Absynt strana 18 z 22

Spoločnosť rozdeľuje ostrá hranica. Leží medzi bezprostrednými susedmi, medzi obyvateľmi jedného mesta i jednej krajiny. Je neviditeľná, no o to citeľnejšia. Sociologička Zuzana Kusá píše o hranici záujmu a vnímavosti voči potrebám iných, balansuje na tomto ostrom reze a snaží sa zistiť, nakoľko je táto neviditeľná hranica priepustná. Aj o tom je jej esejistický text Za ostrou hranicou. Vo vnútri hraníc vládne ohľaduplnosť a vzájomná starostlivosť, obývajú ju totiž naši ľudia – morálne prijímaní a začlenení. Za hranicou nášho morálneho kruhu sú však ľudia žijúci mimo našej schopnosti empatie a zmyslu pre spravodlivosť. Topia sa v chudobe, nemožnosti začleniť sa, sú morálne vylúčení. Nemusíme precestovať celý svet, aby sme našli ľudí žijúcich v pre nás nepochopiteľných podmienkach. Stačí otvoriť oči a zamyslieť sa. Tá cesta v našom vnútri je však možno omnoho náročnejšia, ako výlet za hranice našich bežných dní. Esejistická kniha Zuzany Kusej Za ostrou hranicou vychádza v rámci edície Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt.

"Fascinuje nás veda, ľudská myseľ i vedecký pokrok. Žasneme nad tým, koľko toho dokážeme. A stále chceme viac. Nemali by sme však radšej spomaliť? Nevymklo sa nám to všetko z rúk? Technológie začínajú žiť vlastným životom – naberajú vlastnú dynamiku i zotrvačnosť a my im rýchlo prestávame rozumieť. Komplikovanosť zosieťovaného sveta presahuje naše predstavy a okolo nás vzniká inteligencia vyššej úrovne, niečo ako mravenisko. Čo sa však v tejto situácii deje s uvedomením a slobodou jednotlivca? Martin Takáč, ktorý sa profesijne venuje počítačovým simuláciám ľudskej mysle a spolupracuje aj na projekte vývoja digitálnych ľudí sa vo svojej eseji Myseľ ako objekt zameriava na to, ako rozumieme (či nerozumieme) svetu, ktorý sami tvoríme. Budeme schopní zachovať si naďalej ľudskosť i samostatné myslenie? Nemali by sme spomaliť, aby sme jasne vnímali hranicu medzi ľudským a umelým, aby sme ochránili ľudskú integritu a dôstojnosť aj vo svete, v ktorom technológie budú vedieť čítať naše myšlienky? Naše obmedzenia, naša iracionálnosť, pomalosť a omylnosť, aj to z nás predsa robí ľudí. Martin Takáč hľadá nový mýtus, nové obrazy, ktoré pre nás budú vnútorným zdrojom v dobe rýchlych a ťažko pochopiteľných zmien sveta i nás samých. Skica Martina Takáča Myseľ ako objekt je pätnástym zväzkom edície Skica, ktorú prináša Vydavateľstvo Absynt pod značkou Kalligram."

Kdyby se Hemingway narodil v Polsku, psal by jako Kapuściński. Reportér stojí uprostřed zuřícího davu, na hlavu mu míří samopal africké hlídky nebo se plazí džunglí – a my s ním. Ryszard Kapuściński vždycky dokázal být ve správnou chvíli na místech, kde se něco dělo. Fotbalová válka je autorský výběr z jeho afrických a latinskoamerických reportáží ze šedesátých a sedmdesátých let, ale také velmi osobní zpověď válečného korespondenta. „Afrika byla tedy mým soukromým osvobozením, tam někde mezi 37° 21' severní a 34° 52' jižní šířky a mezi 17° 32' a 51° 23' východní délky, to znamená mezi Bílým mysem na severu a mysem Dobré naděje na jihu, mezi Zeleným mysem na západě a Ras Hafunem na východě, tam zůstala část mého já,“ píše. A přitom na mnoha místech, v Ghaně, v Kongu nebo v Jihoafrické republice mu šlo o život. Dokonce i v té válce mezi Hondurasem a Salvadorem, kterou nazval fotbalovou. Ze všech jeho textů, ať už v nich sleduje důsledky apartheidu nebo dopad francouzské kolonizace na alžírskou společnost, cítíme jeho zájem o konkrétní lidi kolem, nedrží si odstup. Kapuściński vždycky stál na straně těch slabších. Tvrdil, že reportáž bez emocí neexistuje. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Dušana Provazníka a Martina Veselky.

