Pectus strana 2 z 7

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro - i takto vzniká poézia par excellence.

Zriedka sa básnikovi podarí byť hlavou v oblakoch, a pritom nohami na zemi. A Klohnova poézia, zjavne pod vplyvom beatnickej generácie a so silnými existenciálnymi tendenciami, balansuje vo vlastných mýtoch obozretne a triezvo. Neraz s iróniou, ktorá, skôr ako obranná reakcia než cynický postoj, umožňuje vynájsť sa v utrpení. Náznaky rezignácie v kontexte svedčia o zápase. Autor sa našťastie neštylizuje ako služobník diela či kajúcnik ducha, ani nenavádza na ďalší kurz pozitívneho myslenia. Momentky stvárňuje citlivo a úprimne, bez sentimentu, afektov a koketovania s módnymi experimentmi. Pomáha si aj holistickým prístupom orientálnych koncepcií, veď už stoici spájali kozmológiu s etikou, a vykračovanie za veci, napriek osvietencom, ktorí sa básnictvu vysmievali, akoby novorodenec nezapadal do tohto sveta, naliehavo patrí mentálnej skutočnosti.

Básne presahujú súkromie, verejnými obrazmi sa neraz tiahne kafkovský motív neidentifikovateľného nátlaku. Videnie ďalších aspektov reality nadobúda psychedelický rozmer, kde na kolaps sveta vystačí nedopatrenie či malá odchýlka od normálu, a tento moment prirodzene dopĺňa dobový kontext podozrievania. Tvorba tohto autora sa vyznačuje kultivovaným výrazom, zmyslom pre skratku, čo núti spätne prehodnocovať zámenu zdanlivých súvislostí za vnútorné.

Niežeby sa literatúra vyhýbala svetu súčasných outsiderov, jednako nebýva bežné, aby antihrdinovia, niekedy z kyberpunkového prostredia, znepokojovali situáciami, keď sa zdanlivo nič nedeje. Dokonca spôsob, akým komunikujú, poukazuje skôr na nonsens mimo nich než na vyprázdnenosť reči. Azda najvýstižnejšie to znázorňuje poviedka Jama, ucelený obraz o spoločenskom bahne. Po prečítaní nejednej poviedky zostáva stopa nutkajúca k zamysleniu, pochopenie, že nad absurdné, drsné i scestné okolnosti sa nedá povzniesť inak než iróniou, zachovaním odstupu od udalostí. Iste, sýty hladnému neverí. Fajčáka, našťastie, neodrádza jeho postoj, v poviedkach tvorí svoju vlastnú pravdu. A že v skutočnosti to nie je až také zlé? Tým horšie pre skutočnosť.

V najnovšej knižke, v súlade s koncepciou doteraz vydaných básnických zbierok, ponúka autor poetické pásmo, v ktorom muž v byte prežíva nočné udalosti, udalosti odohrávajúce sa v panelovom dome, ale aj na ulici. Reflexívna lyrika, akú Hatala už niekoľko rokov píše takmer programovo, sa venuje rodine, ľuďom, aktuálnym spoločenským a politickým reáliám, ku ktorým nebýva zhovievavý. A hoci nie sú nijako geograficky vymedzené, čitateľ môže z naznačeného a nedopovedaného vytušiť mnoho, aj charakter doby, o akej autor rozpráva.

