F. R. & G. strana 2 z 5

Nullae, čítaj „núllé“, rozumej NIČ. Keď je niečo ničím, neznamená to, že neexistuje; keď je niečo ničím, je dobré zamyslieť sa nad naozajstnou hodnotou nepolapiteľného. Krátkodyché, krátkozraké popevky bokom – tu ide o viac. V zápase o zmysel opiera sa Peter Prokopec o múdrosť. Je to nerovný boj. Ako každý, keď v ňom stojí človek sám proti presile, ako každý, keď nejde v prvom rade o víťazstvo. Tu je dielom obyčajný život. Tu záleží na kameni rovnako ako na zrnku prachu. Tu ide o každé vlákno. Peter Prokopec hľadá krásu. A hľadá ju všade. Svedčí o tom aj jeho dvojveršie: "Gravitácia funguje / krása leží pri nohách." Občas sa treba zohnúť a ušpiniť sa – všetko sa nám vráti niekoľkonásobne.

Počúvať i rozprávať je zadarmo. A keď k tomu v rozhovore medzi ľuďmi robí prosredníka čosi ako porozumenie, je to navyše činnosť aj veľmi príjemná. Nielen tí, čo sa spolu rozprávajú, ale aj náhodní okoloidúci si môžu z takého rozhovoru ukradnúť čosi pre seba - stačí zachytiť pár slov, útržok peknej vety a aj chmúrny deň je hneď o čosi krajší. Dušan Dušek za tých 49 rokov, čo je v službách literatúry poskytol už veľa rozhovorov. Nielen priatelia, ale aj novinári s ním vždy znova a znova radi zasadnú k stolu a pustia sa do debaty. Niet sa čo čudovať - rozhovory s ním nikdy nie sú podaromnici zmárneným časom, sú dobrými poviedkami bez ohľadu na to, či kdesi zostanú zaznamenané alebo si ich odnesiete len vo svojej pamäti. Toto je kniha vybraných rozhovorov.

Keď ideš sám za sebou môže sa ti stať, že stretneš odraz ozveny aj tých najtichších hlasov. Nie je to isté, - ale pravdepodobné. I keď príliš silný zvuk je rovnako nepočuteľný ako slabý. A naopak. Jedno je isté: keď ideš sám za sebou, nejdeš sám. S Jurajom Mojžišom som sa už neraz zhováral. Viazane i neviazane. A vždy to bolo pre mňa užitočné. Na strohé otázky som dostával košaté odpovede. Prečo takúto štedrosť nevyužiť, povedal som si. Na moje útle otázky odpovedal Juraj Mojžiš s nadhľadom i podhľadom a neváhavo autenticky.

V názve tejto knihy sa hovorí o "gramotnosti" a o "prežití" - o dvoch pojmoch, ktoré zaväzujú - a možno aj zväzujú -, ale nemýlia. Pri výbere autorov a ich maloplošných textov sme sa sústredili na to najdôležitejšie: aby bol dotyk naozaj tou najkratšou vzdialenosťou od napísaného k prečítané-mu. Poviedky s rodokmeňom rôznosti, tolerantne spolunažívajúce v knihe Gramotnosť prežitia, túlali sa po cestách i necestách prechodných bydlísk, túlali sa - a dotúlali. Je ich štryridsaťosem, ani o jednu viac, ani o jednu menej. Mágiu číselných pravdepodobností v tom nehľadajte. A keď porátate na prstoch pravej a ľavej ruky počet v knihe prítomných autorov, dostanete sa k číslu desať. Je to síce ľahko zapamätateľný počtový údaj, ale nepovie nič zaväzujúce. Len tak na okraj môžeme prezradiť, že všetkých desať poviedkárov píše zodpovedne gramotne a každá z tu uverejnených poviedok je naozaj dotykom skracujúcim aj tú najkratšiu vzdialenosť. A o to nám išlo. Keď práve teraz, v tejto chvíli uvidíte vzduchom letieť sivé vtáčie pierko, buďte si istí, že to nie je len tak. Znovu ho nájdete vznášať sa alebo krkolomne padať v niektorej z prečítaných poviedok. A možno v každej z nich

V rokoch 1992-1993 uverejňovali Slovenské pohľady rubriku Alfabet. Princíp rubriky bol prostý - autor napíše text o slovách, ktoré sa začínajú tým istým začiatočným písmenom ako jeho meno. Rubrika sa stretla s veľkým záujmom autorov i čitateľov. V ročníku 1992 do nej prispelo týchto dvanásť autorov: Milan Adamčiak, Peter Breiner, Jana Cviková, Dušan Dušek, Zdeněk Eis, Rudolf Fila, Vladimír Godár, Stanislava Chrobáková, Tibor Ičo, Ján Johanides, Viliam Klimáček. V nedokončenom ročníku 1993 (Slovenské pohľady vydávané AOSS vychádzali do apríla 1993) to boli autori: Ivan Laučík, Valér Mikula, Dušan Nágel, Igor Otčenáš. Zostava autorov, ktorí pred dvadsiatimi rokmi uverejnili svoje texty (v širokom žánrovom rozpätí - od esejí po slovesné experimenty), ponúka veľmi zaujímavý a inšpiratívny obraz o kreativite slovenských spisovateľov (a čiastočne aj výtvarníkov). Vypláca sa teda začať od abecedy. A ba! - potvrdil by každý abecedár, veď je to ustálené, nemenné, držiace výstrelky chaosu pevne na uzde.

