Hladohlas strana 13 z 19

Táto zbierka básní reprezentuje najmladšiu členku skupiny „špinavých“ básnikov. Autorka v nej otvorila čitateľom dvere do svojej mysle, duše aj spálne a mapuje jej tvorivé obdobie ostatných dvoch rokov. Debut je napísaný moderným, odvážnym jazykom a chce sa podeliť aj o to, o čom sa niekedy radšej mlčí.

Nebyť prírody a básní, mal by som v duši chliev. V kostole sa rozpráva, v prírode nie. Aj malé dieťa vycíti, kde je Bohu lepšie. Všetci si vlastne iba navzájom pripomíname, kto v skutočnosti sme a ani táto kniha nemá za cieľ nič iné. Autor o knihe: Táto kniha farebných fotografií so slovenskými ako aj anglickými popismi by pokojne mohla niesť názov Nový Zéland objektívom Hiraxa. Ale bolo by to klamstvo. Táto krajina sa mi ukázala taká, aká sa mi ukázať chcela. Videl som presne to, čo som mal vidieť, a v tejto knihe sú presne tie fotky, ktoré som mal odfotiť. Nový Zéland je totiž nádherný kus zeme s tisíckami podôb. Každý turistický chodník, les, hora, atmosféra miest, mestečiek a dedín, boli iné. Vonkajšia prírodná scenéria sa menila v priebehu chvíľky, až by ste povedali, že sa až by ste povedali, že ste sa zrazu ocitli na inom kontinente. Nie, to sa len krajina oblakov, ako sa tomuto územiu niekedy hovorí, šikovne prezliekala do nového šatu. Ľudia, ktorí ma poznajú, občas tvrdia, že som blázon. Smejem sa tomu, ale počas potuliek touto úžasnou časťou sveta som sa k tomuto prirovnaniu veľakrát v duchu sám vrátil a potichu s ním súhlasil. Pamätám si to presne – šliapal som do chladného vetriska pod kopcami najvyššieho novozélandského vrchu Mount Cook a okolo mňa bol len sneh. Farby zmizli, do fotoaparátu som zbieral snímky akoby vystrihnuté z dokumentárneho filmu zaoberajúcom sa vývojom čiernobielej fotografie a vo vnútri som si spomenul na otázku jedného človeka, s ktorým som sa zoznámil asi mesiac pred odchodom na Nový Zéland. „Čo vlastne robíš?“ spýtal sa ma. Zostal som v pomykove. Nikdy neviem na to adekvátne odpovedať, a tak som napochytro zliepal: „Som muzikant, píšem romány, básne, veľa cestujem, vydal som knižný cestopis z putovania Panamou a Kostarikou, rád fotím, mám internetový obchod s oblečením a muzikou... Robím to, po čom túži moje srdce.“ A potom to prišlo: „Aha, takže dobrodruh,“ odvetil mi trefne neznámy človek. Už ho pravdepodobne nikdy nestretnem, takže sa ani nedozvie, ako často som si jeho odpoveď počas cesty pripomínal. „Ako, pán sused?“ budievala ma ráno Viki v Suzi, ako sme nazvali požičanú zelenú dodávku. Zoškrabal som námrazu z vnútornej strany auta a ticho si pošepol: „Som blázon a dobrodruh. Ale toto všetko, táto nádhera, tok energie, zážitky, šialenosť, dobrovoľné dočasné bezdomovectvo stojí za to. Cestovanie robí totiž človeka pokornejším. Pochopil som, že človek je boháč, keď má strechu nad hlavou. Stačí mu jedno auto, obyčajná ojazdená dodávka, do ktorej nefúka a neprší, a môžete si v nej natiahnuť kosti. Spíte spravodlivým spánkom chudobných, no radostných bytostí, ktoré sú vďačné za každé nové ráno, každý jeden záblesk novonarodeného slnečného lúča. Ľudské bohatstvo si totiž nosí každý sám v sebe. Neviem, z akých príčin sme toto prvotné zlato začali vymieňať za trblietavé zlaté teľa, ale radil by som každému človeku, aby si raz aspoň na týždeň vyskúšal byť nemajetným. Tak ako ja s Viki na Novom Zélande. V jednom aute a len so štyrmi batohmi. A to sme boli vlastne oproti niektorým ľuďom ešte neskutoční boháči. A že nerozprávam o Novom Zélande? O rozprávkovej krajine plnej božských pohorí, vrchov, jazier, potokov, vodopádov a lúk posiatych ovcami, kravami, srnami s oblohou vyšperkovanom nespočetným množstvom vtákov? O úžasnom kraji voňajúcom syrom, medom a vlnou v ktorom žijú nesmierne milí ľudia ochotní kedykoľvek pomôcť, pyšní na miesto, kde žijú i na symbol krajiny – ohrozeného vtáka Kiwi, podľa ktorého nazývajú nielen ovocie, ale aj mnohé iné veci? O tomto nebi na Zemi nech rozprávajú moje fotky, pretože ak má naša planéta raj, tu od neho nebudete ďaleko. Vitajte teda doma, vitajte v sebe, vitajte v Bohu, vitajte v raji... Veď my všetci si vlastne iba navzájom pripomíname, kto v skutočnosti sme a ani táto kniha nemá za cieľ nič iné. Buďte šťastní, Hirax (24. 10. 2010, Turčiansky Svätý Martin, Slovensko)

