KK Bagala strana 22 z 27

Originálny literárny hlas s nezvyčajným videním sveta, sústredený pozorovateľ života so zmyslom pre detail i absurdnosť, výborný rozprávač so zaujímavými štýlotvornými postupmi, – píše o autorovi v doslove knihy Zuzana Bariaková. Exkluzívna reedícia poviedkovej tvorby vychádza k 20. výročiu od debutu Silvestra Lavríka v limitovanej plátenej ExEdícii s razbou. „Stetnutie sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti“ (Dana Kršáková) „Je těžké rozhodnout, jestli je v Lavríkově literární tvorbě výraznější dramatický nebo prozaický tvar. S jistotou však můžeme tvrdit, že próza velmi silně ovlivňuje drama a naopak. Silvester Lavrík si bere z povídky příběh, který staví nade vše, a také mistrovskou fabulaci. Tvorba dramatu v něm vedle toho zakořenila smysl pro výstavbu dialogu a propracované charaktery postav. Všechna jeho literární díla jsou v neposlední řadě ovlivněna segmentací podobnou filmovým střihům a konečně i výtvarným cítěním i myšlením, což dosvědčují Lavríkovy literární vizuální obrazy, z nichž skládá mozaiku příběhu.“ (Kristýna Vyhlídová) „Spätné premietanie niekoľkých životov. Presné, osudové príchody na miesto, kde sa musí prísť. Presný "timing". Tragikomédia, kde je tragédia znova začiatkom vzťahu [...] Ešte predtým nás autor znova tým už spomenutým presným štýlom, vo vetách nasýtených významom, oboznámi so životom všetkých protagonistov, vlastne s tým z ich života, čo je podstatné: detaily a myšlienky... Všetko sú slová a tie plynú u Lavríka vo vetách, ktoré by sme už možno mohli nazvať "lavríkovské". Sú určené na hlasné čítanie, jeho vety majú vysokú "zvukovú kvalitu". (Mila Haugová) „Silvester Lavrík ve svých prózách variuje hlavně stinnou stránku svazků (manželských, mileneckých), jejich korozi a rozpadání. Hlavním poetickým prostředkem, pomocí něhož autor buduje své texty a který stojí za působivostí jednotlivých povídek, je nadsázka – v práci s postavami i zápletkami. Kumulací abnormálních rysů lidské povahy a neobvyklých situací, v nichž se Lavríkovi duševně chromí hrdinové ocitají – to vše na malém textovém úseku, dosahuje tragikomického a groteskního efektu.“ (Helena Vyplelová)

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012. "Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta." (Juraj Fellegi) "Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto

Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." (Jacek Bukowski) Autor doteraz vydal zbierky poviedok Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a novelu V mene otca (2010). Výber z poviedok vyšiel v Českej republike, Slovinsku, Maďarsku a tri knihy publikoval aj v Poľsku.

Po prvej časti sa k základnej zostave, ktorú tvoria Maroš Hečko, Marcel Buntaj a Martin Gašpar, pridal gitarista Maťko Zajko a Marián Čekovský. Druhá časť je oproti predchádzajúcej celá v slovenskom a českom jazyku a ten, kto dáva prednosť akustickej formácii pred elektronikou nájde na albume Pitbull Report 13 skladieb od renomovaných slovenských hudobníkov.

Román Stanislava Rakúsa zachytáva hodnotovú stratifikáciu zvráteného systému normalizácie, ktorý vytláča na perifériu schopných a favorizuje neschopných či bezcharakterných ľudí. Hlavný protagonista, prozaik a teoretik literatúry Adam Zachariáš, sa pokúša cez „poetiku nenapísanosti“ zobraziť pravú tvár tohoto obdobia. Vzniká tak text v texte – román v románe.

Zbierka poviedok. Ilustrácie: Juraj Puchovský Vyšlo s podporou MK SR, SME a Twin City.