Absynt strana 32 z 32

Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny. Svetlana Alexijevič pátra po inej tvári vojny. Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne.

Limitovaná medená edícia – Poľská škola reportáže, vám prináša troch predstaviteľov legendárnej redakcie tzv. Veľkého formátu Gazety Wyborczej. Výber autorov predstavuje tri rozdielne prístupy, metódy reportérskej práce, tri rôzne literárne rukopisy a tri rôzne regióny. Izrael a Palestínska autonómia, Bosna a Hercegovina, stredná Európa. Dizajn balenia z dielne Pavlíny Morháčovej a spracovanie nadväzuje na edíciu Prekliati reportéri. Čitateľ, ktorý ešte nemal príležitosť zoznámiť sa s poľskou školou reportáže, môže v jednom balení získať nielen prierez reportážnou literatúrou, ale taktiež limitované balenie. Prečo kupovať postupne, keď naši čitatelia potvrdzujú závislosť na reportážach. Kto prečítal čo i len jednu reportážnu knihu, nedokáže odolať a siaha po ďalších. Medená edícia nie je určená len tým, pre ktorých je určujúce – to musím mať, ale aj pre tých, ktorí radi obdarujú svojich blízkych zdieľaním rovnakých hodnôt, vnímaním sveta okolo nás a lepším pochopením súčasného diania. Bibliofilom a zberateľom prezradím, že nasledovať bude strieborná a zlatá edícia. Paweł Smoleński – Oči zasypané pieskom (*7. júl 1959, Varšava), poľský novinár, reportér a spisovateľ. V súčasnosti je Paweł Smoleński považovaný za jedného z najlepších novinárov venujúcich sa problematike Blízkeho východu. V knihe Oči zasypané pieskom sa môžete zoznámiť s najdôležitejšími črtami poľskej školy reportáže a charakteristickými znakmi textov Pawła Smoleńského. Tými sú predovšetkým objektivita, ktorú si však nemôžeme zamieňať s neutralitou. Smoleński neponecháva ani zrnko pochybností, na ktorej strane sú jeho preferencie a empatia. Hoci sa rozpráva so všetkými, snaží sa každého pochopiť, cítime, že má rád poctivých, ušľachtilých a pravých ľudí, bez ohľadu na to, či sú Palestínčania alebo izraelskí Židia. W. L. Tochman – Akoby si kameň jedla (*12. apríl 1969, Krakov). Svoje reportérske kroky smeruje tam, kde zlyhala spoločnosť, kde sa susedské spolunažívanie mení na genocídu alebo občiansku vojnu. Prináša svedectvo z Rwandy, Bosny a Hercegoviny alebo z tábora sýrskych utečencov Zaatari v Jordánsku. Je jedným zo zakladateľov Inštitútu reportáže, kde prednáša o poľskej reportážnej škole a súčasne vedie vydavateľstvo Dowody na Istnienie. Za knihu Akoby si kameň jedla bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International. Lidia Ostałowska – Cigán je Cigán (*1954, Varšava). Prednáša v Inštitúte reportáže vo vo Varšave, spolupracuje s rómskym štvrťročníkom Dialóg – Pheniben, ktorý vychádza v Osvienčime. Pre témy svojich reportáži si vyberá tých, ktorí to majú najťažšie. Píše o ľuďoch vytlačených na okraj spoločnosti, často sú to národnostné či etnické menšiny, mládež rôznych subkultúr. Veľmi silné puto ju spája s Rómami. V roku 2000 napísala knihu reportáží Cigán je Cigán o osudoch Rómov v krajinách strednej a východnej Európy po páde socializmu. Jej reportážna kniha Farby wodne (Vodné farby) z roku 2011 bola nominovaná na Ocenenie Ryszarda Kapuścińského za literárnu reportáž, na cenu Záruky Kultúry 2012 a na literárnu cenu Nike 2012 (najvýznamnejšie literárne ocenenie v Poľsku) a získala cenu Varšavskej literárnej premiéry.

Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje len v správach, ale bezprostredne ich prežíva. V mnohých z 31 textov Fedor Gál kreslí depresívny obraz, ako zle by sme mohli dopadnúť, ak nepoučiteľnosť v podobe náklonnosti k novým spasiteľom preváži. Keby zostal len pri tom, mohli by sme ho označiť za zatrpknutého frfloša, ale vytrvalo robí jednu vec, ktorá tomu bráni. Opakuje, že je jediná šanca, aby sa to nestalo – musíme sa brániť. Nestačí len sedieť a prizerať sa, ako spoločnosť opäť prichádza o rozum, ale treba jej ho dávkovať. Nechajme sa preto Fedorom Gálom vystrašiť, aby sme na to tak ľahko nezabudli.” Roman Pataj Nesprostredkované texty z prvej ruky písané ako reportáž z cesty po vlastných myšlienkach. Bez pomoci iných si autor kladie otázky sám a sám si aj musí odpovedať. Niet interpretácie, niet zjemňujúcej sympatie, ktorá s pochopením prekryje slabosť. Bez znecitlivenia, bez chvíle na oddych. Ako keď prší. Tentoraz je to výpoveď priama. Bez reportérov. Taký nesie názov naša nová edícia.

Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek "rasovo cudzích" utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu. Švédsky antisemitizmus tridsiatych rokov nie je žiadnym tajomstvom, ale až kniha Elisabeth Asbrink ukázala, akými samozrejmými, všeobecne necitlivými a krutými činmi sa prejavoval. Poukazuje taktiež na to, do akej miery sa švédskej, ale nielen švédskej spoločnosti podarilo vytlačiť z povedomia zodpovednosť za holokaust. A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je tiež knihou o súčasnosti, keďže "poukazovanie na hanebnú minulosť prebúdza citlivosť na drámu, ktorá sa odohráva pred našimi očami - drámu utečencov v súčasnom svete". Rasizmus neumrel, len zmenil jazyk. Pojem "horšej rasy" nahradila "cudzia kultúra".

Lidia Ostałowska prvý krát publikovala tento súbor príbehov pred 15 rokmi a dodnes nestrácajú na svojej aktuálnosti. Bohužiaľ. Napriek mnohým rokom, aktivitám súkromných organizácií a medzinárodných agentúr situácia Rómov stále zostáva zlá, často sa ešte zhoršuje. Žiaden postkomunistický štát nevypracoval zmysluplný model spolunažívania s rómskou menšinou, ktorá v próze bežných dní zostáva nepovšimnutá, avšak pozornosť budí výlučne titulkami médií o deportácii z Francúzska, o stavaní get na Slovensku, o zákaze žobrania v Poľsku. Cigán je Cigán ukazuje komplikovanosť rómskeho prostredia, na ktoré má vplyv mentalita gádžov a národná identita štátov, v ktorých žijú Limalo, Marika, Žutek, Badžo, Romek a veľa iných s poľským, bulharským, srbským, maďarským, českým či slovenským pasom.