Literárna bašta strana 6 z 10

Písanie Andrewa McMillana je surové a naliehavé. Jeho básne fungujú ako chválospevy mužského tela - mužského priateľstva a mužskej lásky -, sú plné svalov, občas šokujú, vždy sú však hlboko dojemné. Vo svojich intímnych, niekedy až bolestivo úprimných básňach nás autor vracia do obdobia detstva a skorého dospievania. Zisťuje, akými cestami dospievame a ako dorastáme do svojich sexuálnych a dospelých identít. Uvažuje o prechodových rituáloch, o dilemách a traumách, ktoré nás tvarujú - či už ide o poruchy príjmu potravy, masturbáciu, alebo stratu panenstva. Zároveň skúma, ako prostredníctvom tela mapujeme cestu k nájdeniu vlastného ja. Andrew McMillan (1988) je jeden z najvýraznejších autorov súčasnej mladej britskej poézie. Vydal tri zbierky básní - telo (2015), čas hier (2018) a pandemonium (2021). Za svoju tvorbu získal množstvo významných cien. V súčasnosti pripravuje vydanie svojho debutového románu. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Písanie Andrewa McMillana je surové a naliehavé. Jeho básne fungujú ako chválospevy mužského tela - mužského priateľstva a mužskej lásky -, sú plné svalov, občas šokujú, vždy sú však hlboko dojemné. Vo svojich intímnych, niekedy až bolestivo úprimných básňach nás autor vracia do obdobia detstva a skorého dospievania. Zisťuje, akými cestami dospievame a ako dorastáme do svojich sexuálnych a dospelých identít. Uvažuje o prechodových rituáloch, o dilemách a traumách, ktoré nás tvarujú - či už ide o poruchy príjmu potravy, masturbáciu, alebo stratu panenstva. Zároveň skúma, ako prostredníctvom tela mapujeme cestu k nájdeniu vlastného ja. Andrew McMillan (1988) je jeden z najvýraznejších autorov súčasnej mladej britskej poézie. Vydal tri zbierky básní - telo (2015), čas hier (2018) a pandemonium (2021). Za svoju tvorbu získal množstvo významných cien. V súčasnosti pripravuje vydanie svojho debutového románu. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Americká spisovateľka, legendárna vojnová reportérka, vášnivá a nespútaná cestovateľka, ktorá sa nebála lietajúcich granátov, milovala nedotknuté pláže a dobrú whisky. Martha Gellhorn (1908 – 1998) počas svojej novinárskej kariéry nechýbala pri žiadnom veľkom konflikte 20. storočia. Písala o španielskej občianskej vojne, vylodení v Normandii, ako prvá informovala o oslobodení koncentračného tábora Dachau. Nevynechala ani Vietnam, vojny na Blízkom východe či konflikty v Strednej Amerike. V spomienkach sa vracia k najlepším zo svojich najhorších ciest, ktoré aj po rokoch zaujmú vykreslením situácií, miest či charakterov. S ironickým nadhľadom a svojským zmyslom pre spravodlivosť nás pozýva do Moskvy medzi sovietskych disidentov, nedávno dekolonizovanej Afriky, vojnového Karibiku, ale aj na návštevu Čankajšekovej Číny. Či už cestovala sama, alebo ju sprevádzal jej manžel Ernest Hemingway (v knihe ako N. S. – neochotný spoločník), bola mimoriadne otvorenou a výstižnou pozorovateľkou, a hoci ľudí považovala za najškodlivejší druh na planéte, vždy pevne stála na strane slabších a utláčaných.

Americká spisovateľka, legendárna vojnová reportérka, vášnivá a nespútaná cestovateľka, ktorá sa nebála lietajúcich granátov, milovala nedotknuté pláže a dobrú whisky. Martha Gellhorn (1908 – 1998) počas svojej novinárskej kariéry nechýbala pri žiadnom veľkom konflikte 20. storočia. Písala o španielskej občianskej vojne, vylodení v Normandii, ako prvá informovala o oslobodení koncentračného tábora Dachau. Nevynechala ani Vietnam, vojny na Blízkom východe či konflikty v Strednej Amerike. V spomienkach sa vracia k najlepším zo svojich najhorších ciest, ktoré aj po rokoch zaujmú vykreslením situácií, miest či charakterov. S ironickým nadhľadom a svojským zmyslom pre spravodlivosť nás pozýva do Moskvy medzi sovietskych disidentov, nedávno dekolonizovanej Afriky, vojnového Karibiku, ale aj na návštevu Čankajšekovej Číny. Či už cestovala sama, alebo ju sprevádzal jej manžel Ernest Hemingway (v knihe ako N. S. – neochotný spoločník), bola mimoriadne otvorenou a výstižnou pozorovateľkou, a hoci ľudí považovala za najškodlivejší druh na planéte, vždy pevne stála na strane slabších a utláčaných.

