Vydavateľstvo DALi - Dalimír Stano

Monografia tematicky nadväzuje na predposlednú kapitolu prvého dielu, ktorá mapovala nasadenie Rýchlej divízie (RD) od konca novembra 1941 do konca júna 1943 v južnej časti východného frontu. Prvý krát od skončenia 2. svetovej vojny objektívne popisuje všetky ťažkosti obranného boja v krutej ruskej zime a v kaukazských horách, ale aj pohyblivú útočnú činnosť v takmer tropických horúčavách i v lesoch Kaukazu. Bojové nasadenie Rýchlej divízie na východnom fronte bolo v minulosti marxisticko-leninskou historiografiou prakticky ignorované. V priebehu dvoch rokov existencie RD sa z tohto narýchlo a improvizovane zostaveného útvaru vykryštalizovala elitná divízia slovenskej armády. Divízia bojovala po boku elitných nemeckých divízií Wehrmachtu i Waffen SS, a proti elitným divíziám a brigádam Červenej armády. Hoci slovenskí vojaci nemali motiváciu k boju ako nemeckí či sovietski vojaci, plne sa im svojimi výkonmi vyrovnali. Po porážke nemeckej armády pri Stalingrade však už vojaci RD neverili v nemecké víťazstvo. Morálka upadala a vojaci sa domáhali sľubovanej výmeny. Napokon sa jej v lete 1943 aj dočkali. RD prestala existovať po odchode väčšiny jej skúsených príslušníkov na Slovensko. Kniha je venovaná predovšetkým vojakom a dôstojníkom Rýchlej divízie ako aj ich ruským protivníkom, ktorí padli v boji. Je venovaná aj ostatným príslušníkom divízie, ktorí si čestne a statočne plnili svoju vojenskú povinnosť na východnom fronte.

Keby človek prebehol básnický debut Petra Staríčka Chodec (Vydavateľstvo DALi, Košice) len tak očami, prekvapila by ho formálna dokonalosť tejto prvotiny, kde je prvá časť napísaná vo vycibrených sonetoch a kde aj iné časti svedčia o autorovom talente. Lenže takéto rýchločítanie nestačí; aby sme pochopili Staríčkovu prvotinu, treba ju vedieť prečítať. Nie sú to totiž len zozbierané básne, ale ucelená skladba, ktorá je metaforou zrodu a bytia človeka. Autor svoj zámer tak dokonale zašifroval, že i trpezlivému čitateľovi dosť dlho trvá, kým príde na to, že v riadkoch, pod riadkami, medzi riadkami a za riadkami jednotlivých básní je chodec, vlastne novorodenec, ktorý kráča po napnutom lane a pod sebou vidí hlbokú priepasť, tmu, „z ktorej sa rútia zvuky a slová“ (Jozef Bžoch).

Pavol Garan (1978) patrí medzi talentovaných básnikov. Za básnickú zbierku Smrť zahroteným prstom (VSSS 2007) získal prémiu Ceny Ivana Krasku. Tento raz sa prezentuje zbierkou Jednotlivec (Trochejský kôň), ktorú vydalo košické Vydavateľstvo DALi a o ktorej Daniel Hevier napísal: „Od čias mladého Feldeka tu nebol taký spontánny lyrický talent, ktorý hádam zrýmuje všetko. A v poézii ide aj o rýmy, nech si zástancovia freevoľného verša tvrdia svoje. Pretože za rýmovaním je nielen spontaneita, spevnosť, ale aj disciplinovanosť, invencia, kreativita. No a zmysel pre rytmus, ktorý je srdcom lyriky. Br – preč s týmito cudzími slovami zo slovníka teoretikov. Pre Garana totiž nie je nijaké slovo neutrálne, cudzie. On im dodáva svoj esprit, a ak treba, slová si svojvoľne láme, prispôsobuje na svoj obraz. Z fráz, ktoré zobral fras, robí svoje výrazivo. A tak sa napríklad z Keby bolo keby stalo ,keby bolo kedy…‘ A z čista jasna sa zmenilo na ,z čista ďasna‘, čo je logické, keďže ide o v slovenskej poézii pomerne zriedkavú stomatologickú tematiku.“

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 2008, autor mnohých románov (vrátane románu Zlata rybka, ktorý vyšiel vo VSSS), jeden zo zakladateľov knižnice Francúzskeho inštitútu Latinskej Ameriky, znalec mayskej kultúry a mexického štátu Michoacán, ktorý ovláda mahuatský jazyk a zvyky amerických Indiánov, sa do Mexika vrátil aj pozoruhodnou biografiou Diego a Frida o legendárnom manželskom páre mexických maliarov Diega Riveru a Fridy Kahlovej. V tomto životopisnom diele odhaľuje s presnosťou historika a citlivosťou umeleckého kritika ich americko-indiánske korene a na pozadí pohnutých politických udalostí vtedajších čias vykresľuje ich spoločenský, intelektuálny a umelecký život, ovplyvnený pobytom exulantov z frankistického Španielska či nacistického Nemecka v Mexiku, ich zanietenosť pre revolučné idey, ku ktoré prispeli podnetné stretnutia s prívržencom permanentnej svetovej revolúcie L. Trockým a „pápežom“ surrealizmu A. Bretonom.

