Absynt strana 9 z 32

Když nemáte na výběr, musíte zkusit i nemožné – dostat se přes Mexiko do Spojených států. Třeba budete mít štěstí a cestou vás jen okradou, ale nezabijí. Nebo neznásilní. Doma není na co čekat. Salvadorský novinář Óscar Martínez podnikl beznadějnou cestu mezi středoamerickými státy a USA několikrát. Bavil se s migranty i těmi, kdo jim pomáhají, nebo strážci zdi na hranicích. Potkával především strach: ten vyhnal lidi z jejich domovů. Strach z výpalného, strach z drogových kartelů, strach z bezvýchodné situace. A tak obyvatelé Guatemaly, Hondurasu nebo Salvadoru vyrazí pěšky pouští, a pokud se jim to podaří, naskočí na slavnou Bestii. Vlak, kde balancujete dnem a nocí na střeše a kromě pádu riskujete přepadení. Jenže tohle nebezpečí číhá všude, žádná cesta není bezpečná, protože kromě migrantů zajímavé také pašeráky drog. Násilí nikoho nepřekvapuje, o pár vraždách se ani nepíše v novinách. Na migrantech přece nesejde.

Když nemáte na výběr, musíte zkusit i nemožné – dostat se přes Mexiko do Spojených států. Třeba budete mít štěstí a cestou vás jen okradou, ale nezabijí. Nebo neznásilní. Doma není na co čekat. Salvadorský novinář Óscar Martínez podnikl beznadějnou cestu mezi středoamerickými státy a USA několikrát. Bavil se s migranty i těmi, kdo jim pomáhají, nebo strážci zdi na hranicích. Potkával především strach: ten vyhnal lidi z jejich domovů. Strach z výpalného, strach z drogových kartelů, strach z bezvýchodné situace. A tak obyvatelé Guatemaly, Hondurasu nebo Salvadoru vyrazí pěšky pouští, a pokud se jim to podaří, naskočí na slavnou Bestii. Vlak, kde balancujete dnem a nocí na střeše a kromě pádu riskujete přepadení. Jenže tohle nebezpečí číhá všude, žádná cesta není bezpečná, protože kromě migrantů zajímavé také pašeráky drog. Násilí nikoho nepřekvapuje, o pár vraždách se ani nepíše v novinách. Na migrantech přece nesejde.

Migrácia nie je len o odchode človeka za hranice. Neoddeliteľnou súčasťou tohto fenoménu sú aj ženy a deti, ktoré zostali v domovských krajinách po tom, ako odišli ich muži, otcovia či synovia. Čo je s nimi? Ako vyzerajú ich bežné dni od Mexika, cez Senegal, Etiópiu, Indiu, až po Rumunsko či Slovensko? A aké vedú životy zoči-voči globálnym výzvam, ktoré prinútili ich mužov k odchodu? Aj o tom je kniha slovenskej reportérky Magdalény Rojo Ženy, ktoré zostali. Toto je kniha o migrácii. No možno je skôr o materstve? Alebo o detstve bez otcov? O živote bez manželov? O starnutí bez detí? Všetci tí anonymní presúvajúci sa majú svoje ľudské tváre a príbehy. Sú to príbehy, ktoré sa odohrávajú za chrbtom veľkého sveta. Slovenská reportérka Magdaléna Rojo sa na túto globálnu tému pozerá z opačnej strany – z krajín, kde sa problém rodí a cez optiku žien, ktoré zostali. Spoločne s ňou sa pozrieme do Mexika, Senegalu, Etiópie, Indie, ale aj do Rumunska či na Slovensko. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie, všade tam zostali ženy a deti, ktoré musia ďalej žiť svoje životy. Magdaléna Rojo bola zvedavá, ako ich žijú, a preto sa tieto osudy rozhodla zbierať. Výsledkom je jej intímna zbierka reportáží s názvom Ženy, ktoré zostali. Magdaléna Rojo sa približuje k svojim hrdinkám s citlivosťou skúmajúcej antropologičky a s trpezlivosťou reportérky, ktorá chce v kvapke vody ukázať celý vesmír. Odkrýva pred nami každodenný život rodín, z ktorého hmatateľne vytŕčajú obavy i neistota, ba dokonca napätie. Svet má mnoho farieb, no dôvody na migrovanie sú viac-menej podobné. A podobné sú aj obrazy, ktoré dopady migrácie na rodiny sprevádzajú. Nedostavané domy. Tváre čoraz cudzejších mužov na displejoch smartfónov. A často každodenné pečenie chleba, ktorý je vždy ten istý, bez ohľadu na to, či sa volá čapátí, tortila, alebo indžera. Autorom originálnych fotografií v knihe Ženy, ktoré zostali je dokumentárny fotograf Noel Rojo.

