Apart, Display, Kapitál (KPTL)

Známy francúzsky filozof a sociológ Didier Eribon sa vo svojej najnovšej eseji vracia do obdobia posledných rokov, mesiacov a dní života svojej matky, ktorá zomrela v opatrovateľskom zariadení pre seniorov neďaleko Remeša. Autor v knihe podáva svedectvo o problémových rodinných vzťahoch, ťažkom živote robotníckej triedy, ale najmä o snahe pochopiť strach, hnev a smútok svojej matky, ktorá musela v živote znášať chudobu, mužskú dominanciu a napokon samotu a fyzický úpadok. Eribon touto detailnou sondou do staroby a umierania ženy z nižších vrstiev podrobuje kritike nielen francúzsky sociálny systém, ale aj významné filozofické a politické teórie emancipácie, ktoré pre dlhodobo prehliadanú menšinu umierajúcich seniorov nemajú žiadnu relevanciu. Seniori umiestnení do opatrovateľských zariadení nemajú žiadnu verejnú pozornosť, žiadnu politickú reprezentáciu ani hnutie. Eribon napísal túto knihu, aby dal hlas tým, o ktorých sa spoločnosť nezaujíma, a poukázal na ich politické práva.

Ako väčšina západných vlád a elít podporila zničenie Gazy a umlčala hlasy volajúce po právach Palestínčanov a Palestínčaniek Francúzsky antropológ a sociológ Didier Fassin v tejto eseji skúma, ako väčšina západných vlád súhlasila a často prispela k ničeniu Gazy, jej domov, infraštruktúry, nemocníc, vzdelávacích inštitúcií a civilného obyvateľstva izraelskou armádou. Nesúhlasné hlasy boli umlčané. Zaviedla sa kontrola jazyka a myslenia. Cenzúra a autocenzúra sa normalizovali. Stačilo požadovať prímerie alebo dodržiavanie humanitárneho práva, a hneď sa objavilo obvinenie z antisemitizmu. Oficiálny izraelský naratív prebrali aj mnohé mainstreamové médiá, ktoré vytrvalo ignorovali palestínske skúsenosti a perspektívy. Skúmaním viacerých rozmerov extrémnej nerovnosti životov oboch strán konfliktu a analýzou komplexných geopolitických, ekonomických a ideologických podmienok, ktoré sú jej základom, vytvára autor archív tohto morálneho zlyhania. Opustenie hodnôt a princípov, ktoré západné elity dlhodobo hlásajú, podľa neho zanechá hlbokú jazvu v dejinách sveta.

Roku 1892 do Prahy přicestovala skupina takzvany?ch dahomejsky?ch Amazonek, které měly na Střeleckém ostrově lokálnímu publiku předvádět způsoby života v africké vesnici. Součástí skupiny byla i mladá žena jménem Gutta. Ta po pár ty?dnech zemřela a z jejího pohřbu na Olšansky?ch hřbitovech se stala mezinárodní „mediální senzace“. Dva roky od pohřbu byly Guttiny ostatky vykopány a uloženy do univerzitní sbírky, jež byla později transformována do Hrdličkova muzea člověka v Praze. Zde jsou její ostatky vystaveny dodnes. Polsky? umělec Ludomir Franczak hledá v eseji „Nedostižné portréty Gutty“ zapomenuty? příběh jorubské ženy a ptá se, jak se vztahovat ke středoevropské koloniální minulosti a k násilí, které bylo pácháno na tzv. Druhy?ch. Jak eticky reprezentovat ty, kdo byli vystavováni na tehdejších „etnograficky?ch přehlídkách“, aniž bychom znovu – pouze v jiném kontextu – kapitalizovali jejich obraz? Franczak se prostřednictvím uměleckého vy?zkumu pokouší nacházet tvůrčí strategie, jejichž pomocí lze zodpovědně vyprávět příběhy těch, kdo jsou převládajícím pohledem evropsky?ch dějin opomíjeni. In 1892, a group of so-called “Dahomey Amazons” came to Prague to demonstrate the ways of African everyday village life to a local audience on Střelecky? Island. A young woman called Gutta was part of the group. She died a few weeks later and her burial at the Olšany Cemetery became an international “media sensation.” Two years after the funeral, Gutta’s remains were exhumed and placed in the university collection, which later became the Hrdlička Museum of Man in Prague. Her remains are still on display here today. In his essay ‘Impossible Portraits of Gutta,’ Polish artist Ludomir Franczak searches for the forgotten story of the Yoruba woman and asks how to refer to the Central European colonial past and the violence perpetrated against its so-called Others. How to ethically represent those who were exhibited in the “ethnographic shows” of the era without merely re-capitalizing on their image in a different context? Through artistic research, Franczak tries to find creative strategies to responsibly share the stories of those neglected by the dominant view of European history.

