KK Bagala strana 8 z 27

Koloman Kocúr alias Gérard Kolomage zažiaril svojou Fatálnou blamáge v súťaži Poviedka 99. Toto je jeho románový debut o tom, aký slovenský kapitál trápí neská. A jege len káge a káge.

Veľmi pútavá novela nasýtená lyrickou atmosférou a obraznosťou.

"Odkedy bol môj otec na invalidnom dôchodku, každé ráno si sadal k písaciemu stolu s odhodlaním, že už konečne napíše tú knihu o Štiavnici. Štyrikrát si posunul stoličku, aby sa mu lepšie sedelo, dva razy narovnal papier v stroji, nadýchol sa a veľkými písmenami napísal ŠTIAVNICA. Potom vstal a napil sa vody. Vzdychol si a začal sa prehŕňať vo veľkej kabele plnej zažltnutých papierov. Začítal sa do nich postojačky, odskočil k telefónu, ktorý nebol pre neho, strčil hlavu do kuchyne, či už rozvoniava obed, a dlho sa pozeral z okna. Nemohol písať len tak – sám. Sám s papierom. Potreboval ľudí, ktorým by to mohol porozprávať, ktorých by mohol rozveseliť, rozosmiať. Ktovie, čo by povedal, keby si prečítal túto knihu. Nemohla som napísať to, čo by bol napísal on. Ale v jednom by som ho potešila, to viem určite. Popila som litre minerálky, všetky priateľky obvolala, stovky obedov uvarila a sústredene hodiny pozorovala ten najnezaujímavejší dvor na svete. Týchto pár strán som totiž písala – štyri roky."

Besednice - úvahy a eseje významného súčasného literárneho kritika, historika a spisovateľa, ktorý mal v časoch normalizácie zákaz publikovať pre svoje zásadové postoje.

"Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." Citátom Raymonda Chandlera začína pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru. Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známych faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?

Piata loď je prvým románom spisovateľky Moniky Kompaníkovej. Autorka zatiaľ vydala knihu krátkych próz Miesto pre samotu, za ktorú získala cenu Ivana Kraska, a novelu Biele miesta Román rozpráva o deťoch, ktoré si v záhradnom domčeku vytvoria svoju malú tajnú rodinu. Náhradnú rodinu. (Brožované vydanie)

Balla (1967) žije v Nových Zámkoch. Vydal knihy Leptokaria (1996, druhé vydanie 2000, tretie vydanie 2002), Outsideria (1997), Gravidita (2000, druhé vydanie 2003), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005, po maďarsky 2006), Cudzí (2008). V Slovinsku vyšiel výber poviedok Dvosamljenost (2005), v Českej republike Naživu (2008), v Poľsku Niepokój (2008) a wiadek (2011).

Postavy Zusky Kepplovej (1982) sú novodobí nomádi, imigranti s možnosťou kedykoľvek sa vrátiť domov, s možnosťou, ktorá nijako nezmenšuje ich vnútorný nepokoj, nezastavuje ich pátranie po tom, kde a s kým ten domov vlastne je. Knižka, zručne napísaná a hladučko čitateľná, je poctivým pokusom zachytiť zážitky odvážnych dvadsiatnikov, ktorí sa s batôžkom buchiet vybrali do sveta na skusy. (Mária Modrovich)

Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráv a čosi o živote o živote dandyho...

Peter Repka sa narodil 14. januára 1944 v Bratislave. Od roku 1970 žije v Nemecku. Prvé diela publikoval v roku 1962 v časopise Mladá tvorba, o rok neskôr debutoval v almanachu mladých autorov „Dúfam, že nevyrušujem, Eva...“, no samostatne knižne debutoval až v roku 1969 básnickou zbierkou „Sliepka v katedrále“ a jeho druhá kniha „Vstaň a choď“ bola síce vytlačená, no na základe rozhodnutia komunistickej cenzúry bola zošrotovaná. Nasledoval publikačný zákaz. Repka svoje ďalšie zbierky poézie vydal až po Nežnej revolúcii: „Že-lez-ni-ce“ (1992), „Priateľka púšť“ (1996), „Karneval v kláštore“ (2002) a „Relikvie anjelov“ (2006). V roku 2005 vyšli knižne zobrané „Básne“. Publikoval aj prózy: Vstaň a choď (2. vyd. 1998), Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria (2009) a Chvála zápisníku (2011).