V rozdelenom meste treba mať pri ruke zbraň alebo tvrdé päste – inak sú vaše dni zrátané. A zároveň musíte mať jasno v tom, na ktorú stranu sa postaviť. Výnimočná noirová gangsterka, ktorá vás dokonale omráči! Literárny knock-out! Varšava, rok 1937. Proti sebe tu stojí niekoľko rôznych svetov. Židia a kresťania. Fašisti a socialisti. Elegantné nablýskané centrum mesta a na druhej strane biedne okrajové štvrtí ponorené po uši do blata. Sedemnásťročný Mojžiš Bernštajn sedí v prvom rade preplnenej sály Mestského kina a pred jeho očami sa odohráva pästiarsky súboj o titul majstra Varšavy. Nie je to však len zápas dvoch mužov, Andrzeja Ziembińského a Jakuba Šapira, ale aj súboj medzi Poliakmi a Židmi. A to na tribúnach i mimo nich. Mladý Mojžiš ešte netuší, že tento večer ho bude sprevádzať celý život a veľmi živo sa mu vynorí aj keď si o pol storočia neskôr v Tel Avive sadne k písaciemu stroju, aby na papier preniesol spomienky na predvojnové varšavské podsvetie, ktorému kraľoval Kmotor Kaplica. Pekné autá, dievčatá, studená vodka a horúca krv – to je jeho svet. Szczepan Twardoch, hviezda súčasnej poľskej literatúry nás zavedie do Varšavy, akú už nikde nenájdeme. Živé kulisy, v ktorých sa odohráva jeho román, totiž už o pár rokov padnú za obeť besneniu druhej svetovej vojny. A tak sa nám do rúk dostáva skvelá dobová gangsterka s nezvyčajnou dokumentárnou hodnotou. Vynikajúci román Szczepana Twardocha Kráľ, po ktorom siahla aj televízna stanica Canal+ a urobila z neho úspešnú televíznu minisériu, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

Nie je to žiadna fatamorgána – pred očami sa im skutočne črtajú obrysy vysnívaného raja. Ďaleko za chrbtami nechávajú československú biedu a vyrážajú za volaním svojho srdca – do Sovietskeho zväzu. Tristo Slovákov a Čechov nastúpilo 29. marca 1925 na žilinskej stanici do vlaku, aby sa vydali na dlhočiznú dobrodružnú cestu do strednej Ázie. Bol medzi nimi aj Amerikou sklamaný Štefan Dubček s manželkou a so svojím štvorročným synom Alexandrom. Čo ich vyhnalo tak ďaleko? Predovšetkým viera, že v Sovietskom zväze zažijú to, čo ich doma nečakalo – úctu voči robotníkom a dostatok práce. V priebehu ďalších siedmich rokov odišlo do dnešného Biškeku viac ako tisíc ľudí z Československa, ktorí spoločne písali históriu československého družstva Interhelpo. Slovenský novinár Lukáš Onderčanin nám vo svojom dokumentárnom románe Utópia v Leninovej záhrade ponúka príbeh družstva Interhelpo, ktoré vzniklo v ďalekom Kirgizsku, aby pomohlo pri budovaní Sovietskeho zväzu. Z čriepkov mnohých ľudských osudov skladá pútavú mozaiku celej existencie československej komúny pod štítmi Ťanšanu, ktorá si medzi rokmi 1925 a 1945 zažila ťažké chvíle neľahkých začiatkov, obdobie rozkvetu, malé i väčšie vzbury ako aj definitívny rozklad. Je to kniha nielen o sile agitácie, ale aj o skutočnej moci nezničiteľných snov.

