Absynt strana 28 z 32

Vyrazte na cestu po Slovensku spolu s reportérom Andrejom Bánom. Cesta z východu na západ, od Čiernej nad Tisou po Bratislavu, a rovnako aj kľukatá púť v čase, od Jánošíka, cez Tisa, až po ´Ndranghetu a „našich ľudí“,to je kniha reportáží Andreja Bána Slon na Zemplíne. Reportér a fotograf Andrej Bán pozná Slovensko ako vlastnú dlaň. Tridsať rokov brázdi jeho prašné i asfaltové cesty a popri tom spoznáva ľudí a ich príbehy. V jeho textoch výrazne cítiť pozorné oko fotografa, v jeho fotografiách zase presný postreh výborného rozprávača. Kniha Slon na Zemplíne je intímnym svedectvom o krajine i ľuďoch žijúcich svoje životy v dedinách a mestečkách ďaleko za horizontom všeobecnej pozornosti. Vedľa muža, ktorý sa rozhodol žiť v súlade s prírodou neďaleko Sečoviec stojí príbeh oklamaných farmárov a agromafie z východného Slovenska, rozprávanie o Rómovi, ktorého umučili policajti sa dotýka rýdzo slovenskej tragédie arizácií židovského majetku. Reportáže Andreja Bána z knihy Slon na Zemplíne sú pestrou freskou príbehov z krajiny, ktorú poznáme zo všetkých najmenej.

Keď vyslovíme slovo „samovražda“, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu.Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu.Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne – robí to s istou ľahkosťou i gráciou.„Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme,“ hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých.

Keď vyslovíme slovo samovražda, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu. Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu. Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne robí to s istou ľahkosťou i gráciou. Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme, hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých. Kniha Simona Critchleyho Poznámky k samovražde vychádza v edícia Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt. Preložil Peter Tkačenko.

Keď vyslovíme slovo samovražda, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu. Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu. Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne robí to s istou ľahkosťou i gráciou. Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme, hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých. Kniha Simona Critchleyho Poznámky k samovražde vychádza v edícia Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt. Preložil Peter Tkačenko.

Kaddáfího režim mu ukradol otca a spravil z neho vyhnanca. Dvadsaťpäť rokov nevidel svoje mesto, svoje ulice, svoj rodný dom. Teraz, keď diktatúra padla, rozhodol sa vrátiť. Žije ešte jeho otec? A ak zomrel ako a kedy? Za svoj silný autobiografický román Návrat dostal líbyjsko-britský spisovateľ Hišám Matar Pulitzerovu cenu. Ponára sa v ňom do tých najväčších hĺbok samého seba i svojej krajiny. V Líbyi, ktorá zo seba zhodila okovy autokratického Kaddáfího režimu hľadá nielen svojho strateného otca, ktorý po únose zmizol kdesi v hlbinách krutej väznice Abú Salím, ale aj ďalších rodinných príslušníkov, za ktorých prepustenie bojoval zo svojho londýnskeho exilu. Kto prežil toto dlhé utrpenie? Komu sa to podarilo? Vo svojom rýdzo osobnom príbehu nám Hišám Matar ponúka aj výnimočný portrét Líbye minulej, prítomnej i budúcej. Od oslobodenia spod talianskej nadvlády až po občiansku vojnu na začiatku 21. storočia.

Detská nevinnosť a vojnové besnenie. Tieto dve veci v žiadnom prípade nejdú dokopy. A predsa v každom konflikte trpia najmä bezbranné deti. Tak je to dnes v Sýrii či Afganistane, a tak to bolo aj pred viac ako sedemdesiatimi rokmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze. Kto iný by mohol spracovať túto nesmierne ťažkú tému, ak nie laureátka Nobelovej ceny za literatúru, fenomenálna Svetlana Alexijevič? Už viackrát dokázala, že na vojnu a ľudské utrpenie sa dokáže pozrieť z najrôznejších uhlov pohľadu a nikdy pri tom nestratiť z očí aj obyčajného človeka. Po mimoriadnej knihe Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej skúmala účasť žien v predných líniách sa rozhodla preskúmať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti. V knihe Poslední svedkovia rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny ešte malými deťmi. Ich dediny boli vypálené. Rodičia zastrelení priamo pred ich očami. Vojna sa ich dotkla svojou slizkou rukou, poznačila ich a tým, ktorí prežili, sa navždy vyryla do sietnic i myslí. Nikdy na ňu nezabudli. Nikdy na ňu nezabudnú. Poslední svedkovia sú zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov. Vypočujeme ich?