Pätnásty ročník literárnej súťaže Poviedka 2011 Asseco Solutions Začiatkom februára, len čo u nás v Pezinku opadol sneh, začala som so svojimi malými synmi budovať chodník do záhrady. Pri stavbe domu nám zostal štrk, na prvý pohľad nesúrodá zmes hliny, piesku a kamienkov rôznej veľkosti a pôvodu. Na spodok vykopaného jarčeka sme nasypali hlinu, na hlinu piesok, na piesok jemný riečny štrk a na jemný štrk svetlosivý kameň frakcie 8 – 16 mm. Každú jednu zložku sme museli z tej nesúrodej kopy nejako oddeliť a keďže chodníček to bol úzky, zvládli sme to za dve popoludnia pomocou primitívnych nástrojov – umelohmotného bagra, lopatiek, hrabličiek a vedierok, rúk a jednej veľkej lopaty. Svetlosivé kamene bolo treba pretriediť veľmi starostlivo, po jednom prstami, aby bol chodník pekný, aby sa po ňom dobre chodilo, aby sa na veľkých kameňoch nešmýkalo a do príliš maličkých sa nám nezabárali nohy. Aby tam nebol nejaký sajrajt zo stavby, smeti, konáriky, korene. Na vrchnej vrstve sme si dali naozaj záležať, každý jeden kameň sme poprevracali v dlani a porovnali s ostatnými, až potom hodili do vedierka a vysypali za obrubník. Niekoľko najkrajších kameňov sme nechali na schodoch ako na výstavke. Dobre sa na ne pozerá a je príjemné premieľať si ich vo vrecku medzi prstami. Večer po tejto bohumilej práci som čítala poviedky. Dvanásť a pol centimetra vysoká hromada papiera formátu A4, na prvý pohľad nesúrodá zmes recyklovaných úloh zo slovenského jazyka, úvah, románových úvodov, čŕt, scenárov, rozprávok, sociologických analýz, poviedočiek a poviedok. Čítala som ja, čítal Jozef Palaščák, básnik, redaktor a človek, ktorý má vzácnu schopnosť rozobrať a zase spojiť text, nájsť v ňom aj to zbytočné, aj to hodnotné. Čítal aj Václav Kostelanski, vychovávateľ v ilavskej väznici a autor poviedky s najlepšou frakciou, ktorá ako jediná zostala zakliesnená vo finálovom site ostatného ročníka súťaže. Deti som z čítania vylúčila, viac im ide bagrovanie. Každý jeden text sme museli nejako z tej kopy oddeliť, prečítať, zhodnotiť, priradiť mu číslo, známku a keďže hromada nebola taká veľká ako po iné poviedkové ročníky, čítali sme poctivo necelý mesiac. Spodných desať centimetrov novej hromady tvorili texty, ktorým chýbalo niečo, čo má žáner poviedky spĺňať, texty nedokončené, neforemné, nevyvážené, bez pointy, bez šťavy a nápadu. Zhruba dva centimetre merali poviedky zaujímavé, zrozumiteľné, s nápadom a niekedy aj s pointou. Posledný polcentimeter, zhruba dvanásť textov, bolo radosť čítať, teda aspoň jeden z nás to o niektorej z nich mohol za seba zodpovedne povedať. Zaujímavým textom môže byť aj recept na pečenú bravčovú sviečkovicu alebo prepis rozhovoru mojich maloletých nad záchodovou misou, ale poviedka je žáner náročnejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Napísať poviedku, ktorá vás zasiahne tak, že si ju po prečítaní necháte ešte chvíľu v rukách a zadívate sa do okna alebo na dieru v stene, aby sa vám v hlave uležala, zakotvila a zostane vám po nej v mysli ešte aj jasná stopa, úsmev, husia koža, mdloba alebo akákoľvek iná emócia, je ťažké. Je ťažké napísať poviedku, ktorá má od začiatku až do konca švih a rytmus, ktorá sa nezasekáva, netopí v slovnej vate, je duchaplná, ale nemoralizuje, nekončí sa bez pointy, príliš skoro alebo, naopak, príliš rozvláčne. Rozhodovať o tom, ktorý text je poviedkou a ktorý by mal byť navrchu našej súťažnej kopy, je oveľa ľahšie, je to, ako vyberať pekné kamene z hromady riečneho štrku. V tejto chvíli sa mi však najťažšou úlohou zdá písanie úvodu zborníka. Vystavujem sa tým totiž porovnávaniu s najlepšími poviedkami roku 2011. Monika Kompaníková, predsedkyňa poroty