Absynt strana 18 z 32

Vyrazte na cestu po Slovensku spolu s reportérom Andrejom Bánom. Cesta z východu na západ, od Čiernej nad Tisou po Bratislavu, a rovnako aj kľukatá púť v čase, od Jánošíka, cez Tisa, až po ´Ndranghetu a „našich ľudí“,to je kniha reportáží Andreja Bána Slon na Zemplíne. Reportér a fotograf Andrej Bán pozná Slovensko ako vlastnú dlaň. Tridsať rokov brázdi jeho prašné i asfaltové cesty a popri tom spoznáva ľudí a ich príbehy. V jeho textoch výrazne cítiť pozorné oko fotografa, v jeho fotografiách zase presný postreh výborného rozprávača. Kniha Slon na Zemplíne je intímnym svedectvom o krajine i ľuďoch žijúcich svoje životy v dedinách a mestečkách ďaleko za horizontom všeobecnej pozornosti. Vedľa muža, ktorý sa rozhodol žiť v súlade s prírodou neďaleko Sečoviec stojí príbeh oklamaných farmárov a agromafie z východného Slovenska, rozprávanie o Rómovi, ktorého umučili policajti sa dotýka rýdzo slovenskej tragédie arizácií židovského majetku. Reportáže Andreja Bána z knihy Slon na Zemplíne sú pestrou freskou príbehov z krajiny, ktorú poznáme zo všetkých najmenej.

Keď vyslovíme slovo samovražda, na rozbehnutú debatu padne mrazivý tieň. Nepatrí sa o nej ani hovoriť. Telo samovraha predsa patrí k cintorínskemu múru a pochovaný má byť bez obradu. Podľa WHO ročne spácha samovraždu asi 800 000 ľudí, čo znamená, že každých 40 sekúnd sa niekto rozhodne dobrovoľne ukončiť svoj život. Preto je absolútne nezmyselné o samovražde mlčať a tváriť sa, že je to tabu. Britský spisovateľ a esejista Simon Critchley sa rozhodol túto krehkú tému spracovať a necúvnuť pritom pred žiadnymi vžitými stereotypmi. O fenoméne samovraždy uvažuje v historických kontextoch i na základe vlastných úvah. A hoci to znie paradoxne robí to s istou ľahkosťou i gráciou. Samovražde sa musíme dlho a sústredene zadívať do tváre, zistiť, aké má znaky, profil, aké zdedené črty a vrásky na nej spozorujeme, hovorí Simon Critchley vo svojej eseji Poznámky k samovražde. Presne to vo svojej knihe urobil za nás všetkých. Kniha Simona Critchleyho Poznámky k samovražde vychádza v edícia Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt. Preložil Peter Tkačenko.

Detská nevinnosť a vojnové besnenie. Tieto dve veci v žiadnom prípade nejdú dokopy. A predsa v každom konflikte trpia najmä bezbranné deti. Tak je to dnes v Sýrii či Afganistane, a tak to bolo aj pred viac ako sedemdesiatimi rokmi počas Veľkej vlasteneckej vojny v Sovietskom zväze. Kto iný by mohol spracovať túto nesmierne ťažkú tému, ak nie laureátka Nobelovej ceny za literatúru, fenomenálna Svetlana Alexijevič? Už viackrát dokázala, že na vojnu a ľudské utrpenie sa dokáže pozrieť z najrôznejších uhlov pohľadu a nikdy pri tom nestratiť z očí aj obyčajného človeka. Po mimoriadnej knihe Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej skúmala účasť žien v predných líniách sa rozhodla preskúmať aj to, ako vojnové utrpenie ovplyvnilo deti. V knihe Poslední svedkovia rozpráva príbehy ľudí, ktorí boli v čase Veľkej vlasteneckej vojny ešte malými deťmi. Ich dediny boli vypálené. Rodičia zastrelení priamo pred ich očami. Vojna sa ich dotkla svojou slizkou rukou, poznačila ich a tým, ktorí prežili, sa navždy vyryla do sietnic i myslí. Nikdy na ňu nezabudli. Nikdy na ňu nezabudnú. Poslední svedkovia sú zavŕšením hrôzostrašnej pentalógie Svetlany Alexijevič, v ktorej zaznievajú tisíce zlomených hlasov. Vypočujeme ich?

Uvěřily. A rozhodly se. Opustily rodinu i domov a odešly do Sýrie, aby bojovaly na straně ISIS za svého Boha a svou víru. Dvě sestry, Norky somálského původu – devatenáctiletá Ayan a šestnáctiletá Leila – žijí se svou rodinou v Oslu až do momentu, kdy zmizí v síti teroristické organizace. Norská reportérka a spisovatelka Asne Seierstad přichází se strhující knihou, ve které se snaží zjistit, proč se dívky zradikalizovaly, jaký to mělo vliv na jejich rodinu a jak vypadala snaha jejich otce přivést své dcery zpět. Dokumentárně-reportážní dílo Dvě sestry je hlubokou sondou pod povrch života dvojice dívek, která v pohodlí domova v jedné z ekonomicky a sociálně nejvyspělejší zemi světa podlehla fanatickému vlivu ISIS. Prostřednictvím rozhovorů s rodiči, přáteli a jejich okolím se autorka snaží porozumět, co vedlo dívky k tak zásadnímu rozhodnutí, jež obrátilo naruby hned několik životů.

Kaddáfího režim mu ukradol otca a spravil z neho vyhnanca. Dvadsaťpäť rokov nevidel svoje mesto, svoje ulice, svoj rodný dom. Teraz, keď diktatúra padla, rozhodol sa vrátiť. Žije ešte jeho otec? A ak zomrel ako a kedy? Za svoj silný autobiografický román Návrat dostal líbyjsko-britský spisovateľ Hišám Matar Pulitzerovu cenu. Ponára sa v ňom do tých najväčších hĺbok samého seba i svojej krajiny. V Líbyi, ktorá zo seba zhodila okovy autokratického Kaddáfího režimu hľadá nielen svojho strateného otca, ktorý po únose zmizol kdesi v hlbinách krutej väznice Abú Salím, ale aj ďalších rodinných príslušníkov, za ktorých prepustenie bojoval zo svojho londýnskeho exilu. Kto prežil toto dlhé utrpenie? Komu sa to podarilo? Vo svojom rýdzo osobnom príbehu nám Hišám Matar ponúka aj výnimočný portrét Líbye minulej, prítomnej i budúcej. Od oslobodenia spod talianskej nadvlády až po občiansku vojnu na začiatku 21. storočia.

Počas posledných pár rokov nám internetové siete ponúkli neuveriteľnú a prednedávnom ešte nepredstaviteľne rýchlu formu komunikácie. A vývoj pokračuje. Každý deň vykonáme ďalší malý krok smerom k budúcnosti. Filozof Miroslav Marcelli sa vo svojej esejistickej skici Myslenie v sieti venuje fenoménu kolektívneho myslenia, a to predovšetkým v súvislosti s nástupom nových komunikačných a informačných technológií. Ide o tému, ktorá sa vo svete stáva predmetom naliehavej pozornosti a mnohých diskusií, no v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne. Východiskom úvah Miroslava Marcelliho je fenomén stelesňujúci paradox dnešnej doby. V spoločnosti, ktorá zdôrazňuje význam ľudského indivídua a odvracia sa od dávnejších foriem kolektivizmu, začínajú pred nami vystupovať rozličné formy kolektívnej inteligencie. Ako toto kolektívne a vo svojej podstate anonymné myslenie vstupuje do našej existencie vo svete? Vzniká takto nová podoba kolektivizmu, alebo možno hovoriť skôr o ostrovčekoch myslenia, ktoré hľadajú spôsob, ako uchopiť celok prostredníctvom siete? Esejistická kniha Miroslava Marcelliho Myslenie v sieti vychádza ako súčasť edície Skica, ktorú vydáva Vydavateľstvo Absynt pod zavedenou značkou Kalligram.