V rukách držíte encyklopédiu toho najhoršieho, čo súčasný svet pozná. Hlad. Rasizmus. Nenávisť. Sexizmus. Chudoba. Genocída. Tie najbezútešnejšie slová a javy, ktoré si viete predstaviť, sa koncentrovali v knihe Artura Domosławského Vylúčení. Je celkom jedno, kde bývaš, keď si na Zemi nepozvaným hosťom, povedal o svojej knihe Artur Domosławski. Vylúčení, to je skupinový portrét ľudí žijúcich na periférii spoločnosti, zabudnutých, odvrhnutých a takmer neviditeľných. V Kolumbii oddiely milície vraždia nevinných mladých mužov z okraja spoločnosti, aby vylepšili štatistiky vojny s terorizmom. Na okupovaných územiach Palestíny vojsko bráni domácemu obyvateľstvu v prístupe k vode. V ďalekom Mjanmarsku sa odohráva tichá genocída kmeňa Rohingja, o ktorom západný svet donedávna ani netušil. Artur Domosławski, nositeľ titulu Novinár roka 2010, nás v knihe Vylúčení zoberie do najrôznejších kútov sveta a v každom z nich nám ukáže, ako môže vyzerať ľudské utrpenie v 21. storočí. Kniha Vylúčení, za ktorú bol jej autor nominovaný na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

V rukách držíte encyklopédiu toho najhoršieho, čo súčasný svet pozná. Hlad. Rasizmus. Nenávisť. Sexizmus. Chudoba. Genocída. Tie najbezútešnejšie slová a javy, ktoré si viete predstaviť, sa koncentrovali v knihe Artura Domosławského Vylúčení. Je celkom jedno, kde bývaš, keď si na Zemi nepozvaným hosťom, povedal o svojej knihe Artur Domosławski. Vylúčení, to je skupinový portrét ľudí žijúcich na periférii spoločnosti, zabudnutých, odvrhnutých a takmer neviditeľných. V Kolumbii oddiely milície vraždia nevinných mladých mužov z okraja spoločnosti, aby vylepšili štatistiky vojny s terorizmom. Na okupovaných územiach Palestíny vojsko bráni domácemu obyvateľstvu v prístupe k vode. V ďalekom Mjanmarsku sa odohráva tichá genocída kmeňa Rohingja, o ktorom západný svet donedávna ani netušil. Artur Domosławski, nositeľ titulu Novinár roka 2010, nás v knihe Vylúčení zoberie do najrôznejších kútov sveta a v každom z nich nám ukáže, ako môže vyzerať ľudské utrpenie v 21. storočí. Kniha Vylúčení, za ktorú bol jej autor nominovaný na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

V rukách držíte encyklopédiu toho najhoršieho, čo súčasný svet pozná. Hlad. Rasizmus. Nenávisť. Sexizmus. Chudoba. Genocída. Tie najbezútešnejšie slová a javy, ktoré si viete predstaviť, sa koncentrovali v knihe Artura Domosławského Vylúčení. Je celkom jedno, kde bývaš, keď si na Zemi nepozvaným hosťom, povedal o svojej knihe Artur Domosławski. Vylúčení, to je skupinový portrét ľudí žijúcich na periférii spoločnosti, zabudnutých, odvrhnutých a takmer neviditeľných. V Kolumbii oddiely milície vraždia nevinných mladých mužov z okraja spoločnosti, aby vylepšili štatistiky vojny s terorizmom. Na okupovaných územiach Palestíny vojsko bráni domácemu obyvateľstvu v prístupe k vode. V ďalekom Mjanmarsku sa odohráva tichá genocída kmeňa Rohingja, o ktorom západný svet donedávna ani netušil. Artur Domosławski, nositeľ titulu Novinár roka 2010, nás v knihe Vylúčení zoberie do najrôznejších kútov sveta a v každom z nich nám ukáže, ako môže vyzerať ľudské utrpenie v 21. storočí. Kniha Vylúčení, za ktorú bol jej autor nominovaný na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