Kristián zas kreslil motýle ľavačkou druhá ruka ako povädnutý kvet sa povaľovala vedľa papiera hráškovozelená tráva nad ňou motýľ s veľkými tykadlami ešte sivý oblak.. a záplava nesúrodých drobných čiarok vyhnala radosť z jeho očí bezradno sť zosunula okuliare na špičku nosa ľavačka s pastelkou zmeravela skôr než som stihla povedať že ten motýľ sa môže ukryť v jeho nebovomodrých očiach nemotorne spojil dlane prikryl motýľa a zachránil ho silou detskej bezmocnosti

Peter Getting (1975) publikuje časopisecky, v rozhlase aj knižne. Vydal zbierku poviedok Klietky (2007) a román Mrchovisko (2010). Nová zbierka vznikla ako nezávislý Mein Kampf projekt a obsahuje štyri príbehy. Základným motívom sú tiene, tie s m alým aj s veľkým písmenom. Tiene miznúce v oslepujúcej žiare reflektorov a nukleárnych bômb či pochodujúce v nočných morách s terorom a lžami, tiene, ktoré vrhá realita späť do našich životov.

Príbeh odvahy. To určite. Príbeh poblúdenia. Aj to. Načieranie do hlbín, skryté zápasy, smäd. Hovoriace mačky, ktoré nám majú čo povedať. Patrícia, hlavná postava diela, ich začala počúvať. Inak by ešte blúdila. V zaseknutej slučke pokusov o samovraždu, hospitalizácií, ťažkých liekov, ktoré otupia vnímanie, no nepomôžu. V rozkolísanej hojdačke rapídneho priberania a chudnutia. Patrícia je inteligentná tridsaťdvaročná žena, má dvoch malých synov a problém s telom aj dušou. Bojí sa blízkosti. Akejkoľvek. Príbeh sa začína snemom mačiek, kde Najstarší rozhodne, že Patrícia sa stane mostom medzi mačkami a ľuďmi. Vyberú kocúra Huga, očividne múdreho a s láskavým srdcom. Po toľkých rokoch ne-života Patrícia objaví v sebe túžbu žiť. Aby ostala zdravá, musí šíriť, čo sa naučí. V jeden predlhý týždeň, keď sa vo svojom malom byte podujme pomôcť Kláre, zachráni svet. Ten svoj určite.

Vyzlečená z ľudí sa vŕta, opisuje, hľadá. Ukazuje, ako vyzerá život s uzavretou mysľou a ukazuje aj východiská. Pretože východisko nie je iba slovo, ale aj zhmotnená vízia. Viaceré texty v tejto zbierke nie sú (iba) poviedkami. V každom z nich však ide o to podstatné. Nebáť sa ukázať tvár a svoje vnútro, postaviť sa za seba, za svoje ideály, neuskočiť pred výzvou. Ukázať svoju inakosť. Dovoliť si cítiť a dovoliť si o svojich pocitoch rozprávať. Hľadať krásu. Vnímať fantastiku, prideliť jej rovnocenné miesto vedľa reality a pomocou nej šťastnejšie žiť. Čitateľom prajem, aby aspoň niektoré texty v nich rozozvučali strunu, aby ich pohladili, aby odkryli veci tušené, ale nepriznané a aby tie isté veci, už pomenované a na slnku ohriate, vliali do nich silu, nádej, vieru. Ak ich sem-tam aj rozosmejú, viac nepotrebujem.

Autor sa vo svojej knihe pokúsil zaznamenať situácie a emócie, ktoré sa mu osobne priplietli do cesty. Takmer vo všetkých príbehoch sa v rôznych podobách stretávajú ľudské protipóly, dobro i zlo, prirodzená ľudská pokora a pýcha, ktoré driemu v každom z nás, len si ich niekedy nevšímame, alebo ich dokonca ani nechceme vidieť. Vo svojich mini príbehoch sa snažil poukázať na tieto skutočnosti a ľahkou formou prinútiť čitateľa, i seba samého, k pohľadu do očí svojho čerta, cez ktoré vidíme do svojho vnútra a v ktorom sa odráža to, akí v skutočnosti vlastne sme.

V literárnom diele Tajuplný Saint-Exupéry (Les mysteres de Saint-Exupéry, Stock 2009), za ktorý získal Jean-Claude Perrier Prix Louis Barthou 2010, sleduje autor stopy spisovateľa-letca, ktorý pred šesťdesiatimi siedmimi rokmi záhadne zmizol, v snahe vniesť svetlo do udalostí zastretých rúškom tajomstva; opiera sa o nové javy, ktoré vyšli na povrch v rozhovoroch so znalcami na Saint-Exupéryho dielo, rozvracia vžité názory na autorove vzťahy k ženám a francúzskej politike, predovšetkým ku gaullistom, prezrádza, na čom stroskotali zásnuby s Louisou de Vilmorin, ktorú neprestal milovať, a jeho kinematografické projekty, približuje pozadie rozprávkového dedičstva; navyše sa mu podarilo vytiahnuť z rodinných archívov zaujímavosti o dosiaľ nepublikovanom diele spisovateľa, v ktorom objavil autora saturnských lyrických veršov i dômyselných technických patentov.

Keby človek prebehol básnický debut Petra Staríčka Chodec (Vydavateľstvo DALi, Košice) len tak očami, prekvapila by ho formálna dokonalosť tejto prvotiny, kde je prvá časť napísaná vo vycibrených sonetoch a kde aj iné časti svedčia o autorovom talente. Lenže takéto rýchločítanie nestačí; aby sme pochopili Staríčkovu prvotinu, treba ju vedieť prečítať. Nie sú to totiž len zozbierané básne, ale ucelená skladba, ktorá je metaforou zrodu a bytia človeka. Autor svoj zámer tak dokonale zašifroval, že i trpezlivému čitateľovi dosť dlho trvá, kým príde na to, že v riadkoch, pod riadkami, medzi riadkami a za riadkami jednotlivých básní je chodec, vlastne novorodenec, ktorý kráča po napnutom lane a pod sebou vidí hlbokú priepasť, tmu, „z ktorej sa rútia zvuky a slová“ (Jozef Bžoch).