Výber z esejí, básní a článkov slovenského výtvarníka, básnika, múzejníka a novinára.

„Ak sa bezmála pol storočia viac-menej aktívne pohybujete v priestore literatúry, raz vás prikvačí zvláštne nutkanie upratať si v tom, čo ste robili: vytriediť a utriediť si texty, čosi z nich zostaviť do zmysluplného celku a hádam aj vydať v podobe knihy. Takéto počínanie má aj svoju tienistú stránku - uvedomíte si, že čas je vektor a pred vami je ho už oveľa menej ako za vami. Čo už. Tak som sa pozrel na texty, ktoré som za posledných dvadsaťpäť rokov o literatúre a literárnom živote napísal a vybral z nich tie, o ktorých si neskromne myslím, že by nemuseli zaniknúť s príležitosťou, ktorá motivovala ich napísanie.“

Päť scenárov, päť koláží - to je iba päť príbehov stratených kdesi za ozvenou tichých hlasov, päť príbehov o tom, kto sme boli, a o tom, kto sme. Nič viac, ale ani nič menej v tejto knihe nenájdete. Oleg Pastier

Boris Mihalkovič (1.9.1961 v Modre) vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako interný ašpirant a odborný pracovník na Literárnovednom ústave, neskôr na Ústave slovenskej literatúry S AV v Bratislave. V súčasnosti žije v Modre. Knižne debutoval zbierkou "básní v próze" Kocky ľadu (1988), za ktorú získal Prémiu vydavateľstva Smena. V tejto línii pokračoval i útlou zbierkou básnicko-prozaických textov Milovať (1999). V básnickej zb ierke Slnko nad Modrou (2011) dospieva k novému básnickému výrazu. Časopisecky publikoval preklady z francúzštiny G. Apollinaira, G. Pereca, R. Depestra, M. Prousta a viacerých frankofónnych kanadských autorov. Knižne vydal preklad La Rochefoucauldov ých Maxím (Slovenský Tatran 1999). Ako literárny kritik sa orientuje najmä na slovenské preklady z francúzštiny a na pôvodnú slovenskú tvorbu. Spolupracuje s časopismi Romboid, Fragment, RAK a Revue svetovej literatúry.

Boris Mihalkovič (1.9.1961 v Modre) vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako interný ašpirant a odborný pracovník na Literárnovednom ústave, neskôr na Ústave slovenskej literatúry S AV v Bratislave. V súčasnosti žije v Modre. Knižne debutoval zbierkou "básní v próze" Kocky ľadu (1988), za ktorú získal Prémiu vydavateľstva Smena. V tejto línii pokračoval i útlou zbierkou básnicko-prozaických textov Milovať (1999). V básnickej zb ierke Slnko nad Modrou (2011) dospieva k novému básnickému výrazu. Časopisecky publikoval preklady z francúzštiny G. Apollinaira, G. Pereca, R. Depestra, M. Prousta a viacerých frankofónnych kanadských autorov. Knižne vydal preklad La Rochefoucauldov ých Maxím (Slovenský Tatran 1999). Ako literárny kritik sa orientuje najmä na slovenské preklady z francúzštiny a na pôvodnú slovenskú tvorbu. Spolupracuje s časopismi Romboid, Fragment, RAK a Revue svetovej literatúry.

Juraj Mojžiš (10.4.1938 v Bratislave). Po prerušení štúdia na FFUK v roku 1960 viedol Galériu mladých až do roku 1969, kedy stratil zamestnanie i možnosť publikovať. Pracoval v robotníckych povolaniach a s pomocou "pokrývačov" časopisecky publikoval preklady článkov, recenzie kníh a televíznu hru o Kolumbusovi. V polovici 70. rokov začal pracovať vo výtvarnom oddelení Slovenskej televízie. Po novembri 1989 využil možnosť znovu publikovať. Postupne mu vyšli knižné monografie o tvorbe Rudolfa Filu (1997), Mariána Čunderlíka (2001), Vladimíra Kompánka (2005), Jozefa Jankoviča (2007), o Skupine Mikuláša Galandu pripravil knihy Galandovci 1 a Galandovci 2 (2003, 2004), z diela Alberta Marenčina spracoval pre knižné vydanie monografiu Albert Mare nčin - Koláže 1942-1997 (1998) a Albert Marenčin - filmár na križovatke času (2007), ďalej pripravil publikáciu Znepokojené múzy o štúdiách Oskára Čepana o výtvarnom umení (1999), súbor štúdií a článkov Neslýchané stretnutia Cypriána Majerníka a iné texty (2003) a cyklus interpretačných textov Použi ma ako stránku knihy (2004). Od začiatku 90. rokov prednáša na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. V roku 2007 vyšla vo vydavateľstve F. R. & G. kniha Voľným okom. Za knihu Voľným okom II. (2009) bol a autorovi udelená cena Dominika Tatarku.

Nové antidialógy sú pokračovaním rozhovorov erudovaného znalca a kritika slovenskej literatúry s jej poprednými protagonistami.

Kniha nadväzuje na úspešnú knihu Voľným okom. Je zameraná na interpretáciu diel slovenského výtvarného umenia, prevažne diel, ktoré tvoria základ slovenskej výtvarnej moderny.