Viete na kom stojí ohromný úspech Silicon Valley? Na podivínoch, čudákoch a nenápadných génioch s poruchou autistického spektra. Táto knižka však nie je len o tých šťastnejších a úspešnejších, ale aj o celkom obyčajných rodinách a ich malých víťazstvách nad predsudkami. Hovorili že je to choroba. Zriedkavá a výnimočná. Zatvárali ich preto do ústavov, kde prežívali svoje hrozné životy v otrasných a neľudských podmienkach. Takmer ako pokusné králiky, na ktorých skúšali všemožné tabletky, drogy i elektrošoky. Kým ľudstvo konečne pochopilo, že nejde o ľudí menejcenných, ale naopak výnimočných, ubehlo ešte veľmi veľa času. Americký novinár Steve Silberman nám vo svojej knihe NeuroKmene s podtitulom Príbehy autizmu a neurodiverzity ponúka fascinujúci príbeh toho, ako sa postupne rodili naše vedomosti o autizme či Aspergerovom syndróme – a to od doby temna až po súčasnosť, ktorá do tejto témy konečne vniesla viac svetla i tolerancie. Silberman vyspovedal obrovské množstvo vedcov, lekárov, terapeutov, rodičov autistických detí a, čo je najdôležitejšie – aj samotných autistov. Vo svojej knihe nám tak ponúka predovšetkým silné ľudské príbehy, ktoré nie sú ani tak o boji s poruchou, ale skôr s predsudkami a so spoločnosťou. V pestrom kaleidoskope príbehov stoja vedľa seba príbehy geniálneho vedca Henryho Cavendisha, ktorý budil rozruch svojím nezvyčajným správaním, plachosťou a nemennými rituálmi, i mladého chlapca, ktorý pre svoj vnútorný pokoj nevyhnutne potrebuje zelené slamky z kaviarne Starbucks. Je to príbeh cesty, na ktorej sme prestali autistov vnímať ako narušených a pochopili sme, že sú „cenní inak, nie menej“. Vďaka tejto knihe pochopíme, že autizmus nie je choroba, ale neoddeliteľná súčasť identity mnohých krásnych ľudských bytostí.

Tvrdé probuzení z amerického snu. Novodobí kočovníci bydlí ve svých karavanech a šancí na přežití je život na cestě od jedné sezónní práce k druhé. Knižní předloha stejnojmenného filmu režisérky Chloe Zhao ověnčená Oscary za nejlepší film, režii a ženský herecký výkon. Vydrží všechno, protože jim nic jiného nezbývá. Radují se z mála, protože víc nemají. Rádi by si užívali zaslouženého důchodu, místo toho češou ovoce, hlídají a uklízejí kempy nebo pracují ve skladech Amazonu – a potom jedou zase o kus dál. Žijí mimo společnost, která jim moc nenabízí a dívá se na ně podezřívavě. V Americe, kde úspěch znamená všechno a ztělesňuje ho velký dům a dobrá práce, možná dvojnásob. Sami se ale nevnímají jako bezdomovci. Rozhodnutí vyrazit ve svém pick-upu s přívěsem hledat náhodný přivýdělek pro ně představuje často jedinou možnost, jak neživořit na ulici. Zbavili se skoro všeho a získali svobodu, kterou ani nečekali. Novinářka Jessica Bruder nomády neromantizuje, obdivuje spíše jejich schopnost vydržet i ve svém věku těžkou fyzickou práci, přizpůsobit se, nestěžovat si. A uchovat si sny. Hlavní hrdinka Linda May by si ráda koupila kousek země, postavila tam nízkoenergetický domek z lahví a plechovek – zůstal by pak dcerám a vnoučatům. I když nic nemáme, chceme, aby po nás něco zbylo. Americký bestseller vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Romana Jakubčíka a Aleny Snelling.

