F. R. & G. strana 3 z 5

Najnovším dielom Eugena Gindla je čosi ako splnenie dlhu stretnutia s Kolomanom Sokolom, jedným z najvychýrenejších svetových slovenských maliarov, zarodili po rokoch do autentickej oral history, spomienkami rozprávanými samotným majstrom. Koloman Sokol v neskresľovaných osobných dejinách predstavuje svoj život od detstva v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské a školské roky v Košiciach, prvé stretnutia s tamojšími maliarmi (Krón, Jakoby a i) a zobrazenie dobových pomerov (Republika rád, prvá československá republika); presun na pražskú výtvarnú akadémiu (štúdium u Maxa Švabinského), počiatočné radosti a starosti po ukončení školy, zoznámenie sa s celoživotnou partnerkou, pobyt v Paríži, výstavy doma a vo svete, odchod do Mexika, pobyt v Mexiku a USA... Skepsa, aká Majstra v posledných rokoch prepadla kvôli neduhom vysokého veku, sa nikdy neprejavila v tvorbe a umeleckej práci práca bola vždy východiskom a útočiskom. V takto prirodzene prezentovanom životnom príbehu sa Gindlovi podarilo pretlmočiť Sokolovo silné a  čisté posolstvo o zmysluplnosti tvorby, ale aj poctivo prežívaného osudu.

Autorkine charakteristické fragmentárne záznamy (prezentované predtým trocha inak v knihách Úlety či Dolety) čoraz intenzívnejšieho vnímaného plynutia času od toho najosobnejšieho, najintímnejšieho až po zachytávanie dobovej atmosféry, prienikov spoločenských pnutí a neuróz do zdanlivo bezpečného zátišia sebareflektujúcej osobnosti. Vášovej nadhľad je koncentrovaný v čoraz strohejších, vylúhovaných vetách, napriek strohosti budovaných ako básnický text, myšlienky plné vnútornej dynamiky, smútkom podšitého rytmu, s nenásilnou naliehavosťou presviedčajú čitateľa pre svoj spôsob. Istoty, aké poskytuje rodina, najbližšie okolie, priatelia, ale aj liečivá samota so spomienkami sú oporou pre vedomie vlastnej zakotvenosti...

Eugen Gindl v úvode knihy píše: Prvý mi Samka Šikeťa, vyučeného debnára z Pukanca, spomenul Julo Satinský. Na túre z Karlovej vsi na Kobylu nad Devínom. Označil ho za prvého, naozajstného slovenského globetrottera. Pretože sa na cestu okolo zemegule nevydal z núdze. Za zárobkom či zo strachu pred zákonom.. Šliapačom zemegule sa stal zo zvedavosti. Z túžby po poznaní, po dobrodružstve. S predsavzatím: zanechať o svojej anabáze pre slovenských domorodcov svedectvo. Šikeťove cestovateľské denníky sa však stratili. V balíčku z Tanganiky, ktorý po Samkovej smrti doručila pošta jeho bratovi do Pukanca, bolo iba niekoľko osobných vecí. A s nemeckou dôkladnosťou, krasopisne zaznamenaný a oštempľovaný súpis, skromnej pozostalosti po odvážnom cestovateľovi. Kam sa Samkove denníky podeli? Možno by sme ich našli v nemeckom meste Koblenz, kde stojí Múzeum nemeckého kolonializmu. Možno v archívoch cisárskej rozviedky, veď nemecké úrady Samka Šikeťa v Tanganike nielen zatkli, ale aj popravili. Údajne, ako anglického špióna?! Viac sa dočítate v knihe.