Megapopulárne internetové kapitoly o Cicuške, vzorovej blonďatej pipinke z nášho hlavného mesta, vychádzajú konečne v knižnej podobe! Humorná paródia na ženskú časť populácie, ktorej jedinou starosťou je dobre vyzerať, uloviť bohatého "cukríka" a zabezpečiť si tak bezstarostný život. Cicuškine zápisky sú písané "reálnou bratislavčinou" rukou tajomnej Slovenky Olivie Olivieri a prinášajú veselé príhody blondínky Cicušky, ktorá blúdi životom podľa svojich životných hodnôt. Napriek tomu, že by ste si mohli myslieť, že to má vďaka svojmu oriešku v hlave (ktorý výborne spolupracuje s jej vagínou) v živote ľahké, nie je to vždy pravda. Cicuška nie je reálna osoba, ale svojská literárna postava vytvorená z množstva skutočných postavičiek, pozliepaná z hlášok dievčat v MHD, baroch, obchodoch, na ulici - jednoducho zo života. Jej premýšľanie je na prvý pohľad hlúpe, povrchné a sebecké, no ruku na srdce - nie sú to aj pravdy, ktoré si mnohokrát myslíme, ale nevyslovíme ich preto, aby sme nevyzerali ako nejakí idioti? Chcete sa v lete smiať a zároveň zrkadliť cez Cicušku? Nech sa páči... Cicuškine príbehy sa začali písať na internetovom blogu a hneď po uverejnení prvého si ľudia pýtali ďalšie. Prvý príbeh dostal teda pokračovania a počet ich čitateľov sa s každým novým príbehom zvyšoval. Vznikol tak mimoriadne úspešný seriál, ktorý teraz vyšiel v knižnej podobe aj s časťami, ktoré dosiaľ neboli zverejnené. Cicuška sa zakrátko stala kultom...

Marton nie je slovenský Charles Bukowski spod Tatier, Marton je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martonových naturalistických básní prýšti túžba chytať sa práve koreňov. Špinavých od hliny, polozhnitých, zapáchajúcich, ale ŽIVÝCH! Kto neprijme jeho slová, nie je čistý, je iba vychovaný. A to je kurva rozdiel! Hirax

Alica Vodičková sa venuje astrológii takmer dvadsať rokov. Miluje jej tisícročia starú symboliku a snaží sa túto sprostredkovať ľuďom pre nich zrozumiteľnou rečou. Formou príjemne písaných fejtónov prináša pohľady, postrehy, myšlienky a príbehy o obyčajných ľuďoch. Ale aj o tom, že keď sa na chvíľu zastavíme, zapozeráme a započúvame, uvidíme (možno) dávno zabudnutú krásu symbolov, ktoré sa nám denne nežne a nehlučne prihovárajú. Okrem toho, že jednotlivé príbehy sú napísané sviežim štýlom a popretkávané láskavým humorom, môžu byť ozajstnou inšpiráciou k tomu, aby sme si dovolili vychutnávať život so všetkým, čo k nemu patrí. Podobne, ako vo svojej prvej knihe Broskyňovo-uhorkový kokteil s astrologickou príchuťou, opäť svoje texty „vložila do rámikov“ znamení zverokruhu.