Stačí rok – a opustený dom zatuchne. Ako keby tušil, že potomkovia sa ho veľmi rýchlo vzdajú. Lenže jeho steny nie sú obyčajné. Sú nasiaknuté spomienkami. Čoskoro tak pochopia, že opustiť ho nebude vôbec ľahké. Dojemný grafický román Dom španielskeho autora a ilustrátora Paca Rocu nás privádza do jedného letného domu na španielskom vidieku. Rok po otcovej smrti sa v ňom stretáva trojica súrodencov, aby spoločne so svojimi rodinami pripravili nehnuteľnosť na rýchly predaj. Peniaze sa predsa zídu. A dom je aj tak príliš ďaleko. Veď kto z nich by mal toľko času, aby sem mohol pravidelne chodievať? Tento dom však žije vlastným životom a zakrátko každému z nich premietne pred očami pestrý filmový pás plný tých najosobnejších spomienok. Stačí jeden pohľad na starý bazén, aby sa z neho vynorila vôňa záhrady a príbeh z dávnych letných prázdnin. Stačí zájsť do garáže, aby začuli otca, ktorý všetko obetoval pre svoju rodinu. Napriek pragmatickému prístupu k otcovmu milovanému domu však v súrodencoch postupne začnú hlodať pochybnosti. Nemali by si ho predsa len nechať? Dom pred nás kladie otázku, na ktorú skôr či neskôr bude hľadať odpoveď zrejme každý z nás. Je to naozaj „len“ dom? Alebo je to niečo viac? Paco Roca patrí medzi najvýznamnejších španielskych komiksových tvorcov. Za svoj grafický román Dom získal v roku 2020 prestížnu cenu Eisner Award za najlepší zahraničný komiks publikovaný v Spojených štátoch. Eisner Award sa považuje za ekvivalent filmových Oscarov. Nádherne ilustrovaný grafický román Dom Paca Rocu vychádza v preklade Terézie Hurajovej.

Migrácia nie je len o odchode človeka za hranice. Neoddeliteľnou súčasťou tohto fenoménu sú aj ženy a deti, ktoré zostali v domovských krajinách po tom, ako odišli ich muži, otcovia či synovia. Čo je s nimi? Ako vyzerajú ich bežné dni od Mexika, cez Senegal, Etiópiu, Indiu, až po Rumunsko či Slovensko?A aké vedú životy zoči-voči globálnym výzvam, ktoré prinútili ich mužov k odchodu? Aj o tom je kniha slovenskej reportérky Magdalény Rojo Ženy, ktoré zostali. Toto je kniha o migrácii. No možno je skôr o materstve? Alebo o detstve bez otcov? O živote bez manželov? O starnutí bez detí? Všetci tí anonymní presúvajúci sa majú svoje ľudské tváre a príbehy. Sú to príbehy, ktoré sa odohrávajú za chrbtom veľkého sveta. Slovenská reportérka Magdaléna Rojo sa na túto globálnu tému pozerá z opačnej strany – z krajín, kde sa problém rodí a cez optiku žien, ktoré zostali. Spoločne s ňou sa pozrieme do Mexika, Senegalu, Etiópie, Indie, ale aj do Rumunska či na Slovensko. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie, všade tam zostali ženy a deti, ktoré musia ďalej žiť svoje životy. Magdaléna Rojo bola zvedavá, ako ich žijú, a preto sa tieto osudy rozhodla zbierať. Výsledkom je jej intímna zbierka reportáží s názvom Ženy, ktoré zostali. Magdaléna Rojo sa približuje k svojim hrdinkám s citlivosťou skúmajúcej antropologičky a s trpezlivosťou reportérky, ktorá chce v kvapke vody ukázať celý vesmír. Odkrýva pred nami každodenný život rodín, z ktorého hmatateľne vytŕčajú obavy i neistota, ba dokonca napätie. Svet má mnoho farieb, no dôvody na migrovanie sú viac-menej podobné. A podobné sú aj obrazy, ktoré dopady migrácie na rodiny sprevádzajú. Nedostavané domy. Tváre čoraz cudzejších mužov na displejoch smartfónov. A často každodenné pečenie chleba, ktorý je vždy ten istý, bez ohľadu na to, či sa volá čapátí, tortila, alebo indžera. Autorom originálnych fotografií v knihe Ženy, ktoré zostali je dokumentárny fotograf Noel Rojo.

