F. R. & G.

Prózy Alty Vášovej, charakteristické reflexívnosťou, metaforickosťou a špecifickou syntaxou, často zvláštne rytmizovanými pasážami, v poslednej dobe ešte výraznejšie inklinujú k premosťovaniu medzi autobiografickým a aktuálnym dobovým kontextom – či už prostredníctvom ironizovania či vnútorne zaujatého, zapáleného komentovania spoločensko-politickej situácie alebo všednodenných „rozlišujúcich drobností“. Záznamy, zápisy, sekvencie prežitého a premysleného sa čoraz väčšmi spoliehajú na seba, nepotrebujú ako oporu dejové konštrukcie. Stručná múdra knižka Alty Vášovej Kradmo pre hĺbavé „spriaznené duše“ opäť apeluje na bazálnu ľudskú potrebu spolupatričnosti a hľadania toho, čo nás presahuje... Ilustrácia na obálke: Marian Meško

Zdalo by sa, že poézia v dnešnej dobe ťahá za kratší koniec, ale nie je to celkom tak. Práve vychádza dlho očakávaný výber z básnickej pozostalosti Olega Pastiera (17. 4. 1952 - 15. 3. 2018). Oleg Pastier bol za komunizmu jedným z hlavných predstaviteľov československej podzemnej literárnej scény a po udalostiach z novembra 1989 sa etabloval ako rešpektovaný redaktor a vydavateľ. Vydával nezávislý časopis Fragment a v knižnej edícii, ktorá sa postupne pretransformovala na vydavateľstvo F.R.&G., vydal okolo 200 kníh modernej slovenskej i európskej beletrie. Výber približuje štyri doposiaľ nepublikované cykly z básnickej pozostalosti Olega Pastiera a je doplnený o autorove koláže a myšlienky. Básne zo zošitov, z lístkov a rôznych archívnych súborov prepísala a zhromaždila Ľudmila Pastierová. Kniha vychádza pod názvom Prechádzky pamäťou zabúdania.

V každom z ťažkých alebo problémových okamihov dejín stojí intelektuál, umelec, publicista a vlastne každý aktívny občan pred zásadnými alternatívami: pokračovať vo svojom diele, vo svojej práci aj za cenu represívnych opatrení a ich následkov, alebo sa prispôsobiť vnútenej skutočnosti a totalitným pravidlám hry? Aj samizdat ako vnútená forma komunikácie a sebarealizácie mnohých tvorcov vyhostených totalitnými spoločenstvami na okraj spoločnosti bol odpoveďou na tieto otázky. Samizdatové periodiká na Slovensku poskytovali oficiálne zakázaným autorom významnú možnosť slobodne tvoriť a publikovať. Monografia FENOMÉN SAMIZDAT je pokusom o priblíženie týchto aktivít spolu s ilustračným materiálom získaným z osobných archívov disidentov. Jedná sa o spracovanie samizdatových periodík vychádzajúcich na Slovensku koncom 70. a v 80. rokov. Táto práca sa podrobnejšie zameriava na periodiká a aktivity s nimi úzko spojené a prináša nové fakty o ich vydávaní a realizácii.

Kniha autentických postrehov a reportérskych reflexií z putovania, je vsadená do čiastočne fiktívneho príbehu, vybudovaného na základe pôdorysu vari prvého slovenského románu Jozefa Ignáca Bajzu René mládenca príhody a skúsenosti. René, mladík zo západnej Európy a obstarožný domorodec van Stiphout však putovali po dnešnom Slovensku. Tento prierez jasne dokazuje, že Eugen Gindl myslí v nesmierne širokých súvislostiach, k čomu pridáva aj potrebnú dávku jasnozrivosti práve to robí z jeho knihy výbornú učebnicu pre všetkých budúcich reportérov, a zároveň dokazuje, že gindlovská reportáž je svojský a nenapodobiteľný žáner, ktorý hovorí vlastnou rečou, vlastnými slovami a sám za seba. Putovanie bolo pre mňa mimoriadne zaujímavé a produktívne. Zážitky organizovala na päťdesiat percent náhoda, na tridsať percent stretnutia s ľuďmi...

Popri kunsthistorických štúdiách, výtvarných monografiách či esejistike reflektujúcej aktuálne filmové či výtvarné dianie sa Juraj Mojžiš od konca šesťdesiatych rokov venoval - zdanlivo úchytkom aj písaniu prózy. Zbierka prozaických textov poskladaná z prác publikovaných časopisecky, prípadne dosiaľ neuverejnených, predstavuje autora ako kritického pozorovateľa reality s vycibreným zmyslom pre iróniu a sebairóniu. Od variácie na apokryf, cez neorealisticky zachytený výrez z obrazu povojnovej periférie až po trpké zmúdrenie dona Juana majú čitatelia šancu zoznámiť sa so sivým i prifarbeným svetom podľa Juraja Mojžiša.

Doteraz u nás nepublikovaná publicistika z raného autorovho tvorivého obdobia, črty a reportáže, v ktorých sa už výrazne prejavil jeho kritický vzťah k revolučnej realite, sa stali podnetom pre vznik tejto knihy-zborníka, knihy-montáže, knihy-koláže. Babeľ, ako jeden z mála umelcov, ktorí nepodľahli ošiaľu z revolúcie, zabíjanie nepoetizoval, neromantizoval, ale ukazoval ho v celej jeho hrôze a nezmyselnosti. Kniha by mohla mať podtitul – Od Babeľa, o Babeľovi, s Babeľom – prechádza od drásavej publicistiky cez brilantné krátke prózy, štúdiu excelentného rusistu Valerija Kupku, článok o vzťahu sovietskej moci k Babeľovi, rozhovor s jeho dcérou a vnukom až po texty popredných slovenských spisovateľov na tému Isaak Babeľ. Kniha je venovaná pamiatke Olega Pastiera.

Kniha je zložená z doteraz nepublikovanej korešpondencie Ivana Kadlečíka a Albína Bagina. Hypotetické otázky nemajú veľký zmysel, predsa sa však dnes neviem jednej vyhnúť, totiž akú rolu by v súčasnom negatívnom chaose a dezorientovanosti literárnej a spoločenskej zastával spisovateľ a literárny vedec Albín Bagin (19. 12. 1939 15. 1. 1982) vzhľadom na jeho povahu a charakter v bezcharakternej dobe. Pri jeho mene mi na um prichádzajú pojmy ako pokojnosť, rozvaha, miernosť a vnútorná vyrovnanosť v zvláštnej symbióze opozít ako nezlomnosť, húževnatosť a akási čestná zaťatosť. Chýbajú nám tu osobnosti, ktoré vedia, čo chcú a kde stoja, píše v úvode knihy Ivan Kadlečík (8. 4. 1938 15. 7. 2014).

Osip Mandeľštam (1891 – 1938) má svoje nezameniteľné miesto v súhvezdí najpozoruhodnejších ruských spisovateľov. Medzi jeho generačnými druhmi nachádzame Annu Achmatovovú, Marinu Cvetajevovú, Borisa Pasternaka, Michaila Bulgakova. Mandeľštam – v nečase boľševickej totality nezákonne perzekvovaný a až posmrtne rehabilitovaný – sa vo svojej poézii a esejistickej tvorbe usiloval nájsť živý zmysel a trvalé hodnoty svetového kultúrneho odkazu. Svoj záujem sústredil na historicko-filozofické systémy i na problémy umenia a literatúry. Za svojho života Mandeľštam vydal iba tri neveľké zbierky veršov (Kameň, Tristia, Básne), jednu knihu próz, zahrňujúcu cyklus autobiografických čŕt Šum času, rozsiahlejšiu prózu Egyptská známka a zborník článkov a esejí O poézii. Všetky ostatné diela Osipa Mandeľštama ostali po dlhé desaťročia iba v rukopisoch, ktoré sa podarilo zachrániť a postupne vydať. Mandeľštamovo dielo patrí k vrcholom ruskej duchovnej a slovesnej kultúry, v ktorom sa stretajú najlepšie tradície ruskej intelektuálnej elity s európskym myšlienkovým kontextom. Mandeľštamove brilantne písané úvahy o kríze súdobej kultúry, vedy a spoločnosti, o aristokratickej podstate kultúrneho a duchovného života, o systéme a forme, o zmysle ľudských dejín súzvučia s názormi napríklad Ortegu y Gasseta, H. Bergsona a N. Berďajeva. Rozsiahle literárne dielo Osipa Mandeľštama – tohto fantastu slov – je „skúškou odvahy“ každého prekladateľa. Slovenskí prekladatelia (J. Štrasser – próza, eseje, korešpondencia, J. Zambor - poézia, J. Kvapil - poézia, J. Mihalkovič - poézia, S. Čechová - próza) sa zhostili tejto neľahkej úlohy doslova majstrovsky. Čas už potvrdil pravdivosť Mandeľštamových prorockých slov, že nie je „básnikom na včera ani na dnes, ale básnikom navždy“.

Poviedky Stana Kočiša (1977) sa vymykajú jednoznačným žánrovým vymedzeniam. Autor známy čitateľskej verejnosti vďaka textom publikovaným v novinách a časopisoch, resp. na blogoch, predkladá v tejto knižke prvý ucelený súbor próz charakteristických nielen dynamikou deja, ale aj prerývaným rytmom viet, rýchlym striedaním záberov, pohybom akoby bez oporného bodu. Väčšina týchto záznamov sa stroho drží opisu vnímanej reality, či už ide o metropoly (New York, Hongkong) alebo vidiecke zátišia (talianske mestečká, chorvátske ostrovy), autor ich vníma rovnako intenzívne a čitateľovi sprostredkúva strhujúcu mozaiku zvláštností a špecifických daností konkrétnych miest.

Zbierka poézie

Bonavia, vrstevnatý román s autobiografickými prvkami potvrdzujúci autorovo majstrovstvo v zachytení vlastného literárneho sveta, demonštruje Velikićovu výnimočnú rozprávačskú a jazykovú kultúru, vybrúsený štýl a cit pre pôsobivý detail. Ľúbostný príbeh z obdobia postjuhoslovanskej traumy a tranzície, univerzálne zrozumiteľná kniha, ktorej názov je odvodený od rovnomenného hotela v Rijeke; zároveň ide aj o želanie šťastnej cesty. Tento román predkladá príbeh o odchodoch a putovaní, o vojne a dôsledkoch rozpadu Juhoslávie, za aké sa dnes všetci hanbia, o osudoch tých, ktorí vidia východisko v rozhodnutí zostať alebo ujsť čo najďalej od „rodnej hrudy“, „domáceho krbu“, „dedovizne“. Autobiografické motívy sa nikdy dosiaľ vo Velikićových knihách neprejavili v takej miere – autor do príbehu zakomponoval skutočné osobnosti, ktoré ho ovplyvnili v životnom smerovaní i závažných rozhodnutiach (básnik Raša Livada, spisovateľ Kruno Lokotar). Vzrušujúce ahasverovské rozprávanie o cestovaní, ktoré je vždy čiastočne aj útekom pred sebou samým, je nielen sugestívnou správou o nedávnej minulosti, ale aj o súčasnom stave nám príbuzných, večne hľadajúcich „južnejších“ súčasníkov.

Kniha predstavuje súbor krátkych, esejisticky ladených portrétov zhruba dvoch desiatok autorov, ktorí sa významnou časťou svojho literárneho diela venovali esejám. Sú medzi nimi zástupcovia európskej i americkej tradície pestovania „svedomia slov“, rovnako tak aj slovenskí a českí autori. Súbor ďalej zjednocuje určitý uhol pohľadu, uhol zdôrazňujúci morálny aspekt úvah o formovaní vnímania a prežívania imaginácie dvadsiateho storočia.. Autorovi súboru však neide o konfrontáciu najznámejších a tak aj najrozšírenejších esejistických výkonov, skôr dbal na kontext intelektuálmi na rôznych miestach sveta premýšľaných kritických uzlov. Čiže dbal na silu vyjadrenia sa o ich možnom riešení. Pretože veril a verí, že ich hlasu sa malo a má dostať dostatočnej pozornosti - a všetko mohlo a môže ísť ako po masle.

Básnik Boris Mihalkovič disponuje najvzácnejším darom: vnímavou pokorou k hodnote slova a reči, k jeho a jej možnostiam, dosahom a presahom. Jednotlivé texty Mihalkovičovej knihy Môj nebeský kôň možno pripodobniť k šperkárskej práci na budovaní a cizelovaní verša, na prelínaní niekoľkovrstvových metafor s podobenstvami a symbolmi. A predovšetkým treba na Mihalkovičovej poézii oceniť to, čo mnohým dnešným autorom chýba: remeselnú pocitvosť, miernosť, neinvazívnosť, tichú prácu nad textami. Kniha Borisa Mihalkoviča Môj nebeský kôň je neúnavným hľadaním strateného času, pátraním po posledných zbytkoch neopotrebovanej skutočnosti, básnickým záznamom vzácnej úprimnosti.

Básnik Ján Štrasser v svojej najnovšej zbierke Až organicky nadväzuje na svoju tvorbu z posledných desaťročí. Ostal verný svojmu minimalistickému záznamu básnickej reality, v ktorej vyhľadáva a nachádza netušené súvislosti, organizované jazykovou výstavbou básne. Jeho lyrická skratka, miestami tendujúca až k aforizmu, je však takmer vždy svieža, prekvapujúca a v konečnom dôsledku katarzná. Autor do knihy zaradil aj neveľký cyklus Čierna skrinka, v ktorom sa nachádza po jednej z básní z jeho doterajších zbierok. Aj keď to nikde nezdôrazňuje, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o akúsi životnú predbilanciu na prahu blížiacej sa sedemdesiatky.

Pod názvom Nova et vetera, čiže Nové a staré, predkladá Július Vanovič jedenásť esejí o slovenskej literatúre. Žáner a kvality jeho eseje netreba predstavovať, dávno patrí medzi slovenských esejistov hodných toho mena. Treba len dodať, že práve v týchto, okrem známeho presahu jeho písania o literatúre do celokultúrnych, spoločenských a morálnych oblastí, ešte výraznejšie ako doteraz poznávame črtu komparatistickú (viditeľnú síce už v monografiách o Barčovi Ivanovi, Václavovi Černom, Alfonzovi Bednárovi, Ingmarovi Bergmanovi alebo aj v menších esejach). Komparatista nevystupuje tu však v úlohe suchého scientistického vykladača, ktorého texty číta povedzme 20-30 ľudí na Slovensku, ale v príťažlivej podobe sa tu harmonicky zasnubuje literárny historik s komparatistom a kritikom, vedec s esejistom, ak nie aj intuitívne pracujúcim umelcom. Číta sa to skoro ako beletria, priam akýsi román v slovenskej literatúre. Knihu oživujú aj dopovedávajú rozhovory Olega Pastiera s Júliusom Vanovičom.