Absynt strana 29 z 32

Za jedinú báseň sa dostal do väzenia. Liao I-wu sa postavil totalitnej vláde a stal sa nepriateľom ľudu. V júni 1989 tiekla na pekingskom námestí Tchien-an-men krv doslova potokom, čínsky režim tu tvrdou rukou zakročil proti protestujúcim občanom. Mladý básnik si vtedy povedal, že svoj hnev a bezmocnosť premení na verše. Napísal silnú protestnú báseň Masaker, ktorá sa rýchlo rozšírila v prepisoch a nahrávkach. Pre bežných občanov bola zdrojom vnútornej sily, no pre básnika sa tým začala dlhá a ťažká cesta čínskymi väznicami. Strhujúca autobiografická kniha Pre jednu a sto piesní čínskeho básnika Liaa I-wu, ktorý ako odporca režimu strávil štyri roky v čínskom väzení, je mimoriadnym svedectvom o odvahe, nezlomnosti, ale aj beznádeji. Utrpenie i každodennosť väzenskej cely – to je román Pre jednu a sto piesní, v ktorej Liao I-wu hľadá v ľuďoch posledné zvyšky človečenstva. Všade – aj za múrmi toho najhoršieho čínskeho väzenia.

Otázku o zmysle ľudského života si kladieme denne. Môže sa zdať banálna a zbytočná, ale len do okamihu, keď sa nad ňou zamyslíme. Ladislav Kováč, významný slovenský vedec, biochemik, pedagóg a nekonvenčný mysliteľ v jednej osobe, to urobil aj za nás. Čo nám ponúka vo svojej esejistickej knihe O zmysle ľudského života? Predovšetkým vlastné hľadanie uprostred čoraz rýchlejšieho sveta. Vývoj ľudstva naberá tempo, aké sme ešte v histórii nezažili a nájsť v ňom zmysel je niekedy veľmi náročné. Veľmi osobná, intímna a zároveň provokujúca úvaha Ladislava Kováča nás núti klásť si množstvo otázok o svojom vlastnom živote i o budúcnosti ľudstva. Pozýva nás nielen k polemike, ale aj k spoločnému vnútornému rozhovoru. O zmysle ľudského života je útla knižka, ktorá nás nenechá ľahostajnými. Ladislav Kováč svojou knihou otvára novú esejistickú edíciu Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram.

Stál za kampaňou „My sme les“, ktorá vzrušila a zasiahla celú krajinu, a jeho filmy videli desaťtisíce divákov. Erik Baláž je vplyvný ochranársky aktivista i vnímavý filmár. O čom však premýšľa, keď sa sám túla divokou prírodou? Čomu venuje svoju pozornosť? Aké otázky si kladie? Odpoveďou je jeho osobná knižná esej Stratená voda, v ktorej nás pozýva na spoločné potulky a rozhovory s prírodou. Pomedzi riadky textu sledujeme cestičky a osudy prameňov, potokov a riek v našej krajine a spolu s Erikom Balážom sa dostávame aj hlbšie, voda je totiž zdrojom všetkého života. Sme schopní doceniť nesmierny význam vody pre naše životy? Dáme jej dostatok priestoru na to, aby naďalej prinášala život do našich hôr a nížin? To sú otázky, ktoré nám kladie Erik Baláž a vlastne aj príroda sama. Stratená voda Erika Baláža je druhou knihou esejistickej edície Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram.

V USA ju nazývali „černoškou“, a keď sa vrátila domov do Nigérie, dostala meno „Amerikánka“. Kým teda vlastne je? A kde je jej skutočné miesto? Chimamanda Ngozi Adichie je skutočnou hviezdou nielen súčasnej svetovej literatúry, ale prerazila aj do popkultúry. Jej myšlienky sa dostali do textov piesní Beyoncé i na tričká módnej značky Dior. Mimoriadnu pozornosť si získali jej prednášky v rámci platformy TED, ako aj svetoznáma esej Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Chimamanda Ngozi Adichie rozpráva priamo a bez prikrášlenia. Diskriminácia je u nej diskrimináciou a rasizmus rasizmom. Neexistuje žiadne ALE. Taký je aj jej román Amerikánka, v ktorom sa príbeh nevšednej lásky preplieta s tými najbolestivejšími miestami ľudského spolužitia. Ifmelu a Obinze sa do seba zamilovali ešte na strednej škole. V Nigérii v tom čase dožívala vojenská diktatúra a zdalo sa, že jedinou možnosťou ako prežiť normálny život, je odísť za more. Cesty Ifmelu a Obinzeho sa rozišli a zatiaľ čo ona sa uchytila v USA ako blogerka píšuca o problematike rasy, on ledva prežíval vo Veľkej Británii. Jej Amerikánka je príbehom ich veľkej lásky, no je aj presnou analýzou zásadných otázok týkajúcich sa rasizmu, identity, diskriminácie, predsudkov i stereotypov. A tak je otázka, či sa Ifmelu a Obinze znova stretnú možno celkom nepodstatná. A možno aj nie je. Amerikánka je krásny román o tom, kam všade nás môžu zaviesť nevyspytateľné životné chodníčky i o tom, aká nečakaná a silná môže byť túžba po domove. Kniha vychádza v preklade Kristíny Karabovej.