Prečo boli najradikálnejšie feministky zároveň komunistkami Prostredníctvom série sviežich a prístupných biografických esejí rozoberajú Červené valkýry dejiny socialistického feminizmu vo východnej Európe. Skúmaním revolučných kariér piatich významných socialistických žien pôsobiacich v 19. a 20. storočí - aristokratickej boľševičky Alexandry Kollontajovej; radikálnej pedagogičky Nadeždy Krupskej; polyamornej buričky Inessy Armandovej; smrtiacej ostreľovačky Ľudmily Pavličenkovej a partizánky, ktorá sa stala vedkyňou a napokon svetoznámou aktivistkou za práva žien, Jeleny Lagadinovej – hovorí Kristen Ghodsee o osobných výzvach, ktorým čelili predchádzajúce generácie socialistiek a komunistiek. Žiadna z týchto žien nebola „dokonalou“ ľavičiarkou. Ich životy boli plné vnútorných konfliktov, protirečení a niekedy až nehoráznych privilégií, no napriek tomu dokázali vďaka vytrvalosti a oddanosti pre svoju vec posunúť vpred vlastné politické projekty. Týchto päť žien, ktoré vždy kráčali po tenkej hranici medzi potrebou triednej solidarity a túžbou prinútiť svojich niekedy necitlivých mužských kolegov, aby brali vážne problémy žien, hľadalo nové riešenia, z ktorých sa poučia aj dnešné aktivistky. V krátkych výstižných kapitolách - s množstvom konkrétnych príkladov z dejín štátnosocialistických krajín vo východnej Európe a aktuálnych úvah o postavení žien v dnešnom svete - približuje Ghodsee veľké myšlienky socialistického feminizmu tým, ktorí sa aj dnes inšpirujú emancipačnou politikou povstaleckých ľavicových feministických hnutí na celom svete. O autorovi: Kristen R. Ghodsee je ocenenou autorkou dvanástich kníh a profesorkou a vedúcou katedry ruských a východoeurópskych štúdií na Pensylvánskej univerzite. Jej články a eseje boli preložené do viac ako dvadsiatich piatich jazykov a vyšli v publikáciách ako The Washington Post, The New York Times, Dissent, Foreign Affairs, Jacobin, The Baffler, The New Republic, Quartz, NBC Think, The Lancet, Project Syndicate, Le Monde Diplomatique a Die Tageszeitung. Jej kritikmi oceňovaná kniha z roku 2018 Prečo majú ženy lepší sex za socializmu (a ďalšie argumenty za ekonomickú nezávislosť), vyšla v 15 jazykoch.