Pán Ó, samotársky päťdesiatnik, sa usiluje nanovo poskladať svoj život, ktorý sa mu rozpadol po odchode ženy, s ktorou prežil svoje najvitálnejšie a najproduktívnejšie roky. Dolieha naňho únava a bezradnosť a aby tento stav prekonal, vydáva sa na cestu. Chce nájsť svoj komplement, pretože si myslí, že práve fakt, že mu niečo chýba, je zdrojom jeho únavy a bezradnosti. Kvôli svojmu putovaniu sa vzdáva zamestnania, čo sa ukáže ako sebazničujúce rozhodnutie, ale v jeho chápaní je svet, v ktorom je nútený žiť, usporiadaný s takou systémovou chybou, že podieľať sa na jeho fungovaní akoukoľvek námezdnou prácou nie je poctivé. Spomína si, sníva, a hlavne sa trápi akoby práve touto úlohou, trápiť sa pre svet, ho niekto poveril. Pokúša sa dopracovať k nejakej, ak už nie spásnej, tak aspoň spoľahlivej, či skôr sebaupokojujúcej myšlienke. Jedného dňa zbadá v uliciach mesta čudnú bežiacu dvojicu. Majú niečo znepokojivé v pohľadoch i v pohyboch. Akoby vedeli o niečom, o nejakom nebezpečenstve, o ktorom ostatní ešte nič netušia. S plynúcim časom sa k dvojici pridávajú ďalší. Napokon vidí bežať, ako sa mu zdá, už celé mesto. Prečo a kam bežia, o tom nikto z bežiacich nehovorí. Ale znepokojenie a naliehavosť v ich očiach sú také veľké, že pán Ó neodolá a pripojí sa k nim.

Najslávnejšie dielo A. F. Ossendowského (1876 1945) Krajinou ľudí, zvierat a bohov je akýsi denník zážitkov, aké boli jeho údelom, keď počas občianskej vojny v Rusku utekal pred boľševikmi ako niekdajší tajomník admirála Kolčaka cez Sibír. Mongolsko a Čínu. Autor si získal dôveru mongolských lámov a za nezvyčajných okolností sa zoznámil so slávnym krvavým barónom von Ungern-Sternbergom, baltským Nemcom v cárskych službách, ktorý mal v úmysle vybudovať na území sibírskej kolónie cárskeho Ruska Panmongolské impérium. Cestou cez tajgu, hory a púšte sa Ossendowski dostal na miesta, kam ešte nikdy nevstúpila noha bieleho človeka. Krajinou ľudí, zvierat a bohov, svedectvo o autentických autorových dobrodružstvách a zážitkov, je napísané s takým zanietením, že ťažko odolať mágii výpravy do hlbín ázijského kotla, žeravého od politických vášní. Koniec koncov kniha bola v dvadsiatych rokoch preložená do sedemnástich jazykov sveta, v obľúbenosti získal autor hneď druhé miesto za nositeľom Nobelovej ceny Henrykom Sienkiewiczom.

Dej tejto knihy sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Juraj Špitzer v nej reflektuje svoje vlastné skúsenosti z holokaustu, na ktoré chcel zabudnúť, ale invázia vojsk v ’68, opätovne prežívaný pocit desu a bezmocnosti voči mašinérii ho donútili vysloviť, čo prežil. Dej nie je literárny, je to voľná reflexia minulosti po dvadsiatich rokoch. Svoju motiváciu zhrnul citujúc Eliho Wiesela: “Aby som svojich druhov vyrval zabudnutiu. A pomohol tak mŕtvym premôcť smrť.” Jeho knihu písanú do šuflíka bohužiaľ pri aktuálnom spoločenskom vývoji opäť oceňujeme ako veľmi aktuálnu a poučnú.

Žáner eseje tvorí významnú súčasť životného diela Marcela Prousta (1871-1922). Proust sa už od svojej mladosti venoval písaniu rôznych glos, článkov, kroník i esejí, v ktorých sa vyjadroval k výstavám, koncertom, literárnym dielam, otázkam umeleckej tvorby, ale aj svojskými reportážami čitateľom približoval rôzne aristokratické salóny, spoločenské udalosti apod. Spočiatku prispieval do revue Le Banquet a La Revue blanche, neskôr v La Chronique des arts et de la curiosité, Le Gaulois, Les Lettres. Pravidelne sa jeho noticky objavovali v Le Figaro a neskôr v La Nouvelle Revue française. Počas svojho života vydal tlačou jedinú zbierku esejistických útvarov, a to Pastiše a rozmanitosti (Pastiches et les Mélanges, 1919), v ktorej zhromaždil svoju kolekciu pastišov – ponášok na štýl viacerých významných francúzskych spisovateľov a rôznych esejí, z ktorých uveďme aspoň pozoruhodné Dni čítania. Posmrtne vyšli Kroniky (Chroniques, 1927) a väčšia esej Proti Sainte-Beuvovi (Contre Sainte-Beuve, 1954), ktorá zostala nedokončená. Súbor tridsiatich esejí a článkov Marcela Prousta Boris Mihalkovič prekladal z francúzskeho vydania Marcel Proust: Contre Sainte-Beuve précédé de Pastiches et mélanges et suivi de Essais et articles. Ide o výber výhradne z časti Essais et articles, koncipovaný tak, aby obsiahol, pokiaľ možno, všetky zložky Proustovho estetického záujmu (literatúra, hudba, výtvarné umenie, portréty, nekrológ, recenzia apod.) od obdobia jeho literárnych začiatkov až po jeho neskoré, povojnové texty, všetko v chronologickom slede ako vo francúzskom origináli.