Jak daleko je z Čečenska do Česka? Zdálo by se, že je to na druhém konci světa. Ale najednou jsou tanky od Grozného na Ukrajině. V dnešním světě už nic není příliš vzdálené. Nejen proto je dobré přečíst si novou knihu jednoho z nejzkušenějších současných polských reportérů. Pohled na válku v Čečensku, kterou Wojciech Jagielski zažil na místě, je nesmírně aktuální. Také to měla být blesková operace. Vidíme stejné ruské chyby, stejnou neústupnost, bezohlednost k civilním obětem a manipulaci s fakty. Neochotu vyjednávat s druhou stranou a lži na mezinárodním fóru. Ale přeci jen potřebujeme zkušeného průvodce, protože Čečensko je země pro Středoevropana v mnoha ohledech exotická. Především je to muslimská společnost a aspekt víry hrál nejen v této válce důležitou roli. Ruská strana mohla řadu let bojovat s „islámskými teroristy“ a atmosféra na přelomu tisíciletí tomu nahrávala. Čečenští horalé jsou svými povahami skutečně tvrdí a nebojí se žádné zbraně – jak se ukázalo v Beslanu. Tradiční klanová společnost uznává jiné hodnoty a ne vždy je dokážeme pochopit. Tento příběh o touze po svobodě je také vyprávěním o cti, krevní mstě a silných rodových vazbách. Kamenné věže vychází v překladu Petrušky Šustrové v edici Prokletí reportéři.

Malí uprchlíci, malí vojáci, malí vězni lágrů. Děti v místech, kam nepatří. Ze všech zvěrstev války jsou tato nejhorší. Ochránit nejslabší, nenechat jim ublížit. To je pohled dospělých. Jak ale válku vnímají děti? Magdalena Grzebałkowska se rozhodla vypátrat pamětníky, kteří by jí dokázali vyprávět o tom, co zažili v době druhé světové války, když jim bylo pár let. V době, kdy by si měli hrát a chodit do školy. Místo toho se z nich stali sirotci, museli nahradit rodiče v péči o mladší sourozence, opustit svůj bezpečný domov, stanout po boku vojáků. Nebo zjistit, že jejich milující otec je zločinec a vrah, jako to pochopil Niklas Frank. Každé z dětí se muselo vyrovnat s nespravedlností a traumaty, překonat překážky, které by byly náročné i pro dospělého. Zkušená reportérka si zároveň dobře uvědomuje, že vzpomínka není historická pravda, a ukazuje na různých osudech, jak se osobní příběhy mohou lišit od skutečnosti. Někteří hrdinové jí sami vyprávějí několik verzí své „vojenky“. A možná že právě to je na knize nejzajímavější – citlivá, reportérská zpráva o tom, jak funguje lidská paměť v okamžiku, kdy se vám před očima zhroutil celý váš svět.

Britská spisovateľka Juno Dawson, autorka viacerých bestsellerov, napísala drsnú, autentickú knihu, ktorá vás zomelie ako večierok na londýnskom Týždni módy. Lexi Volkov je nechutne bohatá. Je dedičkou veľkého hotelového impéria a nikdy sa o nič nemusela starať. Jedného dňa sa však polomŕtva prebudí v aute na ceste do odvykacieho centra pre prominentných pacientov. Je toto naozaj dno alebo sa dá klesnúť ešte hlbšie? V spoločnosti ostatných pacientov, medzi ktorými je aj tajomný Brady, zisťuje, že liečiť sa zo závislosti neznamená bojovať sám so sebou, ale prijať sa so všetkým dobrým aj zlým. To však zahŕňa aj pripustenie, že žije v toxickom vzťahu. Že vyrastala v nezdravom prostredí. Že „človek nečelí pokušeniu, ale životu“. Životu, ktorý nás núti byť všade (a nikde), neustále od nás vyžaduje byť krajší, chudší a usmiatejší a kladie nám na plecia nároky, ktoré sú nielen príliš veľké, ale často aj riadne pritiahnuté za vlasy. Toto je jednoznačne najnávykovejšia kniha, ktorú ste doteraz čítali. Knihu Čistá do slovenčiny preložila Mária Koscelníková a je určená pre čitateľky a čitateľov vo veku 14+.