Mela, odmala poznačená vojnovými udalosťami, sa usiluje utiecť z domácnosti, kde panuje nedostatok, a rozhodne sa vydať za dôstojníka Jána. Tri generácie jej rodiny prechádzajú najrozmanitejšími peripetiami, v ich úzadí, nie celkom bez vplyvu na súkromný život, sa zviditeľňujú ekonomicko-politické premeny od skončenia 2. svetovej vojny až po transformáciu socialistickej ekonomiky na kapitalistickú. Dej sa odohráva v časoch, keď napriek spoločenským neduhom nebola núdza o prácu, sociálne útvary v podnikoch organizovali pracovníkom rekreačné pobyty a ich požiadavky sa nezištne vybavovali jediným telefonátom, v časoch, keď kostoly rástli ako huby po daždi a namiesto zisku išlo ešte o človeka. Neskôr prišla divoká privatizácia, nárast nezamestnanosti či cestovanie do cudziny za prácou - tieto pomery, s ktorými sa museli vyrovnávať aj ich rozčarovaní iniciátori, neboli človeku žičlivé. Spory manželov stojacich na opačnej strane barikády sprevádzajú husle a ich kvílenie ako akási hrozba prenasleduje pár už od sobáša. Zdá sa, že Ján nemôže zabrániť rozkladu manželstva, konfliktom, ktoré zároveň predznamenávajú názorovo silne rozdelenú spoločnosť po roku 1989. Prirodzene, história, i nie až taká dávna, môže byť akákoľvek, len nie čierno-biela.

Ábel Hradscheck, hostinský a obchodník v dedine pri Odre, natrafí pri kopaní v záhrade pod hruškou na kostru francúzskeho vojaka. Keď sa tu krátko nato zastaví obchodný cestujúci Szulski vymáhať dlžoby, v Hradscheckovi, ktorému nejdú obchody, skrsne plán. Akýsi povoz sa zrútil do Odry, roznesie sa na druhý deň po dedine. Po Poliakovi ani stopa - má azda Hradscheck s jeho zmiznutím čosi spoločné? Rozprávanie poukazuje na to, že zločin človeka odjakživa odpudzoval i fascinoval, aj kriminálna literatúra má svoju históriu. V tomto výbere sú zastúpení štyria reprezentatívni autori nemeckého realizmu - Franz Grillparzer, Annette von Droste-Hülshoffová, Conrad Ferdinand Meyer, Theodor Fontane, a to príbehmi s kriminálnym motívom. Keďže pohnútky páchateľa zobrazujú literárne náročne, nebolo by náležité zúžiť ich na tento jediný rozmer. S klasickou detektívkou nemajú veľa spoločné, napätie v nich však nechýba - aj keď páchateľa od začiatku poznáme, alebo ho aspoň tušíme.

V tejto zbierke sa nachádzajú nielen experimentálne ladené básnické cykly, kde hra s písmenami a číslami vyjadruje istú túžbu a jej naplnenie, ale aj také, čo nevybočujú z rámca tradičnej poetiky. V nich sa autor vracia do 70. rokov minulého storočia a svoje spomienky uzatvára vo voľnejšie nadväzujúcich básňach. Zo zvažovania možno vytušiť, ako sa navzájom prelínajú minulosť a budúcnosť. V jednom aj druhom prípade ukazuje autor svoj zmysel pre koncízny prejav nanajvýš v náznakoch, pritom nestráca svojrázny dôvtip, ktorý čitateľ pozná už z jeho predošlých básnických zbierok.

Človek sa prostredníctvom irónie odjakživa vyrovnáva so skutočnosťou. I Kvič reaguje na absurdity, aké plodí súčasná doba, a hravým spôsobom, skôr nadľahčene než zlomyseľne, miestami priam aforisticky, si vytvára vlastný odstup od tragických udalostí. Vo svojom básnickom debute, v ktorom vyhrotený pocit vykorenenosti vedie k vzdoru voči individualizmu v atomizovanej spoločnosti, ponúka autentickú skúsenosť, vyhýba sa priamočiarosti a prirodzene využíva osvedčené prostriedky - kontrast, parafrázu či narúšanie ustálených jazykových väzieb. Niektoré básne sa na prvý pohľad môžu zdať útržkovité, akoby neuchopiteľné, no v snahe vystihnúť človeka a jeho miesto v čoraz zložitejšom svete pripomínajú napokon ostrovy, čo sa spájajú do kontinentov. A v neposlednom rade spochybňujú akékoľvek absolútne hodnoty.