Ak sa v nemeckej teórii práva za prvého skutočného nemeckého právneho teoretika považuje Ernest Rudolf Bierling, v českej František Weyr, tak za prvého skutočného slovenského právneho teoretika treba považovať Jozefa Prusáka. Jeho knižná publikácia Teória práva patrí medzi základné kamene slovenskej právnej teórie. V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia prichádza na bratislavskú katedru nová generácia právnych teoretikov, ktorej kľúčovou postavou sa stáva Jozef Prusák, učiteľ a vedec, ktorý formoval celé generácie slovenských právnikov. Bol prvý, kto v odbore teórie práva vo svojej vedeckej produkcii upriamil pozornosť na jej centrálne otázky: na prepojenie normatívnej podoby práva a jeho reálneho fungovania, na vzťah pozitívneho práva a morálky, ako aj na rad právno-dogmatických výziev. Vyústením koncentrácie Prusákovho vedeckého úsilia na centrálne témy teórie práva je jednak introspekcia, úsilie o ponor do jej kľúčových parametrov, ich zmien a vývoja prejavujúcich sa v konkurencii vedeckých koncepcií, ale aj táto vôbec prvá slovenská učebnica teórie práva, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1995. Kniha originálna svojou štruktúrou i obsahom je aktuálna aj dnes. Cieľom opätovného vydania Prusákovej Teórie práva je zachovať jej význam aj pre ďalšie generácie súčasných či budúcich právnikov. Teória práva Jozefa Prusáka vychádza v zavedenej edícii Exempla Iuris vydavateľstva Kalligram.

Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy. Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín. Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho. Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii. Kniha Andrzeja Stasiuka Cestou do Babadagu vychádza v preklade Karola Chmela.

Boli ste už na konci sveta? Fajn. Andrzej Stasiuk vás zoberie ešte ďalej. Vydajte sa na cestu po zabudnutých kútoch Európy; do ospalých maďarských dediniek, kde sa dávno zastavil čas, alebo do delty Dunaja, odkiaľ sa dá už iba vrátiť späť. V Stasiukových rukách totiž naberá slovo „cesta“ celkom nové významy. Na bočných cestách, ďaleko od nablýskaných centier slávnych európskych miest, sa dejú tie najzaujímavejšie veci. Andrzej Stasiuk to veľmi dobre vie. Vo svojej legendárnej cestopisnej knihe Cestou do Babadagu nás pozýva na potulky po tých najzabudnutejších kútoch strednej a východnej Európy – bez mapy a bez presného cieľa; autom, vlakom, či autostopom. Navštívime Poľsko, východné Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Albánsko, Moldavsko i Ukrajinu. A celkom prirodzene sa podchvíľou stratíme kdesi medzi ťažkým pachom ružomberskej celulózky, stádom kráv a kôz na rumunskom vidieku a kukuričnými lánmi uprostred nedozerných maďarských rovín. Stasiukova kniha Cestou do Babadagu je ako škatuľa plná spomienok. Stačí ju vysypať na podlahu a spomedzi pokrčených bankoviek a postrácaných mincí nechať vypadnúť desiatky príbehov cestách tretej a štvrtej kategórie, zapadnutých benzínkach, opustených železničných staniciach či zadymených ospalých krčmičkách uprostred ničoho. Nie je to však len obyčajný cestopis. Je to tiež dobrodružná výprava do vedomia obyvateľov tejto časti sveta, do vedomia poznačeného vojnami, desaťročiami sovietskej nadvlády i následnej bujarej posttotalitnej anarchii.