Počas posledných pár rokov nám internetové siete ponúkli neuveriteľnú a prednedávnom ešte nepredstaviteľne rýchlu formu komunikácie. A vývoj pokračuje. Každý deň vykonáme ďalší malý krok smerom k budúcnosti. Filozof Miroslav Marcelli sa vo svojej esejistickej skici Myslenie v sieti venuje fenoménu kolektívneho myslenia, a to predovšetkým v súvislosti s nástupom nových komunikačných a informačných technológií. Ide o tému, ktorá sa vo svete stáva predmetom naliehavej pozornosti a mnohých diskusií, no v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne. Východiskom úvah Miroslava Marcelliho je fenomén stelesňujúci paradox dnešnej doby. V spoločnosti, ktorá zdôrazňuje význam ľudského indivídua a odvracia sa od dávnejších foriem kolektivizmu, začínajú pred nami vystupovať rozličné formy kolektívnej inteligencie. Ako toto kolektívne a vo svojej podstate anonymné myslenie vstupuje do našej existencie vo svete? Vzniká takto nová podoba kolektivizmu, alebo možno hovoriť skôr o ostrovčekoch myslenia, ktoré hľadajú spôsob, ako uchopiť celok prostredníctvom siete? Esejistická kniha Miroslava Marcelliho Myslenie v sieti vychádza ako súčasť edície Skica, ktorú vydáva Vydavateľstvo Absynt pod zavedenou značkou Kalligram.

Čo je to? Móda? Alebo diagnóza? Jan-Werner Müller, jeden z najvplyvnejších analytikov súčasného politického myslenia, roztáča okolo výrazu populizmus výnimočnú esej, ktorá nám môže pomôcť zorientovať sa v súčasnej svetovej politike i v jej pojmoch. Ktorý z politikov dnes ešte nebol označený za populistu? A nie je v skutočnosti populizmus nevyhnutnou výbavou každého politika, ktorý chce uspieť v demokratickej súťaži? Müller poukazuje na to, že nálepku populista je potrebné používať uvážlivo a presne. Len tak vieme rozpoznať tých, ktorí skutočne ohrozujú demokraciu a slobodnú výmenu názorov. Zdôrazňuje, že každý, kto chce súperiť so skutočným populistom, musí ho brať vážne a mal by správne porozumieť jeho cieľom a argumentácii. Slovenské vydanie knihy Čo je populizmus? vychádza z pôvodného nemeckého originálu, ktorý sa na rozdiel od anglickej verzie detailnejšie venuje európskemu kontextu. Vplyvná a významná esejistická kniha Jana-Wernera Müllera Čo je populizmus? je tretím zväzkom edície Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram. Knihu preložila Petra Thomay.

Za jedinú báseň sa dostal do väzenia. Liao I-wu sa postavil totalitnej vláde a stal sa nepriateľom ľudu. V júni 1989 tiekla na pekingskom námestí Tchien-an-men krv doslova potokom, čínsky režim tu tvrdou rukou zakročil proti protestujúcim občanom. Mladý básnik si vtedy povedal, že svoj hnev a bezmocnosť premení na verše. Napísal silnú protestnú báseň Masaker, ktorá sa rýchlo rozšírila v prepisoch a nahrávkach. Pre bežných občanov bola zdrojom vnútornej sily, no pre básnika sa tým začala dlhá a ťažká cesta čínskymi väznicami. Strhujúca autobiografická kniha Pre jednu a sto piesní čínskeho básnika Liaa I-wu, ktorý ako odporca režimu strávil štyri roky v čínskom väzení, je mimoriadnym svedectvom o odvahe, nezlomnosti, ale aj beznádeji. Utrpenie i každodennosť väzenskej cely to je román Pre jednu a sto piesní, v ktorej Liao I-wu hľadá v ľuďoch posledné zvyšky človečenstva. Všade aj za múrmi toho najhoršieho čínskeho väzenia.