Tretia básnická zbierka Michala Talla je mrazivým svedectvom zániku sveta, ktorý až príliš pripomína ten náš. Jej nezvyčajný formát niekoľkých nájdených dokumentov najrôznejších typov - od náboženských textov záhadnej sekty, reportážnych básní, záznamov rituálov či osobných výpovedí viacerých ľudí, entít a iných bytostí - premieňa čítanie na interaktívnu detektívnu prácu. Jednotlivé básne nemajú stanovené poradie, často však spolu súvisia, či si naopak protirečia. Ich postupným skúmaním a porovnávaním sa nám tak v hlave skladá obraz spoločnosti v bode zlomu; spoločnosti, v ktorej zlo koná v mene lásky a všetko živé kolabuje v mene samozvanej čistoty. Zbierka vychádza vo výnimočnom knižnom spracovaní dizajnérok Terezy Maco a Aurélie Garovej. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je jeho hlavným partnerom. Časť rukopisu tejto knihy vznikla počas pobytu na rezidencii Institutu umění v Prahe vďaka štipendiu Medzinárodného vyšehradského fondu.

Niekto z nás nemôže zaspať, ktosi sa zase budí priskoro. V detskej rýmovanej knižke si musia deti po svojom poradiť s každodennými výzvami. Ako zaspať, keď vám nedá pokoj príliš hravý psík a oteckovia sú už príliš unavení? Čo s tým, keď vstanete ráno skôr a mamičky so sestričkou ešte spia, ale vy s mačkou ste príšerne hladní? Vo veršovaných príbehoch nájdete rodiny, ktoré síce majú dvoch oteckov a dve mamičky, ale trápia ich rovnaké problémy ako všetkých ostatných. Hlavné je predsa to, že sa majú navzájom radi.

Toto je kniha o tom, ako sa cítime, keď sme trebárs v ateliéri alebo len v triede, pri hrnčiarskom kruhu alebo za klavírom, pred maliarskym stojanom či za fotoaparátom, a snažíme sa robiť to, čo musíme. Hľadáme v nej odpoveď na otázku, ako môžeme naložiť s vlastnou budúcnosťou, ak uprednostíme slobodnú vôľu pred determinizmom a vlastné rozhodnutie pred náhodou. Preskúmajte spolu s nami, ako tento proces prebieha, prečo sa nám niekedy nedarí a z akých dôvodov to už veľa z nás zavesilo na klinec. Toto je kniha o tom, ako sa robí umenie. David Bayles & Ted Orland

Kalmann, 34 rokov. Samozvaný raufarhöfnský šerif. Deň čo deň brázdi zasnežené pláne Melrakkaslétty, loví polárne líšky a vyrába hákarl. V jeden chladný deň objaví pri potulkách v snehu čerstvú kaluž krvi. Stala sa vražda? Kalmann je odhodlaný za každú cenu pomôcť s vyšetrovaním - v kovbojskom klobúku, so šerifskou hviezdou a starou mauserkou. Aj keď sa mu smejú, že má o koliesko menej, veľmi dobre vie, ako sa vyrovnať s ponižovaním. A hlavne: musí vyriešiť tento prípad. Nie je dôvod na obavy. Joachim B. Schmidt, spisovateľ a sprievodca po Islande, napísal príbeh o živote na mrazivom konci sveta s hlavným hrdinom, na ktorého len tak ľahko nezabudnete. Peng!

Výber z poviedkovej tvorby súčasných ruských spisovateliek a spisovateľov v preklade študentiek a študentov prekladateľstva z projektu Samyzdat. Spomienky, prelínanie minulosti s prítomnosťou. Traumy, s ktorými sa treba vysporiadať. A jediným liekom je zase len plynutie času. Kde vzniká nostalgia? Autorkami a autormi poviedok v knihe sú Andrej Astvacaturov, Denis Dragunskij, Linor Goralik, Jevgenija Nekrasova, Maxim Osipov a Dina Rubina. Záverečnú esej napísala Maria Stepanova. Poviedky preložili Magdaléna Durkáčová, Veronika Goldiňáková, Beáta Koššová, Ivana Roháčová, Peter Rusina a Michaela Vinczeová.

Britskú novinárku prestalo baviť, že musí všetkým vysvetľovať pocity ľudí s inou ako bielou farbou pleti. Jej priama esej berie diskusiu o rase z rúk nezainteresovaných, kritizuje dominanciu bielych politík, ale aj bieleho feminizmu. Ostro polemizuje, no zároveň hľadá riešenia, ako pristúpiť k rasizmu a priblížiť sa k spoločnej zodpovednosti za spravodlivejšiu spoločnosť.

