáka.

Zločin a trest v reportážním vydání. Příběh osmnáctileté dívky odsouzené na doživotí za podíl na brutální vraždě. Oběť, kterou si vyhlédli s kamarády, byla jen o pár let starší. Sledujeme rekonstrukci činu, vyšetřování a mediální hon, a přitom přemýšlíme o hranicích spravedlnosti a možnosti odpuštění. Wojciech Tochman jako vždy přichází až poté, kdy emoce opadly a bulvární novináři ztratili zájem. Zadává obtížné, snad i provokativní otázky. Je pro nás vražedkyně stále tak nebezpečná, aby musela být za mřížemi? Proč se média soustředila především na dívku, kterou nazvala „bestií“, ačkoli na rozdíl od dvou mladíků nezadala ani jednu ránu? Jakou funkci má pro společnost doživotní odnětí svobody? Strašné zločiny a násilí nás provázejí odnepaměti, tresty se ale měnily. Odrážejí různé způsoby, jak se vyrovnat s nejhorším ze všech přestupků proti lidskému řadu: zabitím jiného člověka. V duchu prastarého přísloví „oko za oko, zub za zub“ se můžeme snažit odstrašit další vrahy. Postupně jsme začali přemýšlet o trestu jako nástroji, jak jedince změnit, převychovat. Pokud se nerozhodneme, že je někdo nenapravitelný. Trest smrti se změnil na doživotí, ale vychází stále z přesvědčení o schopnosti soudu určit, kde leží křehká hranice mezi nadějí na nápravu a rozhodnutím o definitivním zavržení. Tochman nechce vraždu ospravedlňovat. Klade ale nepříjemnou otázku: co proces vypovídá o naší společnosti? Vidíme bulvární zájem o detaily zločinu, ale malou snahu hledat skutečné příčiny chování dětí, které se staly vrahy. Soud, který se nechává ovlivnit předsudky i touhou jednoho člověka po odplatě. Kdy se shodneme na tom, že vražedkyně byla už dostatečně potrestána? Pokud svého činu lituje, přiznala svou vinu – dáme jí možnost, aby se naučila žít mimo vězení, kde strávila pětadvacet let?

Kúpite si letenku. Uzavriete životnú poistku. Nasadnete do auta. Uvaríte si puding. Možno o tom ani neviete, no aj pri takýchto bežných činnostiach môžete prísť do kontaktu so značkou, ktorá zažila svoj rozmach vďaka spolupráci s Hitlerom a podpore nacistickej Tretej ríše. Kniha Miliardári s hákovým krížom predstavuje výnimočnú investigatívu, ktorá sa ani zďaleka netýka len minulosti. V tejto knihe sa dozvieš: - ako sa nemecké podnikateľské elity podieľali na vzostupe nacistického režimu a čo za to získali - akým spôsobom využívali firmy otrockú prácu a profitovali z vyvlastňovania židovského majetku - prečo väčšina týchto podnikateľov nebola po vojne potrestaná, a ako sa im podarilo udržať svoje bohatstvo - ktoré dnešné známe značky a firmy majú korene v nacistickej minulosti a ako sa s tým vyrovnávajú ich vlastníci - prečo sa o týchto skutočnostiach dlhé roky mlčalo a ako si tieto dynastie chránili svoju povesť Porsche. Volkswagen. Lufthansa. Dr. Oetker. Allianz. Všetky tieto a mnohé ďalšie svetové spoločnosti spája jedno temné dedičstvo. Bohatstvo rodín, ktoré ich založili a dlhý čas viedli totiž nie je celkom „čisté“. David de Jong vo svojej výnimočnej knihe Miliardári s hákovým krížom na základe množstva zdrojov ukazuje, ako sa títo magnáti zmocňovali židovských podnikov, získavali otrockú pracovnú silu a všemožne podporovali výrobu zbraní na vybavenie Hitlerovej armády, zatiaľ čo celá Európa sa topila v krvi. De Jong zároveň odhaľuje, ako známe nemecké rodiny a podnikatelia profitovali z Hitlerovej diktatúry a súčasne aktívne podporovali nacistov. Po druhej svetovej vojne boli mnohí z týchto podnikateľov buď oslobodení, alebo dostali len symbolické tresty, a na ich temnú minulosť sa rýchlo zabudlo. Rodiny, ktoré vďaka nacistickému režimu zbohatli a zveľadili svoje majetky, dnes vlastnia významné podiely v svetoznámych firmách a ovládajú veľkú časť svetovej ekonomiky. Dlhé desaťročia úzkostlivo chránili svoje meno, často odmietali zverejniť pravdu o svojej minulosti a bránili historickému výskumu. V tejto prelomovej knihe investigatívnej žurnalistiky odhalíte ich skutočné príbehy. David de Jong nám však zároveň kladie otázku, ako by sa spoločnosť mala vyrovnať s minulosťou elít, ktoré sa aktívne podieľali na fungovaní Tretej ríše, a či ich súčasné bohatstvo môže byť morálne v poriadku. Kniha Miliardári s hákovým krížom vychádza v preklade Kristíny Kováčik Bartovej.

