Absynt strana 15 z 32

Kultová reportáž Ryszarda Kapuścińského, ktorý bol vždy tam, kde sa hýbali dejiny. V sedemdesiatych rokoch sa ocitol v rozvrátenej Angole na prahu dlhej občianskej vojny. Bola to dlhá vojna. A táto krajina v nej takmer celkom vykrvácala. V roku 1974, pár mesiacov pred vyhlásením nezávislosti, býval Ryszard Kapuściński v Luande, hlavnom meste Angoly, kde pracoval ako zahraničný korešpondent. Sledoval mesto, ktoré sa postupne vyľudňovalo, pozoroval paniku utekajúcich portugalských kolonialistov, bol svedkom masového šialenstva, klinickej smrti jedného mesta pod neustálou hrozbou delostreleckého bombardovania. Neskôr odišiel priamo na front, na miesta, z ktorých všetci utekali, aby sa stal svedkom jednej z mnohých krvavých premien bývalých zámorských kolónií. Svoje angolské zážitky opísal vo výnimočnej knihe Ďalší deň života, ktorá nie je len o vojne a proti vojne, ale rozpráva aj o osamelosti reportéra uprostred dejinného chaosu, o nezmyselnosti vraždenia, o neistom zajtrajšku, no najmä o živote, ktorého cena rastie každým dňom. „Boli tam také situácie, v ktorých sme vedeli, že už ďalej nebudeme žiť. A každý deň sme s úľavou hovorili: Ďalší deň života, mám za sebou ďalší deň...“ povedal o svojom živote v Angole Ryszard Kapuściński. Kniha Ryszarda Kapuścińského Ďalší deň života vychádza v preklade Patrika Orieška.

Kultová reportáž Ryszarda Kapuścińského, ktorý bol vždy tam, kde sa hýbali dejiny. V sedemdesiatych rokoch sa ocitol v rozvrátenej Angole na prahu dlhej občianskej vojny. Bola to dlhá vojna. A táto krajina v nej takmer celkom vykrvácala. V roku 1974, pár mesiacov pred vyhlásením nezávislosti, býval Ryszard Kapuściński v Luande, hlavnom meste Angoly, kde pracoval ako zahraničný korešpondent. Sledoval mesto, ktoré sa postupne vyľudňovalo, pozoroval paniku utekajúcich portugalských kolonialistov, bol svedkom masového šialenstva, klinickej smrti jedného mesta pod neustálou hrozbou delostreleckého bombardovania. Neskôr odišiel priamo na front, na miesta, z ktorých všetci utekali, aby sa stal svedkom jednej z mnohých krvavých premien bývalých zámorských kolónií. Svoje angolské zážitky opísal vo výnimočnej knihe Ďalší deň života, ktorá nie je len o vojne a proti vojne, ale rozpráva aj o osamelosti reportéra uprostred dejinného chaosu, o nezmyselnosti vraždenia, o neistom zajtrajšku, no najmä o živote, ktorého cena rastie každým dňom. „Boli tam také situácie, v ktorých sme vedeli, že už ďalej nebudeme žiť. A každý deň sme s úľavou hovorili: Ďalší deň života, mám za sebou ďalší deň...“ povedal o svojom živote v Angole Ryszard Kapuściński.

Aké je to byť iný? Iný ako väčšina ľudí? Autistický génius Daniel Tammet nám rozpráva o svojom živote, ktorý bol často plný bolesti, ale aj neuveriteľných zázrakov. Dokázal sa naspamäť naučiť 22 514 čísel za desatinnou čiarkou čísla pí. Na to, aby sa plynule naučil rozprávať po španielsky či islandsky potreboval týždeň. Aj takéto schopnosti má výnimočný autistický génius a savant Daniel Tammet. Jeho život však nebol žiadnou rozprávkou. Prežil komplikované detstvo i dospievanie, výsmech aj šikanu. Najbezpečnejšie sa vždy cítil sám uzavretý vo svojom malom svete zloženom z nádherných číselných krajín. Daniel Tammet sa narodil v jednu modrú stredu. Prečo práve modrú? Pretože čísla vidí ako farby, každé z nich má v jeho vnímaní iný odtieň, iný tvar, inú veľkosť aj iný charakter. Spôsobuje to záhadný a mimoriadne vzácny jav známy ako synestézia. Narodený v modrú stredu je výnimočná autobiografická kniha o živote mladého autistického muža, ktorý vládne nadpriemernými jazykovými i matematickými schopnosťami, no mnohé bežné životné situácie sú preňho absolútne neprekonateľné. Dojemný a motivujúci príbeh Daniela Tammeta je aj o tom, ako sa dokázal popasovať so životom bez toho, aby stratil svoju vlastnú tvár.

Aké je to byť iný? Iný ako väčšina ľudí? Autistický génius Daniel Tammet nám rozpráva o svojom živote, ktorý bol často plný bolesti, ale aj neuveriteľných zázrakov. Dokázal sa naspamäť naučiť 22 514 čísel za desatinnou čiarkou čísla pí. Na to, aby sa plynule naučil rozprávať po španielsky či islandsky potreboval týždeň. Aj takéto schopnosti má výnimočný autistický génius a savant Daniel Tammet. Jeho život však nebol žiadnou rozprávkou. Prežil komplikované detstvo i dospievanie, výsmech aj šikanu. Najbezpečnejšie sa vždy cítil sám uzavretý vo svojom malom svete zloženom z nádherných číselných krajín. Daniel Tammet sa narodil v jednu modrú stredu. Prečo práve modrú? Pretože čísla vidí ako farby, každé z nich má v jeho vnímaní iný odtieň, iný tvar, inú veľkosť aj iný charakter. Spôsobuje to záhadný a mimoriadne vzácny jav známy ako synestézia. Narodený v modrú stredu je výnimočná autobiografická kniha o živote mladého autistického muža, ktorý vládne nadpriemernými jazykovými i matematickými schopnosťami, no mnohé bežné životné situácie sú preňho absolútne neprekonateľné. Dojemný a motivujúci príbeh Daniela Tammeta je aj o tom, ako sa dokázal popasovať so životom bez toho, aby stratil svoju vlastnú tvár. Svetový bestseller Narodený v modrú stredu vyšiel už v osemnástich jazykoch. V Absynte vychádza mimo edície v preklade Alexandry Strelkovej.

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov. Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie. Knihu Slovutný pán prezident napísala v spolupráci s Jánom Púčekom a v Absynte vychádza mimo edície.

Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on? Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov. Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť. Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.

Krajiny bývalej Juhoslávie sú opäť spolu – v novej reportážnej knihe Andreja Bána! Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.

Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.

Aj chirurgia má svoje dejiny. Pestré a úchvatné. Čo predchádzalo prvému ostrému zárezu skalpelom do živej ľudskej kože? Aj o tom nám rozpráva nemecký spisovateľ Jürgen Thorwald vo svojej fascinujúcej knihe. V roku 1846 sa objavom narkózy začína úžasné storočie chirurgov. Skončila sa doba špinavých rúk i zbytočných infekcií, skončila sa doba, v ktorej bol obyčajný zápal slepého čreva rozsudkom smrti. Chirurgické umenie vynieslo v druhej polovici devätnásteho storočia medicínu na piedestál a spôsobilo v nej skutočnú revolúciu. Storočie chirurgov, to je strhujúci príbeh chirurgie, pri ktorom sa Jürgen Thorwald opiera najmä o spomienky svojho starého otca Henryho Stevena Hartmanna. Ten sa ocitol v Bostone pri objavení narkózy a tento objav v ňom prebudil obrovskú vášeň pre medicínu a najmä pre chirurgiu. Bol presvedčený, že vďaka narkóze čaká chirurgiu obrovský pokrok a túto správu chcel rozšíriť do celého sveta. Pestrá a pútavá kniha Jürgena Thorwalda sa dočkala mnohých vydaní po celom svete a každá ďalšia generácia ju číta znova so zatajeným dychom. Storočie chirurgov vychádza v preklade Dany Petrigáčovej.

Česko má Mariusze Szczcygła a jeho Gottland. Upřímné svědectví o přítomnosti i minulosti našich slovenských sousedů napsal výjimečný reportér Andrej Bán. Rok 2018 kompletně změnil tvář slovenské společnosti. Vražda novináře Jána Kuciaka a jeho snoubenky Martiny Kušnírové hluboce zasáhla celou společnost a na povrch vyplavila vzájemné kontakty mafie s politickými špičkami. Andrej Bán byl při tom, stejně jako při všech důležitých událostech, které se na Slovensku udály za posledních třicet let. Reportér a fotograf Andrej Bán zná Slovensko jako vlastní dlaň. Třicet let brázdí jeho prašné i asfaltové cesty a při tom poznává lidi a jejich příběhy. V jeho textech je znát pozorné oko fotografa, v jeho fotografiích zas přesný postřeh výborného vyprávěče. Kniha Slon na Zemplíně je intimním svědectvím o zemi i lidech žijících své životy daleko za horizontem všeobecné pozornosti. Je to klikatá cesta z východu na západ, od Čierné nad Tisou po Bratislavu, a taky dlouhá pouť v čase, od Jánošíka, přes Jozefa Tisa, až po italskou mafii ´Ndranghetu a naše lidi, kteří si užívají výhod spojených se známostmi na nejvyšších místech. Reportáže z knihy Slon na Zemplíně jsou pestrou freskou příběhů ze země, která nám je nejblíže a známe ji možná ze všech nejméně. Andrej Bán, spoluzakladatel organizace Člověk v tísni za tuto knihu získal prestižní Cenu Nadace Tatra Banky za umění v kategorii literatura. Kniha Andreje Bána Slon na Zemplíně vychází v překladu Miroslava Zelinského.

Minulosť ešte nikdy nebola tak blízko, ešte nikdy tak veľmi nebolela, ako v dokumentárnom románe Gábora Zoltána. Po zvrhnutí admirála Horthyho sa v Maďarsku začal skutočný hon na Židov. Masové deportácie. Krvavé jatky. Orgie. Ich vykonávateľmi boli takzvaní nyilašovci zo strany Šípových krížov, obyčajní ľudia, niečí susedia, priatelia a známi. Krátko pred koncom druhej svetovej vojny, na prelome rokov 1944 a 1945, sa už k Budapešti blížil front, no vražedná mašinéria naďalej bezchybne fungovala. Deportácie z obkľúčeného mesta však už neboli možné, a tak sprievody nevinných ľudí pochodovali centrom hlavného mesta a ich životy zakrátko končili v mrazivých vodách Dunaja. Uprostred tohto šialenstva stojí továrnik Renner a jeho obrovská osobná tragédia, ktorá je chrbticou románu Orgia. Gábor Zoltán však neúprosne a presne portrétuje aj tých najvyšších nyilašovských predstaviteľov pričom pred nami s chladným pozorovateľským odstupom otvára peklo, ktoré stvorili vlastnými rukami a hlavami. Gábor Zoltán napísal román, no všetko v ňom je pravda. Počas príprav na knihu sa opieral o hlbokú znalosť maďarských archívov, ale aj o výpovede nespočetných svedkov nyilašovského besnenia, pričom nevynechal ani obete týchto zverských činov.

V roku 2019 stále nevieme, čo tvorí 95 % vesmíru. Napriek tomu, že za posledných sto rokov sme urobili úžasné objavy, stále platí známe sokratovské „Viem, že nič neviem“. Branislav Sitár, jadrový fyzik, bývalý viceprezident Európskej organizácie pre jadrový výskum CERN, nám vo svojej eseji odhaľuje súčasné záhady vesmíru a hmoty. V autobiografickej linke nás zároveň prevedie po svojej unikátnej kariére vedca svetového formátu. Kniha Vesmír, hmota a my je vzácnym exkurzom do CERN-u, v ktorom vedci skúmajú, ako vyzeral svet v milióntine sekundy po Veľkom tresku, kedy sa rozsvietil vesmír či kedy vznikli hviezdy a galaxie, ale aj pozoruhodnou úvahou o človeku v súčasnom svete. Kde sú hranice ľudského poznania a čo sa môžeme naučiť a pochopiť pri skúmaní záhad vesmíru? Skica Branislava Sitára prichádza v čase, keď sú opätovne aktuálne otázky v oblasti kontroly jadrového zbrojenia, ale aj nových hrozieb v kyberpriestore. Aká je však zodpovednosť vedca a aký by mal byť jeho vzťah k moci? Branislav Sitár uvažuje aj o spolupráci ľudí v medzinárodných organizáciách ako CERN, ktorá môže byť príkladom pre spolužitie na celej planéte a navrhuje, aby sme namiesto nezmyselného zbrojenia investovali do vedy a ochrany našej unikátnej planéty. Esej Branislava Sitára Vesmír, hmota a my vychádza v edícii Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt.

Štipka nádeje, to je už tretia časť obľúbenej románovej série Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi, ktorá sa stala predlohou úspešného televízneho seriálu s hviezdnym Benedictom Cumberbatchom v hlavnej úlohe. Patrick je konečne čistý, je však aj nesmierne unavený. Prežil najťažšie obdobie svojej drogovej závislosti, a teraz ho čaká nablýskaná narodeninová párty na zapadnutom anglickom vidieku. Stretne sa na nej viacero postáv z prvej knihy Nerieš to a svoju účasť prisľúbila dokonca aj princezná Margaret. Uprostred davu poletujúcich hostí hľadá Patrick vykúpenie v pozorovaní krutostí a falše okolo seba. Je vyzbrojený uštipačným humorom a celkom novou, dovtedy nepoznanou otvorenosťou. Po prežití viacerých hraničných situácií sa usiluje nájsť cestu späť a konečne sa vymaniť aj zo šialených ukrutností, ktoré prežil v detstve. Podarí sa mu to? Séria piatich románov Edwarda St. Aubyna o Patrickovi Melrosovi vyjde postupne celá pod značkou Vydavateľstva Absynt v preklade Milana Kopeckého.

Čo urobíme so svetom, v ktorom máme možnosť zničiť samých seba v priebehu niekoľkých minút? Stačí stisnúť jeden gombík, odpáliť zopár bômb.. Odpoveď hľadá Sven Lindqvist v dejinách nasýtených pušným prachom i oslepujúcimi zábleskami výbuchov. A zisťuje, že realita ďaleko predstihla všetky najsmelšie sci-fi romány. Kniha Si mŕtvy. História bombardovania, to je 400 fragmentov, 400 malých výbuchov, ktoré spoločne utvárajú plastickú predstavu o dejinách bomby. Drážďany, Hirošima, Kórea... Všade tam človek demonštroval svoju absolútnu moc rozsievaním smrti z nebeských výšin a toto konanie sa snažil ospravedlniť tými najabsurdnejšími spôsobmi. A hoci v knihe Si mŕtvy. História bombardovania čítame predovšetkým o minulosti, táto kniha je v istom zmysle aj varovaním do budúcnosti. A môžeme len dúfať, že nie je aj predpoveďou. Dejiny sú vždy labyrint plný odbočiek, zákrut a slepých uličiek. Iná nie je ani táto kniha. Podobne ako legendárny román Julia Cortázara Nebo-Peklo-Raj, aj Sven Lindqvist nám dáva niekoľko možností, ako cez knihu prejsť, ako ju prečítať. Zároveň nám však umožňuje, aby sme si vybrali aj vlastnú cestu, aby sme v dejinách blúdili celkom slobodne.

Čo urobíme so svetom, v ktorom máme možnosť zničiť samých seba v priebehu niekoľkých minút? Stačí stisnúť jeden gombík, odpáliť zopár bômb.. Odpoveď hľadá Sven Lindqvist v dejinách nasýtených pušným prachom i oslepujúcimi zábleskami výbuchov. A zisťuje, že realita ďaleko predstihla všetky najsmelšie sci-fi romány. Kniha Si mŕtvy. História bombardovania, to je 400 fragmentov, 400 malých výbuchov, ktoré spoločne utvárajú plastickú predstavu o dejinách bomby. Drážďany, Hirošima, Kórea... Všade tam človek demonštroval svoju absolútnu moc rozsievaním smrti z nebeských výšin a toto konanie sa snažil ospravedlniť tými najabsurdnejšími spôsobmi. A hoci v knihe Si mŕtvy. História bombardovania čítame predovšetkým o minulosti, táto kniha je v istom zmysle aj varovaním do budúcnosti. A môžeme len dúfať, že nie je aj predpoveďou. Dejiny sú vždy labyrint plný odbočiek, zákrut a slepých uličiek. Iná nie je ani táto kniha. Podobne ako legendárny román Julia Cortázara Nebo-Peklo-Raj, aj Sven Lindqvist nám dáva niekoľko možností, ako cez knihu prejsť, ako ju prečítať. Zároveň nám však umožňuje, aby sme si vybrali aj vlastnú cestu, aby sme v dejinách blúdili celkom slobodne.

Žijeme v časoch, v ktorých majú mnohí z nás nástojčivý pocit, že náš spoločenský status a vyhliadky do budúcnosti sú ohrozené. Paralyzuje nás pocit, že sme sa ocitli vo svete, v ktorom sme absolútne bezmocní. Prežívame strach z budúcnosti i z vynárajúcich sa tieňov minulosti, máme obavy z vojny, terorizmu, zo známeho i neznámeho, prežívame neuchopiteľné úzkosti z ekonomickej nestability. Strach je jedným z najvýraznejších pocitov súčasnej spoločnosti stojacej na nestabilných základoch. Popredný nemecký sociológ Heinz Bude sleduje líniu strachu v našej spoločnosti a odhaľuje, že naše súčasné pocity zo všetkého najviac vyjadruje znepokojujúca neistota, potláčaný hnev a tichý odpor. Jeho kniha Spoločnosť strachu ukazuje, že naše obavy a úzkosti nevznikajú z toho, že oproti nám stojí niekto „silný“, ale skôr z nekonečného množstva možností, ktorým musíme čeliť a vyberať si z nich. „Strach nepozná žiadne sociálne hranice,“ píše Heinz Bude vo svojej eseji. Čo tlačí ľudí do úzkostných kútov, v ktorých sú ochromení obavami o seba a svojich blízkych? A ako môžu jednotlivci odolať strachu a pochopiť ho? V úsilí odpovedať si na tieto otázky stvoril Heinz Bude sviežu analýzu najvýraznejších znakov súčasnej spoločnosti. Kniha Heinza Budeho Spoločnosť strachu je dvanástym zväzkom esejistickej edície Skica, ktorú pod kultovou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt. Knihu preložila Petra Thomay.