Drewo a srd

Snaha spojiť sa. Uprostred tak trochu rozpadajúceho sa kontinentu, začarovávania sveta, katastrofických geopolitických scenárov, okultúr a ozvien (o)kultúrnych prúdov. Od flámskych Animaliers, cez slovenskú avantgardu a rakúsku rapovú scénu vstupujeme naspäť do súčasného srdca Európy. Papcunova poetika pripomína tempo a štýl Instagramového photodumpu, ktorý mimovoľne prechádza do heréz a trubadúrskych piesní vhodných na pohmkávanie si doma v sprche, alebo v nočných taxíkoch. Bez potreby vedieť spievať, alebo mať hudobný sluch. Alebo je to iba v inotajoch zapísaný watchlist?

Prešovskú trilógiu (Drewo a srd, 2017) tvoria tri hry, tragikomédie, ktoré boli napísané pre PND a vo svojej inscenačnej podobe si získali uznanie aj odbornej verejnosti. Teraz vychádzajú v autorkinom knižnom debute. Single radicals (No, som rád, že už som doma. Ako tu je fajne. – Tak keď prídeš raz za čas, tak je tu fajne.) načrtáva otázky aktuálnej budúcnosti. Mladí ľudia medzi vzťahom a single, medzi twenteens a dospelosťou, medzi východom a západom. Nejde však len o jednu piatkovú noc, ale o filozofickú polemiku hodnôt, viery, boja za ideály a lásku. Kindervajco (A čo ťa vzrušuje? – Keď počujem ženu nahlas čítať. – Myslíš, že by sme si mohli spolu čítať? – Pozri, ešte to len vyslovíš a už mi stojí.), adresná metafora spoločenských udalostí, je pohľadom na súčasnú generáciu tridsiatnikov. Väčšina z nich má prácu, vlastné bývanie, niektoré dokonca vzťahy. Hranice priateľstva sú definované dôverou, ideálmi, ambíciami, láskou, neverou, intelektom, a to všetko v intenciách malomestskej politiky, ktorá svoju predstavu o umení zhmotňuje do gigantického Kindervajca. Good place to die (S deťmi... s deťmi je život o niečom úplne inom, však, Soňa. – Je o tom istom, len je s deťmi.), konfrontuje umeleckého génia človeka s geniom loci miesta, Prešova. Človek – Platonov hľadá svoje šťastie a pritom k nemu nachádza cestu pre druhých. Aj v tejto hre sú tematické línie periférium/centrum, ideály/realita, nezmyselnosť života/materstvo podrobované generačnej kritike.

Román sa snaží zachytiť činorodosť ľudského tvora na zemeguli. Je to katalóg významných osobností. 20417 Slovenských i zahraničných. Karneval obsesií a skutkov. Prehliadka udalostí. Súkromných, historických i tajuplných. Správa o tom, že pohyby v privátnej sfére niekedy zatienia veľké spoločenské dianie. Správa o komických i zlovestných podobách stihomamu. No v prvom rade je to skromná pocta vzdelancom, ktorí v zabudnutých mestách strednej Európy vytrvalo udržujú oheň kultúrnych aktivít.

Zbierka básní.

Majster nepísania Kamil Zbruž sa vracia v plnej sile so svojím najnovším opusom Azoth. Náš literárny alchymista si svoju ôsmu knihu nevycucal z prsta. Pri písaní mu pomáhala jeho verná manželka Monika, pes Meďo, kocúry Džidži a Dymo a mačička Šiška.

Román Tantalopolis možno v primárnej rovine chápať ako prienik do každodenného života jedného juhoamerického mesta. Ako však takmer v každom literárnom diele, aj tu sú reálie modifikované, štylizované, a slúžia len ako rámec oveľa širšej, univerzálnejšej metafory. Kulisa „tretieho sveta“ slúži ako zosilňujúci prvok pri vykresľovaní rôznych podôb zlyhávajúcej civilizácie či už v rovine sociálnej, intímnej, technologickej a politickej. Kontrast medzi tropickým prostredím prekypujúcim farbami, tvarmi, chuťami a vôňami a medzi úporným bojom jednotlivcom proti prírodným živlom i byrokratickej mašinérii, vytvára pestrú a dramatickú zmes.

Autorka vystavala silný príbeh na problematike vzťahu muža a ženy. Niekto by mohol povedať, že tu zrejme pôjde o typické dielo ženy určené ženskému publiku. Početné reflexívne pasáže však svedčia o opaku, obsahujú iróniu, ba až sarkazmus, sú zárukou istej svojskej sviežosti. Zemitosť autorkinho štýlu odkazuje k minimalistickej tradícii, na začiatku ktorej stál Rudolf Sloboda. Treba priznať, že je celkom vzrušujúce čítať takúto „slobodovčinu“ spod ženskej ruky. Iris Kopcsayová podnikla touto prózou zaujímavý experiment, ide o zbližovanie sa zavrhovaného ženského písania s intelektuálnejšou sférou. Dielo má viacero plánov, rozmerov, odbočiek; hlavné príbehy majú svoje podpríbehy a odbočky, a nad tým všetkým sa klenie nielen frustrácia „ženy“, ale aj jej vtip, ostrý vhľad a energia bojovať ďalej.