Kúpite si letenku. Uzavriete životnú poistku. Nasadnete do auta. Uvaríte si puding. Možno o tom ani neviete, no aj pri takýchto bežných činnostiach môžete prísť do kontaktu so značkou, ktorá zažila svoj rozmach vďaka spolupráci s Hitlerom a podpore nacistickej Tretej ríše. Kniha Miliardári s hákovým krížom predstavuje výnimočnú investigatívu, ktorá sa ani zďaleka netýka len minulosti. V tejto knihe sa dozvieš: - ako sa nemecké podnikateľské elity podieľali na vzostupe nacistického režimu a čo za to získali - akým spôsobom využívali firmy otrockú prácu a profitovali z vyvlastňovania židovského majetku - prečo väčšina týchto podnikateľov nebola po vojne potrestaná, a ako sa im podarilo udržať svoje bohatstvo - ktoré dnešné známe značky a firmy majú korene v nacistickej minulosti a ako sa s tým vyrovnávajú ich vlastníci - prečo sa o týchto skutočnostiach dlhé roky mlčalo a ako si tieto dynastie chránili svoju povesť Porsche. Volkswagen. Lufthansa. Dr. Oetker. Allianz. Všetky tieto a mnohé ďalšie svetové spoločnosti spája jedno temné dedičstvo. Bohatstvo rodín, ktoré ich založili a dlhý čas viedli totiž nie je celkom „čisté“. David de Jong vo svojej výnimočnej knihe Miliardári s hákovým krížom na základe množstva zdrojov ukazuje, ako sa títo magnáti zmocňovali židovských podnikov, získavali otrockú pracovnú silu a všemožne podporovali výrobu zbraní na vybavenie Hitlerovej armády, zatiaľ čo celá Európa sa topila v krvi. De Jong zároveň odhaľuje, ako známe nemecké rodiny a podnikatelia profitovali z Hitlerovej diktatúry a súčasne aktívne podporovali nacistov. Po druhej svetovej vojne boli mnohí z týchto podnikateľov buď oslobodení, alebo dostali len symbolické tresty, a na ich temnú minulosť sa rýchlo zabudlo. Rodiny, ktoré vďaka nacistickému režimu zbohatli a zveľadili svoje majetky, dnes vlastnia významné podiely v svetoznámych firmách a ovládajú veľkú časť svetovej ekonomiky. Dlhé desaťročia úzkostlivo chránili svoje meno, často odmietali zverejniť pravdu o svojej minulosti a bránili historickému výskumu. V tejto prelomovej knihe investigatívnej žurnalistiky odhalíte ich skutočné príbehy. David de Jong nám však zároveň kladie otázku, ako by sa spoločnosť mala vyrovnať s minulosťou elít, ktoré sa aktívne podieľali na fungovaní Tretej ríše, a či ich súčasné bohatstvo môže byť morálne v poriadku. Kniha Miliardári s hákovým krížom vychádza v preklade Kristíny Kováčik Bartovej.