V rukách držíte encyklopédiu toho najhoršieho, čo súčasný svet pozná. Hlad. Rasizmus. Nenávisť. Sexizmus. Chudoba. Genocída. Tie najbezútešnejšie slová a javy, ktoré si viete predstaviť, sa koncentrovali v knihe Artura Domosławského Vylúčení. Je celkom jedno, kde bývaš, keď si na Zemi nepozvaným hosťom, povedal o svojej knihe Artur Domosławski. Vylúčení, to je skupinový portrét ľudí žijúcich na periférii spoločnosti, zabudnutých, odvrhnutých a takmer neviditeľných. V Kolumbii oddiely milície vraždia nevinných mladých mužov z okraja spoločnosti, aby vylepšili štatistiky vojny s terorizmom. Na okupovaných územiach Palestíny vojsko bráni domácemu obyvateľstvu v prístupe k vode. V ďalekom Mjanmarsku sa odohráva tichá genocída kmeňa Rohingja, o ktorom západný svet donedávna ani netušil. Artur Domosławski, nositeľ titulu Novinár roka 2010, nás v knihe Vylúčení zoberie do najrôznejších kútov sveta a v každom z nich nám ukáže, ako môže vyzerať ľudské utrpenie v 21. storočí. Kniha Vylúčení, za ktorú bol jej autor nominovaný na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

Jednoho dne zatelefonovala reportérce Hanně Krall a řekla jí, že chce, aby o ní napsala román. Z té knihy jednou vznikne film a ji prý bude hrát Elizabeth Taylorová. Myslíte si, že je to vtip? Ani trochu. Izolda Regensbergová měla štěstí na první pohled by o ní totiž nikdo neřekl, že je Židovka. Díky tomu přežila pod jménem Marie Pawlická ve varšavském ghettu, v žaláři Pawiak, kde zahynulo více než 30 000 lidí, stejně jako při útěku z umschlagplatzu. Vyprávění Hanny Krall o skutečných událostech života Izoldy Regensbergové přináší pozoruhodnou mozaiku okolností, šťastných i nešťastných, až při jeho četbě člověk téměř začne věřit na zázraky. V čase druhé světové války žije Izolda ve Varšavě, ale potom co jejího milovaného manžela odvezou do Mauthausenu, se ho vydá zachránit. Autorka v knížce Srdcový král vypráví o těžké a dobrodružné cestě Izoldy mezí Vídní, Osvětimí, Berlínem za mužem svého srdce, protože svět bez něj není ničím. Avšak tato neuvěřitelná odysea nekončí ani po válce. Hanna Krall nám podává příběh osobitým stylem, který je pro ni tak charakteristický bez patosu, bez nadbytečných slov, s důrazem na téměř všední detaily. Protože jak sama reportérka říká: čím více utrpení, tím méně slov. Její Srdcový král vychází v překladu Heleny Stachové a s doslovem Mariusze Szczygła.

Za jedinú báseň sa dostal do väzenia. Liao I-wu sa postavil totalitnej vláde a stal sa nepriateľom ľudu. V júni 1989 tiekla na pekingskom námestí Tchien-an-men krv doslova potokom, čínsky režim tu tvrdou rukou zakročil proti protestujúcim občanom. Mladý básnik si vtedy povedal, že svoj hnev a bezmocnosť premení na verše. Napísal silnú protestnú báseň Masaker, ktorá sa rýchlo rozšírila v prepisoch a nahrávkach. Pre bežných občanov bola zdrojom vnútornej sily, no pre básnika sa tým začala dlhá a ťažká cesta čínskymi väznicami. Strhujúca autobiografická kniha Pre jednu a sto piesní čínskeho básnika Liaa I-wu, ktorý ako odporca režimu strávil štyri roky v čínskom väzení, je mimoriadnym svedectvom o odvahe, nezlomnosti, ale aj beznádeji. Utrpenie i každodennosť väzenskej cely – to je román Pre jednu a sto piesní, v ktorej Liao I-wu hľadá v ľuďoch posledné zvyšky človečenstva. Všade – aj za múrmi toho najhoršieho čínskeho väzenia.

Otázku o zmysle ľudského života si kladieme denne. Môže sa zdať banálna a zbytočná, ale len do okamihu, keď sa nad ňou zamyslíme. Ladislav Kováč, významný slovenský vedec, biochemik, pedagóg a nekonvenčný mysliteľ v jednej osobe, to urobil aj za nás. Čo nám ponúka vo svojej esejistickej knihe O zmysle ľudského života? Predovšetkým vlastné hľadanie uprostred čoraz rýchlejšieho sveta. Vývoj ľudstva naberá tempo, aké sme ešte v histórii nezažili a nájsť v ňom zmysel je niekedy veľmi náročné. Veľmi osobná, intímna a zároveň provokujúca úvaha Ladislava Kováča nás núti klásť si množstvo otázok o svojom vlastnom živote i o budúcnosti ľudstva. Pozýva nás nielen k polemike, ale aj k spoločnému vnútornému rozhovoru. O zmysle ľudského života je útla knižka, ktorá nás nenechá ľahostajnými. Ladislav Kováč svojou knihou otvára novú esejistickú edíciu Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram.

Stál za kampaňou „My sme les“, ktorá vzrušila a zasiahla celú krajinu, a jeho filmy videli desaťtisíce divákov. Erik Baláž je vplyvný ochranársky aktivista i vnímavý filmár. O čom však premýšľa, keď sa sám túla divokou prírodou? Čomu venuje svoju pozornosť? Aké otázky si kladie? Odpoveďou je jeho osobná knižná esej Stratená voda, v ktorej nás pozýva na spoločné potulky a rozhovory s prírodou. Pomedzi riadky textu sledujeme cestičky a osudy prameňov, potokov a riek v našej krajine a spolu s Erikom Balážom sa dostávame aj hlbšie, voda je totiž zdrojom všetkého života. Sme schopní doceniť nesmierny význam vody pre naše životy? Dáme jej dostatok priestoru na to, aby naďalej prinášala život do našich hôr a nížin? To sú otázky, ktoré nám kladie Erik Baláž a vlastne aj príroda sama. Stratená voda Erika Baláža je druhou knihou esejistickej edície Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram.

V USA ju nazývali „černoškou“, a keď sa vrátila domov do Nigérie, dostala meno „Amerikánka“. Kým teda vlastne je? A kde je jej skutočné miesto? Chimamanda Ngozi Adichie je skutočnou hviezdou nielen súčasnej svetovej literatúry, ale prerazila aj do popkultúry. Jej myšlienky sa dostali do textov piesní Beyoncé i na tričká módnej značky Dior. Mimoriadnu pozornosť si získali jej prednášky v rámci platformy TED, ako aj svetoznáma esej Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Chimamanda Ngozi Adichie rozpráva priamo a bez prikrášlenia. Diskriminácia je u nej diskrimináciou a rasizmus rasizmom. Neexistuje žiadne ALE. Taký je aj jej román Amerikánka, v ktorom sa príbeh nevšednej lásky preplieta s tými najbolestivejšími miestami ľudského spolužitia. Ifmelu a Obinze sa do seba zamilovali ešte na strednej škole. V Nigérii v tom čase dožívala vojenská diktatúra a zdalo sa, že jedinou možnosťou ako prežiť normálny život, je odísť za more. Cesty Ifmelu a Obinzeho sa rozišli a zatiaľ čo ona sa uchytila v USA ako blogerka píšuca o problematike rasy, on ledva prežíval vo Veľkej Británii. Jej Amerikánka je príbehom ich veľkej lásky, no je aj presnou analýzou zásadných otázok týkajúcich sa rasizmu, identity, diskriminácie, predsudkov i stereotypov. A tak je otázka, či sa Ifmelu a Obinze znova stretnú možno celkom nepodstatná. A možno aj nie je. Amerikánka je krásny román o tom, kam všade nás môžu zaviesť nevyspytateľné životné chodníčky i o tom, aká nečakaná a silná môže byť túžba po domove. Kniha vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

Uzávierky fotoaparátov zbesilo cvakajú, pretože ľudská bieda je fotogenická. A exotická. Dobrovoľníci s klincami v dlaniach visia na krížoch. Cvak! Deti bez strechy nad hlavou prespávajú na manilskom cintoríne. Cvak! Kto si prečíta knižku Eli, Eli, začne vnímať svet a svoje miesto v ňom úplne inak. Wojciech Tochman pred nami otvára Filipíny také, aké ich nepoznáme. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži. Eli, Eli Wojciecha Tochmana je na jednej strane obžalobou súčasného sveta, ale zároveň je aj knihou plnou nádeje. Stačí, keď prijmeme jeho uhol pohľadu, jeho kľúč k precíteniu vzdialeného nešťastia – kritické myslenie, milosrdenstvo a otvorenosť k iným ľuďom. Pretože ľudská bieda nie je lacná atrakcia. Kniha Wojciecha Tochmana Eli, Eli vychádza v preklade Slavomíra Bachuru.