Absynt strana 15 z 23

Aký prísľub nám dávajú rýchlo sa rozvíjajúce digitálne technológie pre zlepšenie nášho života? A neprerastú nám čoskoro cez hlavu? Slovenský IT špecialista Miroslav Pikus sa vo svojej eseji Počítač v meste pozrel na problematiku ich zavádzania do spoločnosti. Vynálezy ako sú inteligentné pouličné lampy či odpadkové koše so senzormi majú nepochybne potenciál spraviť naše okolie bezpečnejším, krajším a efektívnejšie spravovaným. Počítačové a telekomunikačné firmy, ktoré ich sebavedomo ponúkajú, si však neuvedomujú, že vhupli do už veľmi rozvinutého umenia a zabehnutého poznania o ľudskom spolužití. S nasadením týchto technológií v zložitom prostredí miest a obcí totiž súvisia aj rôzne ťažkosti či riziká a ich fungovanie treba chápať v kontexte celej ľudskej spoločnosti. Na mieste je otázka, či skutočne vieme, čo robíme. Rovnako netreba prehliadať jednoduché a bystré riešenia, ktoré nevyžadujú zložité technológie a máme ich poruke. Múdre mesto nevytvorí sám magistrát. Ale ani korporácie, či aktivisti. Dokážu to len všetci spolu a budú im v tom musieť pomôcť tí najdôležitejší – obyvatelia. Lebo čo je mesto, ak nie jeho ľudia?

Môže sa stať kresťanská viera pevným kompasom v súčasných životných a spoločenských dilemách? Nepôsobí táto otázka ako anachronizmus? Slovenský teológ a publicista Miroslav Kocúr vstupuje vo svojej eseji Keď naivita vyhráva do otvoreného dialógu so svojimi čitateľmi. Jeho skica je intímnou spoveďou či meditáciou o životných prechodových rituáloch veriaceho kresťana na ceste životom – od krstu až po posledné pomazanie. Miroslav Kocúr uvažuje o tom, ako naša pokrivená a zle pochopená viera ohrozuje súčasný svet a zároveň hľadá cestu, ako by sa kresťanská viera mohla stať zdrojom našej individuálnej i spoločenskej obnovy. Výzvy doby, v ktorej žijeme, môžeme prijať a využiť aj ako príležitosť na hľadanie nových riešení. Ich zdrojom môže byť prekvapivo práve kresťanská tradícia a budúcnosti otvorená osobná viera.

Asne Seierstad necúva pred žiadnou ťažkou témou. Dva týždne po teroristických útokoch na veže Svetového obchodného centra odchádza do Afganistanu, aby spoznala život bežných Afgancov. Hrdina jej reportážneho románu Kníhkupec z Kábulu dvadsať rokov viedol malé kníhkupectvo v centre hlavného mesta. Nezáležalo mu na tom, či boli pri moci komunisti alebo Taliban. Jeho cieľom bolo prinášať knihy všetkým obyvateľom Kábulu. Miloval literatúru a nenávidel cenzúru. Asne Seierstad strávila štyri mesiace v afganskej rodine a splynula so životom obyčajných obyvateľov Kábulu, aby ukázala, ako vplývajú turbulentné časy na bežný život. Jej pohľad na každodennosť rodiny je unikátnym svedectvom o spôsobe života, ktorý je pre Európanov takmer nepredstaviteľný. V centre pozornosti stále stojí hlava rodiny – na jednej strane zanietený milovník umenia a kultúrny človek, na strane druhej silne patriarchálne založený despota riadiaci sa prastarými rodovými zvykmi. Knižka Kníhkupec z Kábulu rozpráva príbehy zakázanej lásky, dohodnutých manželstiev i obyčajného života pod temnou záclonou každodenného teroru. Kniha Asne Seierstad Kníhkupec z Kábulu vychádza v preklade Simony Jánoškovej.

Rusko všetci dobre poznáme. Ale je to naozaj pravda? Nie je to len naša naivná predstava? Nová kniha Michaila Zygara, autora bestselleru Všetci mocní Kremľa, nás zoberie o sto rokov späť, do mimoriadne zaujímavej časti ruských dejín. Dokumentárna kniha Impérium musí zomrieť nám predstavuje živú drámu ojedinelého ruského experimentu s občianskou spoločnosťou, ktorú o pár rokov definitívne rozdrvil despotizmus komunistickej revolúcie. Malé okienko medzi dvoma rovnako dusivými autokratickými režimami – imperiálnym a komunistickým – bolo otvorené len na niekoľko krátkych chvíľ, no ozveny tohto veľkého príbehu zreteľne počujeme ešte aj dnes. Od posledných rokov života Leva Nikolajeviča Tolstého až po smrť cárskej rodiny Rusko experimentovalo s liberálnosťou a kultúrnou otvorenosťou. Ruský balet bol v Európe vrcholom dobrého vkusu. Rozkvitala literatúra, divadlo i nové politické názory a Sankt Petersburg bol na chvíľu druhým Parížom. Na pozadí hroznej vojny a upadajúcej ekonomiky však štát nemohol takéto pokusy tolerovať dlhodobo. Dokumentárna kniha Michaila Zygara Impérium musí zomrieť vychádza v preklade Samuela Marca. Zároveň ňou otvárame novú absyntovskú edíciu, v ktorej sa budeme venovať histórii a neobyčajným dejinným súvislostiam.

Slávnemu talianskemu reportérovi Tizianovi Terzanimu povedal hongkonský veštec, že v roku 1993 bude ohrozený jeho život a mal by sa vyhnúť lietaniu. Rozhodol sa preto, že do lietadla nenastúpi a bude cestovať ako dávni objavitelia. Pešo, loďou, autobusom, autom či vlakom po celej Ázii. V tejto knihe nájdete Barmu, Thajsko, Laos, Kambodžu, Vietnam, Čínu či Mongolsko videné z tých najnezvyčajnejších uhlov. V každej z týchto krajín hľadal veštcov, jasnovidcov či šamanov, vďaka čomu sa s čoraz väčším porozumením ponáral do dávnych zvykov, ohrozených agresívnou západnou civilizáciou. Z jeho nespočetných ciest, ktoré absolvoval v priebehu roka vznikla unikátna reportážna kniha Povedal mi veštec. Veľký poľský reportér Ryszard Kapuściński o tejto knihe povedal: „Výnimočná kniha napísaná v duchu najlepších tradícií literárnej reportáže. Knižka hlboká, bohatá, nasiaknutá veľkou múdrosťou.“ „Moje rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi dobré a rok 1993 bol jedným z najzaujímavejších v mojom živote,“ povedal neskôr Tiziano Terzani. „Predpovedali mi smrť, no ja som začal znovu žiť.“ Kniha Povedal mi veštec vychádza v preklade Alexandry Kučmovej.

"Neohrabané helmy a ďalší ťažkopádny hardvér, ktorý sa spája s virtuálnou realitou, ešte vždy prispieva k akémusi jej podceňovaniu. Táto oblasť však v skutočnosti rýchlo napreduje, a to nielen v oblasti zábavy, ale aj v bežnom živote. Znamená to, že sa naša realita rozšíri, alebo skôr zúži? Lucia Mendelová, softvérová vývojárka a konceptuálna umelkyňa v oblasti virtuálnej a rozšírenej reality vo svojej eseji poukazuje na to, že tieto technológie prinášajú celkom nové spôsoby komunikácie i zdieľania informácií a je celkom zrejmé, že ich dôsledky nemôžeme brať na ľahkú váhu. Príchod fascinujúcich možností takzvaného „zmiešavania realít“ je ohlasovaný s podobnou vervou ako internetová revolúcia. Rýchle zmeny rôznych foriem komunikácie, poznávania i prístupu k práci však so sebou nevyhnutne prinášajú aj nové intenzívne podoby konzumu, spotreby ako aj stierania hraníc medzi privátnou a verejnou sférou. Lucia Mendelová nás sprevádza týmito novými svetmi, poučená pozitívnymi i negatívnymi prekvapeniami, ktoré nám od svojho vzniku stihol priniesť internet Esejistická skica Lucie Mednelovej Realita virtuálna vychádza vo Vydavateľstve Absynt pod zavedenou značkou Kalligram."

Den, který navždy změnil tvář současné Evropy: 22. červenec 2011. Anders Behring Breivik nejprve v centru Osla odpálil nálož, jíž zabil osm lidí, a pak se převlečený za policistu a po zuby ozbrojený přesunul na ostrov Utoya, kde postupně zavraždil šedesát devět účastníků letního tábora pořádaného mládežnickou organizací sociálnědemokratické strany. To všechno z touhy po dokonalosti a čistotě – své země i sebe samého. Vynikající reportážní román Asne Seierstad Jeden z nás: Příběh o Norsku vypráví detailní průběh tohoto „černého dne“, nahlíží do životů mnoha postižených rodin a podrobně rozebírá nesnadné dětství i dospívání muže, z kterého se stal nejhorší masový vrah norských dějin. Jeden z nás. Příběh o Norsku je nejen psychologická studie teroristy a jeho příprav zločinu nebývalých rozměrů, ale také dramatický „true-crime thriller“, který vás bezpochyby ohromí a od něhož se neodtrhnete. Název této knihy není náhodný – pachatelem zrůdného činu obráceného proti celé společnosti není zfanatizovaný cizinec, nýbrž příslušník většiny, který se doposud choval jako „jeden z nás“. Brilantní kniha Asne Seierstad Jeden z nás. Příběh o Norsku vychází v překladu Evy Dohnálkové.

Žijeme v časoch, v ktorých majú mnohí z nás nástojčivý pocit, že náš spoločenský status a vyhliadky do budúcnosti sú ohrozené. Paralyzuje nás pocit, že sme sa ocitli vo svete, v ktorom sme absolútne bezmocní. Prežívame strach z budúcnosti i z vynárajúcich sa tieňov minulosti, máme obavy z vojny, terorizmu, zo známeho i neznámeho, prežívame neuchopiteľné úzkosti z ekonomickej nestability. Strach je jedným z najvýraznejších pocitov súčasnej spoločnosti stojacej na nestabilných základoch. Popredný nemecký sociológ Heinz Bude sleduje líniu strachu v našej spoločnosti a odhaľuje, že naše súčasné pocity zo všetkého najviac vyjadruje znepokojujúca neistota, potláčaný hnev a tichý odpor. Jeho kniha Spoločnosť strachu ukazuje, že naše obavy a úzkosti nevznikajú z toho, že oproti nám stojí niekto „silný“, ale skôr z nekonečného množstva možností, ktorým musíme čeliť a vyberať si z nich. „Strach nepozná žiadne sociálne hranice,“ píše Heinz Bude vo svojej eseji. Čo tlačí ľudí do úzkostných kútov, v ktorých sú ochromení obavami o seba a svojich blízkych? A ako môžu jednotlivci odolať strachu a pochopiť ho? V úsilí odpovedať si na tieto otázky stvoril Heinz Bude sviežu analýzu najvýraznejších znakov súčasnej spoločnosti. Kniha Heinza Budeho Spoločnosť strachu je dvanástym zväzkom esejistickej edície Skica, ktorú pod kultovou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt. Knihu preložila Petra Thomay.

V roku 2019 stále nevieme, čo tvorí 95 % vesmíru. Napriek tomu, že za posledných sto rokov sme urobili úžasné objavy, stále platí známe sokratovské „Viem, že nič neviem“. Branislav Sitár, jadrový fyzik, bývalý viceprezident Európskej organizácie pre jadrový výskum CERN, nám vo svojej eseji odhaľuje súčasné záhady vesmíru a hmoty. V autobiografickej linke nás zároveň prevedie po svojej unikátnej kariére vedca svetového formátu. Kniha Vesmír, hmota a my je vzácnym exkurzom do CERN-u, v ktorom vedci skúmajú, ako vyzeral svet v milióntine sekundy po Veľkom tresku, kedy sa rozsvietil vesmír či kedy vznikli hviezdy a galaxie, ale aj pozoruhodnou úvahou o človeku v súčasnom svete. Kde sú hranice ľudského poznania a čo sa môžeme naučiť a pochopiť pri skúmaní záhad vesmíru? Skica Branislava Sitára prichádza v čase, keď sú opätovne aktuálne otázky v oblasti kontroly jadrového zbrojenia, ale aj nových hrozieb v kyberpriestore. Aká je však zodpovednosť vedca a aký by mal byť jeho vzťah k moci? Branislav Sitár uvažuje aj o spolupráci ľudí v medzinárodných organizáciách ako CERN, ktorá môže byť príkladom pre spolužitie na celej planéte a navrhuje, aby sme namiesto nezmyselného zbrojenia investovali do vedy a ochrany našej unikátnej planéty. Esej Branislava Sitára Vesmír, hmota a my vychádza v edícii Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram prináša Vydavateľstvo Absynt.

Aj chirurgia má svoje dejiny. Pestré a úchvatné. Čo predchádzalo prvému ostrému zárezu skalpelom do živej ľudskej kože? Aj o tom nám rozpráva nemecký spisovateľ Jürgen Thorwald vo svojej fascinujúcej knihe. V roku 1846 sa objavom narkózy začína úžasné storočie chirurgov. Skončila sa doba špinavých rúk i zbytočných infekcií, skončila sa doba, v ktorej bol obyčajný zápal slepého čreva rozsudkom smrti. Chirurgické umenie vynieslo v druhej polovici devätnásteho storočia medicínu na piedestál a spôsobilo v nej skutočnú revolúciu. Storočie chirurgov, to je strhujúci príbeh chirurgie, pri ktorom sa Jürgen Thorwald opiera najmä o spomienky svojho starého otca Henryho Stevena Hartmanna. Ten sa ocitol v Bostone pri objavení narkózy a tento objav v ňom prebudil obrovskú vášeň pre medicínu a najmä pre chirurgiu. Bol presvedčený, že vďaka narkóze čaká chirurgiu obrovský pokrok a túto správu chcel rozšíriť do celého sveta. Pestrá a pútavá kniha Jürgena Thorwalda sa dočkala mnohých vydaní po celom svete a každá ďalšia generácia ju číta znova so zatajeným dychom. Storočie chirurgov vychádza v preklade Dany Petrigáčovej.

Krajiny bývalej Juhoslávie sú opäť spolu – v novej reportážnej knihe Andreja Bána! Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.