Uzávierky fotoaparátov zbesilo cvakajú, pretože ľudská bieda je fotogenická. A exotická. Dobrovoľníci s klincami v dlaniach visia na krížoch. Cvak! Deti bez strechy nad hlavou prespávajú na manilskom cintoríne. Cvak! Kto si prečíta knižku Eli, Eli, začne vnímať svet a svoje miesto v ňom úplne inak. Wojciech Tochman pred nami otvára Filipíny také, aké ich nepoznáme. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži. Eli, Eli Wojciecha Tochmana je na jednej strane obžalobou súčasného sveta, ale zároveň je aj knihou plnou nádeje. Stačí, keď prijmeme jeho uhol pohľadu, jeho kľúč k precíteniu vzdialeného nešťastia – kritické myslenie, milosrdenstvo a otvorenosť k iným ľuďom. Pretože ľudská bieda nie je lacná atrakcia. Kniha Wojciecha Tochmana Eli, Eli vychádza v preklade Slavomíra Bachuru.

Uzávierky fotoaparátov zbesilo cvakajú, pretože ľudská bieda je fotogenická. A exotická. Dobrovoľníci s klincami v dlaniach visia na krížoch. Cvak! Deti bez strechy nad hlavou prespávajú na manilskom cintoríne. Cvak! Kto si prečíta knižku Eli, Eli, začne vnímať svet a svoje miesto v ňom úplne inak. Wojciech Tochman pred nami otvára Filipíny také, aké ich nepoznáme. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži. Eli, Eli Wojciecha Tochmana je na jednej strane obžalobou súčasného sveta, ale zároveň je aj knihou plnou nádeje. Stačí, keď prijmeme jeho uhol pohľadu, jeho kľúč k precíteniu vzdialeného nešťastia – kritické myslenie, milosrdenstvo a otvorenosť k iným ľuďom. Pretože ľudská bieda nie je lacná atrakcia. Kniha Wojciecha Tochmana Eli, Eli vychádza v preklade Slavomíra Bachuru.

Uzávierky fotoaparátov zbesilo cvakajú, pretože ľudská bieda je fotogenická. A exotická. Dobrovoľníci s klincami v dlaniach visia na krížoch. Cvak! Deti bez strechy nad hlavou prespávajú na manilskom cintoríne. Cvak! Kto si prečíta knižku Eli, Eli, začne vnímať svet a svoje miesto v ňom úplne inak. Wojciech Tochman pred nami otvára Filipíny také, aké ich nepoznáme. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži. Eli, Eli Wojciecha Tochmana je na jednej strane obžalobou súčasného sveta, ale zároveň je aj knihou plnou nádeje. Stačí, keď prijmeme jeho uhol pohľadu, jeho kľúč k precíteniu vzdialeného nešťastia – kritické myslenie, milosrdenstvo a otvorenosť k iným ľuďom. Pretože ľudská bieda nie je lacná atrakcia. Kniha Wojciecha Tochmana Eli, Eli vychádza v preklade Slavomíra Bachuru.