Ešte nikdy nebola história tak blízko nás ako v tejto knihe! Píše sa rok 1947. Len pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Svet je v troskách a medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Čo z toho bude? Elisabeth Asbrink napísala fascinujúcu knihu s názvom 1947, ktorej hlavným hrdinom je jediný rok v živote ľudstva. Pred očami čitateľov buduje fascinujúcu mozaiku najrôznejších svetových udalostí, ktoré ovplyvňovali povojnový vývoj sveta a mnohé z nich ovplyvňujú ešte aj našu prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľady na minulosť sú ako momenty z fotoalbumu, ktorých dosah bol a je ďalekosiahly. Európa, Blízky Východ, USA. Všade vzniká nová prítomnosť. Prebieha Norimberský proces i Marshallov plán, OSN funguje už dva roky a zdá sa, že svet ešte stále môže byť lepší a krajší. Dnes, keď už poznáme aj nasledujúcich viac ako sedemdesiat rokov, nám môže historická lektúra Elisabeth Asbrink pomôcť lepšie pochopiť aj našu prítomnosť.

Ešte nikdy nebola história tak blízko nás ako v tejto knihe! Píše sa rok 1947. Len pred dvoma rokmi sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii druhá svetová vojna. Svet je v troskách a medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Čo z toho bude? Elisabeth Asbrink napísala fascinujúcu knihu s názvom 1947, ktorej hlavným hrdinom je jediný rok v živote ľudstva. Pred očami čitateľov buduje fascinujúcu mozaiku najrôznejších svetových udalostí, ktoré ovplyvňovali povojnový vývoj sveta a mnohé z nich ovplyvňujú ešte aj našu prítomnosť i budúcnosť. Jej pohľady na minulosť sú ako momenty z fotoalbumu, ktorých dosah bol a je ďalekosiahly. Európa, Blízky Východ, USA. Všade vzniká nová prítomnosť. Prebieha Norimberský proces i Marshallov plán, OSN funguje už dva roky a zdá sa, že svet ešte stále môže byť lepší a krajší. Dnes, keď už poznáme aj nasledujúcich viac ako sedemdesiat rokov, nám môže historická lektúra Elisabeth Asbrink pomôcť lepšie pochopiť aj našu prítomnosť.

Miliardy dolarů z íránské ropy léta putovaly na bláznivé zbrojení a luxusní život šáha Rezáa Pahlavího. Někdy až dětsky naivní přístup panovníka této obrovské a mocné země k vládnutí by byl možná i úsměvný, kdyby ruku v ruce s jeho touhou po bohaté a silné zemi nekráčel krutý teror a vězení plná mučených odpůrců. Ryszard Kapuściński s chirurgickou přesností popisuje, jak samolibost „krále králů“ dovedla krok za krokem Írán až k revoluci. I proto kniha není jen „o Íránu“ a „o šáhovi“, ale především o mechanismu revoluce kdekoli na světě, o jejích příčinách i důsledcích. Kapuściński vychází ze zkušeností i z jiných revolucí zmítaných zemí, ve kterých se ocitl během své reportérské kariéry. Otec polské školy reportáže v knize Šáhinšáh opět našel pozoruhodný vypravěčský klíč a čtenářům se tak dostane nejen poznání, ale i výjimečného literárního zážitku. Kniha Šáhinšáh vychází v překladu Dušana Provazníka a Heleny Stachové. Jde o prvé kompletní české vydání

Příběh o Bosně. A taky o kostech, které hledají svá jména i tváře. Kostech z masových hrobů, z hlubokých jeskyň i ze studní. Kostech zavražděných. Bosna, léta devadesátá. Zemi, jen málo vzdálenou, ničí válka, etnická nenávist a masové vraždy jak z období druhé světové války. Reportéři všech světových médií jsou v první linii a o vraždění informují v přímém přenosu. Po válce však odsud všichni odešli a nezůstal nikdo, kdo by informoval o těch, kteří bosenské peklo přežili, kteří ztratili všechny blízké. Wojciech Tochman to udělal. Na Bosnu, v níž po roce 1995 zavládl mír, hledí optikou opuštěných matek a dětí i očima lékařů, kteří chtějí vrátit jména všem bezejmenným kostem. Útlá, ale nesmírně silná kniha Jako bys jedla kámen vychází v překladu Lenky Kuhar Daňhelové.

„Chcel som napísať knižku o mechanizme diktatúry, o tom, aká je moc vo svojej podstate demoralizujúca, skorumpovaná a deformujúca,“ povedal o svojej knižke Cisár majster reportážneho žánru Ryszard Kapuściński. Autokratickí vládcovia, revolúcie, neznáme a vzdialené krajiny. To všetko spája knihy Ryszarda Kapuścińského, ktorý bol vždy v správnom čase na správnom mieste. Jeho kniha Cisár, to je na jednej strane vynikajúca reportážna sonda do hĺbky Etiópie pod neobmedzenou vládou cisára Hajle Sillaseho, a na strane druhej je to mimoriadne kvalitná próza prešpikovaná satirou a iróniou, ktoré sú Ryszardovi Kapuścińskému vlastné v každej jeho knihe. Etiópia v knihe Cisár je však najmä nadčasovou metaforou fungovania totalitných štátov po celom svete. Včerajších. Dnešných. A celkom iste aj tých zajtrajších.

Uverili. A rozhodli sa. Opustili rodinu i domov a odišli do Sýrie, aby bojovali na strane ISIS za svojho boha a za svoju vieru. Dve sestry. Ešte takmer deti. Asne Seierstad, autorka fenomenálneho dokumentárneho románu Jeden z nás o nórskom teroristovi Andersovi Breivikovi prichádza s novou strhujúcou knihou. Dve sestry, Nórky somálskeho pôvodu, devätnásťročná Ayan a šestnásťročná Leila, žijú so svojou rodinou v nórskom Osle. Až kým jedného dňa nezmiznú v sieti teroristickej organizácie ISIS. Prečo sa dievčatá zradikalizovali? A aký to má vplyv na ich rodinu i najbližšie okolie? Čo bude s otcom, ktorý sa rozhodol priviesť dcéry späť a jeho život sa prevrátil úplne naruby? Kniha Asne Seierstad Dve sestry je hĺbkovou sondou pod povrch života dvoch dievčat, ktoré vo svojich životoch vykonali zásadné rozhodnutie a rozhodli sa bojovať. Kto sú? A prečo sa rozhodli práve takto? Asne Seierstad sa pýta ich rodičov i priateľov, pretože im chce porozumieť. A veľmi dobre vie, že odpoveď vôbec nemusí byť príjemná.

„Když se do bílé polevy dostane byť jen jedna kapička jiné barvy, už nikdy nebude sněhobílá. S lidmi je to stejné.“ Takto učí královna Ku-klux-klanu malé děti, jak správně připravit vánoční dort. Co je to vlastně Ku-klux-klan a jak je vůbec možné, že myšlenky nepatřící do 21. století jsou stále živé a v rozkvětu? Děsivé obrazy hořících pochodní a bílých hábitů totiž nepocházejí ze středověku, jsou poselstvím dneška. Odpověď hledá polská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska přímo na sjezdu Ku-klux-klanu ve státě Arkansas, kde tuhle extremistickou organizaci prozkoumala zblízka. Protože právě tady se tahle „bílá organizace“ před sto padesáti lety zrodila, tady vycházely pohlednice připomínající lynče Afroameričanů a tady i dnes můžete v lesích potkat postavy s pochodněmi zahalené do bílých kukel. Kniha Katarzyny Surmiak-Domańské Ku-Klux-Klan. Tady bydlí láska se dostala do finále prestižní polské literární ceny Nike.