Hirax - pre časť mladej generácie človek hlásajúci konanie dobra ako základný bod ľudskej existencie a objavenie Boha v sebe samom, ignorujúc pritom všetky svetové náboženstvá, považujúc ich za skostnatelé barličky odsúdené postupom času na zánik...

Blogy Ľubomíry Romanovej číta celé Slovensko jedným dychom. Možno preto, že nie sú vymyslené, ale ide o skutočné prípady, ktoré sa stali počas jej služieb v nemocnici. Ale možno práve preto, že pri ich čítaní si každý vnímavý čitateľ uvedomí, čo všetko má, pretože my, Slováci, sme experti na necenenie si toho, čo máme. Stále sa za niečím pachtíme, neustále nám niečo chýba. A keď príde choroba či úraz, sme schopní prosiť aj Boha (ktorého sme pred časom zavrhli), aby sa vrátil včerajší deň, keď sme boli ešte zdraví. Vtedy ide zrazu všetko bokom a nám dochádza, že sme nahraditeľní, peňazí je dosť, len aby to zdravíčko bolo. Táto kniha vás nielen pobaví, ale aj poučí o tom, čo je kritický stav alebo umelý spánok. Ľubomíra Romanová je totiž anestéziologička (živí sa spánkom) a jej práca, to sú hodiny zdanlivej nudy a minúty hrôzy. Pár momentov, kedy strieka krv, čelá doktorov sa potia, chirurgické nástroje sa mihajú rýchlosťou blesku pod žiarou svetiel, ľudské duše odchádzajú, ale sa aj bez neurčeného systému vracajú do tela, ponúka cez slová aj vám. Sú to najľudskejšie príbehy, aké môže napísať len sám život. Verte, keď dočítate túto knihu, za všetko poďakujete. Sami. V duchu.

Dr. Harmony o knihe: V treťom svojom románe Hirax posadil na lavicu obžalovaných lásku. Áno, čistá láska staršieho chalana k neplnoletému dievčaťu proti celému svetu šermujúcemu s pravidlami, so systémom a zákonmi. Láska odvážne stojaca proti celej spoločnosti ochotná zomrieť za pravdu, silnejšia ako spojené vedomie všetkých žijúcich bytostí. Poslední hrdinovia zeme, ktorí sú schopní svojím činom vyvaliť bránu pre ďalších nasledovníkov. Hirax ako aktívny hudobník prvýkrát vložil dej do muzikantského prostredia, kde sa snaží nájsť hranicu komerčnosti v protipóle zachovania vlastnej, čistej tváre kapely. A v neposlednom rade sa tento román dotýka domáceho násilia rodičov konaného na svojich deťoch. Na jednu knihu viac než dosť, nemyslíte? Autor o knihe: Pravidlá a dogmy sa nesmú stať normou nášho chovania. Veď čomu sa človek najviac bráni, to ho aj tak ako prvé dostihne. História mnohokrát dokázala pravdivosť tézy, že ktokoľvek poruší nejaké tabu či zákon, prinesie to niečo dobrého, životodarného. Mali by sme byť v pohode sami so sebou, prijať svoje bytie. Potom nás prestane bolestne zasahovať kritika ostatných a budeme oslobodení od závislostí. Dokiaľ toho druhého potrebujeme, nie sme skutočne slobodní. Keď sa oslobodíme od strachu, že nás partner opustí, sme schopní dať mu aj väčšiu slobodu. Láska sa nedá uväzniť a držať nasilu. Kým žijeme, je našou úlohou a zmyslom nášho života naučiť sa milovať. Nielen svojho partnera, ale všetko – bezhranične, neobmedzujúco, všeobsahujúco. Vysielať lásku, ktorá nevylučuje nič a nikoho. Hlavný hrdina knihy Marko o autorovi: Pavel „Hirax“ Baričák (1971 – 2054) Hirax – pre časť mladej generácie človek hlásajúci konanie dobra ako základný bod ľudskej existencie prirodzeného rastu smerujúceho k vysokotónovej bytosti a objavenie Boha v sebe samom, ignorujúc pritom všetky strachy, cirkvi a zákony mysliac nesebecky na to jediné, kvôli čomu sme tu: VLASTNÉ ŠŤASTIE; pre iných rocker a textár už dlhé roky pôsobiaci v slovenskom hardcorovo-punkovom a metalovom undergroundovom svete meniaci sa na pódiu na blázna s elektrickou gitarou v ruke; pre niektorých vydavateľ a biznisman na poli punkovej a metalovej hudby; pre iných cestovateľ, fotograf, filozof a autor podivnej prózy, temnej aj lyrickej poézie, spoločenských glos či cestopisov; pre blízke okolie priateľov veselý chameleón meniaci sa podľa okolností z tvrdého profesionálneho workoholika na citlivú bútľavú vŕbu. Pre ostatok sveta úplné a veľké NIČ. Našťastie. Marko Vesmír o knihe: „Dlho som rozmýšľal, ako ťa, Hirax, podsuniem mojim žiakom. Potom ma to napadlo. Povedal som im: Nieže budete čítať túto knihu! Je tam veľa sexu, alkoholu a drog! Odvtedy ťa naši deviataci čítajú. A ja sa len usmievam. Iba občas rozmýšľam, ako by som ťa ešte odporučil rodičom.“ Kvôli štátnej bezpečnosti radšej nemenovaný učiteľ jednej prešovskej základnej školy. „Nový Hiraxov román je opäť sondou do ľudských duší skúšaných bolesťami života – cez lásku, vzťahy, domáce násilie či netolerenciu... Šokujúci lolitovský príbeh, ktorý vás nenechá chladnými!“ Vladimír Nabokov „Išla som do kníhkupectva kúpiť si duchovnú knihu. Žiadna ma neoslovila, tak som si chcela kúpiť aspoň nejakú beletriu. Prilepil sa mi na ruku akýsi Hirax. To meno mi bolo známe, tuším bloger. Kniha sa mi zdala trochu ujetá a miestami vulgárna, ale kúpila som ju. Nakoniec som zistila, že bola duchovná. Bolo v nej presne toľko duchovna a presne toľko reálneho života, koľko som práve v tejto chvíli potrebovala. Našla som v nej odpovede na otázky, ktoré si kladiem. Vďaka za pohladenie mojej duše...“ Martina „Je možné, aby dokázal niekto takto strašne pýsať?“ jeden zo spoluautorov Krátkeho slovníka slovenského jazyka. „Konečne niekto ďalší našiel odvahu. Presne tak – čo je z lásky, nedá sa ukrižovať ľudskými zákonmi či prikázaniami.“ Roman Polanski „Chcem ti povedať, že t

Obľúbená prievidzká autorka ženských románov Lenka Gahérová prichádza so svojou piatou knihou, ktorá sa určite stane hrdou pokračovateľkou dobre predajného románu Čas nových nádejí či titulu Tiene minulosti. Už ste sa s ňou stretli? S mrchou, ktorá sa vám pletie do života, omotá ho pavučinami ohovárania, lží, výmyslov, nenávisti a žiarlivosti? Až máte pocit, že na svete neexistuje horšia krivda? Ak áno, potom iste viete, že tento citový upír z vás vysáva energiu a robí rošádu s vaším životom. Inak to nie je ani v prípade Soni a Alexa. Pre Soňu je to boj o život. Doslova. Život jej však prinesie omnoho trpkejšie príchute ako len ohováranie či intrigy. Ocitne sa na mieste, o ktorom dovtedy počula iba z rozprávania. Kladie si otázky, no odpovede neprichádzajú. Uvidí ešte niekedy svojho manžela a dvoch synov? Jediné, čo jej ostáva, je nádej, optimizmus a manželova láska. Stojí na začiatku dlhej cesty, na ktorej pochopí, že kým nejde o život...

Hiraxov cestopis z jeho putovania po Paname a Kostarike. Väčšia časť knihy je venovaná pobytu v pralese Darién u Indiánov z kmeňa Emberá. Publikácia obsahuje približne 130 plnofarebných fotografií a okrem autorovho autentického popisu zážitkov a vnemov písaného priamo zo srdca, kniha obsahuje aj opis života a zvykov spomínaných Indiánov (mýty, legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď), ako aj faktografické informácie o obidvoch štátoch. Po ročnom meškaní je tu teda dlhoavizovaný cestopis, ktorý na autorovom blogu zaznamenal veľkú čítanosť a zožal nesmierny úspech. Zabudnite na všedné dni plné zhonu a odleťte na chvíľku do džungle... Uvidíte, oplatí sa.

Život. Realista ho vidí taký, aký je. Optimista dúfa, že ho vie zlepšiť. Pesimista neverí, že sa s ním dá niečo robiť. Nihilista si je istý, že sa s ním nedá nič robiť. Filozof sa ho pokúša vysvetliť. Anarchista nepotrebuje nikomu nič vysvetľovať. Fanatik verí, že smrťou v mene niečoho sa bude mať v inom živote určite lepšie, čím sa dostáva na úroveň optimistu. Jozef Kaščák do žiadnej z týchto kategórií nepatrí. Jeho blogy sú o veselej hlučnej samote v presýpacích hodinách našej civilizácie. Máte radi fejtóny, ktoré sú písané s nadhľadom, humorne, moderným jazykom a pritom nestrácajú ľahkosť bytia? V tom prípade sa vám kniha životných postrehov Jozefa Kaščáka bude páčiť...

Poézia je život sám a ako taká plynie i autorovým, pričom sa nevymyká z jeho rámca podobne ako iným, snáď iba s tým rozdielom, že on sa ju nesnaží brať až tak vážne a veci k zamysleniu rieši okamžite ručne – na papieri. Je teda na posúdení čitateľa, či sa s jeho textami stotožní a či nie, určite ich však tvoria motívy autenticky prežité a aj keď to tak v mnohých prípadoch nevyzerá, vždy sa jedná o spôsob lásky, ktorý nás triafa mnohokrát i zo strán, ktoré by sme vďačne oželeli. Podobne ako vo svojej prvotine (Tŕne a lupene), jedná sa i v tomto prípade o plynulý prechod fázami poznania, čomu nasvedčuje i názov tejto zbierky. Ide v podstate o chronologicky zápis, o akýsi pokus poukázať na fakt, že všetko okolo má zmysel a vyvíja sa nie svojvoľne, ale podľa toho, aký tomu dáme rámec. Vo svojom druhom pokuse, v básnickej zbierke Iný už nebudem, dáva teda nahliadnuť do svojich východiskových pozícii, pretože nikdy nie je všetkému koniec...

Kniha je sondou do duše dievčaťa, ktorá odráža jej vnútorný i vonkajší svet. Žofka za svoju snahu uspokojiť morálku malomestskej spoločnosti dostane trojku z chovania, riaditeľ gymnázia ju pošle ku psychiatrovi a aby naplnila svoju najväčšiu túžbu - stať sa právničkou, predáva svoje telo. Telesne postihnutý učiteľ, ktorému dôveruje, ju napokon sexuálne zneužije a aby si zachoval kredit, vo vypätej atmosfére ju... Nie, toto už neprezradíme. Celý príbeh napriek vážnej téme sprevádza sviežosť a nezlomná nádej a viera v život.

Tridé sú tretiaci. Nezbední lapaji, ktorí vôbec nie sú zlí, iba strašní smoliari. Vždy si ich vyhliadne nejaká neplecha, ktorá si ich pritiahne a oni potom musia robiť to, čo im prikáže. Napríklad: bez dovolenia zoberú tehly spod susedovho auta, ktoré sa rozbehne dole ulicou, požičajú si, čo im nepatrí, alebo sa snažia zabávať spolužiakov tak, že sa z toho pani učiteľke postavia vlasy dupkom. Zažijú veľa zábavy, ale zistia aj to, že žiadne klamstvo nezostane bez následkov a pravda vyjde nakoniec najavo. Niekedy rodičia zabudnú, že aj oni mali desať rokov. Našťastie majú deti, ktoré im každý deň pripomenú tento vek. Preto je táto kniha aj pre dospelých, ktorí si potrebujú pripomenúť svoje detstvo. Ale hlavne je pre deti, ktoré majú často úžasné nápady, aby zistili, že tieto nápady nakoniec nie sú úplne úžasné a že častokrát po smiechu prichádza dlhá cesta domov s červenou poznámkou v žiackej knižke. Kniha je určená pre deti od druhej do šiestej triedy základnej školy.