"Obdobie sťahovania na sever je pozoruhodne kompaktný román, pričom do textu sú umne votkané alúzie na arabskú a francúzsku literatúru, Shakespeara, Freuda a klasickú arabskú poéziu. Sálihovi sa podarilo zhustiť do tohto majstrovského a výborne čitateľného diela celú knižnicu: Drámu, zločiny z vášne, sadomasochizmus, samovraždu. Román ideí odetý do romantického hávu."

Verše proti zdaňovaniu poézie

Husárovej predošlý projekt liminal bol rázne rafinovaným a inovatívnym ženským vkročením na pole slovenského experimentu, ktorý okrem iného obohatil o zahraničné inšpiračné okruhy. Lucent autorkinu pozíciu potvrdzuje. Obe knihy vytvárajú premyslený časopriestorový celok – od farebnej cesty časom, ktorá bola zakotvená v pevnejších tvaroch, sa dostávame do temného beztiažového priestoru, zažívame pocit bezčasia, a to nielen v zmysle virtuálnej reality. Obe knihy sú ukážkou kongeniálnej jazykovo-vizuálnej symbiózy autorky a grafičky Amalie Roxany Filip. Kniha predkladá ironicko-mrazivé trans-odkazy k hyperaktuálnej post-prítomnosti, v ktorej nemá zmysel uvažovať o anachronických dualitách typu subjektívne - objektívne, minulé – súčasné či emocionalita – racionalita, nakoľko jednotlivé zložky nie sú iba rovnocenné, ale priam totožné. Slová, syntagmy a vety, produktívne a funkčne prestúpené novotvarmi a presahmi rôzneho druhu, vrátane hravo spoločensko-kritického, sa preskupujú a trieštia nie v dôsledku toporného, falogocentrického úsilia o vynájdenie inovatívneho jazyka, ale preto, že v takej podobe tvoria prirodzenú súčasť sveta a prežívania autorskej subjektky. Že sa tak zároveň spolupodieľajú na ráznom vývinovom posune našej poézie, je vedľajším a pre ňu cenným efektom. Derek Rebro

Z miesta, kde Fritz sedí v letiskovej pobočke Café Sacher, má priamy výhľad na mladú ženu, zúfalo objímajúcu telo svojho priateľa, aj na dieťa, pevne sa držiace svojej matky o pár metrov ďalej. Konečne sa vzájomne zaregistrujú, ale on ten zrkadlový výjav videl prvý. Možno to bol jeho pohľad, čo prinútil ženu pozrieť sa smerom k dieťaťu.

Zbierka básní Monorezeň & Stereozemiaky od autora Erika Šimšíka sa sústreďuje najmä na vizuálnu poéziu, ale nájdeme v nej aj texty približujúce sa k prozaickej výpovedi, ako sa môžeme dočítať v doslove od Petra Macsovského: "nie práve to je zmyslom debutu, aby predviedol mnohostrannú zručnosť (mnohozručnosť) autora, ktorý práve (aj knižne už) začína búchať na dvere Literatúry?"

Zbierka básní Monorezeň & Stereozemiaky od autora Erika Šimšíka sa sústreďuje najmä na vizuálnu poéziu, ale nájdeme v nej aj texty približujúce sa k prozaickej výpovedi, ako sa môžeme dočítať v doslove od Petra Macsovského: "nie práve to je zmyslom debutu, aby predviedol mnohostrannú zručnosť (mnohozručnosť) autora, ktorý práve (aj knižne už) začína búchať na dvere Literatúry?"

Dvojjazyčná lyrická zbierka básní. Slovenský a slovinský text

Táto kniha sa zaoberá filmovými obrazmi zmien v chápaní národnej identity v čase keď už je jasné, že pojem národa ale i národnej kinematografie stratil pôvodne moderný význam a je nahrádzaný vedomím mnohosti navzájom sa dopĺňajúcich či vzájomne si kokurujúcich identít. Keď už prestáva byť dôležitá voľba medzi národnou identitou a multikulturalitou a skutočnosťou sa stáva "trans"-kulturalita. Nejde o vyčerpávajúci obraz súčasnej slovenskej kinematografie, a nejde ani o jej hodnotenie. Ide leno obraz jej menej často identifikovaných aspektov. Slovenský text

Ako sa ponoriť do seba samej v oku Iného, opustiť územie ženských monodrám, rozptýliť sa v apofatickej reči a nestratiť sa?