Čo vlastne v súčasnosti znamená feminizmus?“ pýta sa nás slávna esej, ktorú vo svojom hite citovala aj popová diva Beyoncé. Úderný titul tejto eseje, ktorý v origináli znie We Should All Be Feminists, sa dostal aj na odevy kolekcie značky Dior. Keď tenistka Dominika Cibulková zverejnila na Instagrame fotku v tričku s týmto nápisom, zniesla sa na ňu vlna kritiky a mnohí fanúšikovia jej odporúčali, aby radšej rodila deti. A aj preto je táto esej dôležitá. Pochopili to vo Švédsku, kde sa tamojšia vláda v roku 2015 rozhodla venovať každému šestnásťročnému Švédovi a Švédke jeden výtlačok knihy Všetci by sme mali byť feminist(k)ami. Prečo by sme ju mali čítať my? Nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie nám vo svojej osobnej a dobre vyargumentovanej knižnej eseji – rovnomennej adaptácii úspešného TEDx prejavu – ponúka jedinečnú definíciu feminizmu pre 21. storočie. Autorka vychádza predovšetkým zo svojich vlastných skúseností a hlbokého poznania rodovej problematiky. Vie, že rodová politika býva často takmer neviditeľná. Chimamanda Ngozi Adichie prichádza s neobyčajným pohľadom na to, čo dnes znamená byť ženou, a zároveň nás v príhodný čas povzbudzuje k tomu, aby sme sa nebáli byť feminst(k)ami.

Jeden je agent vietnamských komunistov, druhý slúži juhovietnamskému demokratickému režimu. Sú dvaja a pritom je len jeden. Rozštiepená osobnosť i rozštiepená myseľ dvojitého agenta. Schizofrénia, alebo absolútna prispôsobivosť? Sever a juh Vietnamu tu proti sebe bojujú vo vnútri jedného človeka, ktorý vidí, že jeho krajina sa rozpadá na márne kúsky. Aj preto sa snaží na všetky udalosti pozerať mimoriadne objektívne, hoci každá jedna sa ho bytostne dotýka. Po úteku do Ameriky sa snaží začať nový život v zámorskej vietnamskej utečeneckej komunite – a práve to je príležitosť, aby zrekonštruoval svoj dovtedajší život. Príbeh knihy Sympatizant zachytáva hrôzostrašnosť a zároveň absurdnosť vietnamskej vojny, ktorá sa neodohráva len na úrovni armády, ale najmä medzi obyčajnými ľuďmi. Román Sympatizant je vynikajúcim špionážnym trilerom s pridanou hodnotou kvalitnej historickej reportáže, za ktorý dostal Viet Thanh Nguyen Pulitzerovu cenu. Kniha vychádza v preklade Petra Tkačenka.

Akt oslobodenia cvičeného medveďa je jeho metaforou vývoja spoločnosti v strednej a južnej Európe po páde komunistických režimov. V tejto knižke stačí zameniť slovo „medveď“ za iné, napríklad Poliak, Slovák, Srb alebo Rumun, aby sme pochopili, aká bola naša cesta za slobodou a ako sme sa s ňou snažili a vlastne aj stále snažíme vyrovnať. Sloboda totiž vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Kto prežil celý život na reťazi, nemá odkiaľ poznať slobodu. A je jedno, či hovoríme o cvičenom medveďovi v klietke, alebo o človeku za železnou oponou.

Akt oslobodenia cvičeného medveďa je jeho metaforou vývoja spoločnosti v strednej a južnej Európe po páde komunistických režimov. V tejto knižke stačí zameniť slovo „medveď“ za iné, napríklad Poliak, Slovák, Srb alebo Rumun, aby sme pochopili, aká bola naša cesta za slobodou a ako sme sa s ňou snažili a vlastne aj stále snažíme vyrovnať. Sloboda totiž vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Kto prežil celý život na reťazi, nemá odkiaľ poznať slobodu. A je jedno, či hovoríme o cvičenom medveďovi v klietke, alebo o človeku za železnou oponou.

Miliardy dolarů z íránské ropy léta putovaly na bláznivé zbrojení a luxusní život šáha Rezáa Pahlavího. Někdy až dětsky naivní přístup panovníka této obrovské a mocné země k vládnutí by byl možná i úsměvný, kdyby ruku v ruce s jeho touhou po bohaté a silné zemi nekráčel krutý teror a vězení plná mučených odpůrců. Ryszard Kapuściński s chirurgickou přesností popisuje, jak samolibost „krále králů“ dovedla krok za krokem Írán až k revoluci. I proto kniha není jen „o Íránu“ a „o šáhovi“, ale především o mechanismu revoluce kdekoli na světě, o jejích příčinách i důsledcích. Kapuściński vychází ze zkušeností i z jiných revolucí zmítaných zemí, ve kterých se ocitl během své reportérské kariéry. Otec polské školy reportáže v knize Šáhinšáh opět našel pozoruhodný vypravěčský klíč a čtenářům se tak dostane nejen poznání, ale i výjimečného literárního zážitku. Kniha Šáhinšáh vychází v překladu Dušana Provazníka a Heleny Stachové. Jde o prvé kompletní české vydání.