Čas nie je len minulosť, ale aj budúcnosť, v ktorej budeme žiť v pamäti našich detí a vnúčat. Hlboká a múdra kniha obľúbeného islandského spisovateľa Andriho Snara Magnasona v sebe prepája prvky eseje, reportáže, rodinnej histórie i mytológie, aby sa pokúsila odpovedať na naliehavé otázky, ktoré nám kladie klimatická katastrofa. Toto je krehká kniha. No je taká silná, že pohne aj ľadovcom! Prastarí rodičia Andriho Snara Magnasona si ešte mysleli, že ľadovce sú večné. Dnes už vieme, že sa mýlili. Islandské i himalájske ľadovce sa roztopia, hladina morí stúpne a počas najbližších sto rokov prejde život na Zemi obrovskými zmenami. Existujú vôbec slová, ktorými by sa dal popísať problém takéhoto rozsahu? Obľúbený islandský spisovateľ Andri Snar Magnason cíti, že konečne musíme začať používať celkom nový jazyk, ktorý prehovorí k našej predstavivosti a pocitom. Musíme dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami, silným príbehom pred nič nehovoriacou štatistikou, musíme uprednostniť život pred záhubou. Magnason nás vťahuje do svojho intímneho príbehu a zoznamuje nás nielen s krásami Islandu, ale aj so svojou starou mamou, priekopníčkou ľadovcovej turistiky, ktorá v roku 1947 sledovala z lietadla erupciu sopky Hekla, so svojím dedom, ktorý operoval vynálezcu atómovej bomby Roberta Oppenheimera, i so strýkom, ktorý zachránil pred vyhynutím pozoruhodný druh krokodíla. Na cestu klimatickou vedou sa tak vydáva vyzbrojený staroislandskými mýtmi a legendami, príbehmi svojich milovaných predkov i rozhovormi s Dalajlámom. Z toho všetkého sa postupne vynára obraz krásneho sveta, ktorý nám mizne pred očami ako ľadovec. Je to svet, v ktorom budú žiť naše deti a my ho musíme zachrániť. Prežili sme už veľa koncov sveta. Verme, že prežijeme aj tento! Kniha Andriho Snara Magnasona O čase a vode vychádza v preklade Zuzany Stankovitsovej.

Čas nie je len minulosť, ale aj budúcnosť, v ktorej budeme žiť v pamäti našich detí a vnúčat. Hlboká a múdra kniha obľúbeného islandského spisovateľa Andriho Snaera Magnasona v sebe prepája prvky eseje, reportáže, rodinnej histórie i mytológie, aby sa pokúsila odpovedať na naliehavé otázky, ktoré nám kladie klimatická katastrofa. Toto je krehká kniha. No je taká silná, že pohne aj ľadovcom! Prastarí rodičia Andriho Snaera Magnasona si ešte mysleli, že ľadovce sú večné. Dnes už vieme, že sa mýlili. Islandské i himalájske ľadovce sa roztopia, hladina morí stúpne a počas najbližších sto rokov prejde život na Zemi obrovskými zmenami. Existujú vôbec slová, ktorými by sa dal popísať problém takéhoto rozsahu? Obľúbený islandský spisovateľ Andri Snaer Magnason cíti, že konečne musíme začať používať celkom nový jazyk, ktorý prehovorí k našej predstavivosti a pocitom. Musíme dať prednosť poézii pred prázdnymi gestami, silným príbehom pred nič nehovoriacou štatistikou, musíme uprednostniť život pred záhubou. Magnason nás vťahuje do svojho intímneho príbehu a zoznamuje nás nielen s krásami Islandu, ale aj so svojou starou mamou, priekopníčkou ľadovcovej turistiky, ktorá v roku 1947 sledovala z lietadla erupciu sopky Hekla, so svojím dedom, ktorý operoval vynálezcu atómovej bomby Roberta Oppenheimera, i so strýkom, ktorý zachránil pred vyhynutím pozoruhodný druh krokodíla. Na cestu klimatickou vedou sa tak vydáva vyzbrojený staroislandskými mýtmi a legendami, príbehmi svojich milovaných predkov i rozhovormi s Dalajlámom. Z toho všetkého sa postupne vynára obraz krásneho sveta, ktorý nám mizne pred očami ako ľadovec. Je to svet, v ktorom budú žiť naše deti a my ho musíme zachrániť. Prežili sme už veľa koncov sveta. Verme, že prežijeme aj tento! Kniha Andriho Snaera Magnasona O čase a vode vychádza v preklade Zuzany Stankovitsovej.