Kniha Oni. Osudy kvír ľudí počas druhej svetovej vojny od Joanny Ostrowskej je ojedinelým dielom na pomedzí historickej reportáže a odbornej monografie. V roku 2022 získala ocenenie čitateliek a čitateľov v rámci prestížnej poľskej knižnej ceny Nike. Autorka v knihe Oni na základe výsledkov dlhoročného výskumu vypĺňa ďalšie biele miesto v historickej pamäti a dáva slovo zabudnutým obetiam nemeckého nacizmu – ale nielen im. Ako totiž ukazuje na stránkach svojej knihy, kvír ľudia odsúdení podľa paragrafu 175, ak vôbec nacistický teror prežili, museli peklo, ktorým si prešli, tajiť ešte dlhé desaťročia po vojne. Prostredníctvom príbehov jednotlivých protagonistov nám Ostrowska pripomína, aké sú dôsledky toho, keď sa väčšina „chráni“ pred menšinou. „Oni“ boli iní. Považovali ich za sexuálnych predátorov, dokonca pedofilov a navyše ich bolo pomerne málo. Ich príbehmi sa nikto nezaoberal, nikto si ich nepripomínal a nikto ich nepovažoval za obete nacistického systému. O tých, ktorí prežili, sa mlčalo. „Oni” neexistujú vinou nás, boli vymazaní predvojnovými fantazmagóriami živenými nacistickou propagandou a zvrátenými vojnovými a táborovými klebetami. Prirovnávali ich k bezmenným zvodcom, kriminálnikom a asociálnym živlom. Proti týmto predstavám je nutné sa vzbúriť. O „nich“ už nie je možné ďalej mlčať. O autorovi: Joanna Ostrowska, je poľská historička, teatrologička, filmová kritička, dramaturgička a vysokoškolská pedagogička. Zaoberá sa problematikou sexuálneho násilia počas druhej svetovej vojny a zabudnutými obeťami nacizmu. Jej predchádzajúca kniha Premlčané. Nútená sexuálna práca počas druhej svetovej vojny (2018) získala prestížne ocenenie Mauthausen-Memorial-Forschungspreis.

Souostrovím postižení nazýváme systém ústavů pro lidi označené za postižené, jejichž obyvateli jsou v České republice tisíce lidí. Náš etnografický výzkum potvrzuje, že ústavy jsou izolovaná, obtížně dostupná místa, protkaná těžko překročitelnými hranicemi oddělujícími obyvatele od zaměstnanců, obyčejný život od oficiálních strategií péče a údržby a lidi označené za postižené od nás ostatních, kteří za postižené označení nejsme. Souostroví postižení však není jen regionem vyloučení a vytěžování. Je zároveň prostorem problematizace, kde se shromažďují veřejnosti tvořené lidmi, kteří jsou působením ústavních režimů zasaženi. Tyto veřejnosti staví na poznání, že postižení, které člověka odsuzuje k životu v ústavech, není jedinou reálně uskutečnitelnou verzí postižení. Vedle etnografického popisu světa ústavů a empiricko-teoretického hledání odpovědi na otázku, jaká socio-materiální uspořádání a zájmy ho udržují při životě, tato kniha nabízí i naději na změnu: pragmaticky založenou vizi postižené veřejnosti coby proměnlivého otevřeného společenství, v němž je vyloučení nahrazeno sdílenou zasažeností a osvědčené způsoby zacházení s postižením kreativní nevědomostí. Michal Synek je religionista a sociolog. Zkoumá vztahy mezi různými repertoáry pečování a způsoby uspořádávání postižení. Působí jako výzkumník na Fakultě humanitních studií UK. Zajímá se o teoretické problémy s praktickým dopadem na pomezí vědních studií a studií postižení a péče. Dana Hradcová vyučuje na Fakultě humanitních studií, studuje život s dis/abilitou a zabývá se empirickou etikou a etnografickým a kolaborativním výzkumem v prostředí sociálních a zdravotních služeb. Věnuje se podpoře uživatelů služeb a spolupracuje s ne/profesionálními pečujícími. anotace en: The Disability Archipelago is our name for the system of institutions intended for people deemed disabled, and its inhabitants count thousands of people. Our ethnographic research confirms that the institutions are isolated, difficult-to-reach places demarcated by rigid boundaries separating the inhabitants from the employees, regular life from official care strategies and maintenance, and people deemed disabled from the rest of us who have not been labeled as such. The Disability Archipelago is however not only a region of exclusion and extraction. It is also a space for problematization where congregate various publics composed of people who are impacted by the institutional regimes’ operations. These publics build on the understanding that the disability which condemns a person to life in the institutions is not the only possible version of disability. Apart from offering an ethnographic description of the world of institutions and an empirical-theoretical search for answers to the question of what socio-material conditions and interests allow its operations, this book also offers hope for change: a pragmatically founded vision of a disabled society as an open, changing community in which exclusion is replaced by a sense of shared affliction, and the tried and tested approaches of dealing with disability are replaced by an approach of creative unknowing. Michal Synek is a sociologist and religions scholar. He studies the relationships between various repertoires of caretaking and ways of ordering disability. He is active as a researcher at the Faculty of Humanities at Charles University and is interested in theoretical problems which bear practical impact on scientific study and the research of disability and care. Dana Hradcová teaches at the Faculty of Humanities of Charles University, studying life with dis/ability, empirical ethics, and ethnographic and collaborative research in the sphere of social and health services. She focuses on the support of service users and collaborates with (non)professional caretakers.