Ján Marton žije a pôsobí vo Svite. Debutoval zbierkou Život nie je pes, je to suka (2009). Veršami vo svojej druhej zbierke Eskimák na korze (2010) potvrdil, že je obdivovateľom celoživotného diela Charlesa Bukowskeho. Vo svojej tretej zbierke Blues pre masy kladie dôraz na „momentálny pocit“ a „silu podvedomia“. Nadovšetko miluje svoju rodinu, zbožňuje futbal a keď ho stretnete pri malom pive, určite ste si ho s niekým pomýlili. Zo zásady pije iba veľké.

Nie náhodou Hirax nazval svoju prvú motivačnú knihu Šlabikár šťastia: Návrat k sebe. Jednoduchou formou vhodnou pre prváčikov v nej vysvetľuje princípy sebaprijatia, odpustenia, pozitívneho myslenia, „pustenia“ rodičov, pochopenia choroby, vzťahov, rozchodov, rozpustenia bolesti, vyriešenia „problému“, zanechania boja, počúvania srdca, vnímania symbolov života, oslobodenia sa od bôľov iných. Príde aj na zákony zrkadlenia, príťažlivosti a rezonancie, dôležitosti nepretvarovania sa, škodlivosti sľubovania, prijatia cudzej i vlastnej smrti, aby sa dostal až k energii z tvorenia, rebélie, meditácie, k dôležitosti ďakovania, chválenia, nezosmiešňovania, neposudzovania a v neposlednom rade k úcte k milovanej zemi. Autor vás nenútenou a pozitívnou cestou navedie k znovuobjaveniu vlastného dieťaťa v sebe, opäť z vás pokúsi stvoriť prirodzených bláznov a pošepne vám návod, ako sa stať bytosťou, ktorá zoberie vlastný život do svojich rúk, prevezme zodpovednosť za svoje činy a opustí súčasný Matrix. Baričák totiž neverí na zmenu cez politikov. Jeho rovnica je iná a jednoduchá: zmeňte seba, dajte to cez lásku deťom a tie zmenia zajtrajšok. Vybraté z obsahu: Opravme základy, potom sa strecha premení na zlatú Nič sa nedeje náhodou, ale napriek tomu máme právo rozhodnutia Všetko je, ako je, alebo miesto nášho určenia Odpustime sebe Odpustite iným Odpustime všetkým Prijatie Prijímanie v praxi Prežívanie Zabite v sebe sudcu i kata Zbavme sa vlastných rodičov v sebe Neprestaňte si vážiť rodičov Zanechajme boj (a čosi aj o materiálne) Nešprtajme sa v minulosti, je to mŕtva mačka Ľudia dneška budú šťastní po smrti Vlastné šťastie ide cez prítomnosť Rakovina za dobrotu Osloboďme sa od ľútosti, sústrasti a bolesti iných, nie je to láska Neraďte, keď vás o to nežiadajú Prijmite svoje telo Telo je obraz duše, duša je obraz tela Mením seba, mením svet Niečo o zrkadlení a učiteľoch Keď túžite po zmieri, ale druhá strana odmieta komunikovať Chcete zmeniť vzťah? Zmeňte najprv seba Počúvajte vlastné srdce, odpovie vám na všetko Pozor na vyhlásenia, lebo vesmír vás okamžite vyskúša Pozitívne myslenie ako múry vášho domu Čo sa nám môže splniť a čo nie Kurz zázraku Nepretvarujte sa Ľudia zhltli knihu Tajomstvo, ale aj tak sa im nedarí Zjednodušujte Je to naopak – kto sa hýbe, dostáva aj energiu Slováci sú negatívni, preto sa im nedarí Málo ďakujeme, málo prosíme Nechválili nás, tak nevieme chváliť ani prijať pochvalu Odložme negatívne dirigentské paličky, naučme sa neposudzovať, neobviňovať, nezosmiešňovať Neprestaňme byť malými deťmi ani bláznami Nesľubujte Keď je rozchod ťažký O skutočnej láske medzi mužom a ženou Menšia rekapitulácia alebo prijatie ohovárania Prijatie choroby Trpíte vážnou chorobou? Zomierate? Klopte, bude vám otvorené... Prijatie cudzej smrti Prijatie vlastnej smrti Úcta k milovanej matke zemi