Mnohí by chceli, aby sme uverili tvrdeniu, že Ukrajinci sú len malí Rusi. Táto krajina je však etnicky omnoho pestrejšia, ako by sa mohlo zdať. Teraz, keď sa naše oči upierajú na Ukrajinu, chceli a mali by sme ju lepšie spoznať. Táto kniha je na to výborná príležitosť. Arméni, Nemci, Mešketskí Turci, Židia, Rumuni, Švédi, ale aj Slováci, ktorí po druhej svetovej vojne uverili sľubom lepšieho života v Sovietskom zväze a odišli žiť do vyľudnených ukrajinských dediniek. Desiatky rôznych národností nazývajú Ukrajinu svojím domovom. Ukrajinská reportérka Olesia Jaremčuk navštívila mnohé kúty Ukrajiny od Donbasu či Bukoviny až po pokojné dedinky Besarábie a Zakarpatska, aby zdokumentovala, ako žijú rôzne národnostné menšiny a komunity v Ukrajine, čo si pamätajú zo svojej minulosti a ako si predstavujú budúcnosť. Kniha Naši iní je jedinečná zbierka úprimných a intímnych príbehov o ľuďoch, ktorí dodávajú ukrajinskej kultúre farbu a plnosť. Projekt Naši iní, ktorý pred knižnou publikáciou vychádzal časopisecky, v roku 2018 získal cenu ADAMI Media Prize, ocenenie pre novinárov z krajín Východného partnerstva EÚ. Výnimočná reportážna kniha Olesie Jaremčuk Naši iní už vyšla v anglickom i nemeckom preklade. Pod slovenským prekladom je podpísaná Veronika Goldiňáková.

Slovensko – krajina troch morí, z ktorých len jedno je skutočné, no aj tak k nemu nie je priamy prístup. Rodisko Nočného kráľa, pred ktorým sa triasol celý svet i Jánošíka, ktorý bohatým bral, no chudobným nič nedával. Aké je Slovensko videné poľskými očami? Dobre známe. A predsa ako keby prichádzalo z inej galaxie. Je Slovensko pre Poliakov len krajinou Tatier, halušiek, oštiepkov a iných ľudových stereotypov? Ani zďaleka! Je to raj surferov, aký nikde na okolí nenájdete, je to krajina, v ktorej vznikol muzikál o poľskom pápežovi a je to aj miesto, z ktorého môžete po smrti odletieť rovno na obežnú dráhu. No taktiež je to krajina s dlhodobými neliečenými traumami z minulosti i súčasnosti – od Jánošíka, cez Tisa až po Fica. Ufo nad Bratislavou je veľmi osobná a zábavná kniha o krajine, ktorú dobre poznáme, no nevieme sa na ňu pozrieť z takého uhla, ako naši najbližší susedia. Poľská spisovateľka Weronika Gogola, ktorá si Slovensko zvolila za svoj domov, s dávkou humoru a sympatie pozoruje svoju osvojenú domovinu. Výsledkom je jej vydarená reportážna knižka Ufo nad Bratislavou, ktorú by sme mohli nazvať aj návodom na použitie Slovenska. Či už tu žijete, alebo tadiaľto len prechádzate. Knižka Ufo nad Bratislavou vychádza v preklade Alexandra Horáka.