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!

Táto kniha nie je len pozoruhodnou kronikou prvých desaťročí 21. storočia, je to možno aj návod na čítanie budúcnosti. Eugen Gindl totiž nepísal o svete, ktorý je dôverne známy a ohmataný, ale o svete, ktorý treba neustále objavovať a učiť sa v ňom žiť. Azda aj preto sú dnes jeho texty čoraz aktuálnejšie. Filmový scenárista, reportér, publicista, autor divadelných hier, aktivista, nesmierne rozhľadený, otvorený a citlivý človek. Taký bol Eugen Gindl (1944 – 2021). Jeho publicistické texty boli prorocké a zároveň nadčasové. Slovensko mu často bolo primalé – vždy skúmal vzťahy a napätia v globálnom meradle a v širších kontextoch. Upozorňoval na činy a dosah neokolonializmu, nespravodlivé rozdelenie síl i bohatstva vo svete, na neúnosne roztvorené nožnice nerovnosti. Vždy sa pritom zastával tých najslabších a najzraniteľnejších. Názov Proti srsti je v tomto prípade veľmi presný. Jeho stĺpčeky, fejtóny a glosy neboli veľmi pohodlné. Naopak, dráždili a omínali. Ukazovali nám totiž, že aj my sa podieľame na krivde vo svete – ak nie inak, tak tým, že si pred ňou pre vlastné pohodlie a pokoj zatvárame oči. A keďže bol aj dobrodruh a zároveň výnimočne sčítaný a vzdelaný človek, do každého svojho textu dokázal primiešať svoje jedinečné životné či čitateľské zážitky a vytvoriť štylisticky vybrúsený tvar, hotovú krátku prózu. Veľká väčšina jeho textov nezostarla a nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Naopak, sú azda aktuálnejšie ako v čase svojho vzniku. Eugen Gindl vo svojich publicistických textoch zaznamenal prvé dekády dvadsiateho prvého storočia ako nikto iný v tejto krajine a vytvoril tak pozoruhodnú kroniku, ktorej hodnota môže len rásť. Čítať Gindla má zmysel!

Bosí lidé vyskakují z lodí na španělské pláži a rychle prchají mezi překvapenými turisty. Afričtí migranti toužící dostat se do „naší“ Evropy. Gibraltarská úžina měří v nejužším místě asi patnáct kilometrů. Vzdálenost mezi dvěma kontinenty, islámem a křesťanstvím. Most, nebo zeď? Reportérka Aleksandra Lipczak s jazykovou bravurou prochází staletími španělských dějin tam a zpátky, potkává přitom středověké rytíře reconquisty, dnešní uprchlíky i arabské učence. Cesta po Andalusii nejspíš zpochybní vaše vnímání pravých evropských tradic a kořenů, silně ovlivněných islámskou kulturou. Pokud si správné Španělsko spojíte třeba s rýžovou paellou, pomeranči nebo sladkými churros, ani jedno byste tam před rokem 711 nenašli. Ale nejde jen o jídlo, islámská civilizace byla v době střetu s různými barbarskými kmeny, které vtrhly do Evropy, ta intelektuálně i umělecky vyspělejší. V turbulentní době dokázala uchovat antickou vzdělanost – její objevy v matematice, astronomii nebo lékařství, hloubku filozofie. Aby ji potom křesťanská království mohla znovu objevit. Vyvíjela by se bez tohoto „mostu“ evropská společnost stejně? Andalusie byla mnoho století malou laboratoří soužití různých náboženství a tradic, mezi nimiž se hranice občas rozplývaly a někdy zase bránily ohněm a mečem. Lajla znamená noc je reportáž, která pomáhá pochopit jednu ze zásadních otázek současnosti, vztah Evropy s muslimským a arabským světem. I když je často spletitý jako ornamenty córdobské mešity-katedrály.

