Absynt strana 32 z 32

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek "rasovo cudzích" utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Asbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže "poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami - drámu utečencov v súčasnom svete". Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem "horšej rasy" nahradila "cudzia kultúra".

Lidia Ostałowska prvý krát publikovala tento súbor príbehov pred 15 rokmi a dodnes nestrácajú na svojej aktuálnosti. Bohužiaľ. Napriek mnohým rokom, aktivitám súkromných organizácií a medzinárodných agentúr situácia Rómov stále zostáva zlá, často sa ešte zhoršuje. Žiaden postkomunistický štát nevypracoval zmysluplný model spolunažívania s rómskou menšinou, ktorá v próze bežných dní zostáva nepovšimnutá, avšak pozornosť budí výlučne titulkami médií o deportácii z Francúzska, o stavaní get na Slovensku, o zákaze žobrania v Poľsku. Cigán je Cigán ukazuje komplikovanosť rómskeho prostredia, na ktoré má vplyv mentalita gádžov a národná identita štátov, v ktorých žijú Limalo, Marika, Žutek, Badžo, Romek a veľa iných s poľským, bulharským, srbským, maďarským, českým či slovenským pasom.