Kniha Trblet v oku básnika, osamelého bežca Ivana Laučíka, obsahuje texty napísané pomimo básní – v dlhých riadkoch. Žánrovo sú mimoriadne pestré, a preto aj nezaraditeľné. Pohybujú sa na pomedzí poviedky, či fejtónu, najbližšie však majú zrejme k žánru eseje (a ešte aj tú presahujú). Laučíkove texty publikované v knihách a časopisoch medzi rokmi 1988-2006 sú osobitým záznamom „prelomu“ a následného „prudkého behu“ zhliadnuté očami vidomého; sú presným záznamom z pozorovaní okolitého otvárajúceho sa sveta, obzretím sa dozadu s cieľom lepšie pochopiť prítomnosť, ale najmä detailnou introspekciou seba a krajiny, ktorá je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna.

Nevarí z prvej vody; dokonca ani z druhej. Módy a módičky sú mu cudzie, rovnako aj ošúchané slová, otrepané, duté frázy, nepotrebné reči a spevné žiale malátnych kolibríkov. Pri dôkladnejšom prizretí sa na zuby jeho básní zistíme, že je v nich iskra zakresnutá modrou mentalitou, že sú v nich plody nezvestna z ovocnejšieho stromu, že je za nimi - a pred nimi tiež - vzmach šerosvitu, ktorý velebí azúr plný svetla. Rybári, čo vyberajú ryby z klobúka, to už majú dávno načítané, v ušiach naviate a nastlané. Iné inzertné návrhy na objavné interpretácie pochopeného aj nepochopeného posielajte na značku: som bezva postavy malej.

Výber z korešpondencie Osamelých bežcov 1963–2004

Viac ako dvesto sídiel na území dnešného Slovenska malo trvalo či dočasne status quo mesta: kráľovského, alebo poddanského. Tento archipelág, často multietnický a multikonfesiálny bol výrazným, ale dodnes plne nedoceneným subjektom našich národných dejín. Obyvatelia mnohých týchto miest, najmä v prípade tých najprosperujúcejších, vytvárali v priebehu storočí hodnoty, ktoré boli neraz v kontexte so špičkami Európy, ba v niektorých prípadoch (najmä banské mestá), aj na čele technologického progresu. Spoľahlivá a dlhotrvajúca ekonomická základňa vytvárala podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska (nie však meštiacka!) kultúra, recyklujúca sa do nášho národného dedičstva. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však dodnes nestali vo svojej mnohostrannosti súčasťou našich „veľkých dejín“. Zvlášť povážlivé je, že aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi meštianskej kultúry boli slovenské elity, pahreby kolektívnej pamäti vyhasínajú, takže rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti pospolitosti sa vytrácajú tak významní jednotlivci, ako aj rodiny, ktoré sa významne pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Amnézia narastá geometrickým radom, nakoľko pamätníci udalostí, aj tých nezaznamenaných, vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o svojich rodinách, o ich neraz dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Texty obsiahnuté v knihe Moje mesto mapujú Slovensko celkom iným spôsobom, ako turistické bedekre či naivné maľované mapy; mapujú ho rôznymi smermi a najväčšmi do hĺbky. Rôznorodosť autorov tu dovedna spája texty beletristické, esejistické, publicistické i rozhovory. Ich autormi sú zväčša osvietení domorodci, (neraz členovia významných rodín), alebo ľudia, ktorí v tom-ktorom meste dlho žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi i žurnalisti. Názov knihy síce môže vyznievať banálne, no je o to príznačnejší. Je to napokon možno jedna z posledných šancí vidieť a zachytiť spodné vrstvy našich blednúcich miest, zažiť ich v celej šírke, kým ešte piesočné búrky a prach celkom nezavŕšia svoje dielo. Kniha Moje mesto je možnosťou zachytiť a zapamätať si všetko to, čo v nasledujúcom storočí budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie.