Pectus strana 8 z 9

Pätnásťročná dcéra chorvátskeho kniežaťa Ljudevita Sajava sa má vydať za Zvonimíra, syna moravského kniežaťa Mojmíra, aby sa tak upevnila jednota Slovanov. Skôr však ako dôjde k sobášu, unesie rozmarné a nezbedné dievča Baldrik, syn fuldského kniežaťa, ktorý sa do nej zaľúbil ako zajatec u jej otca. Zachráni ju práve ten, ktorého jej prisúdili - Zvonimír. U svojej nastávajúcej vzbudí tak nielen vďačnosť, ale aj vášnivú lásku, ktorá neostane neopätovaná. Ich šťastie však netrvá dlho. Zvonimír zahynie v bitke s Avarmi, Slovieni zvíťazia so značnými stratami na životoch... V panoramatickom obraze života na Veľkej Morave v 9. storočí, keď sa tu začalo šíriť kresťanstvo, vystupujú popri postavách, ktoré sú plodom autorskej fikcie, autentické osobnosti, veľkomoravské kniežatá Pribina, Mojmír, Rastislav aj budúci panovník Svätopluk. Z Ponitria a moravsko-slovenského pomedzia sa dej presúva k Jadranu i na dvor franského panovníka. Prvá, dejovo ucelená časť zamýšľanej trilógie - rukopis druhej časti s torzom tretej sa zničil počas vojny - vychádza z pozostalosti desaťročia od svojho vzniku. Do čitateľského povedomia sa takto vracia svojho času plodná, katolícky orientovaná prozaička, dramatička, autorka kníh pre mládež, zbavená neskôr možnosti publikovať.

Dnes si už ľudia povesti nerozprávajú, v pamäti sa často uchovala iba matná spomienka. Zabrániť tomu, aby sa na ne nebodaj celkom zabudlo, majú knihy. Zberatelia či vydavatelia zaznamenali povesti tak, ako ich počuli od pamätníkov. Ibaže spôsob, ako to urobili, časom neraz zostarel, a tak treba po nich siahnuť znovu, prerozprávať ich, prispôsobiť nášmu dnešnému vnímaniu. Z tejto knižky sa teda dozvieš, prečo napríklad stojí zborovský hrad práve na Makovici a nie na susednom vrchu, ako človek zistil, že sa v zemi nachádza soľ, koho zobrazuje nezvyčajná skala pri Lipovciach zvaná Kamenná baba, ako prišiel Prešov k svojmu menu, koho zobrazujú dve postavičky na jednej strane Urbanovej veže aj to, ako sa ochrániť pred bosorkami. Že nijakých niet? O toto sa povesť nestará. Má svoju pravdu a od nás žiada iba to, aby sme jej uverili. Práve preto ich - práve tak ako rozprávky - máme tak radi.

Pätnásťročná dcéra chorvátskeho kniežaťa Ljudevita Sajava sa má vydať za Zvonimíra, syna moravského kniežaťa Mojmíra, aby sa tak upevnila jednota Slovanov. Skôr však ako dôjde k sobášu, unesie rozmarné a nezbedné dievča Baldrik, syn fuldského kniežaťa, ktorý sa do nej zaľúbil ako zajatec u jej otca. Zachráni ju práve ten, ktorého jej prisúdili - Zvonimír. U svojej nastávajúcej vzbudí tak nielen vďačnosť, ale aj vášnivú lásku, ktorá neostane neopätovaná. Ich šťastie však netrvá dlho. Zvonimír zahynie v bitke s Avarmi, Slovieni zvíťazia so značnými stratami na životoch... V panoramatickom obraze života na Veľkej Morave v 9. storočí, keď sa tu začalo šíriť kresťanstvo, vystupujú popri postavách, ktoré sú plodom autorskej fikcie, autentické osobnosti, veľkomoravské kniežatá Pribina, Mojmír, Rastislav aj budúci panovník Svätopluk. Z Ponitria a moravsko-slovenského pomedzia sa dej presúva k Jadranu i na dvor franského panovníka. Prvá, dejovo ucelená časť zamýšľanej trilógie - rukopis druhej časti s torzom tretej sa zničil počas vojny - vychádza z pozostalosti desaťročia od svojho vzniku. Do čitateľského povedomia sa takto vracia svojho času plodná, katolícky orientovaná prozaička, dramatička, autorka kníh pre mládež, zbavená neskôr možnosti publikovať.

Dnes si už ľudia povesti nerozprávajú, v pamäti sa často uchovala iba matná spomienka. Zabrániť tomu, aby sa na ne nebodaj celkom zabudlo, majú knihy. Zberatelia či vydavatelia zaznamenali povesti tak, ako ich počuli od pamätníkov. Ibaže spôsob, ako to urobili, časom neraz zostarel, a tak treba po nich siahnuť znovu, prerozprávať ich, prispôsobiť nášmu dnešnému vnímaniu. Z tejto knižky sa teda dozvieš, prečo napríklad stojí zborovský hrad práve na Makovici a nie na susednom vrchu, ako človek zistil, že sa v zemi nachádza soľ, koho zobrazuje nezvyčajná skala pri Lipovciach zvaná Kamenná baba, ako prišiel Prešov k svojmu menu, koho zobrazujú dve postavičky na jednej strane Urbanovej veže aj to, ako sa ochrániť pred bosorkami. Že nijakých niet? O toto sa povesť nestará. Má svoju pravdu a od nás žiada iba to, aby sme jej uverili. Práve preto ich - práve tak ako rozprávky - máme tak radi.

Cyklus poézie Na milosť a nemilosť vznikal v rokoch 1982 - 1986. Striedanie obrazov a dôraz na prúd podvedomia kladú vysoké nároky na čitateľa. Mnohé parafrázy a odvolávky, ale aj antická, indická či kresťanská symbolika rátajú s jeho intelektuálnym rozhľadom, bez ktorého by nebola možná ich interpretácia. Orientácia na introspekciu a sebareflexiu nadväzuje na montaigneovskú tradíciu, na snahy pochopiť seba a ľudskú existenciu. Nakoľko sa autorovi podarilo zvládnuť riziko neprimeranej entropie, nech posúdi samotný čitateľ.

Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie. Básnik ako pozorovateľ obracia všetko naruby, a ak aj ochromí čitateľove očakávania, odvádza ho ku katarzii, tak ako Kahlovej obrazy, v ktorých modifikácie predovšetkým nevľúdneho pozadia vyplavujú nevinnosť podobizne, nemožnosť mať suverénne pod kontrolou vlastné vnútro - i takto vzniká poézia par excellence.

Autorke sa sprítomňuje čaro, nie ako staromilská rekvizita. O to naliehavejšie pod náporom častého rozčarovania. Neraz aj žena, ktorá sa k telesnosti stavia odmietavo i podliehajúco, sa musí brániť - autenticky trpkou iróniou z vecí, ktoré vo svojom kolobehu strácajú význam. Zjavovanie predkov, vidiny toho, čo zaniklo, a záhadný pocit smútku, akoby minulosť naznačovala vďačnosť za prebiehajúce činy, signalizujú túžbu živého človeka znovu nájsť stratené, nutkanie povedať, čo sa nestihlo vysloviť, naplniť predstavy, na ktoré sa nenašla odvaha. Sakrálne a svetské patrí intimite v jednote duchovného a hmotného, ľúbostnému vzťahu neustále narušovanému obavami, že tvoriace sa zanikne skôr než sa niečo zrodí.

Novela Láska v časoch moru ponúka príbeh dvoch hlavných protagonistov, profesora Cyrila Médea a študentky Silvie Atanasevovej. Autor ho situoval do 70. rokov 20. storočia a známeho prostredia reálneho socializmu, kde literárne skúma hranice medzi dvoma javmi. Jeden sa týka individuálnej paranoje ako chorobného presvedčenia na základe vnútorných pohnútok, druhý jej nepsychotickej formy vyplývajúcej zo siete sociálnych vzťahov, keď ide o reálny pocit straty súkromia následkom praktík ŠtB. Rozprávanie miestami vyniká situačnou iróniou či príznakovou návratnosťou symbolov objavujúcich sa v nečakaných súvislostiach a nových významoch. Bez toho, aby dávalo definitívnu odpoveď, sa pokúša nahliadnuť do zdanlivej dichotómie medzi psychológiou a sociológiou - v akej miere jednotlivec ešte nesie zodpovednosť za svoje konanie? Podarí sa nakoniec mileneckej dvojici prekonať úskalia nezávisle od skutočnosti, či ich spôsobujú druhí, alebo oni sami? Ďalšia kniha z autorovej dielne isto zarezonuje u čitateľa novými otázkami.

V jedno daždivé popoludnie si Barborka všimla, že jej zo stola zmizla obľúbená zelená farbička. Také veci sa občas stávajú. No na druhý deň sa stratilo strúhadlo. To už začalo byť podozrivé. Barborka sa dala do hľadania a pod stolíkom objavila škatuľu od svojich nových sandálov. Vrchnák sa však nedal nadvihnúť a na boku bol akýsi zvláštny otvor. Nevedela sa ubrániť zvedavosti, nazrela dovnútra. A veru, to, čo uvidela, ju úplne ohromilo. Otvoril sa pred ňou celkom iný, a predsa trošku známy svet... Barborke sa podarí odhaliť veľké tajomstvo. V domčeku zo škatule sa totiž dejú veci, ktoré jej veľmi pripomínajú domov. A každý deň sa môže tešiť na ďalšie prekvapenia. Ako to celé dopadlo? Začítajme sa spoločne do Barborkinho príbehu, veď niečo také sa veľmi ľahko môže pritrafiť aj nám. Stačí mať otvorené oči. A čítať.

Marta Świderska-Pelinko, hodnotená v Poľsku ako najkultivovanejšia spisovateľka spomedzi ženských autoriek, sa knižne na Slovensku predstavuje prvý raz. Ide o jej v poradí druhý román. Tento bestseller súčasnej poľskej literatúry vznikol na základe hodnoverných faktov, z ktorých mnohé dodnes neboli vyriešené anglickou ani poľskou políciou. Hlavná hrdinka Jola sa rozhodla vycestovať za prácou do Anglicka. Namiesto očakávaného raja musí čeliť prekážkam predovšetkým zo strany rodákov. Román ponúka konflikt jej prostoduchého sveta a poľského podsvetia, čo v anglickom prostredí obchoduje s lacnou pracovnou silou. Ukazuje najmä kontroverzie so spodinou, ktoré priam iritujú vnímavého čitateľa. Obraz Poľska v zahraničí, čo vyráža dych. Autorkino alter ego vie svoje o narážkach na Hobbesovo tvrdenie človek človeku vlkom. Autentický príbeh vďaka konfabulácii prekračuje hranice dokumentu, udržiava si svoju atmosféru a napätie od začiatku do konca. Majstrovsky zvládnuté dialógy, často v náznakoch, dokazujú, že ho nemožno zaradiť do kategórie populárnej literatúry, medzi ženské romány. Svojím jednoduchým jazykom je však ľahko prístupný najširšej mase čitateľov.

Básnická zbierka Origami nebola napísaná, ale našepkaná. Je krištáľovo čistým a realistickým záznamom genézy citu, o ktorom sa vie, že trvá krátko. Tieto verše vznikali za neprespatých nocí a pochmúrnych dní, zrána so svetlom svitania a prvým lúčom pri zobúdzaní. Autor ponúka čitateľovi básne zapísané v krvi, básne o hľadaní, nachádzaní, strácaní, prežívaní a zaklínaní najúprimnejšieho citu. O žene s tajomstvom ticha, sprevádzanej anjelmi. O bytosti, akú stretneme azda jediný raz v živote, aby nás na chvíľu rozsvietila.

Kniha aforizmov a epigramov z dielne známeho slovenského autora, ktorý nekompromisne nastavuje satirické zrkadlo nielen čitateľom. Postrehy, sentencie, narážky... Pikantné, miestami cynické, s miernou dávkou čierneho humoru, no poctivé, citlivo preži té. V každom prípade táto kniha by nemala chýbať v knižnici každého, kto hľadá najkrajšie skvosty súčasnej slovenskej poézie v próze.

Laurence Tardieu patrí k výrazným a nádejným mladým francúzskym talentom so zmyslom pre dramatický a dynamický dej. Píše jednoduchým a zároveň strhujúcim štýlom, bez zbytočného pátosu, aj keď spracováva pálčivý námet a udiera na citlivú strunu. Tému materstva a straty dieťaťa načrtla už v diele Pred vynesením rozsudku, ale až v próze Nič netrvá večne sa jej podarilo presvedčivejšie konfrontovať svetlé stránky života s tienistými a realistickejšie stvárniť hlavné postavy. Na pohľad skromný odkaz prózy skrýva v sebe geniálnu myšlienku a neklamnú pravdu, že večnosť nespočíva v čase, ale v hĺbke sprevádzanej intenzívnym závratom.

Laurence Tardieu patrí k výrazným a nádejným mladým francúzskym talentom so zmyslom pre dramatický a dynamický dej. Píše jednoduchým a zároveň strhujúcim štýlom, bez zbytočného pátosu, aj keď spracováva pálčivý námet a udiera na citlivú strunu. Tému materstva a straty dieťaťa načrtla už v diele Pred vynesením rozsudku, ale až v próze Nič netrvá večne sa jej podarilo presvedčivejšie konfrontovať svetlé stránky života s tienistými a realistickejšie stvárniť hlavné postavy. Na pohľad skromný odkaz prózy skrýva v sebe geniálnu myšlienku a neklamnú pravdu, že večnosť nespočíva v čase, ale v hĺbke sprevádzanej intenzívnym závratom.

Laurence Tardieu patrí k výrazným a nádejným mladým francúzskym talentom so zmyslom pre dramatický a dynamický dej. Píše jednoduchým a zároveň strhujúcim štýlom, bez zbytočného pátosu, aj keď spracováva pálčivý námet a udiera na citlivú strunu. Tému materstva a straty dieťaťa načrtla už v diele Pred vynesením rozsudku, ale až v próze Nič netrvá večne sa jej podarilo presvedčivejšie konfrontovať svetlé stránky života s tienistými a realistickejšie stvárniť hlavné postavy. Na pohľad skromný odkaz prózy skrýva v sebe geniálnu myšlienku a neklamnú pravdu, že večnosť nespočíva v čase, ale v hĺbke sprevádzanej intenzívnym závratom.

Litteriáda je medzinárodný literárny festival organizovaný v Košiciach. Antológia Litteriáda 2010 vznikla z potreby priblížiť čo najširšiemu čitateľskému publiku tvorbu účastníkov 2. ročníka tohto podujatia. V časoch spolitizúvania kultúry sa bezradn ý čitateľ v záplave komerčných titulov často dostáva do situácie, keď sa pýta, aká je kvalita mnohých kníh a aký význam spoznávania ich obsahu. Publikácia mu svojím, hoci priúzkym výberom z hornej poličky umožňuje zorientovať sa, aby si vedel vybrať a čítaním nestrácal čas. Kým poéziu v antológii reprezentujú Poliaci (Marek Wawrzkiewicz, Elbieta Musiaé, Marta widerska-Pelinko) a Litovčan (Vladas Braziunas), prózu ponúkajú Litovčanka (Birute Jonuškaite), Rakúšan (Beppo Beyerl), Nemec (Martin Becker) a dvaja Slováci (Ľudovít Petraško, Peter Karpinský). Texty sú rôzne, tak ako spisovatelia, no spája ich jedno: autori sa usilujú o trvalé hodnoty v literatúre, dbajú o umeleckú úrove vlastných diel, skôr než sa dostanú na knižný trh v ich krajine. Srdečne vás pozývajú na hostinu, na akej nároční a citliví labužníci dokážu oceniť jedinečné chody, pretože im každodennosť menia na poéziu, zmysel ich existencie.