Sú naše túžby skutočne naše? Je legitímne kritizovať kapitalizmus prostredníctvom iPhonov? Prečo Beatles nahrali svoje najlepšie skladby práve vtedy, keď už vôbec nemuseli pracovať? Po čom prahli ľudia zo Sovietskeho zväzu podľa západných reklám z čias studenej vojny? A dokážeme si vôbec želať niečo mimo kapitalizmu? Zbierka prednášok z kurzu Postkapitalistická túžba umožňuje čitateľkám a čitateľom zažiť Marka Fishera v živom procese jeho uvažovania a v bezprostrednom dialógu so svojím študentstvom. Poznanie toho, ako sa kapitalistická ideológia vkráda do našich prianí a identít, nám umožňuje uvedomiť si potenciál alternatívnej budúcnosti, rozvinúť kolektívnu túžbu presahujúcu úzke hranice trhovej spotreby a predstaviť si horizont spoločnosti za kapitalizmom, v ktorej rozvoj ľudských schopností nie je odkázaný na motiváciu ziskom a mzdou.

Co cítíme, když se začne mluvit o sociální třídě? Rozčílení, rozpaky, stud? Máloco prozradí naši třídu tak, jako typ emoce, kterou pocítíme, když se třída objeví jako téma hovoru. Třída je vidět ve vzdělávání a zaměstnání, ale souvisí také s tím, co jíme, jakým vtipům se smějeme, jestli a kam chodíme do divadla, jestli si oblečení pořizujeme na stánku, nebo v centru města. Sociální třída souvisí s tím, jestli je naše práce dřina, a v čem přesně ta dřina spočívá. Třída má co do činění i s tím, jestli je naše práce za dřinu považována ostatními, a jak je podle toho ceněna. Na základě pozorování a rozhovorů v továrně Baťa vypovídá tato kniha o dělnících, továrně, vedení a nerovnostech mezi lidmi. Jejím cílem je vrátit pojmy, jako je třída a dělnictví zpátky do diskuse, laické i odborné. Druhé vydání této knihy je doplněné o nové detaily.

Komentovaná antológia DAV. Próza slovenskej ľavicovej avantgardy obsahuje prozaickú tvorbu členov hnutia DAV z rokov 1922 až 1926 (J. Tomášik-Dumín, A. Sirácky, D. Okáli, J. Poničan, L Novomeský, E. Urx, J. Elen, J. Zindr, P. Jilemnický). Modernizačné úsilia poprevratovej literárnej generácie a jej zápas o modernú podobu slovenskej prózy nachádzali jeden z najvýraznejších prejavov práve v tvorbe davistov; tá predstavuje v mnohých prípadoch výrazovo, tvarovo a ideovo to najambicióznejšie, čo v slovenskom literárnom kontexte prvej polovice dvadsiatych rokov 20. storočia vôbec môžeme nájsť: od generačného nástupu v rokoch 1922 – 1923, cez vrchol v rokoch 1924 a 1925 až po doznievanie v roku 1926. Všetky poviedky davistov boli pôvodne publikované iba časopisecky, viaceré z nich vychádzajú knižne prvý raz až v našej antológii. K jednotlivým prózam sú priradené odborné komentáre obsahujúce kompletnú bibliografickú informáciu o prvom časopiseckom vydaní a prípadných knižných vydaniach, analytickú interpretáciu textu s literárnohistorickými súvislosťami, súčasťou je i blok vysvetliviek. Publikácia obsahuje tiež edičnú poznámku vysvetľujúcu realizované editorské postupy a princípy textologických úprav, biograficko-bibliografické portréty autorov, obrazovú prílohu s fotodokumentáciou a záverečnú syntetizujúcu vedeckú štúdiu. V nových kontextoch a súvislostiach upozorňuje na fenomén ľavicovej avantgardy v slovenskej literatúre, kultúre a spoločnosti medzivojnového obdobia. Autor: Michal Habaj (1974) je básnik a literárny historik. Vyštudoval odbor Slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV.

Komentovaná antológia DAV. Próza slovenskej ľavicovej avantgardy obsahuje prozaickú tvorbu členov hnutia DAV z rokov 1922 až 1926 (J. Tomášik-Dumín, A. Sirácky, D. Okáli, J. Poničan, L Novomeský, E. Urx, J. Elen, J. Zindr, P. Jilemnický). Modernizačné úsilia poprevratovej literárnej generácie a jej zápas o modernú podobu slovenskej prózy nachádzali jeden z najvýraznejších prejavov práve v tvorbe davistov; tá predstavuje v mnohých prípadoch výrazovo, tvarovo a ideovo to najambicióznejšie, čo v slovenskom literárnom kontexte prvej polovice dvadsiatych rokov 20. storočia vôbec môžeme nájsť: od generačného nástupu v rokoch 1922 – 1923, cez vrchol v rokoch 1924 a 1925 až po doznievanie v roku 1926. Všetky poviedky davistov boli pôvodne publikované iba časopisecky, viaceré z nich vychádzajú knižne prvý raz až v našej antológii. K jednotlivým prózam sú priradené odborné komentáre obsahujúce kompletnú bibliografickú informáciu o prvom časopiseckom vydaní a prípadných knižných vydaniach, analytickú interpretáciu textu s literárnohistorickými súvislosťami, súčasťou je i blok vysvetliviek. Publikácia obsahuje tiež edičnú poznámku vysvetľujúcu realizované editorské postupy a princípy textologických úprav, biograficko-bibliografické portréty autorov, obrazovú prílohu s fotodokumentáciou a záverečnú syntetizujúcu vedeckú štúdiu. V nových kontextoch a súvislostiach upozorňuje na fenomén ľavicovej avantgardy v slovenskej literatúre, kultúre a spoločnosti medzivojnového obdobia. Autor: Michal Habaj (1974) je básnik a literárny historik. Vyštudoval odbor Slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV.

Silvia Ruppeldtová je prekladateľka, publicistka a esejistka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení a archeológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Ruskú literatúru študovala na Puškinovom inštitúte v Moskve, španielsku a latinskoamerickú literatúru na Univerzite Complutense v Madride, na Havanskej univerzite a na Univerzite vo Viedni, kde navštevovala aj Inštitút pre Vyššie latinskoamerické štúdiá. Pracovala ako archeologička a sprievodkyňa vo viacerých krajinách Európy a Latinskej Ameriky. Pôsobila ako redaktorka a komentátorka v týždenníku Slovo a v denníku Pravda so zameraním na kultúru Slovenska, Strednej Európy a Latinskej Ameriky. Prekladá z francúzskeho, španielskeho, portugalského, nemeckého, ruského a anglického jazyka.

Úvod do komparativní planetologie analyzuje vizuální kultury zobrazování Země z pohledu geopolitiky klimatické krize. Porovnává různé „figury“ planety – Planetární, Globální, Pozemské, Země-bez-nás a Přízračná Země – a hodnotí jejich geopolitické důsledky. Ty se v knize následně promítají do schopnosti nebo neschopnosti té které figury přispívat k budování infrastrukturního prostoru pro planetární koordinaci našich designových intervencí, jež by dokázaly odvrátit urychlující se globální oteplování a v konečném důsledku i masové vymírání druhů. Lukáš Likavčan je filozof. Odborně se zabývá filozofií technologií a environmentální filozofií. V současnosti působí jako postdoktorand na New York University v Šanghaji.

Eugen Gindl (1944 — 2021) bol významný slovenský reportér, publicista, scenárista, dramatik a občiansky aktivista. V rozhovoroch s Tomášom Hučkom, šéfredaktorom mesačníka Kapitál, hovorí o dôležitých míľnikoch svojho života — o kariére reportéra, o cenzúre počas normalizácie i o svojich filmových a divadelných projektoch. Spomína na emigráciu do Nemecka po okupácii v roku 1968, na prípravu environmentálneho samizdatu Bratislava/ nahlas a na svoju účasť na udalostiach Novembra 1989 a prácu v časopisoch Verejnosť, OS a Kozmos. Premýšľa ale aj o láske k prírode, spolupráci s ŠtB čio budúcnosti slovenskej i svetovej ľavice. Rozhovory dopĺňajú spomienky jeho priateľov, spolupracovníkov a blízkych, ktoré približujú túto výnimočnú osobnosť slovenského intelektuálneho a spoločenského života. Autor: Tomáš Hučko je publicista, prekladateľ a prozaik. Jeho literárna a filmová publicistika vyšla v mnohých slovenských a českých periodikách. Z angličtiny preložil knižnú esej H. D. Thoreaua Walden, komiks Arta Spiegelmana Maus, román Johna Fanteho Opýtaj sa prachu, novelu Josepha Conrada Srdce temnoty, kultovú esej Christophera Hitchensa Misionárska poloha a román Johna Steinbecka V neistej bitke. Pre Rádio Devín napísal rozhlasové hry Zememerač K a Život v lese. Vo vydavateľstve BRaK vyšla jeho debutová novela Chaconna. Zostavil tri knihy rozhovorov so slávnymi spisovateľmi z časopisu Paris Review a vo vydavateľstve BRak je vedúcim edície Outsideria. V roku 2017 založil spolu s Františkom Malíkom kritický kultúrno-spoločenský mesačník Kapitál. V roku 2020 bol nominovaný na Novinársku cenu.

Dve vizionárske eseje obsiahnuté v knihe: Ekológia a politika a Ekológia a sloboda, pochádzajú z pera francúzskeho filozofa, jednej z najvýraznejších postáv politickej ekológie ANDRÉHO GORZA. Napísal ich v 70. rokoch minulého storočia a ich ústrednou témou sú najhlbšie príčiny a dôsledky ekologickej krízy. „Vieme, že náš svet sa skončí; že ak budeme takto pokračovať, život v moriach a riekach zanikne, pôda stratí prirodzenú úrodnosť, vzduch v mestách nás zadusí a život sa stane privilégiom tých, ktorí jediní budú mať právo stať sa vyvolenými exemplármi novej ľudskej rasy, prispôsobenej chemickými procesmi na novú ekologickú niku, ktorú pre ňu synteticky získajú biologickí inžinieri...“ (André Gorz)

Čierna skrinka je osobnou výpoveďou japonskej novinárky Šiori Itó, ktorá si dovolila spraviť niečo, čo ženy v japonskej spoločnosti nerobia: verejne prehovorila o tom, ako bola v roku 2015 znásilnená prominentným japonským novinárom Norijukim Jamagučim. Bezprecedentné odhodlanie autorky búrať tabu o sexuálnom násilí páchanom na ženách v japonskej spoločnosti vzbudilo široký záujem svetových médií. Autorka: Šiori Itó je japonská novinára, spisovateľka a dokumentaristka. Vo svojej tvorbe sa venuje predovšetkým otázkam rodovej rovnosti a ľudských práv. Jej film Osamelá smrť bol ocenený na filmovom festivale v New Yorku v roku 2018. Za príspevok k japonskému hnutiu #MeToo ju časopis Time v roku 2020 zaradil medzi 100 najvplyvnejších ľudí na svete.