V susednom dome žije muž, ktorý zavraždil vašich rodičov. Stretávate sa každý deň. Mlčíte, pretože aj vaše deti majú krvavé ruky. Taká je realita života po rwandskej genocíde – nežijú tu len obete, ale aj kati. A ich potomkovia. Jean Hatzfeld sa v knihe Stratégia antilop pokúša zistiť, ako funguje spolužitie obetí a katov, vrahov a pozostalých. Hutuovia a Tutsiovia žijú ďalej svoje bežné životy tesne vedľa seba, no hnisavá rana minulosti stále hlboko ovplyvňuje ich vzájomné spolunažívanie. Dá sa na to všetko jednoducho zabudnúť a začať odznova? Dvadsať rokov po strašnom rwandskom vraždení sa Jean Hatzfeld vracia na miesta teroru. Pýta sa a rovnako pozorne počúva obe strany – tých, ktorí držali rukoväte mačiet i tých, ktorých sa dotýkali ich čepele. Rwanda je len jednou z možností, na ktorej sa môžeme pokúsiť pochopiť fungovanie sveta, ktorý si prešiel nevysloviteľnými ukrutnosťami. Život ide ďalej – je to len odporná fráza, no žiaľ, hlboko pravdivá. Kniha Stratégia antilop vychádza v preklade Silvie Ruppeldtovej.

V susednom dome žije muž, ktorý zavraždil vašich rodičov. Stretávate sa každý deň. Mlčíte, pretože aj vaše deti majú krvavé ruky. Taká je realita života po rwandskej genocíde – nežijú tu len obete, ale aj kati. A ich potomkovia. Jean Hatzfeld sa v knihe Stratégia antilop pokúša zistiť, ako funguje spolužitie obetí a katov, vrahov a pozostalých. Hutuovia a Tutsiovia žijú ďalej svoje bežné životy tesne vedľa seba, no hnisavá rana minulosti stále hlboko ovplyvňuje ich vzájomné spolunažívanie. Dá sa na to všetko jednoducho zabudnúť a začať odznova? Dvadsať rokov po strašnom rwandskom vraždení sa Jean Hatzfeld vracia na miesta teroru. Pýta sa a rovnako pozorne počúva obe strany – tých, ktorí držali rukoväte mačiet i tých, ktorých sa dotýkali ich čepele. Rwanda je len jednou z možností, na ktorej sa môžeme pokúsiť pochopiť fungovanie sveta, ktorý si prešiel nevysloviteľnými ukrutnosťami. Život ide ďalej – je to len odporná fráza, no žiaľ, hlboko pravdivá. Kniha Stratégia antilop vychádza v preklade Silvie Ruppeldtovej.

Vítejte v Miedziance (Kupferbergu) v česko-polském pohraničí, městečku, které neexistuje. Polský reportér Filip Springer přes dva roky hledal odpověď na otázku, jak je vůbec možné, že město se sedm set let dlouhou historií a hornickou tradicí jednoduše zmizí z map i ze světa. Může za to ruská těžba uranu v letech 1948–1952? Nebo byly příběhy o škodách způsobených hornickou činností jen zastíracím manévrem vlády, která chtěla zakrýt ještě temnější historii tohoto městečka? Neexistuje pivovar, papírna ani hřbitov, nejsou tady lidé a už ani jejich vzpomínky. Všechno, co bývalo v někdejším krásném a bohatém hornickém městečku Miedzianka, zrekonstruoval Filip Springer v této krásné a dojímavé knize, která se dostala do finálního výběru nejprestižnější polské literární ceny Nike. Springerova Miedzianka vychází v překladu Martina Veselky.

Vítejte v Miedziance (Kupferbergu) v česko-polském pohraničí, městečku, které neexistuje. Polský reportér Filip Springer přes dva roky hledal odpověď na otázku, jak je vůbec možné, že město se sedm set let dlouhou historií a hornickou tradicí jednoduše zmizí z map i ze světa. Může za to ruská těžba uranu v letech 1948–1952? Nebo byly příběhy o škodách způsobených hornickou činností jen zastíracím manévrem vlády, která chtěla zakrýt ještě temnější historii tohoto městečka? Neexistuje pivovar, papírna ani hřbitov, nejsou tady lidé a už ani jejich vzpomínky. Všechno, co bývalo v někdejším krásném a bohatém hornickém městečku Miedzianka, zrekonstruoval Filip Springer v této krásné a dojímavé knize, která se dostala do finálního výběru nejprestižnější polské literární ceny Nike. Springerova Miedzianka vychází v překladu Martina Veselky.