Bosí lidé vyskakují z lodí na španělské pláži a rychle prchají mezi překvapenými turisty. Afričtí migranti toužící dostat se do „naší“ Evropy. Gibraltarská úžina měří v nejužším místě asi patnáct kilometrů. Vzdálenost mezi dvěma kontinenty, islámem a křesťanstvím. Most, nebo zeď? Reportérka Aleksandra Lipczak s jazykovou bravurou prochází staletími španělských dějin tam a zpátky, potkává přitom středověké rytíře reconquisty, dnešní uprchlíky i arabské učence. Cesta po Andalusii nejspíš zpochybní vaše vnímání pravých evropských tradic a kořenů, silně ovlivněných islámskou kulturou. Pokud si správné Španělsko spojíte třeba s rýžovou paellou, pomeranči nebo sladkými churros, ani jedno byste tam před rokem 711 nenašli. Ale nejde jen o jídlo, islámská civilizace byla v době střetu s různými barbarskými kmeny, které vtrhly do Evropy, ta intelektuálně i umělecky vyspělejší. V turbulentní době dokázala uchovat antickou vzdělanost – její objevy v matematice, astronomii nebo lékařství, hloubku filozofie. Aby ji potom křesťanská království mohla znovu objevit. Vyvíjela by se bez tohoto „mostu“ evropská společnost stejně? Andalusie byla mnoho století malou laboratoří soužití různých náboženství a tradic, mezi nimiž se hranice občas rozplývaly a někdy zase bránily ohněm a mečem. Lajla znamená noc je reportáž, která pomáhá pochopit jednu ze zásadních otázek současnosti, vztah Evropy s muslimským a arabským světem. I když je často spletitý jako ornamenty córdobské mešity-katedrály. Kniha Lajla znamená noc vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Martina Veselky.

Ako sa môžete čo najefektívnejšie naučiť po vietnamsky? Prečo je nemčina najväčším čudákom spomedzi všetkých jazykov? A ako spolu komunikujú Indonézania, ktorých je 265 miliónov, žijú na takmer tisícke ostrovov a hovoria sedemsto jazykmi? Pripravte sa, čaká vás Babylon – divoká jazyková cesta okolo sveta! Dvadsať najrozšírenejších jazykov sveta vám vraj umožní dohovoriť sa s troma štvrtinami ľudskej populácie. Polyglot Gaston Dorren nám vo svojej zábavnej a poučnej knihe Babylon predstavuje špecifiká každého z tejto svetovej dvadsiatky a veľmi pútavo približuje všetko, čo s nimi súvisí – gramatické zásady, abecedu, zvukovú podobu, či zaujímavé slová, ktoré z nich prenikli do celého sveta. Pozrieme sa však taktiež na históriu, kultúru i rôzne spôsoby myslenia a vnímania reality spojené s každým z dvadsiatky najrozšírenejších jazykov sveta. Naša jazyková cesta okolo sveta povedie od vietnamčiny, cez kórejčinu, japončinu, ruštinu, francúzštinu, španielčinu, mandarínčinu, až po lingua franca – angličtinu. Dozviete sa počas nej, čo znamená, že angličtina je „príbuzná“ s ruštinou, prečo pomerne malé Portugalsko zrodilo svetový jazyk, prečo ženy v Japonsku rozprávajú inak než muži, ale aj to, ako autor tejto knihy prišiel k dvom vietnamským neteriam. Babylon Gastona Dorrena vychádza v preklade Milana Kopeckého.

Slovensko – krajina troch morí, z ktorých len jedno je skutočné, no aj tak k nemu nie je priamy prístup. Rodisko Nočného kráľa, pred ktorým sa triasol celý svet i Jánošíka, ktorý bohatým bral, no chudobným nič nedával. Aké je Slovensko videné poľskými očami? Dobre známe. A predsa ako keby prichádzalo z inej galaxie. Je Slovensko pre Poliakov len krajinou Tatier, halušiek, oštiepkov a iných ľudových stereotypov? Ani zďaleka! Je to raj surferov, aký nikde na okolí nenájdete, je to krajina, v ktorej vznikol muzikál o poľskom pápežovi a je to aj miesto, z ktorého môžete po smrti odletieť rovno na obežnú dráhu. No taktiež je to krajina s dlhodobými neliečenými traumami z minulosti i súčasnosti – od Jánošíka, cez Tisa až po Fica. Ufo nad Bratislavou je veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla, ako naši najbližší susedia. Poľská spisovateľka Weronika Gogola, ktorá si Slovensko zvolila za svoj domov, s dávkou humoru a sympatie pozoruje svoju osvojenú domovinu. Výsledkom je jej vydarená reportážna knižka Ufo nad Bratislavou, ktorú by sme mohli nazvať aj návodom na použitie Slovenska. Či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate.