F. R. & G.

Boris Mihalkovič (1.9.1961 v Modre) vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na FFUK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Tatran a ako interný ašpirant a odborný pracovník na Literárnovednom ústave, neskôr na Ústave slovenskej literatúry S AV v Bratislave. V súčasnosti žije v Modre. Knižne debutoval zbierkou "básní v próze" Kocky ľadu (1988), za ktorú získal Prémiu vydavateľstva Smena. V tejto línii pokračoval i útlou zbierkou básnicko-prozaických textov Milovať (1999). V básnickej zb ierke Slnko nad Modrou (2011) dospieva k novému básnickému výrazu. Časopisecky publikoval preklady z francúzštiny G. Apollinaira, G. Pereca, R. Depestra, M. Prousta a viacerých frankofónnych kanadských autorov. Knižne vydal preklad La Rochefoucauldov ých Maxím (Slovenský Tatran 1999). Ako literárny kritik sa orientuje najmä na slovenské preklady z francúzštiny a na pôvodnú slovenskú tvorbu. Spolupracuje s časopismi Romboid, Fragment, RAK a Revue svetovej literatúry.

Keď ideš sám za sebou môže sa ti stať, že stretneš odraz ozveny aj tých najtichších hlasov. Nie je to isté, - ale pravdepodobné. I keď príliš silný zvuk je rovnako nepočuteľný ako slabý. A naopak. Jedno je isté: keď ideš sám za sebou, nejdeš sám. S Jurajom Mojžišom som sa už neraz zhováral. Viazane i neviazane. A vždy to bolo pre mňa užitočné. Na strohé otázky som dostával košaté odpovede. Prečo takúto štedrosť nevyužiť, povedal som si. Na moje útle otázky odpovedal Juraj Mojžiš s nadhľadom i podhľadom a neváhavo autenticky.

Viac ako dvesto sídiel na území dnešného Slovenska malo trvalo či dočasne status quo mesta: kráľovského, alebo poddanského. Tento archipelág, často multietnický a multikonfesiálny bol výrazným, ale dodnes plne nedoceneným subjektom našich národných dejín. Obyvatelia mnohých týchto miest, najmä v prípade tých najprosperujúcejších, vytvárali v priebehu storočí hodnoty, ktoré boli neraz v kontexte so špičkami Európy, ba v niektorých prípadoch (najmä banské mestá), aj na čele technologického progresu. Spoľahlivá a dlhotrvajúca ekonomická základňa vytvárala podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska (nie však meštiacka!) kultúra, recyklujúca sa do nášho národného dedičstva. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však dodnes nestali vo svojej mnohostrannosti súčasťou našich „veľkých dejín“. Zvlášť povážlivé je, že aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi meštianskej kultúry boli slovenské elity, pahreby kolektívnej pamäti vyhasínajú, takže rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti pospolitosti sa vytrácajú tak významní jednotlivci, ako aj rodiny, ktoré sa významne pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Amnézia narastá geometrickým radom, nakoľko pamätníci udalostí, aj tých nezaznamenaných, vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o svojich rodinách, o ich neraz dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Texty obsiahnuté v knihe Moje mesto mapujú Slovensko celkom iným spôsobom, ako turistické bedekre či naivné maľované mapy; mapujú ho rôznymi smermi a najväčšmi do hĺbky. Rôznorodosť autorov tu dovedna spája texty beletristické, esejistické, publicistické i rozhovory. Ich autormi sú zväčša osvietení domorodci, (neraz členovia významných rodín), alebo ľudia, ktorí v tom-ktorom meste dlho žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi i žurnalisti. Názov knihy síce môže vyznievať banálne, no je o to príznačnejší. Je to napokon možno jedna z posledných šancí vidieť a zachytiť spodné vrstvy našich blednúcich miest, zažiť ich v celej šírke, kým ešte piesočné búrky a prach celkom nezavŕšia svoje dielo. Kniha Moje mesto je možnosťou zachytiť a zapamätať si všetko to, čo v nasledujúcom storočí budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie.