Pectus

Obaja autori, ktorí sa zoznámili so Sartrom v šesťdesiatych rokoch, zachytili v knihe existencializmus svojej mladosti a boj proti alžírskej vojne, rozvinuli pútavú románovú zápletku o Sartrovom živote a diele, o jeho priateľstvách, vzburách a politi ckej angažovanosti, o deštruktívnom vplyve voľného až anarchistického zväzku Sartra a Simone na ľúbostný vzťah fiktívnej dvojice Frédérica a Carly i o dôsledkoch sartrovského stanoviska na revolučnú mládež, ktorej chýbala rozvaha, lebo slepo zbožňova la svoj idol, zakladateľa revue Les Temps Modernes.

Autorka nám v jednotlivých poviedkach ponúka realistický pohľad na status spisovateľa v konzumnej spoločnosti, ktorej strháva masku z tváre a jasne naznačuje, že nie je schopná adekvátne oceniť jeho tvorivú prácu, keďže výška honoráru takmer nikdy ne odzrkadľuje hodnotu literárneho diela. Laurence Cossé patrí k významným predstaviteľkám súčasnej francúzskej prózy, ktorej sa podarilo zhromaždiť v jednej knihe rozličné poviedky na jednu a tú istú tému, pričom každá z nich sa vyznačuje osobitým umel eckým štýlom a špecifickým výberom jazykových prostriedkov.

Laurence Tardieu patrí k výrazným a nádejným mladým francúzskym talentom so zmyslom pre dramatický a dynamický dej. Píše jednoduchým a zároveň strhujúcim štýlom, bez zbytočného pátosu, aj keď spracováva pálčivý námet a udiera na citlivú strunu. Tému materstva a straty dieťaťa načrtla už v diele Pred vynesením rozsudku, ale až v próze Nič netrvá večne sa jej podarilo presvedčivejšie konfrontovať svetlé stránky života s tienistými a realistickejšie stvárniť hlavné postavy. Na pohľad skromný odkaz prózy skrýva v sebe geniálnu myšlienku a neklamnú pravdu, že večnosť nespočíva v čase, ale v hĺbke sprevádzanej intenzívnym závratom.

Za originálny štýl a presvedčivo vyznievajúci príbeh si autor odniesol Prix du Roman France Télévision 2000. Claudel je držiteľom viacerých cien a jednako mu nechýba profesionálna skromnosť a ľudskosť. Skutočnosť, že o jeho dielo pretrváva záujem aj za hranicami Francúzska, ho prekvapuje, teší a hlboko dojíma, dokonca to považuje za malý zázrak, nepochybne si teda zaslúži, aby sa s ním oboznámila aj slovenská čitateľská verejnosť. Príbeh evokuje akoby už dospelého hrdinu zo Salingerovho románu K to chytá v žite.

Ďaleko od domova, v Kanade dokončil Karol Manik svoje spomienky: na detstvo prežité v hornom Šariši, na prvú svetovú vojnu a taliansky front, na prevrat i vysťahovaleckú anabázu. S Anuškou, autorovou starou matkou, s jeho starými otcami či otcom, pro tagonistami druhej línie rozprávania, sa nikdy nestretol, jednako ich spája obdobná skúsenosť. Rodinná kronika sa začína v lete 1914 a zahrnuje premeny, aké odvtedy podstúpila história: obe svetové vojny, prvú i druhú ČSR a medzi tým Slovenský štát, krátke obdobie relatívnej demokracie po vojne i jej zlikvidovanie po februári 1948. Petraško čerpá zo spomienok, cudzích aj vlastných, z dobovej tlače aj spisov štátnej bezpečnosti. Národnostný útlak za Uhorska a národnostné napätie v ČSR, židovské d eportácie a povstanie, po vojne zas deportácie do Sovietskeho zväzu a prenasledovanie politických protivníkov - tento čas očividne nebol človeku žičlivo naklonený. Usiloval sa v ňom zariadiť, ale konfront ácii sa nakoniec nevyhol. Rozprávanie o zlomových okamihoch v toku času sa miestami nevyhýba ani riziku politickej nekorektnosti. Pretože dejiny nie sú chorál, ale zmes hlasov, v ktorej má každý svoje miesto aj oprávnenie - raz polyfónia, inokedy kak ofónia.

Rafaé Wojaczek, jeden z najvýznamnejších poľských básnikov druhej polovice dvadsiateho storočia, sa narodil 6. 12. 1945 v Mikolove, zomrel v noci z 10. na 11. mája 1971 vo Vroclave. Kniha je reprezentatívnym výberom básní z celej Wojaczkovej tvorby. Nachádzajú sa v nej básne zo všetkých piatich básnických zbierok. V poslednej časti Na smiech a výsmech Boha sú verše z básnikovej pozostalosti, buď pripravované na vydanie samotným autorom, alebo odsunuté cenzúrou z predošlých zbierok.

Básnická zbierka Origami nebola napísaná, ale našepkaná. Je krištáľovo čistým a realistickým záznamom genézy citu, o ktorom sa vie, že trvá krátko. Tieto verše vznikali za neprespatých nocí a pochmúrnych dní, zrána so svetlom svitania a prvým lúčom pri zobúdzaní. Autor ponúka čitateľovi básne zapísané v krvi, básne o hľadaní, nachádzaní, strácaní, prežívaní a zaklínaní najúprimnejšieho citu. O žene s tajomstvom ticha, sprevádzanej anjelmi. O bytosti, akú stretneme azda jediný raz v živote, aby nás na chvíľu rozsvietila.

Marta Świderska-Pelinko, hodnotená v Poľsku ako najkultivovanejšia spisovateľka spomedzi ženských autoriek, sa knižne na Slovensku predstavuje prvý raz. Ide o jej v poradí druhý román. Tento bestseller súčasnej poľskej literatúry vznikol na základe hodnoverných faktov, z ktorých mnohé dodnes neboli vyriešené anglickou ani poľskou políciou. Hlavná hrdinka Jola sa rozhodla vycestovať za prácou do Anglicka. Namiesto očakávaného raja musí čeliť prekážkam predovšetkým zo strany rodákov. Román ponúka konflikt jej prostoduchého sveta a poľského podsvetia, čo v anglickom prostredí obchoduje s lacnou pracovnou silou. Ukazuje najmä kontroverzie so spodinou, ktoré priam iritujú vnímavého čitateľa. Obraz Poľska v zahraničí, čo vyráža dych. Autorkino alter ego vie svoje o narážkach na Hobbesovo tvrdenie človek človeku vlkom. Autentický príbeh vďaka konfabulácii prekračuje hranice dokumentu, udržiava si svoju atmosféru a napätie od začiatku do konca. Majstrovsky zvládnuté dialógy, často v náznakoch, dokazujú, že ho nemožno zaradiť do kategórie populárnej literatúry, medzi ženské romány. Svojím jednoduchým jazykom je však ľahko prístupný najširšej mase čitateľov.

Len príbeh, ktorý sa nestal, je večný - taká zásada sa uplatňovala v literárnej tvorbe, výmysel mal takto bližšie k pravde ako premenlivá skutočnosť. Tieto temné príbehy nie sú výnimkou - čím vyššie sa vznášajú v oblakoch, tým pevnejšie sa držia pri zemi, často vďaka silnému sociálnemu podtextu. Hrôzostrašný trest je odplatou za krivdu, za unáhlené vyrieknutie ortieľa, za neuvážené pohrávanie sa s poverou alebo za spáchaný hriech. V dávnejších časoch sa zvyčajne rozprávali v priateľskom kruhu pri teple kozuba, niektoré majú charakter povesti či legendy. Ani po čase, niekedy s odstupom takmer troch storočí, nestratili na príťažlivosti. Na jednej strane navodzujú úzkosť a zdesenie, na druhej vtipne reagujú na maniere, ktoré zďaleka nemožno označiť za dobové, a teda neaktuálne. Diskurzívny zážitok ponúkajú aj konfrontáciou vedy a náboženstva. Vari sa dnes túla po svete oveľa menej mastičkárov alebo čudákov, vyznávačov mysticizmu pod rúškom vedy? Aj keď vcelku chápeme nejeden dôvod pre polemiku povedzme s kresťanskou vierou a jej morálkou, neotvára ich fanatické zavrhnutie opätovne cestu k satanizmu? Hranice vedy odjakživa poskytovali voľný priestor na špekulácie a ich zneužívanie. Ani z hľadiska dobového poznania ho podceniť nemožno, totiž vylúčiť z neho sektárstvo a či prehliadnuť tragické následky manipulovania s človekom - a to nielen pomocou hypnózy.

V jedno daždivé popoludnie si Barborka všimla, že jej zo stola zmizla obľúbená zelená farbička. Také veci sa občas stávajú. No na druhý deň sa stratilo strúhadlo. To už začalo byť podozrivé. Barborka sa dala do hľadania a pod stolíkom objavila škatuľu od svojich nových sandálov. Vrchnák sa však nedal nadvihnúť a na boku bol akýsi zvláštny otvor. Nevedela sa ubrániť zvedavosti, nazrela dovnútra. A veru, to, čo uvidela, ju úplne ohromilo. Otvoril sa pred ňou celkom iný, a predsa trošku známy svet... Barborke sa podarí odhaliť veľké tajomstvo. V domčeku zo škatule sa totiž dejú veci, ktoré jej veľmi pripomínajú domov. A každý deň sa môže tešiť na ďalšie prekvapenia. Ako to celé dopadlo? Začítajme sa spoločne do Barborkinho príbehu, veď niečo také sa veľmi ľahko môže pritrafiť aj nám. Stačí mať otvorené oči. A čítať.

Novela Láska v časoch moru ponúka príbeh dvoch hlavných protagonistov, profesora Cyrila Médea a študentky Silvie Atanasevovej. Autor ho situoval do 70. rokov 20. storočia a známeho prostredia reálneho socializmu, kde literárne skúma hranice medzi dvoma javmi. Jeden sa týka individuálnej paranoje ako chorobného presvedčenia na základe vnútorných pohnútok, druhý jej nepsychotickej formy vyplývajúcej zo siete sociálnych vzťahov, keď ide o reálny pocit straty súkromia následkom praktík ŠtB. Rozprávanie miestami vyniká situačnou iróniou či príznakovou návratnosťou symbolov objavujúcich sa v nečakaných súvislostiach a nových významoch. Bez toho, aby dávalo definitívnu odpoveď, sa pokúša nahliadnuť do zdanlivej dichotómie medzi psychológiou a sociológiou - v akej miere jednotlivec ešte nesie zodpovednosť za svoje konanie? Podarí sa nakoniec mileneckej dvojici prekonať úskalia nezávisle od skutočnosti, či ich spôsobujú druhí, alebo oni sami? Ďalšia kniha z autorovej dielne isto zarezonuje u čitateľa novými otázkami.

Peter Karpinský sa predstavuje druhou knihou pre dospelých Nanebonevzatie po dvanástich rokoch od vydania debutu Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov (1997). Autorovi aj čitateľovi sa však oplatilo tak dlho čakať: Nanebonevzatie je vyzretou, koncepčne premyslenou zbierkou próz. V porovnaní s debutom sa v nej prejavuje Karpinského zmysel pre iróniu, do tragických situácií prenikajú komické prvky. Nespochybniteľná kultivovanosť druhej knihy súvisí s erudíciou autora, ktorá sa prejavuje najmä alúzia mi na bibliu, mýty i svetovú literatúru. V jeho poviedkach sa prelínajú a vzájomne súvisia viaceré plány, realita s irealitou, transformovaný mýtus s príbehom zo súčasnosti. Rovnako komplikovaná je sémantika najnovších próz autora, pretože Karpinský vie vytvoriť a do konca textu uchovať tajomstvo. V každodennom prostredí paneláka, nemocnice, novinového stánku, mesta i zapadnutého vidieka sa začnú diať čudné veci, keďže autorove postavy majú často nadpr irodzené schopnosti - niektoré javy (ani nášho života) nie je možné pochopiť. Nanebonevzatie je pútavou, nie však oddychovou knihou, pričom otvorené závery poviedok ponecháva Karpinský na čitateľskú konkretizáciu.

Autorov prozaický debut Dajte Sizyfovi elevátor! prináša neúprosne realistické príbehy rôznych postáv - od bezdomovca cez zamilovaného vojaka či svojského milovníka opery po drogovo závislú modelku. Svet, v ktorom hrdinovia poviedok žijú, nepôsobí zakaždým milo a šťastne. Autor nementoruje, skôr sucho konštatuje nemilosrdné fakty. Odkazy na každodenný život sú očividné, výstižné a primerané - pred realitou sa nedá utiecť ani schovať. Štýlovo vyzreté a pútavé poviedky bez príkras rozpráva skúsený narátor. Svoje postavy necháva kráčať vlastnými cestami, často k záveru s tragickou podobou. Hoci väčšina ľudí by sa stvárneným situáciám najradšej vyhla, ide o príbehy, ktoré do svojich sietí môžu vtiahnuť kohokoľvek.