Môže jedna mŕtvola súvisieť s podstatou literatúry? Na prechádzke so psom nájde Vesta v lese pod kameňom rukou napísaný odkaz: Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo. Nijaké telo naokolo nevidieť. Je otrasená. V meste je nová, prišla sem po smrti manžela a nikoho nepozná. Riešenie záhady sa pre ňu stáva novým koníčkom. Bez toho, aby sa mala o čo oprieť, vytvára zoznam podozrivých a skúma možné motívy zločinu. Vestine domnienky o smrti ženy začínajú postupne nadobúdať reálne kontúry a tajomná hmla nad prípadom sa rozplýva, až kým na povrch nevyplávajú temné súvislosti s jej vlastnou minulosťou. Román Smrť v jej rukách je brilantnou zmesou napätia a čierneho humoru. Pri jeho pozornom čítaní môžeme prísť na to, že príbehy, ktoré sme sa naučili rozprávať o vlastných životoch, nemusia byť úplne pravdivé.

Ukrajina, divoké 90. roky. Samira uteká z detského domova, kde nemá žiadnu šancu na adopciu a už viac nedokáže znášať tamojšiu brutalitu. Túži sa dostať Nemecka, kam bola adoptovaná jej jediná kamarátka. Namiesto toho sa ocitá na ulici, kde si ju spolu s ďalšími deťmi osvojí muž, ktorí ich využíva na pouličné žobranie a krádeže. Samirin sen o emigrácii do Nemecka je stále živý, na ceste za ním však bude musieť zaplatiť vysokú cenu. Nemilosrdný román o vykorisťovaní, násilí a živote na okraji spoločnosti z čias, keď celý východný blok oslavoval nástup demokracie, no nikto si s ňou nevedel dať rady. Lana Lux bez sentimentu rozpráva o hrôzach postsovietskej reality z perspektívy dieťaťa, ktoré zo dňa na deň muselo dospieť.

Planéta sa prehrieva a my žijeme v dobe globálnej krízy. Lepšie povedané: kríz, ktoré sa prekrývajú. Eriksen ponúka priekopnícky pohľad na problémy antropocénu, skúma problémy životného prostredia, ekonomiky a identity antropologickou optikou. Na podklade etnografických výskumov interpretuje vzťahy medzi lokálnymi udalosťami a globálnymi procesmi, ktoré neustále vznikajú v dôsledku ľudskej činnosti, a naopak. Dá sa ešte vystúpiť z tohto kolotoča, ak chceme žiť inak? Thomas Hylland Eriksen (1962) je profesorom sociálnej antropológie na Univerzite v Osle a známy publicista. Napísal a zostavil viac ako pätnásť kníh, v ktorých sa venuje etnicite, globalizácii a multikulturalizmu. Patrí k ostrým kritikom nórskeho nacionalizmu, vystúpil tiež ako svedok obhajoby v procese s Andersom Breivikom.

Čo pre ženy znamená obdobie po roku 1989? Etnografka Kristen R. Ghodsee niekoľko rokov skúmala životy žien vo východnej Európe a prináša nový pohľad na to, čo im priniesol kapitalizmus. Vo svojej štúdii zdôvodňuje, prečo majú dnešné ženy nižšie mzdy, sú častejšie diskriminované a obťažované alebo vedú nekvalitný sexuálny život. Hľadá spôsoby, ako môžu opäť získať svoj stratený čas, emocionálnu energiu a sebavedomie.

Kultový francúzsky román z 90. rokov, ktorý publikum rozdelil na bezvýhradných fanúšikov a zúrivých odporcov Michela Houellebecqa. Hlavný hrdina jeho románového debutu, tridsaťročný IT špecialista, so suchou iróniou rozpráva o svojom banálnom živote bez ambícií, bez priateľov a bez lásky. Zatiaľ čo jeho kolegovia bojujú o zvýšenie platu a uzurpujú si čoraz viac rozkoše, on upadá do depresie. Rozšírenie bojového poľa zachytáva pocit mestských ľudí stratených medzi pracovnými povinnosťami a rastúcou nezrozumiteľnosťou vzťahov dávno pred nástupom sociálnych sietí.

Čo nám napovedá minulosť, ktorú už nezmeníme? Pre Jána Púčeka je téma pamäti a historického dedičstva kľúčová. Svoju novú knihu s názvom Med pamäti venoval osudom, ktoré (ne)stihol poznačiť masaker s názvom 20. storočie. Cez príbehy nenarodených a hmlisté rodinné spomienky oživuje traumatizujúce udalosti dejín starého kontinentu, pričom v intímnom monológu formuluje otázky, na ktoré môže byť už zajtra neskoro.