KK Bagala strana 20 z 27

Kniha Buchty švabachom, nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. je debutom, ktorým sa autorka snaží poviedku posunúť niekam inam. Do metropol, do eseje, do teórie. Zuska Kepplová (1982) je rodáčka z Bratislavy, kde absolvovala Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Pokračuje na doktorandskom štúdiu Comparative Gender Studies v Budapešti. V Poviedke 2005 zvíťazila s Baladičkou o víkende. "Postavy románu sú novodobí nomádi, imigranti s možnosťou kedykoľvek sa vrátiť domov, s možnosťou, ktorá nijako nezmenšuje ich vnútorný nepokoj, nezastavuje ich pátranie po tom, kde a s kým ten domov vlastne je. Knižka, zručne napísaná a hladučko čitateľná, je poctivým pokusom zachytiť zážitky odvážnych dvadsiatnikov, ktorí sa s batôžkom buchiet vybrali do sveta na skusy." (Mária Modrovich) "Zuska Kepplová je oživením domácej literárnej scény. Keď pred rokmi vyhrala súťaž Poviedka, jej Baladička o víkende bola úplne iná, ako veci zvyčajne považované za domácu hodnotnú literatúru. Do strnulých textov priniesla nielen pohľad dvadsiatnika, ale konečne aj autentický život (niektorých) dvadsiatnikov. Práve autentickosť je silným momentom, ktorý robí z knihy Buchty švabachom výborné čítanie." (Tomáš Prokopčák, SME)

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižú revue odpovedal na otázku: Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce? "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázka a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivelých literárnych kritičiek.

Zbierka poviedok. Príbehy z domáceho Mesta, dedinských domov aj zo zámorského City sú meandrami motívov a tém. Poviedkami prechádza spájajúca niť, existenciálny pocit akejsi dvojjedinosti. Hrdinka sa vracia k používaniu ľavej ruky, iná sa eroticky prikláňa k ženám, mužovi vyrastá dvojča priamo z hrude, dve ženy v librese sú jedna krajšia ako druhá, dve karimatky rozdelí rozchod partnerov a zostane na nich odtlačok toho druhého. Lu & Mira by mohli byť dve alebo jedna v zrkadle. recenzia: Newyorský štýl v slovenskej prvotine Slovenská spisovateľka Mária Modrovich, striedajúco žijúca v Bratislave a New Yorku, vydala na rodnej hrude svoju prvotinu Lu & Mira. Útlu zvonka, ale obsahom zamyslenia hodnú zbierku poviedok vydal Literárny klub a slávnostný krst, alebo lepšie povedané „krstné čítanie" zorganizovala mladá spisovateľka v spolupráci s kníhkupectvom Gorila.sk v známej kaviarni na bratislavských Palisádach. Mária začala svoj krst úryvkom z jednej z poviedok. Príbehom mladej Miry a Lua sme sa dostali do atmosféry spisovateľkinho kozmopolitného života, ktorý cítite takmer v celej novej publikácii. Práve ten prostredie komorného podniku a spoločnosť, pozorne počúvajúca jej slová, len umocňovalo. Cigaretový dym nad hlavami pôsobil v tomto prípade elegantne a nútil nás započúvať sa do Máriinho príbehu, ktorý nám mnohokrát vyčaril úsmev na tvárach. Po prvotnom náhľade do príbehov z krstenej prvotiny sme sa dostali k rozhovoru so samou autorkou. Prezradila svoj zdroje inšpirácie, a teda predovšetkým rozhovory so známymi, priateľov a ich príbehy a ju samu. Príbehy, ktorými je naplnená zbierka sú mixom života na Slovensku a za hranicami, čím odzrkadľuje i svoje medzinárodné pôsobenie. Máriu Modrovich väčšina mladej slovenskej generácie pozná z blogu Sme, na ktorom pôsobila ako výrazná osobnosť, reportujúca svoje pohľady na život. Jej mladé úprimné a revolučné písanie preniesla i do novej knihy, ktorou nahrádza dlhodobejšiu absenciu v blogovej sfére. Tú si kompenzuje víkendovým stĺpčekom v denníku Sme s názvom listy z New Yorku. Mária okrem slovenčiny pri svojej tvorbe využíva aj angličtinu, čo sme mali možnosť počuť i v odpovediach na otázky, kde rodný jazyk dopĺňala o anglické alternatívy. Za hranicami publikovala svoje prozaické a publicistické diela prevažne v Amerike a vo Veľkej Británii. BookReview.sk, 11. 10. 2011

"Detektívka s logikou a vtipom!" napísal Michal Herceg pre časopis Let. "O knihe Daniely Kapitáňovej Nech to zostane v rodine treba povedať hneď aspoň dve veci: Je skvelá, hoci jej námetom je reality šou a najmä - po dlhom čase je to výborná slovenská detektívka..." "Daniela Kapitáňová se proslavila hned svou první knížkou. Slyšel jsem názory, že to byl její poslední úspěch, že se vyprázdnila a její hvězda končí. Knížka, o které bych chtěl dnes hovořit svědčí o tom, že Kniha o hřbitově byl teprve jemný začátek hvězdné dráhy Daniely Kapitáňové. Kniha Nech to zostane v rodine posouvá žánr detektivek do jednadvacátého století, ale přitom zachovává vše dobré, čeho se povedlo v tomto druhu literatury dosáhnout. Není náhodou, že motiv celého činu patří k těm nejstarším na světě, ale to hodně předbíhám. Soukromá televizní společnost se rozhodla natočit reality show. Ovšem, má obavu z určitých bezpečnostních rizik a tak povolá Oto Župana, soukromého detektiva, aby dohlédl na bezpečnost soutěžících. Show je skutečně záludná: vybraná rodinka je umístěna na ostrov (samozřejmě izolovaný od civilizace), kde spolu bydlí v jednom domě. Úkolem soutěže je pokládat ostatním členům rodiny velmi nepříjemné otázky, které se mají týkat podivných událostí, které se v rodině udály a které dodnes patří k černému svědomí rodinných příslušníků. Složení rodiny také dává tušit, že o konflikty nebude nouze. Arogantní pan Roháň se svou dominantní a nevlídnou matkou, dva odlišní synové plus nevlastní dcera. To vše je koktejl, který nemůže skončit dobře.Během přípravy pořadu však na ostrově dochází k vraždě, která však není poslední. Jako by se zdálo, že se minulost vrací s celou svou hrozivostí. Oto Župan se ujímá vyšetřování vražd a rozplétá klubíčko, kde konec provázku nemusí znamenat rozluštění případu. Knize nechybí ironie a humor, Oto Župan má svého „Watsona“ v podobě mladé ženy. Je jí Gerda Krajčíková, která dělá detektivovi asistentku. Ona je mu protikladem, její lidskost dává celé knize jemnější podobu. Daniela Kapitáňová se vyhýbá krvelačným popisům, tak oblíbeným v současné próze. A přesto není čtenář ochuzen – zjistíte, že se bez litrů krve na stránkách detektivky klidně obejdete. Vyvažuje to právě vtipem a napětím. Za styl a švih, který kniha má by se nemusela stydět ani Agatha Christie (v několik případech její detektivky nesahají této knize ani po kotníky). Napětí se dostavuje hned na prvních stránkách a do poslední kapitolky čtenář netuší, jak to dopadne. A přitom je vysvětlení i důvod naprosto logické a uvěřitelné. Posadit klasickou detektivní zápletku do moderního prostředí je nápad, který by se měl vyvažovat zlatem. Kniha je přesně broušený diamant, nic nechybí, nic nepřebývá. Je to růže, s níž se zahradník mazlil a vypiplal ji v nádherný květ, nikterak umělý, nikterak přikrášlený. Nech to zostane v rodine je kniha celosvětového měřítka. Kdyby Daniela Kapitáňová žila v USA, byla by hvězdou první velikosti. Je fascinující, co všechno se na malou plochu knihy vešlo. Kořeny musíme hledat v tom, že Kapitáňová ve svých literárních počátcích psala povídky a tak je zvyklá na malém prostoru rozvinout děj i charaktery postav. Trošku mi to připomnělo její první knihu – Knihu o hřbitově, která také byla spíše novelou, než velkým románem. Je krásné zjištění, že se ve Slovensku urodil tak velký kus poctivého detektivního řemesla. Tato kniha je dalším zlatým oblázkem na spisovatelské dráze Daniely Kapitáňové. Nezbývá mi než zvolat Bravo! … a Děkuji." Tomáš Fojtík

Novela zo súčasného Berlína nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho - na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote - o živote dandyho... "Útla knižôčka Dandy od Slovenky Michaely Rosovej začína vzťahovým trojuholníkom. Nejde však o typický model, ktorý poznáme z amerických filmov, plný intríg, podrážania nôh už v kolenách, štipľavých rečí a ešte viac štípajúcejších klamstiev. Rosovej trojuholník je dobrovoľný. Každá opisovaná osoba v ňom z určitého dôvodu chce byť a musí. " (Alexis) "Dandy je síce trochu svojské, no zaujímavé čítanie. Už len pre jazyk a spôsob, akým Rosová ukladá slová do viet. Túto knihu skôr budete čítať pre potešenie zo štylistiky, ako pre príbeh alebo pre pseudofilozofovanie postáv." (Tomáš Prokopčák, SME) "V celej próze je veľa dobrých impresií a asociácií, výborné pozorovania, ale najmä príjemné surrealistické znaky, osobitne podvedomie protagonistky, sny a snová skutočnosť..." (G. Rakúsová, Týždeň)

Román 2006 - v literárnom súbehu získala mladá autorka Michaela 2. miesto s rukopisom Hlava nehlava. O tri roky neskôr vyšiel ako debut autorky. Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy. Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom. Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka. Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov." Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá? „Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“ Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi? „Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“ Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie? „Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“ Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy? „V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“ Čím vás to prostredie najviac inšpiruje? „Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské. (Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť. Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010. Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu sveta Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)